Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 18 čitateľov

XXII. Medzi ženami

Ráno sa vydali spolu na cestu.

Krajina, ktorú videli cestou sem, tiahla sa pred nimi už druhý raz, nerozčuľovala ich, práve ako slová, ktoré si už raz povedali. Nemali sa o čom dohovárať. Unudene sa opierali o nosidlá. Mlčali, zívali, mlčali.

Keď prišli do Ríma, rozlúčili sa.

Nero mal hlavu plnú hmly. Cítil, že nič nevybavil, nič si neujasnil, a celá cesta že bola celkom zbytočná.

Najprv chcel videť Doryphora.

Už ho nezamestnávala ani túha, len žiarlivosť, ktorá mu zostala z lásky ako z umenia strusky ctižiadosti.

„Čo ti je?“ zareval naň. „Máš drobnú tvár. Potom, aké je to písmo! Trasie sa ti ruka,“ hodil mu doštičky.

Pisár vyšiel skormútene a cisár sa naň díval, ako šiel s ovisnutou rukou, so sklonenou hlavou do kancelárie.

Potom oľutoval, že tak krátko s ním jednal a nevypočul ho. Poslal preň, ale mladík bol už vtedy odišiel.

Cisár zápasil sám so sebou. Prenasledovaly ho potupné scény, oplzlé skupiny, ktoré sa ustavične vracaly, márne sa ich pokúšal odohnať. Proti svojej vôli ich musel videť, a sám si ich vymýšľal, aby trpel ešte viac. Poppaea a Doryphorus, oni všade vystupovali. Keby sa stalo, čoho sa obával, a videl by to na vlastné oči, snáď by sa ani vtedy bol tak nehrozil.

Poppaea ho nechala samotného, aby dozrely v ňom slová, ktoré zasiala a očakávala ich pôsobenia.

Nero bežal k matke.

Vyobcovaná matka-cisárovna žila v Antoniovom paláci, neďaleko cisárskeho. Obklopovali ju udavači a o každom jej hnutí podávali zprávy cisárovi a Senecovi, ktorý ju celkom zbavil moci. Agrippina mohla len úfať v lepšie časy. Aj ona mala udavačov. Títo sa stretávali s cisárovými ľuďmi a vzájomne sa pozorovali. Ale nedosiahla úspechu. Po Britannicovej smrti vkladala všetku úfnosť do toho, že najde spojenie s Octaviou a spojí sa s privržencami Claudiovcov, ktorí privedú zpäť Octaviu, a jej pomocou znovu sa jej dostane starej moci. Ale Poppaea zmarila všetko. Syn jej vykĺzol z rúk. Teraz už vedela, že ho nemôže zastaviť, a túžila len po tom, aby sa čo najskôr dostal po šikmej ploche dolu.

Po večeroch schádzala sa u nej spoločnosť žien, ktorá šeptala o tom, že v najbližšej dobe nastane na tróne veľká zmena. Len čakajú na príležitosť. Táto príležitosť zostala však vždy vzdialená.

Neronov príchod ju zarazil. Prišiel k nej bez vojenského sprievodu, bez zbraní, ako kedysi, v dobách blažených.

„Chcem odpočívať,“ povedal cisár, „u teba,“ a ľahol si na lehátko.

Agrippina si sadla k nemu, vzala do lona jeho hlavu. Kolembala syna, dívala sa naň, na toho, ktorý pochádzal z jej tela. Jemnou a všetko znajúcou rukou, ktorá už sa pobŕlala v živote, zakryla cisárove oči, aby nič nevidel. Mohutným poprsím naklonila sa nad ním, a zaclonila ho.

„Syn môj — syn môj.“

Nero ochabol. Načúval jej slovám, ktoré ho osviežovaly, a na chvíľu pocítil zabudnutú chuť mlieka, pokoj, ktorý nás obklopí iba v blízkosti matky, v dobe nebezpečia. Videl ju ako obryňu, ako kedysi, za nocí v detstve, keď ležiac chorý, pýtal piť. A Agrippina poznávala vlastnú krv, dieťa, pre ktoré zašla tak ďaleko, že sa sama zľakla, pretože sa jej objavila v duši beznádejná cesta, ktorú vykonala.

Prosila ho, pekne, ticho.

„Octavia,“ povedala, „Octavia. Prečo sa na ňu hneváš? Len pre ňu trpíš. V Ríme ľutuje ju každý. Aj senát sa hýbe, aby ju priviedol domov. Potom by sa všetko zahladilo, a boli by sme všetci šťastní.“

Neronova hlava pomätene sa hýbala v Agrippinom lone.

A Agrippina ho pripútala k sebe. Vzala ho do nosidiel, ležali vedľa seba dôverne si šeptajúc ako kedysi. Nepustila ho niekoľko dní.

Večer sa postavila pred neho, ona, ktorá získala trón, ona, matka, s rozkazujúcim pohybom. Tvár si namaľovala, do čela načechrala drobné poletujúce kučery, bozkávala ho, objímala. Potom nastavila k bozku ústa a prsia, vrhla sa mu ku kolenám, z očú jej tiekly slzy, bola celá bez seba.

„Privolaj ju,“ prosila, „privolaj.“

Nero začal naslúchať. Ako by počul vzdialenú ozvenu, ktorú už znal. Poppaea ho práve tak prosila:

„Privolaj ju, privolaj.“

Nikto nevedel, čo sa deje v paláci. Nero sa vozil stále s matkou, a po čas jej poručníkovania sa aj upokojoval. S úsmevom rekonvalescenta prikyvoval všetkému.

Jednoho dňa, keď sa preberal v knižkách, počul hluk.

Na foru hovorili, že Octaviu priniesli zpäť, a tajne ju ubytovali vo vzdialenom krídle paláca.

Utvorily sa skupiny, pojednávaly o udalosti, dúfaly v zmenu. Niektoré skupiny sa pohly k palácu, aby pozdravily cisára, ktorý udelil milosť, aby privítaly cisárovnu, ktorá dostala milosť, a demonštranti sa stretli aj s inými skupinami, ktoré sa skladaly z lenivých zvedavcov, buričov. Títo sa spojili a tak postupovali vpred ako vlny.

Dav nebezpečne vzrastal. Bil, drúzgal všetko, kade šiel, shadzoval Poppaeiny sochy a miesto nich staval ovenčené obrazy Octavie.

Nero so striedavými pocitmi počúval hluk. Sám nevedel, čo urobil a už toho ľutoval. Nedúfal v nič dobrého.

Vonku sa bila telesná stráž. Šabľami odháňali dav, ktorý vnikol do paláca a už bežal hore po širokých mramorových schodoch, aby vnikol k cisárovi. Odrazu sa otvorily dvere siene. Poppaea stála pred ním. Bez závoja, strapatá.

Bolo videť, že utekala a pešo došla sem vo veľkom stisku, s nasadením života. Bola zadychčaná.

Pohla ním táto prenasledovaná žena, na ktorú volala ulica smrť, a teraz sem zalietla, rozčechraná, ošarpaná, ani dievča pri ceste. Po dlhom odlúčení jej krása zapôsobila naň novou silou. Premohla ho.

„Čo sa stalo?“ opytovala sa Poppaea hlasom, ktorý ho obžaloval a volal k zodpovednosti.

Nero stál pred ňou so zlým svedomím.

„Hlúposti,“ odpovedal Nero. „Ľud hrá divadlo. Je povstanie, demonštrácia. To sa deje.“

Zaznela hudba. Flétnisti hrali pod oknami paláca. Hádzaly kvety.

„Toto patrí jej,“ smiala sa Poppaea, „flétnisti sa skutočne môžu teraz radovať.“

Potom dav zahučal. Niekoľkí zapískali. Skaly lietaly.

„A toto patrí mne,“ povedala Poppaea celá bledá.

„Mne to patrí,“ jachtal Nero.

„Tebe a mne, ktorí sme zničení. Lebo, pozri sa, chcú nás zničiť. Otvorene hovorím. Ony dve. ,Najlepšia matka‘ a ona, ,najlepšia žena‘.“

Nero sa zrútil do kresla.

„Odídem,“ povedala Poppaea, „prišla som sa len rozlúčiť. Ale ty nemôžeš byť zničený. Nemôžeš dopustiť, aby ti siahli na život. Nesmieš dopustiť. Octaviu sem vpašovali. Zajtra jej najdú aj cisára.“

Nero naslúchal, čo sa deje vonku. Hluk sa tíšil. Potom telesná stráž oznamovala, že sa dav rozchádza.

Cisár Poppaeu zdržoval. Keď nebezpečie pominulo, posadil ju vedľa seba.

„Predpovedala som to,“ povedala Poppaea skrúšene. „Vedela som. O tom som hovorila. Ale ty si mi neveril.“

„Komu mám veriť?“ opytoval sa Nero rozpačite.

„Mne,“ vravela Poppaea rozhodne.

„Jestli sľúbiš…“

„Sľúbim.“

„Že nikdy viac…“

„Nikdy viac…“ prikývla Poppaea.

Cisár sa upokojil a uchopil Poppaeinu ruku.

„Mala si pravdu,“ hovoril, „len ty si mala pravdu, a len tebe môžem veriť. Teraz vidím,“ a vytreštil mátožné oči, „vidím každého. Len keby som aj teba videl, drahá, a keby ma to nebolelo.“

„Čo?“

„Že ťa tak veľmi milujem.“

„Prečo nechceš byť celkom šťastlivý?“ opytovala sa Poppaea prísne. „Prečo sa bojíš šťastia? Veľkého, velikánskeho šťastia?“

Nero ju pritiahol k sebe, položil na ňu zmámenú hlavu.

„Rob so mnou, čo chceš,“ povedal unavene. Potom pokračoval:

„Ešte dnes dám poslať zpäť Octaviu. Na Pandatariu,“ pripojil.

Pandataria bol ostrov odsúdených k smrti, močaristý, vražedný kraj, v ktorom vyhnanci umierali po krátkej dobe.

„A Otho?“ opytovala sa Poppaea. „Aj on je tu. Osloboď ma,“ prosila, keď mu padla umdlená na prsia.

Nero menoval Otha miestodržiteľom Luzitanie, a ten hneď odcestoval s veľkým víťazstvom.

A Antoniov palác obsadila od toho dňa dvojnásobná stráž, a Agrippina nemohla sa ani hnúť. Len čakala s tvárou obrátenou k noci.

Pre každý prípad nosila s sebou dýku, a ako bolo v lepších kruhoch všeobecným zvykom, pred každým jedlom a po ňom užila protijedu z tabatierky, ktorú nosila v tajnom vrecku tuniky nad srdcom.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.