Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 17 čitateľov

XIX. Božský herec

Zodicus a Fannius po polnoci išli cez záhradu k východu z paláca v podrúšenej nálade.

Ako došli na koniec nesmiernej budovy, ktorý mohol byť na polhodinu cesty od cisárovho krídla, odrazu začuli krik.

Akýsi otrok, ktorý niesol na mise pečeného páva a nedávno sa vrátil s bojišťa, myslel si, že zas počúva rev Parthov, dunenie železných vozov. Naľakal sa a upustil misu s pávom na zem.

„Hrmí?“ opytoval sa Fannius.

„Kdeže,“ povedal Zodicus, „cvičia.“

Potom vo tme načúvali.

„Ešte raz,“ kričal akýsi hlas, „rýchlejšie a bezprostrednejšie. Toto nie je uchvátenosť.“

Potlesk zaznel znovu.

„Teraz bolo dobre. Ty začneš vždy tam na tej strane,“ a pod olejovou lampou bolo videť dirigentovu postavu, ktorá veľkými pohybmi dávala pokyny.

Bol to vysoký patricij s našedivelými vlasmi. Pred ním sedeli veselí chlapci v pekných tógach. Boly to chtivé a potmešilé bytosti, odhodlané na všetko, za ktorými čnel krátky život so vznešenými a hriešnymi láskami, so zlatom, nadobudnutým po tajných chodníčkoch.

Niektorí vyšli na chodbu, pili víno pri stole, iní si ofúkavali boľavé dlane.

„Ešte raz,“ povedal hlas — a teraz palác sa zatriasol hlukom.

„To je koniec,“ vysvetľoval Zodicus, „zdá sa, že už vedia. Nero zajtra vystúpi.“

Juvenalia začaly včas ráno. Rím sa toho dňa premenil. Nepracovalo sa. Vence a reťaze kývaly s priečelí domov, po Meste chodili sprievody s hudbou, v búdkach postavených z príležitosti tohoto dňa, každý dostal zadarmo jesť a piť, ľud sa prevážal na kvetom vyzdobených kočoch.

Nero neprijímal nikoho. Už niekoľko dní neprehovoril ani slova, aby šetril hlas. Hrdlo si zabalil do hodvábnej šatky a učupene sedel. Pri ňom Alityros.

„Oh, šťastlivý ľud, ktorý sa baví,“ napísal na voskovú doštičku, lebo hovoriť nesmel, „oh, nešťastlivý umelec, ktorý baví,“ a podal ju hercovi.

Alityros prikývol s veľkým porozumením.

Cisár vyšiel do stĺpovej dvorany, aby sa pozrel na sprievod. Na víťaznom voze niesli phallus z figového dreva, za ktorým šiel dav, kňazi a deti z ulice, počestné ženy i spustlé dievčatá, s rozpustenými vlasmi šialene revajúc. Na závodišti mladíci poodstrihovali prvú nežnú bradu, hádzali ju do pahraby a spálili ju, potom nasledovaly gladiátorské hry a závody vozov. Nero sa hier neúčastnil, lebo vystúpil na predstavení a šetril silami na večer.

Hneď odpoludnie ho zachvátilo veľké rozčulenie, že sa nevedel ovládať. Chodil sem i tam, s rukami vzadu, na čele mu vyrážal pot. Cítil, že nastal rozhodný deň. Uši mu blčaly, tvár zozelenala. Potom ho obliala horúčosť, alebo triasol sa zimou, pýtal si teplé alebo studené veci, ale ničoho sa nechcel dotknúť zo strachu, aby mu nezaškodilo. Horúčka ho drvila. Neskoršie ho začalo pichať okolo stiahnutého žalúdku. Ani nemal kľudu, kým sa nedal odniesť do divadla.

Divadlo bolo prázdne, predstavenie sa začínalo až večer po osvetlení mesta po ohňostrojoch. Ihneď zašiel do šatne, ktorá bola pri stene za javišťom a položil sa na pohovku. Onedlho prišla Poppaea, ktorá sa zdala ako by bola bledá a vzrušená.

„Jaj,“ vravel Nero a položil si ruku pred ústa, ukazujúc, že je mu zakázané hovoriť, potom napísal na doštičku, že sa bojí.

Bál sa hlavne pravidiel závodu, ktoré musí presne zachovávať každý účastník, ináče ho vylúčia a nedostane ceny. Na príklad pri speve je zakázané sa posadiť a odpľuť, pot si smie sotreť len okrajom plášťa. Tieto zákazy opakoval v duchu a hladil si čelo. Nos si vôbec nesmel utreť, čo ho znepokojovalo, lebo bol trochu prechladnutý.

„Neboj sa,“ hovorila Poppaea.

„Daj poslať na javisko víno,“ napísal na doštičku, „samoské žlté a lesbické červené. Nech sú obidve teplé. Nie teplé,“ pripisoval, „ale len vlažné.“

Nero vyšiel na javisko, aby všetko sám zariadil. Prezrel si obrovské hľadište, ktoré takto prázdne bolo čierne a vyhrožujúce.

„Je po mne,“ napísal, keď sa vrátil do šatne, „omdliem strachom.“

„Maj odvahu.“

„Už napísali moje meno? Pozri sa. Kedy príde na mňa rad?“

„Si štvrtý.“

„Je to dobré miesto?“

„Najlepšie.“

„Kto spieva ešte?“

„Alityros a Paris.“

„Ale predo mnou?“

„Starý Pammanes.“

Nero sa usmieval.

Vonku na ulici hučaly sviatočné ohňostroje, horely lampy. Ale obecenstvo sa schádzalo pomaly. Najprv vstúpila zvučným krokom telesná stráž, vzbudzujúc strach a rozostavila sa podľa vykázanej úlohy. Udávači s rysími očami stáli pri schodoch, medzi sedadlami, vysoko, aby si mohli každého všimnúť.

„Už je ich mnoho?“ opytoval sa cisár.

„Mnoho.“

Nakukol zpoza steny. Šťastím dostával závrat.

„Až príliš mnoho. Bolo by azda lepšie, keby bolo obecenstva o niečo menej. Alebo možno, Poppaea, že ty máš pravdu. Sudcov už vylosovali?“

„Teraz, všetkých päť.“

„Sú prísní?“

„Nie, nemôžu sa dočkať, aby ťa počuli.“

„Ale iste majú veľmi prísnu tvár.“

„Vôbec nie prísnu.“

„Len žiadna straníckosť,“ píše Nero, „nech nerobia výnimok.“

Každú chvíľu napísal niečo iného a jeho rozkazy naskrz si protirečily. Nero už nevedel, čo si myslí. Díval sa raz sem, raz tam, smutnými, tekavými, horúčnatými očami, alebo uchvátil Poppaeu za ruku a tú mlčanlivo stískal.

Lucanus sa vrátil na slávnosť z vyhnanstva. Tajne sa ubytoval u priateľa Menecrata, ktorý ho informoval o udalostiach a predstavil ho svojmu hosťovi, praetorovi Antisiovi. Praetor práve tak miľoval cisára ako on sám, napísal o ňom niekoľko zdarilých satirických básní. Rozhodli sa všetci traja, že si pozrú predstavenie, ktoré premeškať bolo by hriechom. Vydali sa vo veselej nálade.

Než došli k divadlu, videli u vchodu veľký čierny dav. Každý sa chcel dostať dnu. Ľudia, ktorí sa rozdráždili celodennou zábavou, ruvali sa, odvrávali vrátnym, ukazovali slonovú kosť alebo olovenú doštičku, ktorá sa celé hodiny potila im v ruke a platila za vstupenku. Nastal životu nebezpečný stisk. Zadlávili matku s dieťaťom na ruke, ale cez ich mŕtvoly pohly sa k divadlu nové útočné zástupy s bojovnými výkrikmi. Dostať sa sem nebolo ľahké. Tomu, kto ukázal vstupenku, vojaci posvietili najprv do tvári, a len potom ho vpustili.

Akémusi mladíkovi uvoľnili cestu. Neukázal ani vstupenku, len pokývol. Bol to Zodicus, ktorý mal stále miesto na každé predstavenie pri cisárskom prosceniu. Za ním sa dostali akosi dnu aj traja jeho priatelia.

Lucanovci sa dostali na tretiu galeriu, kde boli otroci pod dozorom vojakov. Už hučal stroj, sypali piesok a balvany, čo naznačovalo začiatok predstavenia. Andaluzanky a Egypťanky tancovaly na javisku. Po nich vystúpili účastníci súťaže.

Herci z ohľadu na cisára závodili dnes v tom, kto zaspieva horšie. Mali skutočne ťažkú prácu, lebo Alityros, prvý spevák, naschvál spieval falošne, že ostatní mu vytýkali nečestnú súťaž. Paris proste dal prepadnúť svoje číslo. Ale Pammanes, ktorý chcel vyniknúť, prekonal obidvoch. On bol preca najhorší.

Pred štvrtým číslom spustili oponu, a potom nasledovala dlhá, veľmi dlhá prestávka. Diváci pili vodu, lapali vzduch, lebo v divadle bolo horúce, a horúci, vydýchaný vzduch ľudí nestačilo pohlcovať ani množstvo kvetov, ktoré všade porozsypali.

Vpredu proti orchestru sedel veľkňaz s augurmi a hauruspexmi, potom senátori, ktorí boli zodraní dennou prácou a v hojnom počte boli zastúpení aj vojaci, ktorí sa vrátili s bojišťa, ako Rufus, Scribonius Proculor i Vespasianus, ktorý došiel v poslednej chvíli s akejsi prehliadky a sotva mohol držať hlavu priamo.

Dav bol nepokojný, očakával nasledujúce číslo. Ale telesná garda bola na stráži. Prísnym pohľadom sa zadívali na každého výtržníka, ako by sa ho opytovali: azda sa ti nepáči? Tu a tam náhle umĺkly rehoty, lebo zapraskal úder korbáča. Udávači napínali sluch.

„Nerevte,“ zakričal na treťom poschodí akýsi hlúpy africký vojak, o veľa hlasnejšie ako tí, ktorých upozorňoval.

„Teraz príde,“ pošeptal Lucanus Menecratovi.

Všetci traja očakávali mimoriadnu zábavu a pripravovali sa na ňu. Sotva mohli dusiť smiech.

Ale ešte stále neprichádzal.

Oponu spustili, predstavenie sa začínalo.

Herec Gallio objavil sa pred oponou. Povedal len toľko:

„Nasleduje Domitius.“

„Ktože?“

„Domitius,“ opakoval.

„Cisár, cisár,“ kričali. „Domitius, Domitius.“

Hľadište tupo hučalo. Toto meno, ktoré označovalo pochybný Neronov pôvod, bolo dosiaľ zakázané a prísne trestali toho, kto ho vypovedal.

„Nero, Nero,“ ozvali sa mnohí. „Prečo Domitius?“

Gallio sa s úsmevom uklonil:

„Vystúpi básnik a nie cisár.“

„Počúvaš?“ povedal Antisius Lucanovi.

Ale toto cisárovo poníženie lichotilo luze, ktorá mimovoľne začala tlieskať.

Javište zostalo ešte chvíľu prázdne. Potom začal nástup.

Jeden za druhým prichádzali na javište: telesná stráž so šabľami a v prilbiciach, tribuni a na koniec veliteľ telesnej stráže.

„Burrus,“ vzdychol Lucanus tam hore, „aký je, chudák, smutný.“

Potom vystúpil akýsi starec, bojazlivo, oslepený veľkým svetlom. Jeho tvár bola chudá ako pergament. Roztržite sa díval okolo. Bol vzrušený.

„Seneca,“ vyjekol Lucanus, „milý, starý, starušký Seneca. Ani ho nepoznávam pri tejto komédii.“

Na koniec páža prichádzalo javišťom sviatočne, pomaly: prinášalo cisárovu lýru na hodvábnej poduške a položilo ju na Dionysov oltár.

Diváci boli už teraz do tej miery vybičovaní, že plešivý a bezzubý Pammanes, ktorý vystupoval ako podnikateľ divadelného sdruženia, vošiel do cisárovej šatne a na kolenách ho prosil, aby nenechal obecenstvo čakať, lebo každé opozdenie škodí úspechu, a ináče podľa pravidiel súťaže nesmú byť medzi jednotlivými číslami takéto časové medzery.

Nero sa pohol na javište, kolená sa mu podlamovaly. Poppaea ho podpierala.

Ale skôr než vystúpil, napil sa ešte oleja, do ktorého nakrájali pažitky, aby sa mu hlas zosílil.

„Tu je,“ povedal Lucanus.

Všetci traja sa naklonili dopredu.

To, čo videli, nebolo smiešne, ako očakávali, ale skôr ohromujúce a strašideľné.

Cisár stál na javišti na ohromných drevených nohách, že sa zdal všetkých prevyšovať. Mal kothurny so zlatou sponou, zelenú tógu posypanú hviezdami, na ktorú ľud hľadel s otvorenými ústami, lebo takého nádherného šatu ešte nikdy nevidel, a plátenú škrabošku, ktorá napodobňovala Poppaeinu tvár lemovanú kaderami jantarovej barvy. Cisár sa potil pod strapatými vlasmi. Vzduchu sa mu dostávalo len hlasovou trúbkou, tou hroznou a spotvorenou škárou, ktorá tvorila ústa, a ktorej pomocou mal hlas duneť a zalietať k najvzdialenejším sedadlom. S pleca mu visely barevné stuhy. Tak bol naobliekaný, že jeho postava sa zdala ako napuchlá.

„Príšerné,“ šeptal Lucanus, ohromený tým, čo videl, „príšerné.“

Poppaea pozorovala za spustenou mrežou cisárskej lóže, čo sa robí.

Keď vystúpil Nero na javište, nevidel nič, celý svet pred ním ztmavel, a zdalo sa mu, že hľadište je prázdne ako pred chvíľou. Potom zaznel búrlivý potlesk, že skoro ohluchol. Slepý a hluchý sa tackal na drevených nohách, ktoré klopaly. Srdce mu búchalo. Strach, ktorý ho trápil v šatni, len rástol. Najradšej by bol omdlel a klesol a zabudol na všetko. Nos mu pod škraboškou blčal, s čela mu kvapkalo a neodvážil sa ho utreť, hrdlo sa mu svieralo. Ale zvieracie vzrušenie, ktoré bolo na neho obrátené, bedlivosť, zvedavosť iných, vlialy mu akosi dušu. Pokročil dopredu.

„Počúvajte,“ povedal a hlas mu zlyhával.

Speváci nikdy nehovorili nič okrem básne, a preto tento úvod divákov akosi zarazil, a ani nevedeli, čo má znamenať. Neronovi teraz prišlo na um, že sa prehrešil pravidlám súťaže. Jeho rozčulenie sa tým stupňovalo. Pohyboval sa sem i tam, potom odhodlaný ku všetkému smelo povedal:

„Napijem sa len vína, len trocha, a potom zaspievam niečo svojím príjemným hlasom.“

Davu sa páčila táto táranina, v ktorej videl prejav bezprostrednosti. Už tlieskali. Lucanus hore na galerii búchal dlaňou o dlaň, že mu div nepopukaly. Akýsi vojak zlostne sa naň díval.

„Nie je dovolené tlieskať?“ opýtal sa ho Lucanus.

„Ešte nie,“ odpovedal prísne vojak.

Cisár sa napil vína, potom mu niektorí zakričali:

„Na zdravie!“

Nero sa uklonil, vzal lýru a začal spievať.

Jeho kapúni hlas bol slabší a nejasnejší ako inokedy. Ale flautisti tým usilovnejšie pracovali v orchestre. Napravovali jeho prestupky, ponáhľali sa za ním, opozďovali sa, ako bolo treba, a jestli zabral falošne, pískali tak silne, že nebolo možno niečo počuť. Spevák niekoľkokrát začínal od začiatku. Tak sa aj orchester vracal, poľakane, kým sa niekde nesišli a dlhý dithyramb o bakchantke sa skončil.

Každý tlieskal. Lucanus, Menecrates, Antisius, galerie, ľud, vojaci, senátori, kňazia, gardisti na javišti, herci, i Burrus a Seneca. Hrmivé hučanie zosilňovaly nesrozumiteľné a nadšené výkriky. Nikdy to nešlo ešte takto dobre a dirigent potlesku sa šťastlivo kýval. Búrlivý tleskot trval pridlho a hrozil divadlu zrútením. Oslavovanému básnikovi hádzali stuhy, vence a škovránkov so zapálenými krídlami, ktorí umierajúc začali spievať. Každý vrieskal, zavýjal a chrčal.

Nero toho neočakával. Oči mu zaplály pod škraboškou ohňom blaženosti. Urobil netrpezlivý posunok, potom strhol škrabošku, ukázal seba, vlastnú tvár, aby sa vykúpal v plnej sláve úspechu.

Teraz sa potlesk premenil v zúrivosť. Nero sa díval na šialiaci ľudský oceán, do očú sa mu tlačily slzy, úprimné slzy detského dojatia.

„Ach,“ stenal, „ďakujem, veľmi ďakujem,“ a plakal, „nezasluhujem si toho.“

„Si božský,“ zareval jeden z profesionálnych tleskáčov.

„Ľud je božský,“ povedal cisár a klesol na kolená pred vznešenosťou ľudu a otvoriac náruč, hádzal všetkým bozky.

Ale hľadište vždy neumlkalo. Žiadalo novú pieseň. Nero váhal, pozrel sa na sudcov, ktorí po stojačky tlieskali, potom vyšiel pyšne, bez úklony. Nepridal.

Zavrávoral priamo do šatne, do malej izbietky, ktorá sa naplnila ukláňajúcimi a tlieskajúcimi ľuďmi, ktorí priniesli čečinové, vavrínové a olivové vence a očakávali oslávenca. Nero sa dostal sem špalierom senátorov, hercov a spisovateľov, držiac v ruke škrabošku a utierajúc si spotenú tvár. Nevedel utajiť svoje šťastie. Ale keď videl toľko ctiteľov, ovládal sa, pocit víťazstva zamenil za strach, a zatiaľ čo prehltával slzy opojenia, bedákal s predstieranou skromnosťou:

„Bolo to zlé? Veľmi zlé?“

„Nepočuješ potlesk? Ešte stále tlieskajú,“ odpovedali všetci odrazu.

„Koľko vencov,“ hovoril, keď sa v šatni posadil, „a koľko kvetov. Vzduch je ťažký. Zadusím sa,“ pripojil a zakýval, aby kvety vyhodili.

Najprv zbadal Parida, ktorý stál v rohu s nemým uznaním.

„Paris, bolo to dobré. Dnes si nádherne spieval. Počul som ťa,“ luhal, pretože nevypočul ani jednoho z druhov. „Aký hlas a prednes. Márne, ty si umelec a nie ja, ktorý sa len pokúša, ja úbohý. Nič nevrav. Čo cítim, to cítim. Dnes som stratil cenu. Niet záchrany. Urobil som mnoho chýb, nedodržal som pravidlá súťaže. Vtedy, keď som vošiel a aj, keď som vyšiel. Hovoril som, strhol som aj škrabošku, dva razy. Trochu som sa pozabudol. Ale ľudu sa to páčilo. Cítil som, že sa mu páčilo. Tlieskali trochu, však?“

Naslúchal a počul, že v hľadišti ešte vždy tlieskajú.

„Alityros,“ pokračoval a podával ruku hercovi, „a i ty Pammanes, áno, aj ty si nádherne spieval. Len nebuď skromný. Keď ťa vidím, mám pred sebou dlhý poctivý život, všetky zápasy ušľachtilej umeleckej dráhy. Veniec je váš, vás všetkých. Mňa vylúčia zo súťaže, to je isté. Prijmite toto,“ a podával hercom po venci, „vavrín za umenie. Všetko čo mám, je vaše. Aj srdce.“

S hľadišťa prichádzali poslovia, ktorí oznamovali, že porota nariadila po cisárovom speve prestávku, lebo nepovažovali za slušné, aby bezprostredne za ním vystúpil iný spevák, a odobrala sa k porade, aby sa porozprávala o udalostiach.

Nero poľakane sa díval pred seba. Myslel na najhoršie možnosti. Na to, že ho zahanbia, pre prestupky vykážu ho navždy z verejného vystúpenia, a trebárs nepovažoval to za podobné pravde, tak živo si to predstavoval, že sa chcel vzdať súťaže. Pammana sa nebál, ten neprichádzal v úvahu. Alityros je veľmi mladý, a ako hovoria, vlani dostal cenu. Mohlo sa hovoriť len o Paridovi, ale nie je isté, či lepšie spieval. On tvrdí, že nie, mal aj on zlý deň. Aby si zmiernil horúčku, vypravoval cisár žarty, ktorých si nevšímal ani sám. Potom zmietaný medzi nádejou a pochybnosťou, sedel medzi Paridom a Poppaeou, zápasiac celú hodinu závratmi, ktoré sa snažil mierniť Andromachus, stojac pri ňom na stráži. Konečne porota oznámila výsledok súťaže.

Tento znel, že na žiadosť ľudu musí ešte raz vystúpiť, lebo umelca takýchto kvalít nie je možné posúdiť po jednom vypočutí, a porota trvá na tom, aby jej posudok bol presný, určitý, nestranný. Nero sa znovu obliekal, čo vyžiadalo si zas mnoho času, a pretože zatiaľ iný herec nemohol vystúpiť, obecenstvo bezradne čakalo.

Chýlilo sa k polnoci. Mnohí boli ospanliví, boli by radi išli domov, ale dvere zamkli, vojaci dostali rozkaz, aby nikoho nevypustili.

Cisár si obliekol druhý raz voľný ružový plášť, vysoké čižmy, ktoré mu zakrývaly aj stehná. Už sa voľnejšie pohyboval, keď došiel na javište, hlboko sa uklonil členom poroty a pri speve neodvrátil od nich očú. Prednášal po sebe svoje básne o Agamemnonovi, o Apollonovi, ktorý ďaleko dostrelí, Daphnis a Chloe, po ktorých po každé nasledoval potlesk. Tleskáči ešte stále statočne pracovali, ale nedá sa zapreť, že pozdejšie ustávali trochu aj oni, márne ich povzbudzovali Burrus a ostatní dozorci. Krik nebol tak jednotný ako predtým, dunivá búrka s hromobitím, keď sa strhla, zmenila sa v leják, ktorý najprv sa spustil, potom nastaly v ňom trhliny, len tiekol a kvapkal. Nero teraz zarazil sám potlesk mávnutím ruky. Nepovažoval ho za dôležitý. Dôležitý bol text, ktorý čítal bez každej pobídky. Celkom sa rozohnil.

Po hodine požiadal o prestávku, ale podvoliac sa predpisu neodišiel s javišťa, ale večeru si dal priniesť do orchestra, kde jedol. Keď sa navečeral, po polnoci, neúnavne pokračoval v recitácii. V obecenstvu zavládla všeobecná neistota, kedy predstavenie skončí. Vzdelaní starí páni, ktorí za mlada študovali v Aténách, hlasite sa pohoršovali nad touto hrou bez konca. Vyhlásili ju za ostudu Ríma, že sa niečo takého mohlo vôbec prihodiť. Len tu sa môže takáto vec stať.

Predstavenie nudilo každého, aj tých, ktorí ho prijímali vážne, aj tých, ktorí sa dosiaľ len smiali. V hlavách divákov sa zahniezdily zúfalé myšlienky. Už si mysleli, že je koniec, a v tom nasledovala nová pieseň. Nemohli nič iného robiť, než že sa oddali nude, ktorá plochá a šedivá sa nad nimi rozprestierala.

Vespasianus, ktorý sedel na jednom z prvých kresiel, zadriemal. Jeho suchá a chudá hlava klesla stranou, ústa mu zostaly otvorené. Práve sa mu o tom snívalo, že recitácia je už dávno u konca, že došiel domov a natiahnutý leží na pohodlnej posteli. Náhle sa zobudil na drsný náraz. Chytili ho dvaja členovia telesnej stráže a tlačili ho von. Zaviedli ho na chodbe do miestnosti, podobajúcej sa šatni, ktorá pri tejto príležitosti slúžila za strážnicu. Jeden z centuriov ho vyslúchal, zistil, potom mu pohrozil, a prepustil ho len z ohľadu na pokročilý vek.

Zpráva o tejto príhode sa rozniesla v hľadišti a tí, ktorí tam sedeli, triasli sa, že zaspia aj oni. Požiadali súsedov, aby ich uštipli do ruky, keby driemali. S vyvalenýma očima sa premáhali. Niekoľkým bolo zle od horúčosti. Akási matka porodila dieťa. Takýchto vynášali vojaci na nosítkach. Teraz smelší, ktorí za každú cenu sa chceli dostať domov, odvážne padli na zem, natiahli sa, ustrnuli a dali sa vyniesť ako mrtví. Divadlo sa podobalo dobývanému mestu.

Ale Lucanus, Menecrates a Antisius sa nenudili. Oni sa pekelne bavili, tam hore, v závratnej výške, pri každom verši pozreli sa na seba, a tajné porozumenie prebiehalo z jednoho do druhého. Lucanus nestaral sa o to, že ušiel z vyhnanstva s nasadením života, zábava stála za to. Utlieskal si ruky, zachripol od revu. A keď cisár posledným úklonom zakončil spev, temer mal toho ešte málo. Ešte sa to nemuselo skončiť.

Členovia poroty vstali bez toho, že by sa boli radili a najstarší, starec hodný úcty, chvejúcim sa, ale dosť pevným hlasom oznámil, že víťazom je Nero, na ktorého čelo položili ihneď veniec. Tak tam stál chvíľu za búrlivého potlesku, vyčerpaný a zmorený, rozplývajúc sa šťastím, lebo tleskáči vydávali posledné sily.

Kto vystúpil zo zapáchajúceho divadla, v prvej chvíli si myslel, že už svitá. Všade žiarily veľké svetlá. Ešte stále horely ohne radosti, na Aventine zelené plamene, na Palatine zas červené, revajúc blčaly v údolí i na pahorkoch, všade, kde len pohľad zablúdil.

Nero v šatni vybozkával hercov, utešoval prehravších, že druhý raz zase oni zvíťazia. Dnes ich premohol on, lebo v druhej časti programu vydával skutočne také hlasy, akých od spevákov ešte nepočul a posledné básne zobudily živelný dojem. Ináče ku každému bol úslužný a milý. Odchádzajúcemu obecenstvu posielal malé košíčky naplnené datľami a figami a do rozptylujúceho sa davu dal sypať zlato po hrstiach. Ale spať nešiel. Na koči o desiatich koňoch vyšiel k baviacemu sa ľudu. Pri ňom bežali na obidvoch stranách otroci s horiacimi pochodňami.

Tiber bol osvetlený ohňom a na lodiach sa rozprúdila hostina. Ľud hltal plnými ústami, mužovia sedeli v lone nahých žien, ktoré umeleckí poriadatelia zábavy s obľubou posadzovali k manželkám senátorov a k počestným matkám. Na námestiach revali flautisti. Všade sa tančilo, čomu sa na cisárovo prianie, nemohol nikto vyhnúť.

„Ste všetci rovnakí,“ kričal Nero, „ako v zlatej dobe. Menom umenia, svätého a nesmrteľného umenia,“ a tlieskal aj sám.

Zodicus a Fannius ponevierali sa stále okolo neho. Striehli tých, ktorí netančili a ktorí sa zarazene uťahovali do pozadia. Týchto predviedli básnici pred cisára a ich trestali tak, že v najväčšom osvetlení museli si zatancovať s tým, koho im cisár určil. Dámy, aby sa vyhly nutnosti, navliekly si škrabošky. Ale Zodicus a Fannius strhávali im škrabošky k potešeniu ľudu. Nálada dosahovala vysokého stupňa. Revali a vrieskali. Vtom sa stalo, že Aelia Catella, osemdesiatročná starena, každým ctená patricijka, ktorá na parthskom bojišti stratila dvoch synov a troch vnukov, vystúpila z davu a ako v náhlom pomätení smyslov pristúpila pred cisára a zodvihnuvšia si šaty ukazovala strhané lýtka a vydávajúc divné mečanie a vysoké zvuky začala tančiť s akýmsi otrokom. Dav sa rehotal. A Nero uklonivší sa po zem, pobozkal jej ruku.

K ránu boli muži i ženy rovnako opití. Cisár si ľahol, ľud sa tiež rozchádzal. Zádumčivé ráno sa zamračilo zpoza vrchov na túto otrávenú noc, ktorá sedela nad mestom ako vyzdobený blázon. Vo vzduchu poletoval dym a sadza. Ľudia chodili po rozdupaných vencoch, umierajúcich kvetoch, po listí, ktoré naposled vydýchlo. Na niektorých miestach černaly sa kaluže vína, ako mláky po daždi. Slon stratil kdesi pána, zabehol na forum a tam pred sochou si ľahol na brucho a trúbil.

Seneca sa ubieral domov na nosidlách.

Keď došiel k Jupiterovmu chrámu, stretol sa s nosidlami, z ktorých niekto naň zakričal:

„Seneca.“

„Lucanus,“ odpovedal starec, ktorý sa z nosidiel vyklonil.

Zahľadeli sa na seba, ako keď sa v podsvetí stretnú dva tiene, ktoré sa hore kedysi milovali.

Seneca dávno nepočul o Lucanovi. Už dlhší čas nedostal ani listu, nemohol pochopiť, ako sa mohol dostať vyhnanec z takej diaľky až sem. Chvíľu si myslel, že stretnutie je videnie, posledný prelud bláznivej noci. Vytrel si oči.

Vystúpili z nosidiel. Úsvit ich osvietil. Tváre obidvoch boly popoľavé, smrteľne triezve.

„Čo tomu hovoríš?“ opytoval sa Lucanus a zasmial sa.

Dlho sa smial z celého hrdla.

A trasúcu sa hlavu pritisol na Senecove prsia, nad srdce starého básnika.

„Ach,“ hovoril Seneca, „ja sa už nemôžem smiať.“

„Prečo? Nebolo to snáď skvelé? Hra, báseň, pieseň, všetko?“

„Nie,“ odpovedal Seneca, bojazlivo, starecky mäkko, „ty si ho nepoznal predtým. Veď ja som ho vychovával. Mal si ho videť skôr, keď mal pätnásť rokov a učil sa a veril a chcel niečo, ako druhí. Ako ty a ja. Kam dospel. Ani si nevieš predstaviť, kam dospel,“ a ukázal dolu, na zem.

Oči sa mu naplnily slzami. Slzy mu tiekly na obidvoch stranách tenkým prúdom na smutnú, neživotnú tvár.

„Úbožiak,“ povedal, a ešte keď vstupoval do nosidiel plakal.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.