ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď došiel domov, aj vtedy len toto opakoval.

„Moja matka,“ kričal, „moja matka.“

Spomienky sa mu hrnuly do hlavy, staré, z detstva, a nové, sladké a príšerné.

Seneca, ktorý sa dostavil na nočnú poradu, choval sa pokojne.

On znal túto ženu, bol dlhé roky jej milencom. Smutne pokývol.

„Že by to bola ona?“ opytoval sa ho cisár.

„Ona,“ povedal Seneca.

„A čo sa má robiť?“

„To,“ odpovedal Seneca zvýšeným hlasom, „čoho vyžaduje záujem štátu.“

Agrippina zapierala. Nezľakla sa, tri razy bola cisárovnou, vedela, čo je moc. Ľuďmi hlboko pohŕdala. Bola to múdra hlava, húževnate sa bránila.

Pristúpila prísne k synovi. Krčné svaly sa jej napínaly, mužné ramená sa trhaly. Tak vypočula obvinenia. Potom len toľko povedala:

„To nie je pravda.“

Na nahnevaného Nerona sa dívala pyšne. Bol jej syn. Bol pekný. Bol mohutný. Aj teraz si myslela len to, keď nastupoval na trón: nech ma dá zavraždiť, len nech vládne. Keď ju však začal vyslúchať, skríkla naň:

„Nero,“ nazvala ho menom, ako v detstve, keď ho hrešila, a stiahla husté obrvy.

Po meste chodila stráž. V noci pri svetle pochodní vnišla na niekoľko miest, ale nenašla vinníkov, tí, ktorých podozrievali, dokázali svoju nevinu. Všetky stopy zmizly. Agrippinina ruka previedla majstrovský výkon.

Potom, nemohli nič iného robiť, predvolali veliteľa telesnej stráže. Burra obviňovali, že o tom vedel. Zavliekli ho pred cisára a vyslúchali ho. Starý vojak odpovedal sebavedome a hrubo. Tvár mu zrudla pod šedivými vlasmi.

Z paláca vyšiel s páľčivou hanbou a sadol si na koňa. Namieril von a milý kôň ho niesol. Zahalil ho tupý smútok. Išiel krokom, díval sa na prírodu, ktorá ho utešovala s dobrotivou ľahostajnosťou, díval sa na zem, na kry, stromy, na milých a otvorených priateľov vojaka, ktorých si tým viac zamilovával, čím viac sa vzďaloval od ľudí. Zem je zákop, ker je útočište, strom je prekážka, ale v ľuďoch nie je možno sa vyznať.

Začal slúžiť za Caligulu, ako cisárov privrženec, účastnil sa mnohých bitiev, a bol by zomrel aj pre nič. Svojej krvi nešetril nikdy, neviazal sa na život. Ale tu v mieri vojak sa potkne aj o hrudu, hrdinstvo nemá účelu, a nevie sa vyznať z mnohých ľstí a záujmov, ktoré ho strhujú tu na jednu, tu na druhú stranu, ako slepý nástroj. Už sa nevyznal v tomto chaose. Podozrenie zasiahlo aj jeho ako ostatných. Ľutoval tých, ktorí dnes žijú, pretože čaká na nich ešte nesmierne utrpenie, a tešil sa, že je tak starý a blízko hrobu. Poctivý človek nemá už tu viac čo hľadať.

Kôň, bez toho, že by ho bol riadil, šiel do tábora, do vojenského leženia, ktoré sa tiahlo pod Rímom, a kde bolo vojsko ubytované. Túto cestu vykonali toľko ráz, že kôň sem šiel pudove. Na zemi žuval žoldnier jačmenný chlieb. Centurionovia vydávali rozkazy na druhý deň, mulice ťahaly útočné nástroje. Burrus bol dojatý, keď uvidel známy obraz a rozšírenými nozdrami vsakoval surovú, mužskú vôňu tábora.

Zamieril tam, kde vial modrý prápor, k táboru jazdcov, ktorý sa chystal k spánku. Počul rehtanie a chichot. Koniari česali, krmili mohutné vojenské kone. Sadol si na stoličku. Po ceste šli starí vojaci, divokí hrdinovia, ktorých znal podľa mena, zo starých čias, i nováčkovia, ktorí prichádzali s cvičišťa, s hrubými šabľami alebo malými dýkami, prakovníci a lukostrelci, neznámi, ktorí sú mladí, práve tak mladí, ako keď on začínal, a hlásali nehynúci život vojska, ktorý sa stále znova rodí, a nesmrteľného latinizmu. Ich prilbice sú veselé, zastieňujú zdravé tváre a pancierové košele sa im napínajú na prsiach.

Burrus objímal dlhým pohľadom na rozlúčku večné vojsko večného Mesta a opojil sa veľkosťou svetovej ríše Rímanov, ktorá sa rozprestierala od Britanie k Maesii, od Gallie k Dácii, od Hispánie k Achaji. Ale jeho sovrenému srdcu našeptávala akási predtucha, že aj toto je len pomíjajúce, a jeho oči, ktoré neznaly citlivosti, sa zakalily.

Tu a tam zapaľovaly sa ohne. Trúby sa ozývaly vždy z viacej miest, vojaci šli večerať k poľnej kuchyni a potom sa uložili k spánku. On si však neľahol, ale premýšľal o dávnych veciach. Viackrát chodil tu s cisárom, pred rokmi, aby vzbudil v ňom záľubu k vojenským vedám, ale márne. Nero nebol chápavý, behal za hrami, a jeho opustil. Žili každý osobitne. Teraz sa naplnil osud ich obidvoch.

Vietor potriasal stromami, zdvíhala sa búrka. Hrmenie sa tiahlo od severu k západu neobvyklým potuteľným hučaním. V tom videl zlé znamenie. Burrus bol nábožný človek, potomok vojenskej rodiny, jeho praded krvácal tiež na bojištiach, a on medzi bezbožnou generáciou uchoval si čistú vieru, ktorú vyznávali jeho predkovia. Nebeské znamenie ho ohromilo. Vzdychol a zosmutnel. Potom vkročil do svojho stanu, napísal cisárovi zaďakujúci list, v ktorom prísne a proste žiadal o prepustenie.

Búrka sa netíšila. Zmietala sa bez toho, že by bola mohla prepuknúť, a že by sa bol vzduch ochladil. Nebo stále hučalo. Dolu na spodku obzora prebehávaly drobné, nemé a sotva viditeľné blesky.

Nero s Poppaeou sa rozprávali v spáľni.

Poppaea viac už neodišla. Chodila po paláci s istotou mátohy.

Shon, ktorý prežívali v poslednej dobe a po ňom nastupujúca pochybnosť, ich strhaly. Obidvaja ťažko dýchali v sparnej noci, ktorá rozsypávala prach a slepo sa tackala vonku v záhrade. Palác bol nevľúdny.

„Azda aby sme si ľahli,“ povedala Poppaea.

Ľahli si na posteľ vedľa seba. Ani sa nezakryli, ani k tomu nemali chuti a povaľovali sa nahí. Dlho mlčali.

Konečne sa ozval Nero:

„Spíš?“

„Nie.“

„Prečo?“

„Ach,“ vzdychla Poppaea.

Obrátili sa napravo, naľavo, ale neupokojili sa. Periny pálily ich telá. Nemohli ani spať, ani sa bozkávať. Otvorenými očami hľadeli na tmu, ako nemé mrtvoly na posteli.

Okolo nich krúžilo niečo ohromného.

„Strážia ju?“ opýtala sa Poppaea.

„Pri každých dverách traja strážnici.“

Poppaea si sadla:

„Nemôže ma nikto počuť?“

„Nie,“ odpovedal Nero.

„Rada by som hovorila. Keď počujem svoj hlas, je mi lepšie.“

Nero si sadol na okraj postele. Poppaea zostala na posteli. V tmavej izbe bolo videť čosi bieleho. Jej telo presvitalo. Slabo, ako mesiac cez oblaky.

„Toto nebude mať nikdy konca,“ povedala. „Už mi nedá ani spať.“

Nero mlčal.

„Márne,“ vravela Poppaea. „Takto musím zahynúť.“

„Aspoň keby mi niekto poradil,“ hovoril Nero, „mne je jedno, kto a ako. Keby mi povedal: urob toto. Ja by som urobil. Ale toto je neznesiteľné.“

„A preca to znášaš.“

Nero premýšľal:

„Keby som sa vzdal trónu. To by pomohlo. Šiel by som na Rhodos. Spieval by som.“

„Ale,“ prerušila ho Poppaea. „A ja?“

„Ty by si šla so mnou.“

„Áno, a čoho sa mám zriecť ja? Teba? Lebo to ona chce. Života? Lebo po tom túži.“

Bdeli vedľa seba.

„Pozri sa,“ povedala Poppaea a ukázala k Antoniovmu kaštieľu, z ktorého sa predieralo riedke svetlo. „Aj ona bdie. — Ani ona nemôže spať.“

Nero pozrel von oknom. V hustom prachu kmital pruh svetla.

„A na čo môže mysleť?“ opytoval sa Nero.

„Na čo? Na teba a na mňa. Teraz prídeme my na rad. Ty.“

„Ja?“

„Pravdaže ty. Môžeš byť istý, prejde ti cez rozum. Má prax. Mala troch mužov. Prvý bol tvoj otec. Domitius Aenobarbus.“

„Môj otec,“ šeptal Nero.

„O druhom mužovi, bol to bohatý patricij, všetci vypravujú, že ho dala otráviť pre majetok. A Claudius si pýtal piť.“

„To som videl,“ udrel na ňu Nero.

„Tak teda?“ vybúchla Poppaea tak silne, že ju musel Nero utišovať. „Čo očakávaš?“

Nero sa hodil na posteľ.

„Ona bola počiatok,“ kričal, „matka. Pre ňu som na zemi. A pre ňu som aj tu, tejto noci, kde som teraz.“

Poppaea sa vrhla k cisárovi, vlasy sa jej rozpustily, trhala si ich. Aj ona plakala len na sucho, bez sĺz a bez zvuku.

Cisár díval sa na ženu, ktorá sa nehýbala. Volal ju menom. Ale ona neodpovedala.

„Čo to je?“ prosil ju. „Prečo nehovoríš? Nepočuješ?“

Nero, ktorého oči privykly tme, videl v tom malom prísvite, ktorý vyžiarovala Poppaeina nahota.

Poppaea ležala temer bez života, ľahostajne. Kŕč rozdrobil jej telo na mnohé drobné vlnky, potom ju upevnil a zmenil v kameň. Oči mala otvorené. Škúlila.

„Kam sa dívaš?“ povedal Nero. „Prečo škúliš tak šikmo? Zbláznila sa,“ kričal.

Pokúsil sa ju utišovať, láskal jej bozkami chladné pery, ale tie strnule prijímaly jeho dych.

Prešiel dlhý čas.

„Aký som nešťastný,“ povedal Nero, „akí sme nešťastní.“

Poppaea vydýchla zhlboka, prichádzala k sebe. Ale ľavú tvár mala ešte strnulú a mdlú.

„Raz,“ šeptal Nero a vnoril sa do tejto tvári, v ktorej zazrel bratské nešťastie, ako by hľadal v minulosti starú spomienku, „aj ja. Áno, takto som ležal, na posteli. Pamätám sa. A nemohol som spať, ako teraz ty. Celú noc. Len som čakal ráno.“

Poppaea počúvala.

„A?“

„A nastal deň. Práve taký som musel byť. A potom…“

„Čo bolo?“ opytovala sa Poppaea.

„Druhý deň. Okolo poludnia obed. Britannicus.“

Opäť mlčali.

Poppaea rozhodne povedala:

„A je potom ľahšie?“

Nero čakal.

„Neviem.“

„Nastane pokoj.“

„Niečo takého,“ povedal Nero. „Ticho a mlčanie. Umrtvujúce.“

Obrátili sa k sebe tak, že si hľadeli do očú, a ich ústa sa dotýkaly, temer si nahmatali vypovedané zvuky. Ich tváre sa teraz podobaly. Obidve vyjadrovaly muky, zvedavosť. Neronovými ústami vytrysklo krátke slovo:

„Ale…“

Poppaea bozkom mu zatvorila ústa. Odovzdala mu svoje zimničné vzrušenie.

Potom, bez toho, že by boli hovorili, cítili obidvaja, že myslia na jednu vec.

„Áno?“ prosila Poppaea tak ticho, že jej hlas bol sotva viac ako dych.

„Áno,“ prikývol cisár.

Vonku ešte stále zápasila búrka. Zadrapila sa do olív pred palácom, a ako prevracala na opak ich listy, obelely na chvíľu a pohybovaly sa ako obrovské ženy v bielych tunikách. Lietaly aj oblaky prachu.

Ale nemohlo pršať.