ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vlečná loď na Tiberi bola na odchode. Viezla látky, šatstvo, obuv, riad a iné domáce potreby do Londonia pre biedny britanský ľud, ktorý počas vojny ošarpal a schudobnel.

Sotva loď odplávala, došla plachetnica, ktorá privážala v mechoch a sudoch grécke víno. Bolo počuť pískanie, pobrežie ožilo, skladištia sa pohybovaly. Prístavní nosiči vláčali náklady na pleciach, na hlave, kupci, ktorí očakávali tovar, kričali na robotníkov.

Galeja, ktorá privážala z Alexandrie ľanové látky a arabské korenie, vykladala pri svetle pochodní. Prichádzali rôzni Orientálci, ktorí hľadeli na mesto pred nimi ležiace, a na pobreží snažili sa s pomocou tlmočníkov dorozumeť sa s Rimanmi. Boly to strakaté živly kolonií, ktorými opovrhovali aj žobráci.

Nastala noc. Blyšťal sa len Tiber v podobe veľkého S a niekoľko olejových lámp.

Pozdejšie došla ešte jedna loď, ktorou prišli do Ríma námorníci misenského loďstva.

Pristali s ohromným krikom, nadávajúc a hádajúc sa, neporiadne vyskákali z lodi, na brehu sa somkli dvaja traja a tak šli do mesta.

Nesľubovali nič dobrého. Tvári im špatilo, že boli poškriabaní a dohryzení. Na opálenom hrdle nosili sklenené korale, medailu proti búrke, v ušiach náušnice. Ich ruky boly popísané rôznymi znameniami, kotvami, loďmi. Len spodina šla za námorníkov, tí, ktorých majetok nemal ceny tisíc osem sto sestercií, druhí slúžili radšej u pechoty alebo jazdy, lebo služba tam bola ľahšia.

Dvaja zavalití námorníci, ktorí sa dosiaľ skrývali v skladišti, očakávali loď pri prístavnom moste. Jeden bol o voľačo vyšší ako druhý.

„Hej,“ povedal vyšší námorníkovi, ktorý vystupoval, „čo máš nového?“

„Nič,“ odpovedal tento, objímajúc sa s bledým, chorľavo vyzerajúcim chlapcom, ktorého držal za tenkú ruku a kráčal ďalej.

Teraz nižší zastavil iného námorníka.

„Kamže, kamarát?“

„Von.“

„Nože sa neponáhľaj tak veľmi,“ povedal a chytil ho za rameno. „Vy ste z misenského loďstva?“

„Ztade.“

„Povedzže,“ opytoval sa vyšší námorník, „čo ste mali dnes na obed?“

Námorník skrčil nos:

„Nuž to, čo obyčajne. Ostnatého slaného haringa a ovsený chlieb.“

Vysoký i nízky námorník sa smial.

„Ale vína ste hádam mali?“ opytovali sa.

„Pravdaže. Morskú vodu.“

„A mäsa?“

„Nevideli sme ho už koľko týždňov. Len ľudské mäso.“

Zase sa smiali všetci traja.

„Máš peniaze?“ opytovali sa ho.

Potriasol hlavou.

„Tak už nedostávate ani žoldu? Hej, ale ste vy dobrí blázni, že slúžite cisárovi.“

Rozprávajúcich obklopila skupina námorníkov.

Nižší námorník sa teraz ozval:

„Tak kamaráti, chcete jesť a piť? Tu máte každý po zlatom peniazi,“ a rozdal hŕbu zlatých, „choďte, a bavte sa. Lebo preca je niekto, kto myslí na vás. Je to Piso. Nezabudnite jeho mena. Calpurnius Piso.“

A vyšší námorník hovoril k inej skupine.

„Námorníci hladujú,“ povedal, „to je svinstvo, námorníci hladujú. A Nero hýri.“

Námorníci sa rozišli do zapadlých krčiem a obidvaja zavalití mužovia chytro zmizli medzi skladišťami. Pri svetle lampy sa potom zasmiali. Zodicus a Fannius hľadeli na seba v námorníckom obleku, s pásom a v čiapke.

Od tých čias, čo cisárska milosť nevynášala, živili sa týmto, a to dobre a výdatne. Boli vo spojení s nespokojnými veľmožmi, ktorí sa usilovali o to, aby ľud poučili, a vyložili mu, že je vlastne nespokojný. Ale práca im nešla ľahko. Sám ľud, hoci žil v núdzi, nebol nespokojný, veď na ulici a v cirku vládol ešte on. To, o čom hovorili senátori a patricijovia, ho nezaujímalo, spomienka na republiku bola tak vzdialená, že ani nevedel, čo to je. Starý vojak, ktorý vo svojej tanistre ešte niečo našiel, pri reči revolucionárov záporne potriasal hlavou, do ktorej sa nijak nepratala myšlienka vzbury. Veď si vojenskému životu zvykol od osemnástich rokov, keď vstúpil do legie, a aj on chcel slúžiť cisárovi ako jeho otec, ktorý ztrávil tam dvacať päť rokov a službu opustil ako veterán.

Zodicus sa radoval z dnešného výsledku. Rýchlo sa vydal na cestu po krivých uliciach i s Fanniom k domu senátora Flavia Scaevina, kde sa spiklenci radievali po nociach.

Noci vlastne vôbec nepotrebovali, mohli sa schádzať aj vo dne, ale spiklenci sa pridržiavali nočnej tajuplnosti. Cítili v tom romantičnosť a vzrušenie. Za príklad si vzali spiknutie proti Juliovi Caesarovi, ktoré napodobňovali do najmenších podrobností, a pri tom sotva mysleli na to, čo chcú vlastne urobiť. Pohybovali sa ako herci, a tak aj jednali.

Zodicus dôležite povedal pri bráne otrokovi, ktorého dávno poznal:

„Dobrý priateľu.“

S Fanniom vošiel do dvorany, ktorá bola sídlom spiklencov.

Podľa zvyku zastal uprostred siene, zodvihol pravú ruku, a stál ako by sa bol premenil v sochu.

„Revolúcia,“ povedal konečne.

„Cassius,“ kričali naň vážne i posmešne.

On bol Cassiom.

A Fannius Brutom. Ten nosil za ňadry dýku, a kedykoľvek prišiel sem, vytiahol ju a ňou zablýskal.

„Spiknutie,“ zašeptal chraptivo.

„Námorníci hladujú,“ chrčal Zodicus. „Jednajme.“

„Jednajme,“ opakoval Fannius.

Nevšímali si ich veľmi. Spiklenci sa radili v tiesnivej nálade. Piso, vodca spiknutia, vznešený muž, prebohatý patricij, ktorého celý podnik stál už hrôzu peniazí, sedel medzi nimi so zachmúreným čelom, a pochybne sa díval na posbieranú spoločnosť, s ktorou sa onoho času z márnivosti spojoval. Nebol určitým privržencom republiky, len nenávidel Nerona a túžil po zmene za každú cenu. Ale medzitým vypadly mu z ruky opraty. Takto sa nemohol dostať ani dopredu, ani dozadu, nemohol sa z toho ani vymaniť, ani ďalej zotrvať. Nevedel, kam je vlečený.

Tí, ktorí sa kupili okolo neho, rozmýšľali podobne. Skladali sa z rytierov a šľachticov, ktorí sa hlavne preto ozývali, že moc senátu klesla, a bolo im príjemné vyrozprávať všetko, čo museli v senáte zamlčať. Ale keď si uľahčili, zmizla všetka ich aktivita.

Domáci pán, Flavius Scaevinus, bol neobyčajne opatrný človek. Hoci súhlasil s každým v tom, že Neronova vláda musí sa povaliť, preca považoval za nutné, hodnotiť každé slovo a stále sa strachoval. Slávnostne dal napísať poslednú vôľu, zjavne sa chystal na atentát, ktorý stále odkladali. Africanus Quinctianus a Tugurinus, niekdajší Neronovi priatelia, stávali sa užitočnými, že prinášali proti nemu materiál. Títo mierni boli všetci bohatými a mocnými, a len preto sa búrili, aby mohli byť ešte bohatšími a mocnejšími.

Krajné krídlo spiklencov, ktoré chcelo hneď jednať a zjavne sa usilovalo o republiku, neshodlo sa tejto noci s Pisonovci. Teraz ich preto napádali, že Piso zmaril atentát nečakane a z nepochopiteľných dôvodov. Podľa dohody vylákal do Baií cisára, ktorý aj zašiel k nemu bez sprievodu, ale v poslednej chvíli ho preca nedovolil zavraždiť, pretože mu prišlo na um, že Nero je jeho hosťom, a rímsky patricij nezneužije pohostinského práva.

„Ešte neprišiel čas,“ hájil sa Piso rozpačite. „O koho sa máme opreť?“

„O svoju silu,“ zakričal mu niekto z dolného konca stola, kde hučali revolucionári.

Tu sedeli zväčša dôstojníci. Vodca, Lucius Silanus, stotník telesnej stráže Sulpicius Asper, tribuni ľudu Subrius Flavus a Foenius Rufus.

Ten, ktorý sa ozval, vstal. Teraz bolo videť, kto to je. Bol to Lucanus, ktorý sedel medzi dvoma vojakmi.

Na zprávu o spiknutí sa vrútil bledý a zničený. Krásnu jeho tvár presekaly už vrásky. Už nemal viery, ktorá žiarila kedysi z neho, zostala mu iba nenávisť, ktorá mu vlievala sily, aby sa pomstil a dodávala smysel jeho znivočenému životu. Blčal hnevom.

Ináče vyzeral unavene. Dokončil veľkú prácu, ktorú začal pred rokmi, ďaleko od Mesta. Ale Pharsalia, ktorá sa začínala oslavou cisárov, v posledných knihách velebila už Pompeia, a na koniec Caesar sa vynoroval na kope mrtvol ako vrah. Básnik sa stal odhodlaným republikánom, vzdychajúcim po dávnej slobode.

„Žoldnieri sa nebúria,“ pokračoval Piso, „žijú v táboroch, medzi valy, ako dosiaľ, so ženami a deťmi. Dostávajú aj jesť.“

„A ľud?“ ozvala sa mohutným hlasom žena.

Bola to Epicharis, prepustenka, ktorá nosila krátko odstrihnuté vlasy a mala červenú, mäsitú tvár, nohy a ruky ako jazdecký kapitáň. Už dávno pracovala v misenskej továrni na lode, kde chcela získať námorníkov k odboju a divými barvami im popisovala Neronove zločiny.

„Ľud,“ povedal Piso smutne, „nechce o nás ani vedeť. Chodí na vozové závody a tlieska. Bohužiaľ, nie nám. Nezamestnaných ešte stále je nie toľko, ako by sme potrebovali. Sme o všetkom presne informovaní. Barviari, tkáči, pekári, lodníci, pltníci, tesári, mäsiari, olejkári, cukrári nechcú sa hnúť. Pracujú a už nejak vyžijú.“

„Ale vrah matkin preca nemôže žiť ďalej?“ povedal Lucanus.

„Ľud,“ riekol Piso, „neverí, že on je vrahom.“

„Podpaľač Ríma,“ povedal Lucanus.

„Každý vie,“ konštatoval Piso, „že túto povesť sme vymysleli my.“

„Na čo čakáme?“ opytoval sa teraz Lucanus nenávistne.

„Na lepšie časy,“ povedal Piso skromne.

Krajné krídlo vstalo a pohŕdavo si prezrelo miernejších.

„Na to čakáme,“ vyl Lucanov hlas, „aby nás všetkých zavraždili.“

Nemohol sa premáhať a pripojil:

„Nech žije cisárska republika.“

Trasúc sa vzrušením, díval sa im do očú.

„Čo chcete?“ kričali mierni.

„Nech žije cisár,“ povedal Lucanus posmešne za smiechu radikálov.

Všetci cítili, že obidve strany chovajú k sebe navzájom viac nenávisti, ako k cisárovi. Piso a Silanus viac milovali Nerona ako seba navzájom.

„Takto sa nedá jednať,“ povedal Piso a začal hovoriť.

Nasledovala nová reč, na ktorú odpovedala druhá.

Znovu sa prihlásila stará latinská výrečnosť s krásnymi stavbami, zhustenými vetami, žhavou vášnivosťou, ako sa stretli revolucionári.

Ale radikálna časť žiadala rýchleho jednania, chcela, aby na Ceredin sviatok, až bude Nero v cirku, odovzdal mu konzul Lateranus žiadosť, práve ako Metellus Juliovi Caesarovi, a ostatní aby sa mu vrhli k nohám, ako Brutus Cassius a Casca, a potom aby ho preklali. Stará pamiatka strašila všade.

„To je príliš skoro,“ povedal Piso.

„Pozde,“ vrešťala Epicharis, „treba to previesť zajtra, alebo dnes.“

„Keď nie Rimana, ktorý by to urobil, tak sám zakolem toho zlého veršotepca,“ horlil Lucanus.

„Treba priznať barvu,“ revala Epicharis.

Natalis, mierny spiklenec, ktorý bol Senecovým prepustencom, a z neho zbohatol, ujal sa slova a posmešne sa opytoval:

„Kdeže je Seneca? Ten neprizná barvy?“

„Je chorý,“ odpovedali.

„Má riaditeľnú chorobu.“

„Sedí doma,“ pripojil Natalis, „mudruje. A potom sa pripojí k tej strane, ktorá zvíťazí.“

Lucanus sa rozčúlil:

„Mlčte,“ kričal, „on je básnik, nie je mu nič do nikoho a do ničoho. Ani do nás, ani do vás,“ a zbledol.

Ľakol sa vlastného hlasu a hanbil sa, že ho vášnivé nadanie zaviedlo sem, do tejto hnusnej a podlej spoločnosti, z cisárovho dvora, ktorý bol tiež hnusný a podlý. Čo hľadá vlastne básnik v politickej strane? Sadol si, bol veľmi zničený. Už sa necítil viac básnikom. Jeho život bol bezcenný, a bol by ho rád dal zadarmo ktorejkoľvek strane.

Ale Senecu žiadaly obidve strany pre seba. Jeho vážené a veľké meno chodilo z úst do úst, šeptali len o ňom, ktorý nebol prítomný, a nestýkal sa s nimi vôbec.

Zodicus a Fannius mlčali. Natiahli sa na lehátku a s nemalým záujmom pozorovali, čo sa robí, hoci nebolo im jasné, na čom sú. Preto sa prísne zdržali každého prejavu súhlasu alebo nesúhlasu. Ale keď nálada ochabla, došli na to pole, na ktorom sa bezpečne pohybovali. Nový Cassius a Brutus sadli si k Pisonovi a obidvaja mu vysvetľovali, koľko sa namáhali a koľko treba ešte vykonať, aby udržali náladu ľudu, aby zaistili vzburu. Piso si poškriabal múdru plešivú hlavu a vytiahol peniaze. Vedel, čo to znamená.

Schôdzka sa rozišla. Ani sa nedohodli o ničom dôležitejšom, a nikto nevedel, prečo tu bol, okrem Zodica a Fannia.

Lucanus udivene sa pozrel na nich:

„A to sú kto?“ opytoval sa Subria, tribúna telesnej stráže.

„Básnici.“

Lucanus zodvihol plece.

„Kto?“

„Republikáni, revolucionári.“

Lucanus vytiahol aj druhé plece.

„Keď vidím týchto,“ a objal tribúna, „zdá sa mi, že nie som básnikom. A jestli títo nenávidia Nerona, tak ho ja milujem.“

Spiknutie skončilo hnusným a trpkým nezdarom. Mnohí ušli zo strachu, mnohí zaspali. Epicharis, tučná a nadšená revolucionárka, pľuvala odporom.

Lucanus sa už len smial.

V poslednej chvíli, keď sa chceli pohnúť, vošiel zo dvora do siene pes. Ohromné zviera s červenou srsťou, miláčik domáceho pána, ktorý siahal hosťom až po pás. Lucanus sa dlho díval na jeho červený kožuch, potom naň zavolal:

„Nero.“

Ostatní plesajúc opakovali nové meno psa, ktoré jednohlasne prijali.

Ale to bola jediná vec, na ktorej sa dohodli.

Epicharidu chytili ešte tej noci, ako sa vracala do predmestia, do chudobného podnájmu.

Nevzpierala sa. Nepovedala ani slova. Ale nechcela hovoriť ani v žalári.

Vojaci ju udreli po tvári, z nosa a z úst prúdom jej tiekla krv, telo jej roztrhali na handry, ale preca nevedeli z nej vylákať jediného slova priznania. Tie ohnivé, výrečné ústa, ktoré toľko sa nahovorily námorníkom, ako by sa boly rečou unavily a stratily svoj cieľ a ako sa dostaly do väznice, umĺkly. Neskoršie sa v cele obesila. Nemotu, ktorú prijala, dovršila novou nepomíjajúcou nemotou, ktorú nikto nemôže zlomiť.

Ale Piso sa zavraždil, a potom vyšlo všetko najavo. Epaphrodita vyhľadal onen otrok od brány, ktorý vpustil Zodica a Fannia. Jeho pána Flavia Scaevina zatkli. Našli jeho poslednú vôľu. Potom sa chytil do oka aj Natalis. Potom pochytali celú spoločnosť, okrem Zodica a Fannia, ktorí včas ušli.

„Seneca,“ koktali všetci.

Aj teraz bolo počuť len jeho meno. Všetci spiklenci jeho spomínali, lebo vedeli, že slávny spisovateľ je cisárovým priateľom, a dúfali, že trest bude miernejší.

Šľachtici a rytieri udávali jeden druhého, a to, čo si nemohli navzájom vytknúť na schôdzkach, s rozkošou rozkrikovali. Len niektorí členovia radikálnej skupiny sa chovali dôstojne. Vojaci, ktorých umením je vraždiť a umierať, nespôsobili hanbu revolúcii. Sulpicius Asper naposled napľul cisárovi do tvári svoje pohŕdanie a potom zomrel. Mnohých zavraždili na mieste, kde ich chytili. Lateranovi nedovolili ani, aby objal deti, tribun ho zaškrtil vlastnými rukami v jeho dome.

Nero zúril. Spiknutie, ktorého myšlienky sa predtým bál, ho vzpružilo, tešil sa zjavne, že teraz môže odsudzovať bezpečne a s dobrým svedomím a stále vydával rozkazy. Rozjasnilo sa mu, konečne sa dozvedel, čo má robiť.

Žaláre sa už naplnily, nebolo ani viac miesta, ale privážali stále nových väzňov. Okrem udavačov z povolania, pracovali aj otroci a prepustenci, ktorí udávali svojich pánov za pohlavky pred desiatimi rokmi, a mesto ustrnulo strachom. Za jasného dňa usadlo na domy polnočné ticho. Nikto sa neodvážil hovoriť ani v zatvorenej izbe, aj steny maly uši. Na ulici tu i tam sa pľúžilo niekoľko osôb. Nebolo možné rozpoznať, či sa boja, či strašia, či sú udavači alebo udaní, alebo obidvaja v jednej osobe. Kto hovoril, bol podozrivý, kto mlčal, ešte viac. Nadávať na cisára znamenalo smrť, ale aj chváliť ho a líškať sa mu bolo nebezpečné, pretože ten, kto tak robil, iste chcel niečo zatajiť.

Stá a stá zomieraly pre starú sochu Cassiovu alebo Brutovu, na ktorú nasadol na pôjde prach. Niektorých zakľali preto, že údajne pred sochami sa trochu hlavou poklonili.

„Treba vyhubiť šľachtu,“ povedal cisár, „aby zostal len ľud.“

Nero bol šťastlivý a svieži. A ľudia zas zosmutneli. Sedeli zronení po domoch ako kedysi cisár.

„Kto ešte zostáva?“ opytoval sa Epaphrodita.

„Každý je už potrestaný,“ odpovedal tajomník.

„Len nech ide všetko po poriadku,“ povedal. „Je treba si zvyknúť. Potom nie je strašná ani smrť. Je to div? Tvár zbledne, srdce sa zastaví. Nie je to ani zázrak.“

Tajomník pozoroval Neronovu tvár, na ktorej blčala umelecká radosť:

„Ale je preca zaujímavé,“ pripojil cisár, „snáď jediná zaujímavá vec na zemi. Niekedy je smiešna. Niektorí sa natiahnu s dôležitou vznešenosťou, že sa musím zasmiať. Potom sú aj zvláštne prípady. Tí stŕpnu, a cítim začiatok čohosi, čo nemá nikdy konca. Každý mŕtvy je sochou živého. Nemyslíš, že ten, kto vraždí, je sochár? Len teraz vychutnávam život, len teraz viem, čo si smiem dovoliť, čo nevedel dosiaľ ani jeden cisár. Nič nie je zakázané,“ a urobil rukou veľký pohyb.

Túto rozkoš rozdrobil, vychutnával ju po malých dávkach, pripravoval sa na ňu. Senátora Thraseu Poeta, ktorého nenávidel, pretože nechodil do divadla, a pretože sa neozval v senáte, zažaloval a po dlhom svedomitom pojednávaní dal ho popraviť preto, že má zasmušilú tvár ako učiteľ. Inokedy všetko záviselo na náhlej myšlienke. Niečo si usmyslel a musel to hneď urobiť. Lepidu, svoju tetu, ktorá ho vychovávala ako decko, mal veľmi rád, ale keď stará teta ochorela, a prosila o prejímadlo, poslal jej smrteľný jed. Egyptský miestodržiteľ vykúpal sa v jeho vani a zato o chvíľu zahynul. Druhá teta, Domitia, musela zomreť preto, lebo mala v Baiách a v Ravene vily, po ktorých Nero túžil.

Mrtvých si vždy pozrel. Ležali pred ním jeden pri druhom, a on hľadal, čo je v nich, v ich otvorených očiach a mozgoch. Ale nič nenachádzal.

Raz sa bavil so šľachticami. Bolo mu divné, že Scylla má šedivú hlavu. Vzrušene odišiel, potom si dal priniesť šedivú hlavu bez tela.

„Jak je šedivý aj teraz,“ povedal udivene.

Keď mu prinášali hlavu Rubellia Plauta, usmieval sa:

„Má veľký nos,“ povedal, „a teraz je to ešte čudnejšie.“

Nemohol odolať tejto hre, tejto preveľkej zvedavosti, a pokračoval v nej ďalej.

Po večeroch vychádzal na ulicu v sprievode niekoľkých vojakov, ako kedysi, za mlada, zastavoval chodcov.

Pristúpil k prvému človeku:

„Zomri,“ povedal mu, „buď ktokoľvek,“ a vrazil mu dýku do srdca.

Neznámy klesol do prachu.

„Som nevinný,“ povedal umierajúc.

„Viem,“ odpovedal cisár, „tým je to zaujímavejšie,“ a díval sa pozorne, ako neznámy umiera.