Zlatý fond > Diela > Krvavý básnik Nero


E-mail (povinné):

Dezső Kosztolányi:
Krvavý básnik Nero

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Igor Čonka, Tibor Várnagy, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 19 čitateľov

III. Mladý cisár

Na druhý deň dopoludnia sotva sa mladý knieža obliekol, počul krik na schodišti paláca. Vojaci sa hrnuli do dvorany, volali jeho meno. Nevedel jasne, čo to znamená. Ešte sa ani neprebral z včerajšieho údivu.

Celá skupina vysokých vojenských hodnostárov uchopila malého, plavého chlapčeka a odniesla ho ako nejaký predmet. Vonku vyhlásilo vojsko cisárom Lutia Domitia Nera, Claudiovho chovanca, ako oprávneného dediča trónu.

Práve tak ho doniesli nazpät, ako ho boli odniesli.

Složili ho vo veľkej sieni, ktorej dosial nevidel. Tu sa vystieral dlhý stôl po celej podlahe z mramora, kreslá stály vedľa seba, široké kreslá s vysokými operadlami, v ktorých sa sediaci takmer stratili. Matka zaviedla Nerona k jednomu kreslu. Sadol si, oprel si roztržité hlavu. Hral sa s mečom, ktorý mu pripjali teraz prvý raz a bol mu ťažký, nepohodlný.

V sieni ho očakávali vojvodcovia, generáli, ktorí pojednávali o situácii ríše.

Nero unavene si ich prezeral. Všetci temer boli šediví a plešiví, čas strávil ich telá, ktoré zhrubly vo vojenských starostiach. Ich tvári sú špatné a bez ducha. Vespasianus, ktorý mu sedí naproti, díva sa naň chvejúc sa úctou. Rufus predstiera, ako by veľmi premýšľal. Nos Scribonia Porcola je červený a chlpatý. Domitius Corbulo, ktorý je ináče Cassiov príbuzný, zdá sa ešte najmúdrejším. V jeho orlích očiach sa skrýva bdelosť a pozornosť. Burrus, velitel telesnej stráže, je stelesnením oddanej vernosti, poctivosti a priamosti, ktorá pokojne ide za svojím cieľom. Len Pallas, štátny pokladník, je mladistvý. Hovorí vybrané a šušľavo, oblieka sa s trápnou eleganciou napodobňujúc šľachticov. Cíti, že sa vyšvihol z otroctva.

Zasadanie senátu začalo. Suetonius Paulius rečnil v krátkych, ťažkopádnych vetách, používajúc takých obratov, aké počuť len od žoldnierov. Čo povedal, bolo nudné. Stále sa vracal k tomu, z čoho vychádzal a opakoval všetko, bez toho, že by bol skončil. V jeho slovách sa miešalo vojsko s loďstvom, vozy s útočným delom, obilie s ovsom a predčitoval číslice s voskovej tabulky, toľko čísel, že sa všetkým točila hlava. Dozvedeli sa, koľko stanov je v celej rímskej ríši i s provinciami, koľko žoldu vyplatila štátna pokladňa peším, jazdcom a námorníkom za posledných desať rokov.

Nero pozoroval chvíľu rečníka. Nepočúval ho, ale díval sa na jeho ústa, hlavu, postavu. Tento starý vojak mal na čele veľkú hnedú bradovicu, ktorá sa mu pri hovore pohybovala, a keď skrčil čelo, poskočila. Nero naklonil na bok svoju jemnú hlavu a oddal sa vlastným myšlienkam.

Nechcel uveriť, že tak hlboko zapôsobilo naň všetko, čo zažil v posledných dňoch. Čokoľvek robil, vrátily sa mu myšlienky, ktoré mu len vtedy daly pokoj, keď sa s nimi zapodieval. Znovu tiahol mu pred očima pohrebný sprievod vo svojej titanskej nádhere a objavil sa obraz, ako stojí nad davom na čele lodi a odriekáva slová bolesti nad cudzím človekom, i Britannica, svojho nevlastného brata, videl jasne. Ten sa posadil hneď pod ním, obrátil k nemu svoju tvár utrpením smŕštenú a topiac sa v slzách, oplakával ochablým, omdleným vzlykom svojho otca, vlastného otca, ktorý ho však vydedil.

Cisár zakašlal a prehltol. V sieni bolo veľmi teplo. Ešte sa stále rečnilo a rečník hovoril teraz o spolupráci vojska a senátu, ale jeho slová sa pomiešaly v horúčosti s tými, ktoré hovorily k Neronovi v jeho duši. Na jeho tvári sa odrážala ľahostajnosť, v dlani rozmliaždil zívnutie. Ako cudzí sedel v tejto spoločnosti, a divil sa, že sa sem dostal. Nastúpenie na trón ho stihlo neočakávane, ani sa mu veľmi netešil. Zaoberal sa stále a stále Claudiom, ktorého smrť mu pripadala nesrozumiteľná a strašná. Kto vie, čo sa s ním stalo, a prečo? Jestli je toto možné, tak sa všetko vyvrátilo a on je sám na tejto zemi. Cisár, prvý človek, zomre len tak ako iný, hmyz a červy prežerú mu hlavu a založia si hniezdo v jeho lebke. Obzrel sa okolo seba, ale odpovedi nikde nenašiel. Cítil sa slabý v obruči mohutnejších síl. Teraz sa bál, že zamdlie. Zachytil sa o kreslo, v ktorom sedel ešte nedávno starý cisár.

V tejto chvíli dotkol sa niekto jeho nahého zápästia. Agrippina ho upozorňovala, aby vstal.

Nero videl, že rečník otvoriac náruč, obrátil sa k nemu:

„Cisáru!“

Striasol sa. Týmto slovom jeho rozumeli. Zahladil si vlasy, začervenal sa a povedal niečo.

Potom prijímal senátorov, ktorí mu odovzdávali listy, listiny o vnútornom stave provincií. Potom žiadali jeho podpisu. Musel sa mnohokrát podpísať.

Už sa zmrákalo, keď sa oslobodil a zostal s Agrippinou sám.

„Matka,“ prehovoril odrazu rozčúlene a nezatvoril ústa, ako by chcel ešte niečo povedať, ale nemohol.

Agrippina sa pozrela naň pichlavým zakazujúcim pohľadom.

„Chcel si sa na niečo opýtať?“

„Nie,“ povedal Nero ticho.

Potom sa pobral k Octavii.

Od tých čias sa nestretli: chcel sa s ňou rozprávať.

Jeho žena s uplakanýma očima chúlila sa v jednom kúte. Nero ju pohladil po tvári, ale ona sa odtiahla.

„Neboj sa ma,“ riekol Nero smutne a nevedel pokračovať.

Videl, že nemá kde ísť, všetky cesty sa pred ním zatvorily.

Tu ponáhľal sa do vzdialenej siene, v druhom rohu paláca.

Tu si sadol a cítil sa tak osamelý a zmocnilo sa ho také nešťastie, že si zúfal. Zápasilo v ňom podozrenie a hnev. Pomyslel si i na otca, na vlastného otca, Cnaea Domitia, ktorého ani nepoznal a nikdy nevidel. Sotva vedel niečo o ňom. Bol vraj proconsulom v Sicilii, zomrel mladý, nikto nevie ako, keď jemu boly tri roky, potom jeho matka sa vydala za bohatého patricia. Z hlbokej priepasti svojej siroby túžil po ňom a prial si pobozkať mu vzdialenú ruku.

Obraz otcov sa opäť a opäť vracal, stále určitejšie, rozhodnejšie. Otec nebol ani cisár, ani nesmrteľný, ani boh. Akýže mohol byť? Nero si ho predstavoval dobrotivého, okolo úst s bolestnou vráskou. Na tvári iste mu sedela krotkosť a váhavosť, ako aj na jeho vlastnej tvári. A toto všetko pominulo bez stopy.

Tak ho to bolelo, že zatúžil ho videť.

„Otče,“ povedal, „úbohý otče,“ a spomenul si na udalosť, ktorá zo všetkých najviac naň zapôsobila.

Nepokojne chodil hore-dolu.

„Čo môžem robiť?“ opytoval sa cisár sám seba, pociťujúc na výške svojej moci, v tichu: závrat.

Pretože po hluku nastalo ticho.

Na túto otázku nedostal však odpovedi. Ani od seba, ani od iných.

Na prázdnom nebi objavil sa mesiac, napuchnutý a chorý, jako žalostná tvár pierotova a zaškľabil sa naň.

Blížila sa vetristá noc.




Dezső Kosztolányi

— maďarský básnik, prozaik a prekladateľ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.