ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sporus vyšiel z kôlne, aby sa pozrel, kade chodia vojaci, ale cesta bola zas tichá, zdalo sa, že stratili stopu. Potom sa napil sladkého ostrého gréckeho vína.

Epaphroditus a Phaon zostali pri mŕtvole.

„V noci ho dáme odniesť,“ povedal Phaon, „až ho nikto neuvidí.“

Epaphroditus pohnutý sa naklonil nad ním:

„Pozri sa na jeho tvár,“ povedal, „jak je aj po smrti násilnícka. Čeľusti stíska a namáha sa. Aj teraz niečo chce. Niečo väčšieho ako iní ľudia. Ako by mal na sebe všetky svoje tajomstvá. Jak je každý jeho rys prepracovaný, vypálený, zuheľnatelý. Teraz je zvláštny a zaujímavý. Zdá sa mi, že má peknú tvár.“

Epaphroditus čakal. A pripojil uvážene a s dôrazom:

„Je skoro ako básnik.“

„Povedal,“ ozval sa Phaon, „že je veľký básnik. Ktože?“

„Možno, že Britannicus. Možno, že on sám.“

„Bol zlý človek,“ povedal Phaon, „hrozný.“

„Básnici sú všetci hrozní,“ povedal Epaphroditus. „Z nich rastie krása a kvet. Ale koreň kvetov je dolu vo vlhkej zemi plnej dážďoviek.“

„Bol nešťastný,“ pripojil Phaon.

„Bol Riman,“ povedal Epaphroditus. „A to, čo by bol Grék uskutočnil, ľahko, jemne a prirodzene, taký barbar vykonal s krvavým potom, so smrteľnou ukrutnosťou, s obeťou vlastného života. On prežil, o čom by bol smel len snívať. Je isté, že skutoční básnici sú iní. Ale neobyčajne silne chcel byť básnikom, s takou túhou, s takým zaprením, že niekedy bol veľkolepý, niekedy smiešny. Preto sa dostal sem. A v tomto ohľade bol aj ctnostný.“

„Ctnostný?“ zhrozil sa majiteľ vily.

„Áno. Ja som ho videl so dňa na deň a bolo mi ľúto, jak obetuje všetko cieľu, ktorého nemohol dosiahnuť.

Príkladne sa zriekol života, tak žil, že každý jeho dych patril umeniu. Ale čosi mu chýbalo. Veľmi málo, aby mohol byť opravdovým básnikom. Lenže toto málo je veľmi mnoho. Toho nenašiel. A tá divá hmota, ktorá nemohla z neho vyjsť prirodzenou cestou, teraz ho vyhodila do povetria. A je po ňom.“

„Koľko mal rokov?“ opytoval sa Phaon.

„Tricať preč.“

„Aký bol mladý,“ vzdychol Phaon súc hlboko zarazený.

„Teraz by bol mal tricať jeden,“ opakoval Epaphroditus s podivom. „Trinásť rokov vládol nad rímskou svetovou ríšou. Je Aeneov vnuk. Posledný z Juliovho rodu. Deti po ňom nezostaly. A preca, koľko žil.“

„Ešte mohol žiť,“ povedal Phaon.

„Teraz mohol začať. Aj život. Aj písanie. Po tomto. Táto chtivá, splašená, znetvorená duša.“

„Mnoho hriechov ho dusilo,“ bedákal Phaon.

Epaphroditus sa zasmušil:

„Každý človek, ktorý sa narodí, je hriešny. Ale kto zomre, ten všetko napraví. Mrtví sú všetci nevinní.“

Vyšli zpod stromov do besiedky, kde ich očakával prestretý stôl s jemným syrom, bryndzou, s maslom. Sporus ležal tam ožralý, hovoriť nemohol, a keď sa ho opytovali, prečo mlčí, len sa smial a lenivo krčil ramenom.

Položili sa. Jedli z podaných jedál, ale to, čo videli a počuli, tak silne pôsobilo na nich, že nemohli o tom hovoriť.

Na bezmračnom nebi ligotaly sa žlté body hviezd, a dole na spodku obzoru letela vlasatica, ktorá predpovedala cisárov koniec. Letela ďalej ako blázon nebies so strapatými a rudými vlasmi, podávajúc krvavú zprávu.

„Môže byť ďaleko,“ povedal Phaon.

„Veľmi ďaleko,“ hovoril Epaphroditus, ktorý za mlada zaoberal sa pythagorským hvezdárstvom, „niekde uprostred vesmíra. Tam sa otáča okolo ústredného ohňa. Ľudia sú im vzdialení. Ale aj v nich je oheň.“

Takto sa rozprávali, keď sa v modravej júnovej noci medzi vinicami, v prachu, objavila postava, ktorá potkýnajúc sa, prichádzala po záhradnej ceste. Tu zastala a odhalila svoju tvár.

Videli obraz starenky, ktorú zahalil prach a smútok. Hľadeli na ňu, ale nevedeli, kto je to.

Epaphroditus ju poznal prvý:

„Ecloge,“ povedal.

„Dojka,“ povedal Phaon.

On znal grécku dojku z cisárskeho dvora, ktorá pridájala cisára a od tých čias žila v paláci vo veľkej úcte.

„Tu je dojka,“ povedala žena, mile, materinsky a vyčítavo.

Takto hovorila vždy o sebe, ako sa rozpráva malým deťom: „Dojka prišla“, „dojka je“, „dojka si ľahne“.

Chceli posadiť hnedú, vrásčitú mumiu, ktorá priniesla sem z Ríma svoje sedemdesiatročné kosti na zprávu, že cisár, ktorý sal jej mlieko, uprchol, a že vybuchla revolúcia. Ale dojka si nechcela sadnúť.

„Kde je?“ opytovala sa tíško.

Epaphroditus a Phaon vstali a svietiac malým olejovým lampášikom, zaviedli dojku do kôlne. Vošli bez slova.

„Tu,“ povedal Epaphroditus a ukázal na cisára, ktorý prikrytý ležal na zemi.

„Zomrel?“

Prikývli obidvaja.

Ecloge stiahla prikrývku a posvietila na mrtvého. Nezľakla sa, lebo bola žena, a nedivila sa. Dojka, vykonávateľka prvých a posledných vecí, ktorá nadája a pochováva a je doma pri kolíske i pri rakvi, vysúkala rukávy svojej tuniky a pripravovala sa k práci. Pýtala si vody a dreva, aby mohla dať poctu, ktorá patrí mrtvému.

S usilovnou živosťou, s nenapodobiteľnou ženskou obratnosťou, hoci bola veľmi stará, schúlila sa na zem, umyla studenú tvár i hrdlo.

„Ach, ach, ach,“ začínala, „jajajaj,“ tou sladkou gréčtinou, ktorá plače v tragédiách, s pilným bedákaním, ktoré nemá konca a mäkkým štebotom, „nemáš matky, ktorá by ťa oplakávala. Ani dieťaťa, ktoré by vyronilo nad tebou slzu. Ani brata. Ani priateľa. Nikoho. Len dojku. Len tá ti zostala, osirelý cisár. Len dojka.“

Ecloge plakala. A obracala Neronovu hlavu v lone a hladkala ju ako malé decko, ktoré sa trochu udrelo.

„Nero,“ povedala, „Neronok, tvoja dojka hovorí s tebou. Hľa, aký je bledý a smutný. Spí. A veru vždy nerád spával. Bol si vždy hore, že, v kolíske si plakával celé noci. Zobudil celý dom. Vtedy som mu rozprávala. A spievala,“ a začala spievať grécku kolembavku, ktorá vypráva o koňovi a o jazdcovi, ktorý cvála rýchlo do ďaleka.

Dojka sa obrátila k Epaphroditovi a Phaonovi:

„Ale rád sa hrával. S vozíkmi sa hrával. Vozíky namaľoval na zeleno, na modro. On bol zelený. A chodieval rád do divadla. Koľko ráz ušiel od tety, od Lepidy.“

Ecloge sa dívala na jeho mŕtvu tvár.

„Čo je z neho?“ povedala veľmi smutne a zhlboka.

Epaphroditus a Phaon vyšli: dojka a mŕtvy cisár zostali sami.

Teraz Ecloge hľadala niečo na prsiach.

Kutiac vytiahla zahrdzavelý obolus.

Peniaz vstrčila mŕtvemu do úst, pod jazyk, aby ho Charon, prevozník podsvetia, previezol po vode, ktorá prináša zabudnutie a odplaví vzrušenia a kŕče, ktoré nás tu, hore, mučia, a potom nás urobí rovnými všetkým.