ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cestou k Ráztokám kráča mladý pútnik. Tvár jeho jemná, pleť až ženskobiela, takže by sa pravý muž musel hanbiť za ňu. Považovali by sme ho za ženu, v mužský šat preoblečenú, keby tvár nebola pokrytá hustou bradou a silným, plavým fúzom. Nebo vyjasnené ako duša decka; ani nemožno si krajšieho dňa májového predstaviť ako dnes. Cesta ide kľukatými zákrutami cez hlbokú dolinu, ktorou hučí čistá, bystrá voda. Nad hradskou visia mohutné skaliská; obával by si sa, že zrútia sa dolu. Každým okamžením ukážu sa v novej a novej podobe, takže oko cestovateľa nestačí ich poňať dokonale, lež mimovoľne užasne nad toľkými krásami horskej prírody. Oko mladíka nášho rozkošou usmieva sa nad všetkým týmto. Koľko ráz premeral on už túto dolinu! Ale nikdy mu tak jej krásy nenapadli, ako dnes. Pred každou skalou a každým vodopádom s obdivom zastavil sa. Zdalo sa mu, že od tých čias, čo toto nevidel, tie skaly narástli a tá voda zbystrela. Jeho sprievodca, sedliacky šuhaj zo susednej dediny, nesúci mladíkov kufrík, divil sa tomu mladému pánovi, čo môže na tých skalách vidieť tak zvláštneho, keď sa im tak prizerá. On už koľko ráz šiel popri nich, a nikdy nevidel nič.

Tuhľa už posledná zákruta, ešte len dvadsať krokov a pred iskriacimi očima mladíka ležia rozložené Ráztoky. Svojím ramenitým zjavením sa prekvapili ho. Pred ním stál kraj ako v pohádke, súci skôr do rámu než do skutočnosti. Tie vrchy s ich tmavozelenou jedličinou sú prirodzeným rámom, zeleň vzchodiaceho obilia v poli svetlým úzadím, z ktorého vystupujú Ráztoky s ich vybielenými, skvúcimi sa domkami. Cestovateľ zastal, utrel si slzu radosti. A nezazlievajme to Jankovi — lebo to bol Janko Verný — keď po šesťročnom potĺkaní sa pohnutý je až do základov duše, vidiac rodnú viesku svoju.

Janko nenačúva už hovor sprievodcov, nevšíma si krás prírody; ba i krásna panoráma Ráztok musela ustúpiť v úzadie pred morom rozpomienok, s rodnou dedinkou úzko spojených. Radosť i očakávanie, nádej i predtucha možného sklamania mihali sa jedna za druhou v pohnutej duši jeho. Tri roky minuli už, čo sem nepísal, ani odtiaľto listu nedostal. Umienil si stratiť sa a potom razom, neočakávane zjaviť sa a príchodom svojím všetkých prekvapiť. Od troch rokov tešil sa na okamžik tento, a teraz, keď je už tu, trasie sa pred závažnosťou jeho. Čo, ak starý i so ženou zomrel a Julka sa vydala? Či nemala k tomu úplné právo, keď ani len jednou litierkou nezmienil sa jej o citoch svojich? Koho teda prekvapí svojím náhlym, nečakaným príchodom? Vynorili sa mocné výčitky, ktoré mu srdce sťa kliešťami zvierali, že načo tak chlapčensky, nezrelo pokrýval sa pred tými, ktorí mu boli všetkým na svete. S ťažkým srdcom vstúpil i do dediny. Avšak jej sviatočná tvárnosť potešila ho trochu. Všade vidí nasadené máje, vence, zeleň, na jednom preddomí vidí malý oltárik, tam ďalej druhý. Iba teraz zišlo mu na um, že dnes najväčší sviatok, deň Božieho tela.

Teraz obrátil svoj zrak nad dedinu k malému vŕšku. Tam stojí kostolík ráztocký, zahalený v jasnú zeleň líp. Cesta od dediny až k nemu vysadená májmi a posiata voňavým, čerstvým kvietím. Nemohol už odolať mocnému hnutiu srdca, i obrátil sa v tú stranu. Sprievodca nevdojak nasledoval ho. Z kostola ozýval sa naďaleko spev, zmiešaný s melodickými zvuky organa. Jak dávno nepočul domáceho spevu, jak lahodil jeho ušiam, jak zodpovedal jeho citom! Preniknutý nábožnosťou, sňal klobúk pred dreveným krížom, stojacim pri kostole, a pobozkal ho. Vošiel dnu. Tu všetko ozdobené je lipovými konármi, takže ten ľud, kľačiaci v kostole, zdá sa byť v slobodnom. Aromatická vôňa mladej, prebudenej prírody súladne spojuje sa s tuhou vôňou kadidla, ktoré vo veľkých kotúčoch dvíha sa pri oltári a rozlieva po celom priestore chrámu. Prekrižľoval sa svätenou vodou a kľakol si pri dverách na studenú dlažbu. Vyňal ruženec, ktorý mu ešte stará mať bola darovala, a vysielal k Bohu city vrúcej vďačnosti. Nik z prítomných nevšímal si príchodzieho, veď každý bol zaujatý sám sebou. V tajomstvennom pološere starobylého chrámu stratia sa všetky pozemské myšlienky a duša na mohutných perutiach viery vznáša sa k Stvoriteľovi Všehomíra.

Na chóre je veselo. Starý Obšíval má dnes veľa práce, ani nezná, kde mu hlava stojí. On má dnes dvojitú úlohu: na kostolnom bubne bubnovať a pri procesii podnebie nosiť. Je teda vo svojom živle. Drží v rukách paličky, pozorujúc napäto, kedy ich bude mať upotrebiť. V záležitostiach kostolných je Obšíval ešte vždy vo vážnosti; hoci čo remeselník mnoho utratil, tu ho ešte nik dosiaľ nemohol vytisnúť. On poprával ešte kostolné rúcho a prikrývadlá, ba i velebníčkovi on prišíval gombíky na reverende; on bol jeho krajčírom. A to mu lichotilo. K týmto svojim prednostiam ľnul s prítulnosťou, s akou staroba vinie sa k rozpomienkam zašlej mladosti. Žiadal si, aby ho Nathan Fried aspoň len raz videl v tejto sláve a presvedčený bol, že by bol protivník jeho, vzdor tomu, že premohol ho už na poli priemyslu — sňal pred ním svoj moderný klobúk. Preto s veľkou starosťou vyklepal staromódne šaty, aby sa vážnosti svojej dnešnej úlohy zodpovedajúce mohol pred svetom ukázať.

Vírenie bubna ozvalo sa kostolom; Janko ihneď poznal, že to starý Obšíval. Veď kto by vedel tak zachodiť s bubnom, ako on? Na hlas trúb zdvihlo sa celé zhromaždenie a zriaďovalo sa k procesii. I Janko už povstal a až teraz zbadal, že začína vzbudzovať pozornosť zvedavého ľudu. Pozrel po sebe i zahanbil sa, že v cestovnom obleku, zaprášený opovážil sa vniknúť do svätyne božej. Odvrátil tvár od ľudu von sa tisnúceho, a vo všeobecnej tlačenici nepozorovane vytratil sa von a kráčal rovno k domu majstra svojho.

I u Obšívalov na preddomí jest malý oltárik. Janko mechanicky sklonil pred ním koleno. Na oltári obraz s nevinným obličajom Spasiteľa, ktorý obnažuje a ukazuje svetu svoje srdce láskou plápolajúce. Vence, obrazy práve tak sú umiestnené, ako on to s Julkou za oných časov robieval. Či i teraz jej ruky priprávali to? Bolo mu to veľmi vážnou otázkou!

Zvuky spevu blížili sa už k nemu. On, nechcejúc byť na očiach diváctva, pobral sa do dvora. Dvere pitvorné zapreté, všetci sú v kostole. Hej, dobre vie on, kde býva kľúčik! Siahne nad oblok, a hľa, už ho má v ruke. Ani čo by len včera bol odišiel stadiaľto, s takou istotou odomkol dvere. Sprievodcu poslal domov, kufrík schoval pod lavičku pri kachliach, aby ho nik nevidel. Obzerá sa po izbe, všetko len po starom. Či i obyvatelia sú tí starí?… Spev sa už značne blížil k Obšívalovmu domu, tu mala pred oltárikom procesia zastať a stadiaľto vrátiť sa do chrámu k zavŕšeniu dnešnej slávnosti. Sprievod kľakol už pred oltárom, i počul Janko hlas modliaceho sa šedivého, dobre známeho kňaza. Nad hlavou jeho klenutie, ktoré štyria pyšne držia; medzi nimi prvý Obšíval, druhý Krapeň, švec, tretí mlynár a štvrtý richtár-sedliak. Teda roľnícky i remeselnícky stav je tu zastúpený. Krátka modlitba skončená i berie sa nazad procesia do chrámu. Obšívalová i Julka — obe videl Janko; div mu srdce od radosti nevyskočilo — odtrhli sa od tlupy, súc už pri dome, a brali sa dvorkom do izby. Janko rýchlosťou blesku uchýlil sa za kasňu, v ktorej sa ušitý tovar zdržiaval, aby ho prichodiace ženštiny nevideli.

Stará Fánika len-len že neskamenela strachom, nájduc zotváraný dokorán dom. Šípila i s Julkou, že dáki zlodeji vkradli sa dnu i pobrali, čo našli; veď takí bohaprázdni ľudia práve vtedy na zlom hlavy si lámu, keď iní pobožní kresťania Pánu Bohu slúžia! Julka, hnaná strašnou predtuchou, hrnie sa ku kasni, a otvoriac jej obe krídla, skúma nazhromaždené šatstvo, aby konštatovala, čo chybí. Ráno bola plná novou robotou, ak by to tak všetko bolo zhynulo! Veľmi sa jej poľahčilo na srdci, vidiac, že nič nenie ani len dotknuté.

Vtom zvolá majstrová:

„Divný to zlodej! Pozri, Julka, ten nič neukradol, ale nám tuto kufrík položil. Čo to asi znamená?“

Práve sa chcela zadivená Julka obrátiť v tú stranu, keď vystúpil jej z úkrytu natešený Janko. S hrúzou pocítila Julka mocné ramená muža, ako ju zvierajú. V prvom preľaknutí chcela sa mu vymknúť, mysliac, že to zlodej; pozrela mu ale do tváre i zatmilo sa jej prekvapením v očiach. Ale ten zlodej už kradol sladký poľubok z úst omráčenej devy. V sladkom, blaženom záchveve i ona odpovedala naň a mocne stisla okrúhlymi ramenami šiju vrtohlavého tohto nevďačníka. Potom spamätajúc sa, pustila razom Janka, a zahanbená nad spáchaným skutkom, hodila sa na stolec, a skryjúc červenú tvár do dlaní, plakala. Janko iba teraz zbadal zahanbenie dievčaťa, i bolo mu ľúto, že on to zapríčinil. Stará Fánika nemala mu za zlé, že šiel prv k Julke než k nej, ale on robil si výčitky, že sa dal prvému návalu citov zachvátiť, nechajúc pestúnku po boku. Preto šelmovsky zvolal na Julku, akoby ju za mamu považoval:

„Ako sa máte, mama?“ Tu sa ale pretváral, akoby len teraz bol zbadal svoj omyl: „Či si to ty, Julka?! Cele sa ponášaš na mamu, a preto odpusťte, že som ju miesto vás vybozkával,“ pokračoval Janko, objímajúc usmievajúcu sa Fániku, ktorá veľmi dobre prehliadla Janka. No ale nehnevala sa preto, ba rástla od radosti. Janko s opravdivým citom synovským ľúbal dobré ruky pestúnky. Ani vydýchnuť nestačila v náručí jeho.

„Vitaj, dieťa moje. Smrti bych sa bola skôr pozdala, ako príchodu tvojmu. Veď si ty ako z neba spadol.“

Slzy rodičovského blaha tiekli jej vyjasnenou tvárou. I tvár Julkina divno sa vynímala. V očiach slzy hrali, a na ústach smiech. To je pravý dojem dúhy nebeskej.

Sotva sa ako-tak spokojili, už sa tam pod stenou ozvali ťažké kroky. Srdce Jankovo stislo sa výčitkou, prečo týchto dobrých ľudí tak zavádzal. Vážnym krokom šiel Obšíval domov, netušiaci ani zďaleka, aké ho čaká doma prekvapenie. Bol by sa inak ponáhľal; lež teraz, i potom, keď zaspieval kňaz: „Ite Missa est!“^[6] mal mnoho upratúvania v kostole. Zástavy musel odložiť, podnebie tiež schovať na patričné miesto a iba potom odmeraným krokom išiel domov. Tu vidiac Janka, zastal vo dverách ako skamenelý. Teraz ale rozovrel náručie a prijal doň navrátivšieho sa syna.

„Hej, ty nevďačník! Poď sem, poď, dám ti kľačať.“ Ale miesto splnenia vyhrážky tisol na prsia svoje drahého schovanca. Potom s výčitkou doložil:

„Čo si tak zabudol na nás?“

„Oj, nie, otec, nezabudol. Chcel som vás len prekvapiť príchodom svojím.“ A na tvári všetkých mohol vyčítať, jak znamenite sa mu to zdarilo.

„Nezabudol on na nás, apíček, zvlášte na tamto tú,“ ukázala stará na Julču; „vyobjímal ti najprv tú, pre mňa len zvyšok zostal“

„Stalo sa to nedopatrením,“ bránil sa Janko, „lebo Julka veľmi sa ponáša na mamu.“

„Odpúšťame!“ ozval sa majster. „Vidíš, dievča, že sa mi sen splnil. Za to, že som bol tak dobrým prorokom, chcem odmenu.“ A už nastavoval svoju vráskovitú tvár. Julka skočila, chcejúc vyplniť žiadosť pestúna, ale ten bránil sa proti nej chudými rukami:

„Mne sa, Julka, toho už dosť dostalo, kým bol Janko preč; preto právo na tvoj bozk popúšťam jemu, on to lepšie bude vedieť oceniť. Čo to vidím, zdráhaš sa? Pozrite len na ňu! Predtým vedela to vykonať, a keby to chcel i otec vidieť, nuž zdráhať sa bude.“ Potom v ramenách priviedol Julku k Jankovi, ktorý vďačne prijal i tento posledný, ale aj najdrahší dar z rúk pestúna svojho, zovrúc ju do náruče svojej, a v jednom blaženom bozku spojili sa obe láskou roznietené duše. Starý Obšíval i so ženou pristúpil k nim a požehnal ich.

„Teraz už rozprávaj nám, zblúdilý človeče, kde si chodil za tri roky? Dobre sa ti vodilo pri žandarmérii?“ pýtal sa zvedavý Obšíval.

„Pri akej žandarmérii?“ opakoval otázku s podivením Janko.

„Naši mladíci, vrátiac sa z vojny domov, rozprávali nám, že si šiel do Galície^[7] k žandárom. Mne to bolo divné, ale mysliac, že si na vojne prišiel o jedno koliesko — uveril som to.“

Verný sa pustil do srdečného smiechu nad týmto nepravým chýrom:

„Bol som síce v Krakove,“ hovoril, „ale nie žandárom, lež krajčírom. Keď sme tri roky doslúžili, ráztockí kamaráti poberali sa domov. Mňa volali sebou, lež ja som im povedal, že idem do Krakova. Ale pretože niektorí z vyslúžilcov, ktorí sa k žandárom boli zverbovali, spolu so mnou ta išli, teda ráztockí vrstovníci uverili si, aj vám to uveriť dali, že i ja chcem byť v Krakove žandárom. To je veru pekné! V Krakove som bol len asi pol roka, potom som išiel rovno do Viedne, kde som pol treťa roka pracoval a mnohému sa podučil.“

Obšíval až teraz srdečne objímal schovanca, keď počul, že sa verne pridŕža remesla. Luzné nádeje skrsli v starej lebke Obšívalovej.

„Čo,“ myslel si, „keby môj učeň teraz už porazil bezočatého Frieda; keby sa to jemu podarilo, keď je zbehlý v módnej robote!“

Táto myšlienka zohrievala staré prsia jeho, v pýche nesmiernej nad hodným schovancom nadýmali sa prsia jeho. Vtom ale zišlo čosi Obšívalovi na um:

„Povedz mi, na čom ty šiješ?“

„Na ševke, ako aj iní krajčíri.“

„Nebojíš sa Boha pokúšať bezbožnými mašinami?“

„Oj, otec môj, požehnaný to stroj! Kým vy ihlou vyštepíte jediný švík, ja zošijem pomocou ševky celý kabát. A aká to rovná robota! Srdce vám bude nad ňou rásť od radosti. A potom i robota padne objednateľovi oveľa lacnejšie než pri ručnej práci. Ja som si z Viedne dal ševku doniesť. Už je na železničnej stanici.“

Obšíval si nedal pre ten stroj pokaziť dnešnú radosť. Teraz bol ešte istejší víťazstva nad babravým Friedom; veď jeho schovanec tiež vie so ševkou zaobchodiť a vandroval po inakšom meste než špekulant Fried. Prišiel rovno z Viedne! A aký hodný, urastený, biely ako namaľovaná panenka! Ženy tiež nevedeli sa dosť nadívať na tú krásnu postavu a celkom zabudli sa v horlivom načúvaní reči jeho. Vtom ich ale zburcoval surový hlas Obšívala:

„Ženy do kuchyne! Či chcete so studenou kuchyňou vítať svojho hosťa? Choďte a zavolajte Krapňa; sem, čo najlepšie máte, dnes chcem držať — modrý pondelok.“