ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán majster Mikuláš Obšíval bol ráztocký rodák. Jeho rodina stadiaľto pochodila od nepamäti sveta. Otca mal hlásnika dedinského, ktorý bol spolu aj hrobárom. Syna svojho tiež k tomuto remeslu nútil, no ten nemal k nemu žiadnej chuti; potratil ju vtedy, keď otca jeho raz ukrutne strestali, že zameškal o polnoci hlásiť. Pokuta bola tá, že hneď v nasledujúci deň musel na pravé poludnie medzi zhonom mládeže vyhlásiť polnoc, a to s rozsvieteným lampášom. I umienil si hneď vtedy mladý Obšíval, že nebude obecným služobníkom, ale sám sebe pánom. Keď teda vychodil školu, dali ho k dedinskému krajčírovi Krapňovi za učňa. Tam sa dokonale vyučil a pobral sa na vandrovku. Tá trvala len tri mesiace. Bol na Dolniakoch, nemohol privyknúť ani na vodu, ani na papriku, ani na slaninu; pritom nesmierne túžil za majstrom a — Fánikou, majstrovou dcérou. Uspokojac sa tým, že vedel dvojakú cifru na nohavice prišiť, pobral sa domov. Vzal si Fániku, s Krapňom začal na jednu ruku, a pretože nik nevedel takú cifru na nohavice prišiť ako on, hrnulo sa všetko len k nemu s robotou. I bolo Obšívalovi dobre i s jeho Fánikou.

Fánika vedela z remesla viac než bársaký tovariš, i pomáhala mužovi pri šití. Remeslo im šlo ani z partesov; mešec sa plnil; Obšíval si dom i roľu kúpil, ktorú až posiaľ má: vôbec prichodil k vážnosti. Len jedno, jedno vrúcne si tí manželia žiadali. No darmo, Pán Boh nechcel s tým zhliadnuť na nich: dieťa nemali. Obšíval, ako pravý kresťan, vzal jednu sirotu za učňa a ako za svojho. Chlapec vyrástol, vyučil sa dobre, prišla cholera — umrel. Zostali zas samotní. Pretože im samotným bolo veľmi otupne, vzali si švagrovo, Krapňovo dievčatko za svoje. U Krapňov mali toho síce na výber, ale Fánika vzala si ešte len dvojročné, krásne dievčatko, Julku. Chcela ho od malička vychovať a tak byť mu opravdivou matkou. Obšíval vzal ešte jedného chlapčeka, ktorý len starú babičku mal, za učňa. Tento nový prírastok v dome Obšívalovskom veľmi dobre znášal sa. Hoci Janko už bol desaťročný šuhaj, keď Julka mala tri roky, predsa nemal väčšej radosti, ako keď sa mohol po robote s malou Julčou zabaviť. Keď sa Janko Verný stal tovarišom, Julka práve vtedy vychodila školu. Teraz už prestal medzi nimi dúverný pomer, ba stránili sa jeden druhého. Janko prišiel do lósov,^[4] i vzali ho na vojnu. Teraz, keď prišlo sa im rozlúčiť, Julka usedave plakala, ba dala mu i malý krížik na pamiatku; ani mladý regrút nehanbil sa utierať slzy a privinúť k sebe Julku čo rodnú sestru. Tak teda musel Janko svojho otca i mater i krásnu Julku opustiť; musel sa rozlúčiť s tým domom, ktorý ho tak pohostinsky bol prijal do náruče svojej.

Kto opíše ale žiaľ pána Obšívala! On už bol starobou skľúčený, Janka už za vlastného syna považoval; už úfal sa, že podarí sa mu s Julkou spojiť ho, keď mu ho zlá náhoda odňala. Potom znajúc vojenský stav len z dopočutia, o vojakovej mravnosti utvoril si veľmi tmavý pochop. Hrýzla ho neistota, či aj jeho dobrý Janko nenavráti sa domov čo také „vojačisko“. Bál sa oňho sťa pravý otec i modlil sa za šťastný návrat jeho. Avšak nadišla ho ešte tá nehoda, že hneď po odchode Jankovom usadil sa v mestečku onen Nathan Fried, a od týchto čias život Obšívalovi bol odporný. Keby nebol mal Julče a Fániky a toho modrého pondelku, bol by sa už ťahal do hrobu, ale tieto tri faktory viazali ho ešte k životu.

Potešovalo ho ešte i to, že Janko prvý rok písal veľmi často. Druhý rok prichádzali redšie listy. No v tretí rok nedajbože listu od neho dostať.

„No ale,“ tešil sa Obšíval, „už aspoň príde; o desať mesiacov už tu bude.“

Prešiel rok, ostatní ráztockí mládenci navrátili sa, no Janko neprišiel. Ba nevďačnosť jeho siahala až tak ďaleko, že ani len listu mu neodpísal, lež len odkázal, že ide preč. Tí svätosväte tvrdili, že šiel do Krakova s tými vyslúžilci, ktorí sa do žandarmérie zverbovali. Toto bol ukrutný úder, ktorý mu život o desať rokov skrátil; tvár jeho zvráskovatela, vlasy ošediveli, lysina zväčšila sa. Už bola tam všetka radosť zo života, a on presvedčený bol, že jeho krásny Janko pokazil sa na špatného vojačiska, ktorý už za tichým domovom netúži, ale i naďalej chce sa čmýriť v bahne^[5] skazenosti mravnej. Keď na Julku a jej bledú tvár a vyplakané oči pozrel, necítil viac radosť, ale ťarchu. Ľutoval, že ju vyrval z domu rodičovského a starosť o jej budúcnosť na hlavu si vzal. Bol by ju vďačne navrátil rodičom, ale či mu to mohlo svedomie dopustiť?

*

Poludnie bolo už len na vrabčí skok, ale starý Obšíval, ležiac na posteli, roztvoril oči. Choroba už celkom minula, ba i súdny deň omnoho ďalej sa mu zdal byť než zaránky. Svet zjavil sa mu už vo svetlejšej farbe, ba i ten márny život tešil ho. Ako ležal na chrbte, držiac ruky pod hlavou, blúdilo oko jeho najprv po povale. Keď už tam zo šesť ráz všetky trámy počítal, skúmal svoju peknú izbičku. Pozrie k malému stolku i vidí tam, kde obyčajne on sedáva, mladistvé dievča. Oblečené je v svetlých jarných šatách, na hlave šatka, stiahnutá až na oči, aby pred jasným slnkom clonila. Pretože majster ležal jej za chrbtom, šatka dovoľovala mu vidieť iba obrys okrúhleho líca. Ale aké to líce! Myslel bys’, že to alabaster, keby ten mal tú prirodzenú farbitosť; ale žiaden umelec nemohol by podať ten kyprý život, prúdiaci sa pod priehľadnou kožtičkou. Okrúhle ramená obnažené po lakeť, no ruky ihlou dobádané. Starý Obšíval pri spatrení tohto zjavu zmladol o päť rokov; vrásky na tvári zdali sa miznúť; tvár žiarila pravým rodičovským blahom. Obšíval sa potichu zdvihol; natiahol ruku, potrhnúc dievča za šatku.

Obrátila sa k nemu mladá, kvetúca tvár. Stopy smútku z nej ihneď stratili sa. Vôkol malých ústok poletoval úsmev, tvoriac malé jamky na dievčinej tvári.

„Vy už, otec, hore? Kým vy hlavu si lámete na žartoch, ja sa trasiem, že už umierate.“

„A ty by si bola rada, keby sa to stalo. Pekne! Ale ja neumriem prv, kým si nezaskočím na Julčinej svadbe.“

Dievča sa usmialo, no smutne. Podalo starému ruku, pomocou ktorej on zdvihol sa a zišiel z postele. Vytiahol sa lenivo, ako to majú obyčaj všetci denní spáči, a sňal z police v plátne zakrútenú látku na šaty. Vtom vstúpila do majstrovej izby čiasi slúžka, nesúca na ruke obnosené hábočky. Po zvyčajnom pozdrave pristúpila k stolu, vraviac:

„Pán Wein pozdravujú vás a posielajú tieto šaty Arpáda, aby ste ich obšili.“

Krajčírovo čelo zachmúrilo sa sťa nebo pred letnou búrkou. S opovržením pozrel na slúžku i na šatočky ňou donesené:

„Povedz svojmu gazdovi, že moja ihla neobšíva handry od cudzieho krajčíra. Keď nové vedel Fried ušiť, prečo nezná i staré vechte plátať? Fuj, celý dom smrdí mi cesnakom! Ale tí si myslia: Obšíval nezná nové ušiť, môže aspoň staré plátať. Dobre!“ A s tým vychytiac šaty z rúk slúžky, bežal k Julke, ktorá tam pre bratovu nevestu šila sobášne šaty.

„Pozri, Julka, je to švík? Ale ako by aj mohol byť lepší, keď to rukou nezošije. Veď i ihla toho pekelníka (stroja) ani neprejde cezeň. Jedna cverna naspodku a druhá navrchu, a to sa jedna o druhú zachytáva, a to má byť krajčírska robota! Ja, keď šijem, chcem, aby to bolo mocné; moja ihla len jednou cvernou šije, ale tá drží viac než takýchto desať. Hej, ľudia sa Bohu protivia! Predtým bol majstrom len ten, kto sa tomu vyučil; teraz je ním bárskto, nech len vie koleso na bársakej mašine krútiť: teda aj šlajfiar. Povedz svojmu pánovi, že ak jeho majster tou mašinou prišije záplatu tak dobre, ako ja na tieto handry, že ho až potom uznám za poriadneho majstra, ale prv nie!“ A s tým hodil korisť slúžke, ktorá sa brala preč.

Starec bol celý rozhorlený. Koľkokoľvek ráz pomyslel na Frieda, toľko ráz sa nahneval. I teraz teda rozhnevaný začal rozkrúcať na stole pohodený balík. Objavil sa z neho kus čierneho zamatu. Prestrel si ho na dlaň a tešil sa jeho hladkosti, pretiahnuc po ňom pár ráz kostnatou rukou. Pozrel naň proti obloku, skúmajúc jeho čiernu, do belasa hrajúcu farbu. Teraz ho prestrel na dlhý stôl, a chytiac do ruky merťuk a ríf, začal po látke kriedou značiť cestu nožniciam. Náš majster cítil veľkú nechuť k novotám, lebo ony zapríčinili, že podľahol Friedovi. Preto i meter vyhodil zo svojej dielne, berúc mieru jedine papierom na dlhú stužku vystrihnutým a niťou zbodnutým. Čo jemu meter? On krajčírskymi nožnicami si odstrihne papier, svojou niťou zbodne ho a zas nožnicami urobí na ňom znaky, akým ani Fried nerozumie. Meter ta v čerty, do sklepu kupcovi, alebo najviac novopečenému krajčírovi! I teraz tam je zakrútená v balíku miera na dlhom papieri. On vlastnoručne meral vestu pre jednu dievčicu na vydaj. Ale vie, že taká dievka si to zná zavarovať; to bude snáď i jej potomkom; teda radšej pri meraní popustí na jeden palec. No ale i tak látky dosť, načo budú pozostalé franforce, teda i pri strihaní ide poza merťuk.

„Ale nechže ju Pán Boh živí, aby to zodrala,“ pohodí rukou majster, ktorému v robote už prešiel všetok hnev, „nech vidí, že jej prajem,“ i strihá a pripúšťa. A tak Obšíval iba raz strihá, ale dvakrát pripúšťa.

Celý kus krásneho zamatu je už postrihaný. Keby v izbe bol laik v umení krajčírskom, už by ho majster oslovil, tie kúsky poskladať, ale tu sedí Julka, do tajností remesla dobre zasvätená; tá by to už vedela; darmo by sa pred ňou vynášal. Miesto toho ale prihovoril sa jej:

„Čo si tak smutné, dievča? No ale čo mi dáš, ak uhádnem, čo ti chybí?“ pokúšal ju. Ale dievča začerveňané ani len oka nepodvihlo zo šitia, len sa usmialo.

„Uhádnite a dostanete — plátať handry od Frieda.“

„Dievča, mlč mi s tým. Radšej počuj, čo ti chcem povedať: snívalo sa mi veľmi pekne s tebou. Už musíš uznať, keď si ty bola tam, že to bolo pekné.“

A tu pristúpil k Julke, nechajúc zamat zamatom. Ale tá chvatom šila, ako čo by zajtra už nesvitol deň. On jej zastavil ruku, takže voľky-nevoľky pozdvihla zapýrenú tvár. On prešiel dlaňou po nej a objavil, že je hladšia než zamat a horúca, horúca.

Obšíval, ako len mohol, vyjasnil tvár svoju a doložil:

„Bol v tom sne i Janko.“

Julka cítila na tvári horúčosť pahreby. Jej oko dôverne spočinulo na milých ťahoch starca a skoro šeptom tázala sa:

„Ktorý?“

„Ktorý!“ opakoval rozzlobený starec, zazlievajúc jej, že mu nechce rozumieť.

„Akoby si ty nevedela! Dobre ty znáš, koho volajú Jankom. Chválim Hospodina, že takým falošným stvorám, ako vy ženy, nenalial do žíl bezfarbej vody, ale červenej krvi. Čo vaše krátke rozumy tajiť by chceli, že ona to vyzradí. Snívalo sa mi, že ste si v záhradke sedeli a tam rozprávali. Čo? To som už zabudol; ale pamätám, že to všetko bolo veľmi krásne.“

„Sny sú — sny,“ odvetila s ľahkým povzdychom Julka. „O čom najviac myslíme, to sa nám prisníva. V sne sme často šťastní, a keď pominie, stojí pred nami triezva skutočnosť.“

„To nenie pravda,“ bránil sa starý. „Čo sa mne raz prisnije, to sa splní do litery, lebo ja som sa na Mikuláša narodil. Ja som myslel o svojej chorej hlave a predsa neprisnili sa mi kapustné hlavy, ale tvoj Janko. Uvidíš, že ti príde.“

Toto bolo prvý raz, čo pestún dotkol sa rozboleného srdca schovanky svojej. Hej, bol by on mlčal, keby bol tušil, akú vzbudí búrku v jej aj tak rozladenej duši. Pred rokmi dúfala, ale teraz už zriekla sa najvyššieho blaha, ktoré žena stavia za cieľ života. Naučila sa zoznámiť s najvyššou cnosťou: zriecť sa toho, čo si najvrúcnejšie žiadame. A jedine povedomie tejto cnosti udržovalo ju v rovnováhe a pokoji. Starý ale nerozvažite opovážil sa nezasvätenou rukou siahnuť naň. Lebo istota sľubných slov jeho nebola dostatočná vzbudiť nové nádeje, po ktorých len sklamanie chodí. Dievča tak pevne verilo v slová otcove, ako v evanjelium, chytilo sa ich oboma rukami. Pablesk vzbudenej nádeje ožiaril jej celú dušu; čo by mohlo urobiť jej vyplnenie?