ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šora Kleme nemôže sa spamätať. V hlave jej ustavične vrčí, že sa ide Zane ,ruinat‘.^[44] ,Púšťa sa ľahkomyseľne do kupectva a môže prísť i o to, čo má. Nedbal by zbohatnúť a chytro — a môže sa ešte chytrejšie nájsť na holom… Oj, „prefriganí“^[45] sú ľudia, prefriganí! Keby čuli zárobok, všetci by sa hrnuli. — Oj, neprepustia tí tak ľahko… A nech sa mu zle povodí — kde sa podeje? A deti? A tento starý, tento, tento — ,fantaštik‘!^[46] Ach, božeuchovaj! On len pokoj, pokoj, a keby prišlo zle — nie, nepomohol by. Hľa, slovo preriecť mu je muka — a kde otvoriť kešeňu!‘

Bojí sa začať dačo na svoju päsť. ,Starý by zbesnel, keby zvedel.‘ A tu jej prišla na um Keka. ,Ona by mohla — veď mu je žena. Nech ide na obćinu a vyvolá Zaneho… Ale i to je ťažká vec. Svet by ho vysmieval, že mu rozkazuje žena. Ach, či je mrcha ten svet, či je mrcha!‘

Ruky jej opadli od nevlády. Či obracia vec takto alebo takto, vždy len vyjde naopak. Ženská čo tu môže vykonať? Najviac vymodliť dakoľko ,Zdrava‘ a ,Otčenašov‘, aby ho boh osvietil a odvrátil od záhuby.

Ale vzdor tomu len prehodila šatku, ktorú nosieva do kostola, i sukňu farby kávovej. Vtom priskočilo k nej dievčatko asi polpiataročné, čierne ani Cigánča s ohnivými očima, s kučeravými vlasmi a v červenej blúzičke.

„Kde idete, nona (stará mať)?“ Obesilo sa jej na sukňu. „Povedzte, kde idete?“

„Idem len tuto kdesi, druže.“ A stará mať hladí ju po kostrúbkoch.

„Nona, idem i ja!“ zvolala malá Lukrica.

„Ach, kde pôjdeš? Tam sú veľké skaly, moja.“

Ale nechcela ju pojať pre inú vec. Šor Piero by si ich hneď všimol, keby išla vnučka. O starú toľme nestojí, ako o Kekinu Lukricu. Nemôže bez nej takrečeno obstáť. Nemá pokoja, ak okolo neho neskáče a nešteboce. Už ide na druhý rok, čo temer bez prestania drží ju u seba. K materi ju púšťa len kedy-tedy, ako na návštevu. Keby ich zazrel, iste by sa pýtal: „Kde ideš, malá?“ A stará mať musela by povedať. On by ich vrátil a bol by hriech hotový. A keby sa i prešmykli — vnučka by mu večer vybľabotala, kde bola a bolo by ešte horšie.

„Veď ja budem skaly obchodiť!“ sľubovala Lukrica.

„Nie, moja, ty sa len zabávaj doma. Veď ja hneď prídem. Donesiem ti bonbón. Môžeš zísť k nonovi a pozerať ako turnajú…“^[47]

I tak sa jej horko-ťažko striasla. Dala jej dlhé naučenia, odobrala sa od nej, akoby odchodila do druhej krajiny a umkla z domu. Srdce jej mocne zabúchalo, keď prechodila popri turni, že ju šor Piero pristaví. Ale práve dohnali na dvoch ,mazgách‘ (muliciach) mast z viníc — šor Piero strážil, či mechy nepuknú, alebo nepadnú na zem: alebo či Vlasi ich nevyprázdnia do nepravej kade. Tak šťastlive zahla do susedovie dvora, ohradeného múrom. Až tu ju zazrel šor Piero.

,Ide sa vytúžiť Keke,‘ myslí si škodoradostne. ,Vyplačú sa, naplní jej hlavu všakovými hlúposťami — akoby ja nevedel! Ale čo, ochorela by ináč…‘

Šora Kleme spustila sa širokou ulicou k novému domu Ivana Rosoliniho.

Vystavený je ako i šora Pierov zo solídnych kvádrov, rúče otesaných. Ľahko stavať, keď Zane je chýrny murársky ,mešter‘. Krov je vyvedený z ploských kameňov, obielený vápnom. Naďaleko sa skveje oslepujúcou bielotou. Pod odkvapom riňa z kameňa tesaná. Tou sa odvádza dažďová voda ,u gustirnu‘, ktorá je pod vkusnou teracou. Dvor ináč nenie priestranný, ale je obohnatý novým múrom. Popri ňom, kde poludňajšie slnce toľme nepripeká, vysadený je rad ,pomidorov‘ — paradajok; sú už obraté dávno, vňať vysilená odkväcla na zem.

,Mohlo im byť ako v raji,‘ myslí si šora Kleme, idúc dvoríkom. ,Zobrali sa bez silenia, zo svojej vôle. A čo im chybí? Všetko sa im dalo, všetko, čo len treba… Vo všetkom majú svoj ,komod‘ (pohodlie) ako málokto… Len čo biankarije odniesla!‘ A akoby hľadela na tie stôsy bielizne, čo dala Keke, keď ju vydávala.

Schodíkmi vystúpila na ,sulár‘, altánku, hore ktorou začína sa ťahať vinič. Ešte je mladý, ale o rok, o dva rozkonári sa, že budeš môcť na pravé poludnie sedieť pod ním na sulári. I do pitvora bude krásne chladiť. Vôbec milá vec! Z jednej i druhej strany je postavené po dva kry jazmínu a jeden kvietnik tuberóz. Silná vôňa jazmínu mieša sa s vôňou tuberóz i preniká všetkými priestormi domu. Odchovala ona tieto jazmíny a tuberózy a dcére ich darovala, keď ju vydávala. Čo má doma, ani jeden nenie tak rozkonárený, ako tieto. Sú jej to kvety najmilšie, už preto, že sú náramne vďačné. Kvitli by i celú zimu, len ich vyložiť na slnečnú stranu domu.

Hodila ešte pohľad z altánky, tam k východnej strane. Tu sa prestiera stráň so zeleňou zamatove mäkkou — pravý háj vysadených dohusta olív, len kde-tu temnejší fľak figového stromu medzi nimi. Stráň sa púšťa miernym pádom do modrej hladiny mora, tichého, krásneho, obliateho záplavou slnca. Od neho poťahuje tichý vánok, v ktorom lístie ľahko ševelí. Za úzkym pásom mora dvíha sa hneď strmá Planina, reťaz prímorských vrchov, spopretŕhaná končitými končiarmi.

Bárs neuvedomene, ale pocítila i duša šory Klementíny, zoschnutá starobou i dennými klopotami, mohutnú reč tohto veľkého obrazu. Núti ju čosi zastaviť sa na tejto altánke a hľadať vo veľkolepom ráme tklivé pojedinosti.^[48] Tak ju pútajú dva body, biele, pevné, ktoré sa od modriny mora živo odrážajú: blízo sú toho miesta, kde kanál sa ide prevliecť pomedzi susedný ostrov a polostrov. Sem bližšie belie sa dvoje nadutých bielych krídel na morskej hladine, sťa keď motýľ sa zakníše nad modrým kalichom kvetu. To sú všetko bárky našich kupčíkov a ,paronov od broda‘ (majiteľov lodí), ktoré pri tichom mori vybrali sa na ,viaj‘ — cestu.

Vošla do parádnej izby ,soba de lušo‘. To je spolu i spálňa mladých Rosolinich. Dupľovaná posteľ stojí naprostred izby a na dôkaz, že je tu jednota a spojenie úplné, vidíme i koberce i prikrývky pre dvoch v prostriedku zošité. Nad posteľou visí ,Blažena Gospe od sv. Rozarija‘ — Matka Božia s ružencom — v ráme zastoknuté ratolesti olivové, ako boli posvätené v Kvetnú nedeľu. Pri čudotvornom obraze visí hromničná svieca; večné memento, že ,bižoňa morir‘ (musíš umrieť). Zapaľuje sa nielen v čas búrky, ale i pri posteli umierajúcich.

Šora Kleme v neprítomnosti gazdinej neokúňa sa ostať v tejto svätyni. Triezvym okom kutá po izbe tak ako vyšetrujúci sudca, keď chce objaviť zločin. A hľa, skúsené oko zastavilo sa na olejovej lampadke, ktorá stojí blízo ruženca na stolíku.

,Toto sa nenaučila v mojom dome,‘ pomyslela si s výčitkou. Berie lampu, skúma, či je nie preplnená olejom, odokryjúc príklop, i vešia ju na klinec pri posteli. Hneď jej bolo ľahšie.

Ešte pohľad po izbe, či nájde čo nemiestneho, a už sa blíži ku kolíske, ktorá je z druhej strany postele. Nadvihla roh riedkej šatky a pozerá pod ňu. Buclatá tvárička malého Ivana vyzerá spomedzi vankúšov, anjelsky zafúľaná. Tvár starej matere sa premenila; na lícach naskočili jamy, lebo ústa stiahli sa do šošovičky, akoby sa hotovili cmuknúť. Oči svietia takou tichou radosťou, že by nikto nepomyslel, ako sa na ňu zmohla ustarostená stará pani.

Na prstoch sa vrátila do pitvora. Pozerá na schody, ktoré strmo vedú na pôjd. Asnáď Keka bude tam. Možno varí v túto neobyčajnú hodinu. Keď môže trpieť v izbe taký ,dežordin‘ (neporiadok), že ani lampka nevisí na svojom mieste, nebolo by divu, keby sa teraz dala do varenia. Na pôjde je totiž, ako v každom dome, kuchyňa s priestranným ohniskom.

„Keka, Keka — kde si?“ volá pritlmeným hlasom, aby nezobudila Zaneta.^[49] Neohláša sa nikto. ,No vidíš, i dom necháva takto. Prázdny! A dieťa! Či ju nemôž dakto okrásť, alebo dieťa — božeuchovaj! — odniesť! Naozaj — kto by myslel do nej! Taká ľahkomyseľná!‘

Na schodíkoch sa ozvali kroky. Na altánku prikvitla ženská ešte mladá. Oči čierne ako noc, podlhovasté ako mandľa, s dlhými riasami. Keď hľadíš na ňu, vidíš iba tieto čudnovaté oči. Tvár podlhovastá, čosi vpadlá, nos jemný, ale niečo zahnutý. Pery trochu uvädlé, ale keď sa pohnú, objavia sa za nimi krásne biele zuby.

Ó, je Keka ešte ženská driečna, chlúba svojej matky i dneska.

„Udala sa na mňa,“ rozpráva každému. „Prozoretića ,raca‘^[50] berie sa vždy do hrúbky…“

Jej podivný zjav ešte stupňuje červená šatka s rožkami na vrchhlavy prehodenými. Spod nej vyzerajú vlasy ani žúžoľ, tvoriac na čele nedbalé kostrúbky. Nesie sa strojne, rovno — chôdza je plná dôstoja ženského a krásy.

Oj, a aká bola pred vydajom!

Obletovali ju všetci ,momci‘,^[51] čo boli na dačo súci. Raz mal s nimi i ,podeštat‘ (náčelník), robotu. Boli sa rozdelili na dva tábory — hornianstvo a dolnianstvo — i zviedli tuhú bitku pred domom šora Piera, kým si nepokrvavili hlavy. Keka sa nešalela veľmi ani za jedným. Až tu keď pred šiestimi rokmi vrátil sa z vojny Zane Rosolini, bola s ním čosi-kamsi ,akordo‘.^[52] Ešte sa ,gledali‘^[53] od jematvy do fašiangov a o fašiangoch doviedol Zane utešenú ženičku do domu napoly vystaveného. Nemohol sa nijako obísť ,bez pomoci‘ — ako sa vyhováral šoru Pierovi. Iba parádna izba bola ako-tak hotová. I na nej, pravda, boli len ,škure‘ — obloky dorobili až behom leta prímorskí ,meštri‘. Tak pomaly podorábal povaly, ohnisko a zalanským domuroval konečne gustirnu asi na päťsto ,baríl‘^[54] vody, čo je asi toľko okovov. Na každý prípad vody dostatok človeku, ktorý ju veľmi neobľubuje ani vo víne.

„Ach, ćerce^[55] moja, ako len môžeš nechať dom otvorený! A dieťa v ňom! Stojím dobrej polhodiny a gospodarice nič. Ja by zhynula od strachu, že mi dieťa odnesie víla, alebo že ma obkradnú!“

„Ale máme moja!^[56] Vy ešte na víly držíte! Kdeže sú víly — a na poludnie!“ odpovedá Keka spokojne, podoprúc bok pravou rukou. „A polhodiny! — Bola som,“ ukázala kopec neďaleko domu, pokrytý záhradami a vinicami, „bola som ,na nivici‘^[57] ubrať ,kupusa‘.“^[58] Vytiahla rohy zásterky spoza pása i ukazuje v zásterke za náručie kapustného lístia. „Pekne som vás videla, máme moja, ako ste vošli. Preto som len dooberala, že vy neodídete. Vari sa prebudil malý?“

„Ach, nie — spí.“

„Lebo len nedávno zaspal. Nikdy takého dieťaťa, máme moja! Bude vám spať do slnca západu a keď sa naje, zase zaspí. Dakedy bude spať do samej zory. Ach, dobrý mi je, dobrý: ani neviem o ňom, že ho mám.“

Mať ide oči na nej nechať od veľkej hrdosti: „Darmo je — Keka je Keka,“ myslí si v materinskom rozcítení. „Deti sú jej ozaj dačo — dačo…“

Keka sadla na prah a preberá kupus. Skúma list za listom, či je súci a odhadzuje súce do vahanca a chybné ponad sulár ,na dvor‘. Šora Kleme sedí pri nej a vložila hlavu do dlaní.

„Či ty vieš, kde je Zane?“ pýta sa konečne.

„Ja nie,“ odpovedá, hodiac okom na prímorské bralá.

„Vari si ho dnes nevidela?“ diví sa šora Kleme.

„Vari celý deň by ho nebola videla!“ zhrozila sa mladá žena, nemôžuc pochopiť také predpokladanie. „Od poludnia naozaj nie.“ A stisla pery akosi zanovite, aby už nevyšlo nič cez ne. Ale vidiac skúmavý pohľad matere, dodala ešte: „Napoludnie prišiel, najedol sa a — odišiel.“ Oči zas upreli sa na bralo, na ktoré hádže ohnivú žiaru zapadajúce slnce. I ruky poklesli, akoby nevládne, do lona — ale zaraz sa strhli do roboty. „A čo — vari máte dačo?“ pýta sa matky.

„Nebolo nič medzi vami?“

A šora Kleme zadívala sa jej skúmavo do tváre.

„Ach, čo by bolo!“ vyhýba Keka. Ale nemôže prekaziť, aby sa hlas trochu-trochu nezatriasol.

„Vy ste sa popriečili!“ vybuchla šora Kleme tak určite, presvedčive, že Keka sa striasla pod vplyvom toho hlasu. „To mi darmo vravíš! Ja vidím! A čo to bolo?“

„Ale nič, máme moja. Ako hneď dochodíte pre nič…“ So smiechom hľadí na ňu, ale ústa sa jej potrhávajú a do očí idú sa naliať slzy.

„A čo vy to máte?“ zvolala v rozhorčení. „Ale vari nevidím? A či mám zvedieť od druhých, čo mám zvedieť od vás? Či som ja už najostatnejšia?“ A odvrátila sa od dcéry od hnevu i možno ľútosti. „A čím som to zaslúžila?“ vyčituje hlasom skoro úplne rozplakaným. „A či sa nazdávaš, že ti mať chce zle?“

„Ach, máme — čo vám už povedať? Neviem sama. Ako ma tu vidíte — tak nebolo nijakej zvady. Iba čo včera večer… Ach, i to je smiešne — čo na tom? Nehodno spomínať…“

A čo jej má ozaj rozprávať? Pod jej triezvym pohľadom, pri dennom svetle to všetko vybledlo, tie veľké mátohy i ohromné oblaky, ktoré zaťahovali včera jasné nebo domáceho blaha. Materi rozprávať, ktorá hľadí na všetko tak triezvo! Čo môže spomenúť? Jeden jediný fakt, i to veľmi malicherný — že Zane odišiel včera po večeri, neriekol jej kde ide a vrátil sa v noci, sama nevie ako a kedy. Ráno mu to vytkla a odišla hrdo, keď možno chcel jej vyrozprávať, kde bol a s kým bol. Chcela potrestať jeho — potrestala seba. Na obed bol on zase hrdý a nepreriekol slova, nieto žeby bol spomenul raňajšie nedorozumenie. Nad tým sa rozplakala, keď odišiel, bárs pozdejšie hanbila sa za tieto slzy.

Či by ju mať nevysmiala? Hneď by stala na jeho obranu: že veď nerobí nijaké ,dežordine‘, ako iní. Veď je dobrý, tichý, gazdovlivý. A ešte čo by naspomínala! Čo ona vie, — že je to všetko iba naoko? Že pod touto krásnou rúškou skrýva sa veľká premena — ba rozhodný obrat a či prevrat. Nebo a zem! Od tých čias, čo sa vrátil z manévrov, je ako iný. Len čo ho to tam zašlo! Neusmeje sa s tým tichým porozumením, keď prejde popri nej. Nepozrie tým pohľadom, ktorý je nemý, a predsa povie viac, ako všetky ,libre‘ (knihy). Nevyhľadáva príležitosť, aby len mohol sa s ňou stretnúť, s tou ľstivou nástojčivosťou… Slovom, premenila sa mu nátura, akoby pľasol dlaňou. Dakedy sa mu núti usmiať sa jej, ale to je úsmev chladný; pohľad akýsi rozblúdený, nespokojný, akoby hľadel čosi zatušiť. Oh, všetko je prázdne, chladné, bez tepla, bez života, bez svetla — bez ľúbosti…

Tak razom! A toľké sklamanie! Ach, ako sa to vešia na dušu olovenou ťarchou — ničí, láme, ruší jej najkrajšie kvety. Rozlieva sa ako otrava po žilách a zabíja každú radosť. Ani v spaní nedá pokoja — prebúdza ju ťažkým strachom a trúchlymi predtuchami.

Pre toto sklamanie chcela pokarhať Zaneho. Že vystal do noci, to jej bola iba zámienka. Aby ho pokorila, vyhla sa jeho odpovedi. Čakala, že ju bude siliť, aby vypočula ospravedlnenie. Ba že sa rozsrdí, vyvadí na ňu, že jej nakydá urážok na hlavu — že jej v náhlom hneve ukrivdí, a keď hnev prejde, vráti sa s kajúcim srdcom, s novým žiarom lásky… A hľa, koľme sa prerátala. Ani len neproboval sa očistiť. Možno nebolo mu treba. Hodil celú vec nedbalo ,preko glave‘.^[59] A keď sa vrátil, vrátil sa chladný, bez nepokoja, akoby si nemali čo vysvetliť, čo odpustiť: akoby toto bolo v najlepšom poriadku…

A ona mu vyšla na polcesty v ústrety. Spravila mu na obed ,bigulet so sardelami‘ — jeho najmilšie jedlo. Tenké makaróny so sekanými sardelami na kvetovanej mise, nie, tomu nikdy ešte neodolal. A predsa nezbadal, čo ona chce, a či nechcel zbadať. Zjedol, čo zjedol a bez slova odišiel.

Posúďte len: čo sa dá z toho rozprávať materi? Či tá zbadá tie jemné nitky, z ktorých sa splietol ten veľký závoj, za ktorým zmizlo jej šťastie — možno naveky.

Šora Kleme zvedela iba toľko, koľko mohla pochopiť: že Zane včera večer vystal.

„Iba to?“ pýta sa nesmierne sklamaná. „A preto si cneješ, ćerce moja? Oj, stáva sa i čo horšieho a žena zažmúri oko, dakedy obe.“ Nahla sa jej blízo ucha a temer doňho, do samého riekla hlasom pritlmeným: „Chlapi sú plní hriechu a všakovej ,šporkarije‘ (ohavnosti) a žena — jazyk za zuby. To ti hovorím ja.“ A vidiac, že Keka obledla ako stena, doložila: „Čo len toto, že večer — to je maličkosť, alebo nič.“

„Ale ťažko i na to privykať, máme moja — ťažko!“

„A ćerce moja — treba. Darmo je, nebude ti vždy doma sedávať. Potrebuje i on ,svoj komod‘. A tvoj ćako, (otec) ľaľa, celú zimu presedí v kaviarni. Popoludní hrá karty, po večeri hrá karty. Kamarátstvo — a čo urobíš? Pôjdeš sa utopiť? Najlepšie sa netrápiť, akobys’ ani nevidela… Ale ja ti čosi druhé poviem, na tvojho muža hlavného. A to sú už nie pletky!“

Tu jej vyrozprávala, čo Zane vyvádza na obćine.

Na Keku to neurobilo skoro žiadneho dojmu. To stálo tak ďaleko od jej útrap — ani sa jej netýkalo.

„A nech kupuje, keď ho zašla taká vôľa,“ riekla ľahostajne.

„Gospe moja — čo to čujem!“ zvolala matka pohoršená. „Či je to reč ženy bohabojnej? Nevieš, že je to skaza? On má svoju ,baštinu‘, (dedovizeň) nech ju ,atendi‘.^[60] Má remeslo — nech ho piluje. Netreba sa jemu, chvalabohu, kupectvom zapodievať. A keď raz okoštuje, pochutí mu. Roztúla sa ti. Zbujnie. Zapustí dom i baštinu: o všetko príde. A len ako počal: trinásť i dvadsať za kacu. Veď len posúď, čo je to! Na posmech sveta…“

Keka si vec lepšie rozmyslela. Najväčšmi ju prestrašilo, že muž sa v kupectve roztúla.

„Príde o všetko, o všetko!“ pokračuje šora Kleme horlivo. „Toto bude vaša istá záhuba!“

Náhlym pohybom prehodila ruky cez prsia. Hlava sa postavila pyšne do tyla — a ústa po vyslovení takého strašného proroctva zaklapli naširoko. Sťa kačka, keď prehltla jedným zivom ,kaňca‘^[61] (rybu) a klapne za ním ešte raz naprázdno.

„Teda myslíte, že sa ide dať na kupectvo?“ pýta sa Keka.

„Už ho len sám nevypije, ufám sa!“ zvolala mať. „A pováž si, koľko prekupčí, kto sa nerozumie do kupectva! Ó kupectvo, kupectvo…“ A povážlive pokyvovala hlavou, „ó to je nie pre každého. Dakto si pomôže a desať sa ich utopí…“

„A čo ja, máme moja? Čo ja? Či mu ja môžem skrátiť vôľu?“

„A akože! Nedaj! Postav sa! Choď na obćinu, odsekni inkanat. A ty máš slovo v dome! Veď si mu žena, pravá i zákonitá. Alebo, ak nechceš, aby to ,dulo svetu u oči‘^[62] — vyvolaj ho, nech ide domov. A čo by si i nevošla? Len ty choď, ćerce moja.“

Keka vbehla do izby preobliecť sa. Kým zhľadávala sukne a mantily,^[63] mať ešte duplikovala.

„Veru tak — ľahko sa ruinať. Kto žije v nevoli, len just že žije, čo sa bude prirovnávať ,tým veľkým‘! To sú boháči — tí sa môžu rozhadzovať. Čo dnes utratí, zajtra zarobí. Ale ty — utratíš dnes a zajtra si žobrák. A i ty, i žena, i deti…“

„Ach, máme moja!“ zvolala Keka zúfale. „Nestrašte ma. Už som i tak nešťastná!“

Stala jej pred oči materiálna ruina v celej nahote, náhlo a jasne. A sotva na ňu pozrela, zľakla sa jej: Akosi určite sa jej predstavilo, ako by bolo, keby im predali vinice a naostatok nivicu i dom. Pôjde i s deťmi do hospody, kde miesto podlahy bude oslznutý kameň s jamami a hrboľmi. Nenájde tam gustirne, ale pôjde na vodu do obecnej lokvy.^[64] Deti budú behať bosé, polonahé; neumyté, lebo vodu bude prichodiť šanovať. Nikto ju nezazovie ,šora Kéke‘,^[65] ako ju už podajedni počali, ale jednoducho Keka, alebo, ak priložia to ,šora‘, priložia ho s posmechom.

Pri malom Zanetovi ostala stará.

,Aspoň ho dočkám,‘ hotovila sa, ,a nadokladám mu ich. Oj, neobídeš nasucho!‘