ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kekina stíšila kroky, keď prišla na piacu a zočila mestský dom. ,Čo ako — ale ťažko je vojsť takto nič po nič,‘ začala rozvažovať. ,Kto ťa vidí, každý sa zadiví, čo tam chceš. Ešte sa nazdajú, že stojím v dákej žalobe… A keď zvedia, začnú posmeškovať. A Zane, či sa ten neurazí?‘

Bola by sa snáď vrátila s opadnutou chuťou a zahanbená — ale tu práve sa vyhrnuli mešťania z mestského domu. Vyšiel i Zane na samom ostatku. Sú akísi vyhriati, rozčúlení. Rokujú neobyčajne živo. Viacerí rozopäli vesty (ktorí ich majú) — iným sa pošmykla čiapočka do tyla.

„Ó dáte sa mi napiť, šora Keka — dáte,“ prihovára sa jej starý Zekeo,^[66] chromý na nohy. Sedí na tľapkavom kameni, pri ňom položená barla i mocná palica. Žmurká na ňu akosi potuteľne, akoby sa posmieval.

„Nuž!“

„Váš gospodar kúpil hŕbu mastu:^[67] patrí sa, aby sa dal napiť chudobe. A k tomu, ak mu vyjdú ,konty‘^[68] na dobre…“

„Teda kúpil!“ zvolala i zazdalo sa jej, že padá na ňu obćina. „Kúpil!“ zabedákala viac pre seba. „Čože už pôjdem — i tak je pozde.“

Utiahla sa za košatú jahodu, okolo ktorej sú kamenné sediská, na ktorých nikto nesedí. Po západe slnca sa podvihnú komárci, i dobádali by každého, kto by tam sedel. Čaká tam, kým prejdú mešťania. Ide i Zane, ale nie ako víťaz. Oči sklopil k zemi i tvár má opustenú. Keď prechodil popri jahode, pozrel v stranu, i jeho tekavé oči, pomútené, dotkli sa Keky. Zamračil sa, zaostal.

„Teda ty si ho vylicitoval?“ pýta sa ona.

„Áno,“ odpovedá pevne. Ústa mu zaihrali v kŕčovitom úsmeve.

„Po čom?“

„Po pätnásť zlatých.“

„Gospe moja — pätnásť!“

„Nadhadzovali tuho, musel som dohora…“

„A na tebe ostalo! Smutné víťazstvo… Vieš, že od dneška sa začína naša skaza? My už nikdy, nikdy nebudeme…“ Chcela doložiť ,šťastní‘, ale zastavila to ťažké slovo. „Nikdy tú stratu nenahradíme…“

„Neviem, ako ty rátaš,“ odpovedá akosi isto a sebevedome, „po mojom rátaní nemali by sme utratiť. A potom, neutratí každý, kto kupuje. Treba sa dakedy spustiť i na šťastie.“

Keka len-len že sa neuspokojila. Chytilo sa i jej z tej jeho istoty a bezpečnosti. Musí on znať, čo robí. Ale tu ju našiel nový nepokoj.

„A musíš ho ísť predať, bohviekde a v akom počasí…“

„Nuž a čo, keby na to prišlo — dva-tri dni… Ale ja myslím, že ho ja nepôjdem predávať, ale skôr že ho prídu kúpiť. O to je malá starosť.“

Čo ako ich premáhala, obavy povstávali a nedajú sa tak ľahko vykoreniť. Zvoní jej v ušiach výstraha materina s novou silou.

„Zane, prosím ťa, vezmi slovo nazad. Aspoň teraz. Nikdy ťa nenahnevám — nikdy! Len ma teraz poslúchni. Veď vieš, ako sme žili spokojne — vráť im slovo, nech si robia, ako chcú.“

„Ajbo!“^[69] ohradil sa rozhodne. „Stálo ma toľko práce a zas bych to rozhádzal. A ako by ma vysmiali; všetci, ktorí myslia, že utratím… A ani nemôžem. Závdavok mi nedá.“

„Tak už teda niet pomoci!“ vzdychla zúfale. Poručenobohu!

Zabolelo ju ťažko, že Zane jej naliehavú prosbu ani len nevypočul pozorne. Zrýchlila kroky, aby sa oddelila od neho. „Nech mu bude, keď už tak chce. Čo pôjdem s ním? Veru chlúba! Poručenobohu!“

I preto ho predbehla, bo sa hanbila. Čuje od chrbta pokriky:

„Evala vam, meštre Zane! Vy ste sa držali ako človek!“

,Hľa, ako ho vysmieva svet! A on nerozumie, nerozumie!‘ zožiera sa. Šatka na očiach, aby ju tak hneď nepoznali, kráča rozčúlene k domu.

Smerom od domu pribehlo jej oproti malé dievčatko, asi päťročné. Malá Katica, sesternice Káty.

„Amija (teta) Keke, aby ste hneď prišli. Ubila sa Lukrica!“

„Čo, ubilo sa?^[70] Vari naozaj!“ zvolala Keka prestrašená. „A čo sa mu stalo? Ako — kde?“

„Barba (strýk) Piero ma poslali. Že spadla!“ doložilo dievčatko horlive.

Ostatne Keka sa už nepýtala. Pustila sa plným behom domov.

Zane dopočul, čo malá Katica vraví — vidí bežať ženu: pustil sa za ňou, ako bez seba. Dohonil ju dosť skoro.

„Vidíš, že je to naša skaza. Vidíš!“ narieka zúfalá Keka. „Ach, moja zlatá jabuka!^[71] Mohla som byť pri ňom v svojom dome, keby nie tvojej fantázie. Nemusela by chodiť za tebou… Možno sa zabilo do smrti… Ach, skoro dohonil trest, skoro — a nevinných!“

Zane stisol zuby a zamračil tvár. Každé jej slovo pára mu dušu napoly, a predsa jej nevie čo odpovedať. So zúfalstvom v duši vpálil do dvora. Svokra ho čaká na sulári. ,Aha — chce ma zahovoriť, aby sa nepreľakol znezrady,‘ dumá on.

„No, čo je?“ pýta sa svokra dychtive.

„Tam nič,“ odpovedá skoro. „A čo je to tu, kde je malý?“

„Ó, tu nič nového, chvalabohu. Malý spí ani anjel. Ani sa neprebudil od tých čias. O malého malá starosť,“ doložila ostro. „Len keby starí boli tak na mieste…“

Tieto slová už dopočula i Keka a zaplakala od radosti. „Ach, chváli ti, bože, i sláva na nebi!“ zvolala, zložiac zbožne ruky. Vbehla za mužom do izby, či malý ozaj spí. Ani vlastnej materi nemohla uveriť. Keď zazrela jeho tváričku, na ktorú pozerá i Zane s otcovskou nežnosťou, rumennú i anjelsky zafúľanú, opakovala v zbožnom unesení: „Ach, chváli ti, bože, i sláva, že si ma ochránil… Či som sa prestrašila — ach, ako mi srdce zvoní!“

„Môžem povedať, zľakol som sa i ja,“ priznáva sa Zane. „Ale chvalabohu, keď len prestalo na strachu.“

Mladí sa utíšili skoro, ako deti. Iba šora Kleme chce vedieť každej veci fundament.

„A čo sa to stalo — či to bol iba žart? Tá vec mi je veľmi čudná. Iba ak šor Piero ma chceli prestrašiť, že som odišla…“

Po tejto nitôčke, ktorú im dala šora Kleme do ruky, prišli dosť skoro na uzlík, v ktorom sa skrývalo nedorozumenie. Vyjavilo sa, že nešťastie sa neprihodilo tu, ale u svokra. A nie so Zanetom, ale s malou Lukricou.

„Lukrica teda!“ zalomila Keka rukami. „A ja že malý! Ach, bože, čo ma takto skúšaš!“

„Lukrica ti padla z mazgy (mulice). Neviem, čo hľadala na nej! Kto ju vysadil! Vytiahneš z domu nohu, a už… Nuž a či ste sa nemohli vypýtať, ako svedčí? A ja že idete z domu!“

Táto zvesť bola tým ukrutnejšia, že ich zašla po krátkej radosti. Zobrali sa všetci. Ani šora Kleme nemá tu miesta. K malému Ivanovi zavolala starú susedu Doricu.

„Ja vždy hovorím, nepúšťaj dieťa z domu!“ hromží Zane na ženu. Už ani neutekajú, takže ich šora Kleme i dohonila. „Starí ľudia ti budú dávať pozor na deti! Dobre, že na nich netreba ešte dohľadu: nieto aby oni deti… A či nemá doma čo vložiť do úst? Starým ľuďom deti na hlavu!“

Treba uznať, že mu nesmierne lahodí, že môže natrieť panej svokre pod nos. Len čo ju zočil na sulári, hneď zavoňal, čia ,to bola pulenta‘, že Keka sa rozbehla poňho. Čerta sa tá ide miešať do jeho kupectva. Ani by sa neopovážila…

„Odpusťte, pane zaťu!“ ozvala sa šora Kleme ostro. „Viem ja, na koho vy cielite… Odpusťte, keď je pod mojou rukou, je ako pod vašou. Ba lepšie. Ja som aspoň doma — a o druhom sa to nemôž’ povedať.“

„Zato sa i prihodilo toto, že ste boli doma: ako gazdiná svedomitá…“ Hlas sa mu zachvel rozčúlením. Vycítil narážku v jej posledných slovách. Zastal pred ňou a okom iskriacim ju premeral od hlavy do päty. Až odstúpila od neho od strachu, zvolajúc: „Aboj meni, ako hajduk!“

„Ja keď som nie doma, chodím po svojej práci. Nie po klebetách, šora Kleme — po klebetách, prevracať Keke hlavu. Pamätajte si — toho sa držte: až naveky!“ A stisnutú päsť podvihol vysoko nad hlavu. „Punica (testiná) v mojom dome nemá práva!“

Šora Kleme s úžasom hľadí na zaťa. Slovo jej prischlo na ďasnách. Iba čo si stihla pomyslieť: ,Hajduk je, pravý hajduk! Ach, či som ťa zadávila, ćérce moja!‘ ľutuje pritom Keku, ktorá sa ešte nespamätala po tejto ,tremendnej‘^[72] scéne. Zane medzitým vybehol po schodíkoch do domu a šore Kleme predstavil sa výjav, ako ju prosila malá vnučka, že i ona by išla s nonou…

„Ach, či som ťa nevedela pojať, holubica moja!“ vzdychlo sa jej a akási ťažoba razom privalila jej srdce. Ťažké výčitky vyprevadili ju hore schodmi.

Lukrica leží na posteli s opuchnutým čelom. Pravé oko nabehlo a počína už belasieť. Krvi nevidno. V dome ináč ticho, bárs je plná izba ženských. Jedna ponad druhú naťahujú hrdlá, sťa husi, keď ich zájde v poli ľadovec. Každá by nedbala vidieť chorú: či je celá, a či rozlomená napoly. I tak ich čaká úloha tamvon zreferovať a uvážiť všetko, čo sa dalo videť a počuť… So závisťou hľadia na doktora, ktorý je pri chorej a ešte rozčúlený. Pribehol bez kabáta, prostovlasý — traja naraz sa prihrnuli k nemu, že Lukrica, ako padla, tak leží. Niet vraj v nej náprstok života. Možno vraj, doložili — dosiaľ sa jej vycedili všetky mozgy. Nuž letel zachrániť aspoň porisko, ak sa už sekera i utopila. So závisťou hľadia naň ženy: keby ony vedeli, čo on vie! Či by rozprávali! A on, ukrutník, mlčí — nemá milosrdia. Ach, mrcha je, mrcha…

Keď došiel a pacientka ho zazrela, začala kričať, akoby ju na nože bral.

„No čo plačeš, druže,“^[73] tešia ju ženy. „To je čova,^[74] vieš — dobrý čova — dá ti bonbóny…“ Ináčej, keď bývala samopašná, jej vyhrážali: „Počkaj, príde ,likár‘^[75] — počkaj: ten ťa zakole nožom…“ Nuž tak sa nazdala, že sa to konečne ide splniť…

Doktor našiel jednoduchú udreninu na čele a na pravom pleci.

„Dajte studenej vody a kus plátna. Jednu šatku napríklad, alebo servít.“

Na ten povel pustil sa celý ten aparát ženský do pohybu. Spravilo sa v izbe klbko, ktoré čím diaľ, tým väčšmi sa zamotáva. Spoprehadzovali truhlice, škafety,^[76] šifoniery, kredence i kasne. Ktorási rozrýva v posteli a vyťahuje čosi spod matraca.

Druhé zas majú sa okolo vody. Vybehli na gustirnu a každá pomôže, čo môže. Vodu doniesli hneď s vedrom, ktorým sa ťahá z cisterny. Na uchu, hľa, je ešte dlhá žinka. Keď vtiahli do izby, každý sa na žinku prevrhne, až sa do nej zamotali nohy starej Móme, sťa kurčaťu, keď vojde do pazderia. Potočila sa, ale nepadla, nemajúc na šťastie jablko kde prepadnúť, nieto stará tučná Móme.

Kvôli tej čistej handre podriapali sa tri košele, jedna posteľná plachta. Krem toho je vysnovaná celá bielizeň naprostred izby z kredencov a šifonierov — tam stúpajú po nej. Nesúc vedro z gustirne, prevrhli stolík a rozbili štyri šálky na čiernu kávu, i s dvoma tanierikmi, i stúpali starému Goremu na nohu, že dosiaľ na gustirni zavýja.

„Okrem udreniny nieto tu nič iného,“ zvestuje lekár šoru Pierovi, ktorý stojí pri posteli s lesklou plešinou a čiapočkou v ruke. „A mne došli povedať, že sa zabila nadobre,“ doložil s ľahkým úsmevom.

„Lepšie je takto, šor dotór, ja držím,“ usmiala sa jedna z tých, čo boli k nemu pribehli. „Lepšie, akoby bolo, uchovajbože, keby…“

Pred týmto argumentom, pravda, i doktor sa musel pokloniť.

Dobehli konečne rodičia i nona. Ženy si dobre zachovali, ako sa Keka drží. Že veľmi ľútostive pozrela na malú, že sa prevesila ponad ňu i vykladá nad ňou citne. Pobadali, že Zane je ,zaťatý‘, neciteľný, ani jednej slzy nespustil za svojím dieťaťom — ťuj! I šor Piero je ukrutný, ale možno nemôže plakať, lebo je trochu ,škonfundiven‘.^[77] Keď toto všetko videli a vštepili si do hlavy, začali sa vytrácať jedna po druhej.

Pozostala iba stará Móme potešiť rozžialenú ,fameju‘.

„No čo plačeš, šempijo!“ (hlupaňa) — potešuje, počínajúc od Keky. „Vari sa zabila! Čo sa uškrabla trochu na čele. No mlado je, zarastie…“ Keď Keka nič, teda o stupeň vyššie. „Ah, štupida (hlúpa)! Nože neblaznej! Ľaľa, aké divy, že sa trochu udrela. A keby ako moja Ružica: dva dni nejedla, ani toľko, čo by zjedol drozdík — iba čo pila. A boh i môj ,svätý Roko‘,^[78] pomohli, chvalabohu… No i lekár môže, akože: na to sa učili,“ doložila opatrne, bojac sa, že svätým Rochom ublížila doktorovi, ktorý ešte stojí pri posteli. „I lekár môže čudo! Ale lekár lieči a boh uzdraví: no všakver!“

Doktor konečne odišiel, zanechajúc rodinu na Móme.

Keku ani toto dovrávanie neprebralo. Ale šore Kleme sa to podarilo hupkom.

„Ajme meni!“ skríkla, spínajúc ruky, „čo porobili, čo porobili! Majko moja draga!^[79] Oh, biankariju mi ruinali, všetku, všetku! Ľudia moji — pozrite, ľudia moji, túto dešgraciu!^[80] Ostala som holá a nahá, ako žobráčka na ceste!“ A tieto výklady sprevádza názorným rozkladaním. Tu rozostrie roztrhnutú plachtu, alebo rozdrapenú košeľu, alebo postúpaný uterák, alebo stolový parádny obrus s vytkaným palácom dóžovým v prostriedku a kostolom sv. Marka v rohoch.^[81] „Veď len pozrite, ľudia, čo mi porobili! Ešte košele ako košele — ale môj lancún (posteľná plachta)! Vidíte, ,novnovcat‘^[82] vám bol, a čo urobili z neho, aký posmech!“ A natriasa obrovský klin, vydrapený z lancúna.

„Ešte mi ty stváraj konfúžiju^[83] pre lancúny a haraburdy!“ jeduje sa šor Piero. „Neviem, na kýho čerta ti ich je toľko. A či sa vari úfaš, že ja umriem a ty sa budeš vydávať?“

Šora Kleme skutočne nevie, čo odpovedať napochytre na takú výčitku.

„Ba ako to môžete, šor Piero,“ vraví hlasom miernym, „ako len môžete tak vravieť o mne. I je proti zákonu božiemu a ani je nie svedčná vec. A či ste ma azda v dačom našli, že takéto, takéto…“

„Ale, ale, šora Kleme moja,“ zamiešala sa stará Móme, „či nevidíte, že sa šor Piero iba škercajú (žartujú). Ľaľa, ako sa smejú…“

„Ah — čerti nech veria žene!“ na to šor Piero. „Takto sa ti zaklína, a za chrbtom… Veď vieme, ako to chodí.“

„Prosím vás, aspoň už vy!“ odpovedá šora Kleme s pohľadom vyzývavým i plným rozkoše, že pán sa tak uponížil. „Aspoň vy — keď je už toto… Tu niet inej pomoci, ja vidím — iba zajtra lušiju…“

Šor Piero sa zhrozil, keď čul o praní, o lušiji. Toľký prevrat v celom dome, nemáš sa raz kde hodiť od práčok.

„A už ty lušiju robiť nejdeš,“ žartuje, bárs mu je vec vážna. „Hneď by obrátilo ,šiloko‘^[84] a pozajtre by sa lialo. A jematva je — potrebujeme chvíľu.“

„Ah, iďte mi!“ durdí sa šora Kleme. A právom. Nikdy neobrátil južný vietor, dažďonosný, keď sa pribrala prať. Skôr obrátila ,bura‘^[85] a rozohnala oblaky.

„A teraz už nahotuj dačo,“ ozval sa šor Piero. „Ja by jedol. Zostanú Keke i Zane — sprav dačo poriadneho.“

Keka i Zane ďakovali, že ich treba doma, ak sa malý prebudí. Že to a ono: ale šor Piero sa ,zakapricijal‘,^[86] takže stará Móme odišla doniesť malého a mladí zostali.

„Budete spokojnejšie spať,“ potešoval ich, „keď uvidíte, ako ide malej.“

Večera bola skvelá. Kupus na oleji, sardely s cibuľou a ,zubatac^[87] na brujet‘.^[88] Zubatac je ryba veľmi chutná a v tomto bolo vyše dvoch kíl. Práve mu trhajú ,U udolcu‘^[89] vinohrad, je na mori. Jeho ľudia zo samopaše dali sa na lov a vylovili s malými giricami^[90] i dravého zubatca.

„Ani by vás nebol zdržoval,“ zdôveril sa šor Piero pri večeri, „nech je menší. Ale ako ho my dvaja skonzumujeme. Ešte vaša mater, eh, tá by sa ho toľme nedurila…“

Požmurkal na neborkú šoru Kleme, ktorá ho zobkala po kúskoch, že by lastovica viac uniesla v zobáčku.

„Vy už len zadierajte, šor Piero. Evala vám!“

Šor Piero poutieral omáčku z brujeta — je dobrá, s paradajkami — potiahol z krčaha dobrý dúšok ešte lanského, zdravého a poutieral umastené ústa. Tu razom obrátil sa na zaťa.

„Tak teda Zane, ty ideš deventať (stať sa) kupec na víno. Dobre, brate, evala ti! Ak ti pôjde od ruky, dám ti celú moju konbu. Len podaj ,prec‘ (cenu) poriadny. Nie lepší ako iní — ale just toliký…“^[91]

„Ďakujem za takú lásku,“ uklonil sa Zane, zložiac čiapočku. „Ale ak spustíte, no, možno, pojednáme sa.“

,I to mu presadne, čo na obćine preglgol,‘ chcela už riecť šora Kleme. Ale videla, že šor Piero je v dobrej vôli: ľúto jej bolo vyvolať so zaťom hádku.

„Dobre, brate, probuj raz i ty šťastie,“ pokračuje šor Piero, ale už vážne. „Šťastie treba na každý pád skúsiť. Vidí sa mi, že si dobre zaplatil… Ale to sa ešte nemôže vedieť, ako preci zahrajú. Ešte sa mi vidí, nevyšli. Ozaj, nevieš dačo o nich?“

„Nič sa ešte nevie,“ odpovedá Zane, oberajúc náhlym pohybom smeti na kabáte.

Šor Piero pozeral naň dlhú chvíľu.

„Eh, neverím ja tebe, synko, neverím!“ zvolal odrazu s akousi radosťou. „Ty si čosi zavoňal. Neverím! Prečo mi nechceš pošepnúť?“

„A keď neviem!“ Pozrel chvíľu na tesťa; a hneď zvrátil oči do kúta.

Šor Piero pokrútil hlavou, ale už nenaliehal.

Keka nehovorí, ale bystro ich pozoruje. Zdá sa jej, že Zane je v akejsi výhode nad otcom. Srdce jej radostne zaplesalo. Hrdosť nad ním podvihla sa vysoko. ,On čosi vie, čo nevie nikto — hľa, ani otcovi nevyjavil…‘

Zažiadalo sa jej ísť domov. Netrpezlivo čaká, kedy bude s ním medzi štyrmi očima. Zaneto ovisol, tiež ho treba uložiť, aby sa nerozplakal. Tak sa pobrali domov.

„Ozaj, Zane, ty vieš ceny vína,“ prihovorila sa mu dôverne a sladko, keď boli blízko domu.

„Ináč by vari nebol kupoval, ako mať myslí…“

„Ach, čo ty budeš mater… A kde si ich zvedel?“

„Keď som sa vracal z manévrov. Na palube boli dvaja Nemci, kupovali po kraji víno. Nuž viem, po čom kde platili. Mysleli, že nikto nerozumie, a ja som rozumel. I tak som nemal pokoja — iba včera večer som sa rozhodol, že kúpim obćinský mast.“

Uložila Zaneta a sadla dôverne k mužovi na maľovanú truhlu. Je šťastná. Vie, prečo býval zamyslený, nevšímavý. I prečo vystal do noci včera večer… Teda starosť o ženu, o deti ho trápila. Nie kadejaké iné hriechy. Všetko robil z lásky — z lásky k deťom a k nej.

Sklonila hlavu na jeho prsia a pocítila na hlave jeho drahé líce.

„Ak mi toto dobre vypadne,“ hovorí on nežne a sladko, „kúpim ti nový ,veštit‘ (šaty), že ho nemá ani ,podeštratuša‘.^[92] Sama si ho vyberieš podľa ,kampionov‘ (vzoriek).“

Pozrela k nemu a riekla:

„Načo je mi taký chýrny veštit? Toto mi je viac hodno, ako desať hodvábnych veštitov…“