ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„No, už si privykol na tej Osade?“ pýta sa skálnický pán richtár Tomáša.

„Nikdy ja tam neprivyknem, ani zimovať nebudem.“

„Do jari ťa strpia,“ odpovedá pán richtár, „bárs ťa Sopúch už zunoval.“ Richtár sa smeje — kde by sa nesmial, keď sa všetko tak prevrátilo! Už sa mu Sopúch minule prihovoril a pýtal sa ho, či by neprijal do obce Tomáša. Osada a Vitanovo prehrali, majú viac škody ako kedy indy. Skálnik nemal sa prečo predtým žalovať, nemá príčiny ani teraz. Tomáš ho šanuje dnes, ako ho šanoval predtým.

„Veľmi nám letia k hlave,“ sťažuje sa Tomáš.

„No, Áron by ťa nepustil. Ten ťa veľmi zastupuje u slúžneho, aby ťa len nechal v Osade…“

Tomáš nevraví nič, no dobre vie, čo pán kmotor hovorí. Ale nemá kedy na tieto veci myslieť, prikvačili ho nové starosti. Za Ibronkou pozeral oddávna Gábor, syn ľudrovského Cigána. Na jánskom jarmoku v Studenej, kde bolo zídené Cigánstvo troch stolíc, držal velikánsku traktu. Srdiečko Ibronky sa tu zadalo ľudrovskému Gáborovi. Zostali na tom, že svadba bude po Štefane krále.^[9] Pri novej švábočke a novom chlebíku snadnejšie sa strojí veselie. Zvlášte keď svadba musí byť veselá, ako to vyžaduje veľký chýr ľudrovského Gábora a osadského Tomáša.

Tomášova čeliadka rozbehala sa po pýtaní. Osada, Skálnik i Vitanovo, ba i susedné obce musia podoprieť svojho Cigána. Iba on zostáva doma, stráži ohnisko ako pravý gazda. I protiví sa mu akosi uponižovať sa osobne pred sedliakmi.

Ale čím ho napomôžu? Čosi švábky, čosi múky, z toho ťažko urobiť veselie. Na omastu sú gazdiné veľmi skúpe. A mäso — veď sedliak sám sa raduje, keď ho má na Hody a výročné sviatky.

Ako urobiť veselie? Čoho rozumného sa chytiť?

Nadišla konečne i v Osade žatva. Sedliak ľahšie dýcha, prvé kríže ukázali sa v chotári.

No nikdy ešte nestalo sa, čo toho roku. V jedno ráno našli sa kríže porúcané, zrno porozsýpané. Všetko žaslo nad bohaprázdnosťou zlodeja. Kam podeje sa gazda, nech pole stratí i pred zlodejom svoju posvätnosť? Kto obráni úrodu, ak zlodejstvo rozmôže sa na poli? Sopúch dve noci nespal, tak ho tá vec znepokojila.

„Cigáni,“ to je jeho prvá myšlienka.

„Cigáni,“ dotvrdzujú všetci gazdovia.

„Čo budeme robiť?“

„Kolibu revidovať.“

„Čerta nájdeš v kolibe! Dávno ti odniesli zbožie!“

Zostali na tom, že sa bude pole strážiť. Z uhla na uhol musia chodiť do poľa na vartu. Preklínajú Tomáša, i toho, kto ho sem zapratal.

A medzitým v kolibe ticho. Tomáš je akýsi spokojnejší. Nákova, mechy — celé remeslo je v kolibe, i periny sú doma. Jest sa čoho chytiť, keď príde tvŕdza. Okrem toho sľúbil Áron dodať pol okova dobrej pálenky…

Dva dni pred Štefanom zjavili sa prví hostia. Tomášov švagor s dvoma synmi a dievkou. V kolibe zavládla veselosť ako pred svadbou.

Tomáš so švagrom a ženou Helenou vybrali sa k Áronovi. „Potrebujeme už tú pálenku,“ vraví Tomáš samému Áronovi.

Áron pošmykol vyšívanú čiapočku za ucho a vyzerá oblokom.

„Ešte je vidno, príďte o hodinu.“

Vyprevadil ich do dvora i postál predo dvermi, kým nevyšli pred vráta, sprevádzaní nesmiernym pokrikom kačíc, ktoré tmolili sa po dvore. „Eins, zwei, drei…“^[10] číta si ich Áron až do osemnástich.

„Koľko je tých kačičiek, Zuzka?“ volá na slúžku do kuchyne.

Vybehla roztrasená slúžka:

„Čo rozkážu, mladý pán?“ pýta sa Zuza.

„Mladý pán“ Áron, ktorému toť na Jakuba minulo iba dvaašesťdesiat rokov, opakuje ešte raz otázku.

„Osemnásť, mladý pán,“ oznamuje Zuza.

„No, veď tak,“ vraví uspokojený mladý pán. „Daj si merk na ne, aby ich dáki čerti nevzali, lebo keď sú odrastené, škoda by ich bolo, aby ich dáky čert vzal. A už im nedávaj zrno. Po ceste je dosť kláskov, čo sedliaci zvážajú: nech si kačka zbiera — beztoho neorie, neseje, ani tuto nesedí v šenku: dosť má času zbierať. I do strniska bolo by ich naučiť; nech si idú zbierať, lebo škoda, keď zrno navnivoč vyjde, iba vrabce vyzobajú.“

„Ale tam sú ešte kríže, mladý pán!“

„Kríže, kríže!“ zlostí sa Áron. „Čo mňa do krížov a čo kačky do krížov a nik nezakáže popri krížoch. Ľaľa, všetky husi sa už túlajú po strniskách, len moje kačky sú doma. Zajtra vyžeň ich pekne do strniska. A aby daktorú dáky čert nepojal! Teraz je už škoda!“

„Veď, mladý pán!“ pristáva Zuza. „Beztoho ich vyničelo pätoro. Mohlo ich byť,“ tu trochu rozmýšľa, „jeden, dva, tri… Ba nie, dvaadvadsať…“

Árona málo zaujímajú počtárske výkony Zuzine. Dudá si opretý vo dverách, i usmieva sa, ako človek, ktorý si všetko tu na svete rozumne zariadil a tam na druhom tiež zabezpečil Abrahámovo lono.^[11]

„Zuza, Zuza!“

Tá istá slúžka stojí zase v kuchyni.

„Čo rozkážu, mladý pán?“

„Donesieš do pivnice za krhlu vody.“

Zuzinou tvárou, nie bárs výraznou, prelietol úsmev taký potuteľný…

„No, čože sa vyškieraš!“ hreší ju mladý pán. „Nazdávaš sa, že čerti vedia… Tam v kúte od humna sa zem vyrýpala, tak ju musím poliať. Nuž na to mi je voda.“

Zuza celkom vážne vykonala rozkaz Áronov. V pivnici zostal on sám…

Asi o hodinu, keď sa už dosť dobre stmilo, dostavil sa Tomáš i s ostatnými. Vykotúľali si z pivnice polokovnáčik a vo dvore sám Tomáš naložil si ho na plece.

„Ale súdok doneste!“ pripomína ešte Áron. „A merkujte na čap, aby vám ho nevysotilo. Narobili by ste si pekného blata!“ smeje sa im, vchádzajúc do izby.

Netrvalo štvrť hodiny, a Cigáni boli zas u Árona.

„No, čože je?“ prijal ich veľmi vľúdne, držiac ruky v kešeniach.

„To je trúnok slabý, ako voda,“ začal sám Tomáš.

„Inakší ľudia pijú môj trúnok, a každý ho chváli. Just z tejto si vzal prísažný Koťuha na krštenie. Vypili iba triadvadsať holbí, čože je to, bolo štrnásť kmotár! A všetky kmotry mali čepce nakrivo, a do Koťuhu a do kmotra šli ako osy, nemohol sa pred nimi obhrnúť, čo tak im vošlo do hlavy. Môj trúnok je tuhý, ojéj, to každý povie!“

„No, tento je krotký. Šafeľ ho môžeš vypiť, a nebude ti nič. Ľaľa, i teraz sme si potiahli — a nič. Ako vodička.“

„Čo ti povie! Haha!“ smeje sa Áron. „Chcel by, aby ho v tej minúte čapilo o zem. Počkaj! Dnes ti je akoby nič, ako voda — ale zajtra, pozajtre: bude trešťať hlava, iba obruč okolo nej, aby ju nerozsadilo. Môj trúnok je taký…“

Tomáš je nie presvedčený.

„A čo mi je z neho, keď sa mi hneď neopijú? To im môžem hneď len vody naliať do krpky!“

„Takí ste vy Cigáni, takí,“ vytýka mu Áron veľmi dobrotivo. „Obslúžiš ho, ako svedčí, ani brata, na moj dušu! A dudre, hundre — ako čert. Aby mu hrtan stiahlo, to by chcel: aby ho hodilo ako zrádnik. A ja, somár, meriam mu spravodlivú! Keby nalial do nej vitriolu — to by ti šmakovalo. Gágor by bol, ako čo by rajšpel doňho vopchal. Alebo keby namočil vŕbäťa, alebo blenu — vám iba taká! Choď k Samkovi do Skálnika, ten ti dá takej; ale ja — ja predávam statočnú; bez vitriolu, bez ľuľka, bez vápna…“

„Ale je i bez špiritusu, bohuprisám, hej!“ ozval sa Tomášov švagor. „Taká čistá… No, svätená voda z nej môže byť. To je i hriech pálenkou menovať. Bude z tej vtedy pálenka, keď zo mňa slúžnodvorský, alebo z Árona barón!“

„Ja nemám inakšej.“

„A nám takej netreba,“ pokračuje švagor. „Dajte nám naše peniaze, a vezmite si vašu pálenku.“

„Hehehe,“ smeje sa Áron. „Peniaze! Myslíš si, že ja neviem?“ A tu sa vypäl hrdo a sotil čiapku do tyla. „Ocigánil si ma!“ vraví Tomášovi rovno do očú. „Vraj zrno dobrô, pukatô, akoby ho holuby naoberali,“ porúha sa Cigánom. „Pekné holuby! Povedz skôr lastovičky! Také, čo s hrnci a s cedidlom chodia po dedine, tie ho oberali. Ba čerta oberali, obtĺkali v poli! Ľaľa, nepoznám, že je to zrno čerstvé. A kde vezme Cigán žito — vari nasial! A ty ešte vyhúdaš, že trúnok taký, alebo taký? Ak ma nahneváš, hneď vás zosobášim! Tam veru nebudeš hundrať na trúnok, ale budeš o vode sedieť.“

„A načo berieš nakradnutô?“

„Čo ja viem, žes’ ty nakradol? A ja viem?“ vyhováral sa Áron.

„Vari nevieš?“ kričí Tomáš naozaj nahnevaný. „Ja budem sedieť, ale nie sám. Ty pôjdeš popredku… Kto ukrýval? Kto… Ľudia, rata!“

Áron je bledý. Čo, keby dakto dopočul? Padol by do vyšetrovania…

„Tomáško, prosím ťa…“

„Dáš mi spravodlivú pálenku?“ dodiera doň Tomáš.

„To je spravodlivá. Ja lepšej nemám.“

„Cigániš! Ani nevonia pálenkou! Na, probuj!“ Tomáš vytiahol z pazuchy sklenicu, naplnenú pálenkou. Áron s hnusom pozerá na ňu i na toho, čo mu ju podáva. „Na, musíš! Vani sa ti hudí odo mňa?“

Áron s veľkým odporom priložil fľašu k ústam. Je celkom biela od nečinu, ani čo by mlieko sa v nej držiavalo. Oblizol, odpľul, pokrútil hlavou.

„To je nie trúnok odo mňa. To je čistá voda…“

„A od koho?“ diví sa Tomáš. „Od koho by bol?“

„Už viem, už viem!“ udrie sa Áron do čela. „Mudrci! Zo súdka odliali, vodou doliali: a teraz, Áron, vezmi nazad a daj za vodu statočnej pálenky! Čo si mívaš, ha?“ osopil sa na Tomáša.

Obidvaja Cigáni i Cigánka stoja tu ako obarení. Všakovô videli, i všeličo porobili, i cigániť vedia — ale toto, nie s Áronom nemôžu sa merať. Takto sa vynájsť, tak v jednom okamžení.

„Dám vám ja pálenky!“ rozhadzuje sa už teraz Áron. „Marš z môjho domu! Jano, Mišo!“ kričí na paholkov.

„Idem k richtárovi, na moj dušu!“ zastrája sa Tomáš.

„Choď, bárs desať ráz…“

No Áron stojí veľmi rozčúlený v obloku svojej izbičky, v ktorej sa nesvieti, a hľadí do tmavej ulice, kde stoja Cigáni a, ako vidno, radia sa. Vydýchol si, keď zazrel, že obrátili sa smerom ku kolibe.

S blaženým úsmevom ľahol si do mäkkých perín; sníva o predkoch, ktorí pred odchodom z Egypta napožičiavali si od egyptských zlatých, strieborných nádob a tašli s nimi za Červené more…