ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Kto neobcoval s Cigánom, svätosväte by prisahal: „Tomáš je nevinný! Nie, neukradol Tomáš Áronových kačiek! Neupodozrievajte, nerozhorčujte ho i jeho statočnú ženu: nesejte do nevinných sŕdc dietok jeho zárodok nedôvery a plemennej zášti proti spoluobčanom Cigánom!“ Tak by ho zastupoval dnes. Lebo pred kolibou Tomášovou stojí celý osadský úrad, richtár Sopúch prvý, hajtman za jeho chrbtom, ukrývajúci pod halenu obecný korbáč.

„No, povedz, kde sú kačky; veď vieme, kto ich vzal!“ vystíha richtár s prísnou tvárou.

„Neviem, pán richtárko, na moj dušu!“ verá sa Tomáš, vložiac si dlaň na prsia, a síce na pravú stranu, akoby chcel ukázať, že jedine on má srdce na pravom mieste. „Ja som nikdy vašich kačiek nevidel, nikdy!“

„Veď ja ich ani nemám,“ zoznáva richtár. „Nuž verím ti, žes’ ich nevidel, verím. Ale tuto Áronove zhynuli.“

„Joj, nehanblivý!“ ozvala sa Helena. „Var’ by ja chcela jeho kačky!“ A tu s nesmiernym opovržením premerala Árona od hlavy do päty, i odpľula pred ním, že každý mohol posúdiť, ako sa jej krčmárove kačky hnusia. „Veď sú to nie ani kačky, iba také opršance nepodarené. Juj…“

„Iste ich ukryl, alebo predal,“ ohlásil sa Tomášov švagor, „a teraz chce zvaliť na nás.“

Richtár sa usmieva nad touto neobyčajnou výkrutkou.

„Pravda je, na moj dušu!“ zvolala Helena. „Zavčerom večer sme sa s ním povadili; povedali sme mu pravdu, lebo nás veľmi oklamal. Pálenku nám dal samú vodu…“

Helena by bola všeličo doložila, čo súviselo s pálenkou. Sám Áron čaká napäte, či ozaj dačo nepovie, i líca sa mu rozčervenali. No v rozhodný čas zakríkol ju Tomáš jedovatým hlasom, po cigánsky: hundrúc vtiahla sa do koliby, neozrela sa viac o Árona, ani o úrad.

„Pán richtár, pozrite všade, i slávny úrad, či nájdete jedno pierko! Celú kolibu prezrite, ani na háboch krvi nenájdete. My nekradneme. Nech ho Pán Boh skára, kto to vymýšľa na nás. Na Skálniku sme sa narodili, i bývali mnoho rokov, nech vám povie pán richtár skálnický, či nás v dačom kedy dochytili. Lebo statočnosť je nadovšetko. Ale moja žena pravdu povedala: on sa chce na nás vyvŕšiť, keď sme mu nechceli vodu prijať miesto pálenky a pokaziť veselie mojej dievke. I vám iba hriech nadobýva v takýto veľký sviatok. Ak chcete, môžte i kopať, kde len chcete, my sme ich nezakopali. Čo mäso varíme, to je na veselie. Ale to sme si kúpili štvrtku z barana. Načože by nám kačky boli: a ešte toľko ich ukradnúť, aby hneď každý vedel, že sme to my!“

Richtár pozerá na úradských i na Árona, nevediac, čo odpovedať na túto reč Tomášovu. Cigáni badajú, že hlava obce sa omýšľa, i stali si do radu k Tomášovi, hotoví k skutkom udatným. Hajtman i s obecným korbáčom postavil sa Áronovi za chrbát. „No, povedzte, Áron, čo máme teraz už robiť?“ preriekol konečne richtár. „Kačiek tu nikde nevidno, ani piera…“

„No, reviduj kolibu! Choď, reviduj kolibu, či dačo nájdeš!“ dobíjajú nazlostení Cigáni. „My ti vystúpime hockedy z koliby; choď, reviduj!“

Áronovi sa toto všetko nepáči. „Čo sa odvolávate na mňa?“ vytýka richtárovi. „Vy viete, ako treba… Veď ich len nepovešia na kolibu, ale poskrýva. Ja viem iste, že budú v kolibe.“

Zatíchol, lebo pozrel po Cigánoch, stojacich pred ním v rade. Málo medzi nimi známych tvárí. Všetko cudzí Cigáni, svadobní hostia. Hrozive hľadia naňho.

„Nuž poďmeže do tej koliby,“ vraví richtár. „Nechže sa vám stane po vôli.“

Cigánstvo sa postavilo k dverám, ale nie že by chceli zabrániť prístup. Utvorili pomedzi seba veľmi širokú ulicu. Richtár smelým, pevným krokom vošiel do dverí a obzerá sa, kde je vojsko jeho. Áron a úrad stoja na predošlom mieste.

„Vicerichtár a hajtman, poďte so mnou. Vy čakajte,“ káže ostatným. „I vy, Áron, poďte dnuka.“ Áron bojazlive si obzerá hŕbu Cigánov, postavených pri dverách. „Nebojte sa, nespravia vám nič: tu sme! Choďte ta ďalej,“ rozkazuje Cigánom, „ta…“ i vidí s uspokojením, že utiahli sa do úzadia celkom pokorne. „A ak by sa daktorý pohol, alebo chcel sa dakoho dotknúť — veď sme tu!“ doložil hrozive, hodiac okom na hajtmana, vlastne obecný korbáč.

Po tejto predohre Áron celkom smelo vstúpil za ostatnými do koliby. Bol by nedbal všetko si prehliadnuť, ako svedčí, ale oči zaliali sa slzami. Hustý dym zakrýva vnútornosti koliby i všetky jej zvláštnosti a zaujímavosti. I úradskí, nemilo dotknutí dymom, rozkašlali sa, ale v takýchto veciach väčšmi skúsení nestoja rovno ako Áron, ale zohli sa skoro po samú zem, tak, že dym krúži sa im iba nad hlavami.

„Čerti kedy slýchali!“ zvolal Áron s veľkým namáhaním, „v lete, a v kolibe klásť oheň! Veď vám okále vytečú.“

„Musíme variť, keď je veselie,“ ozval sa Helenin hlas od pahreby. Áron nahol sa v tú stranu, i vidí ju sedieť na zemi so skrižovanými nohami, pred ňou mohutná vatra, okolo nej vo venci rozostavené hrnčiská. V jednom kúte stojí čosi, čo ponáša sa na posteľ: aspoň zdá sa, že sú to periny a hlavnice na tom dereši. Pod posteľou nákova a všakové staré železo; nad ňou visí mech, ten istý, čo tak často u Árona halaškúval na pôjde.

Čosi mu šepká, že tá posteľ nie je tam nadarmo; i tá perina s hlavnicami nie je len náhodou rozhádzaná. A skutočne, keď pristúpil k nej samej, vidí, že pod perinou je čosi ukryté. Rovno na ten hrb priložil dlaň, ale hneď i trhol ruku nazad. Spod periny vykukla kučeravá, kostrbatá hlava Cigánčaťa, rozospaté oči s obdivom pozerajú na bradatú tvár Áronovu. ,Kade hmatneš, všade Cigánča,‘ myslí Áron. ,Ba kde sa toho toľko berie…‘

Takto rozmýšľajúc, zazrel všetkých troch úradských, skrčených temer do klbka, pri nohách postele. Mysliac, že čosi pobadali pod posteľou, skrčil sa i on. Prsia si vydýchli, oči sa vyčistili, tu nad zemou celkom iný svet. Veľmi jasno vidieť do všetkých kútov; vidno i Helenu, ako zanovito sedí pri hrncoch; jej za chrbtom dievčica nie tučná, ale ani nie chudá, v červenej košeli a pásikovanej sukni, učupená. Podlhovastá tvár, vysoké čelo, okolo neho vlasy ako žúžol, skoro sa ligocú, ťažko dajúc sa udržať v tom poriadku, v akom sú dnes — totiž učesané, prihladené. Áron je síce človek starý, jeho nohy neuchýlili sa od zákona Mojžišovho,^[15] ktorý plnil vždy svedomite, zachovávajúc i prísne pôsty; i nebol by tu, keby ho súra sem nebola dohnala: ale pozabudol chvíľku i na zákon, i na kačky, i na ženu, i na deti odrastajúce a odrastené. S úľubou díva sa do ohorenej tvári i veľkých čiernych očí Ibronky.

,Kde sa to len vezme v takej začadenej kolibe takáto, takáto…‘ dumá Áron. ,A vydá sa za sprostého Cigána, ten ju bude prať, vlasy okrúti si okolo ruky a bude ju po zemi vláčiť. I tie korále okolo hrdla ako jej pristanú. Naozajstná krása.‘ I zišiel na um Áronovi Dávid kráľ, veľmi starý, a Abizag Sunamitská.^[16] ,Škoda ťa, škoda, sprostému Cigánovi!‘

Z týchto myšlienok prebral ho pohľad na úradských, ktorí sa nehýbali, a na Helenu, sediacu pri hrncoch. Srdito hľadí na Árona, nenávisť srší jej z očí. ,Aká striga,‘ dumá Áron, ,keby bol tu samotný, nuž pratal by sa od nej… Ba čo má v tých hrncoch? A ak moje kačky?‘

S novou úfnosťou pristúpil k pahrebe a nahol sa nad hrnce. Vôňa, ho obišla z nich. Všetko sa mu zdá, že tak môžu voňať jeho kačky. Zjavne vidno na hrncoch penu: taká býva, keď sa mäso varí.

„A čo varíš?“ pýta sa jej nakoľko možno vľúdne.

„A čo ťa do toho?“ obkríkla ho veľmi zlostne. „Čo sa mi tu kníšeš nad hrnci?“ To už skričala takým hlasom, že i von bolo ju počuť.

„Ja len chcem…“ začal Áron.

„Ale zaplatíš, keď vyleješ polievku?“ kričí Helena, dvíhajúc varechu a, ako vidno, chystajúc sa vstať hore.

Áronovo podozrenie rastie. Šípi, ba iste vie, že v tých hrncoch sú ukryté kačky. Nevidno síce laby vykukovať, ale vôňa a táto srditosť Cigánky… Ale bojí sa dotknúť hrnca. Ona stojí nad hrncami sťa rozpajedený šarkan. A čo viac: vchod do koliby nie je už slobodný: zastali ho Cigáni, privábení, ako vidno, krikom. Tomáš stojí medzi nimi; vraví čosi žene hlasom celkom spokojným, akoby ju chcel tíšiť. Tá odpovedá spurne. Miešajú sa i druhí Cigáni do reči, oči sa blyštia, päste sa dvíhajú, hrozia. Tomáš je skutočne rozjedovaný. Kričí, nadáva — pravda, cigánsky — svojej žene. Pochytil by do ruky dačo a oboril by sa na ňu, keby ho tí druhí nedržali.

„Ty…!“ kričí Tomáš slovensky, a tu nasledovala taká prezývka, že Ibronka musela sa začervenať. Áron ustúpil trochu nabok, bližšie ku dverám, ak by sa strhla bitka, aby bol prvý tamvon. Richtár a oba jeho spoločníci utiahli sa k samej posteli, čím ďalej odo dverí. Áron nikdy nevidel toľkejto zvady. Jediná Helena stačí všetkým Cigánom odpovedať.

„Ja ju skántrim!“ kričí Tomáš, trhajúc sa Cigánom.

„Ja ho obarím!“ kričí Helena, zohýnajúc sa k hrncom.

„Áron, uhnite sa!“ volá richtár už spod postele, kam sa uchýlil s vicerichtárom a hajtmanom i s obecným korbáčom.

Bolo už pozde. Práve sa Áron uhol, keď mu trepol hrniec do hlavy. Nevidel nič, oči má oprsknuté vodou, ktorá mu steká dolu bradou na prsia.

Jedným skokom bol pred kolibou, vo dverách niet ani jedného Cigána. Pustil sa dolu stráňou, pred ním úrad, za ním úrad — richtár totiž s oboma spoločníkmi.

Tak vrátili sa do Osady. Všetci nasucho, len Áron mokrý.

„Ďakujte Pánu Bohu, že nebola vriaca!“ teší hajtman rozsrdeného Árona.

*

Ibronka je už v Ľudrovej, u svojho Gábora. Svadba skončila sa veľmi slávne a veselo. Po svadbe bol veľký proces. Áron proti Helene, že ho chcela obariť. No dosvedčili Cigáni i úradskí, že ona chcela hodiť hrniec do muža, a trafila Árona: a že voda nebola vriaca a Áronovi neublížila, iba mu oči, nos a uši vymyla; padla na ňu pokuta malá, sedieť totiž jeden deň.

Áron, aby sa vyvŕšil, toľko unúval slúžnovský úrad, aby Tomáš bol prevezený nazad do Skálnika. I zaujal tam pri potoku starú kolibu pod vŕbou, z ktorej lístie už opadalo.

Osadský hajtman raz v jeseni vošiel do cigánskej pustej koliby, či dačo po Tomášovi nezostalo. Kde stával veľký sud, to miesto zdalo sa mu podozrivé. Začal hriebsť, i vyhriebol hŕbu kostí, najviac ľahkých, z hydiny, za ktoré by žid veľa nedal. Medzi nimi osemnásť kačacích hláv.