ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Michal Sopúch, richtár osadský, sviatočne vyobliekaný, končí richtársku robotu. Za zrkadlom je celá hŕba úradných písem, ktoré ta odkladá, aby ich deti nerozvláčili a nenastrihali z nich vtákov a pani richtárka nebalila do nich maslo, keď ide s ním na trh do Studenej. Skrýša za zrkadlom dobrá, aspoň lepšia ako pod „úradným kameňom“ pána farára zo Strečian. Sopúch ich tam ľahko nájde, nemusí ani povedať „canis tua mater“,^[12] bez čoho spomenutý pán nikdy „úradného kameňa“ sa nedotkne: vraj nato, aby nemusel listiny zavádzať dľa čísiel do lajstra. Jeho domáci totiž vedia, koľko má listín, dľa toho, koľko ráz čujú od neho to historické „canis tua mater“.

Dosť na tom, berie listiny, že zariadi ešte dačo, kým odíde do kostola. Dnes je sv. Štefana kráľa, v kostole vitanovskom obvyklá slávnosť, na ktorej nikto nesmie chybovať.

Preto bol veľmi nemilo prekvapený, keď zazrel, že popod obloky kráča Áron. Šípi, prečo Áron ide: počul hneď, ako vstal, čo sa v krčme prihodilo. No, dľa starej obyčaje, robí sa nevedomým, i Árona víta, akoby netušil, čo prišiel. ,Možno, že má dáku inakšiu robotu,‘ myslí si — tak ho nechce darmo mýliť.

„Pán richtár,“ začal Áron hneď, ako si sadol, hlasom veľmi rozčúleným. I gamby sa mu trasú už či od jedu, či od ľaku. „Pán richtár, prišiel som na žalobu.“

„Nuž!“ A pri tomto slove odtíska richtár písma od seba.

„Obkradli ma tej noci, obkradli.“

„Čo nepoviete!“ diví sa richtár tak veľmi, akoby to bol počul bohvieakú novinu.

„A to neviete?“ diví sa teraz už Áron. „Veď to vie celá dedina! Ide slúžka, moja Zuza, otvárať chlievec, čo sú v ňom kačky, a tu kačky čerti vzali. Chlievec prázdny, a Zuza hybaj ku mne, akurát som išiel vstávať. ,Mladý pán, všetky kačky nám ukradlo,‘ povedá. ,Ba kýho čerta,‘ povedám. ,Veru tam ani jednej,‘ povedá. ,Ale som ti nepovedal,‘ povedám, ,daj si na ne veľký merk‘. ,Veď ja tak a tak som ich rúče zaprela i zarigľovala dvercia, ani diery pod mostom — že by tchor alebo kuna. To len tí Cigáni besní,‘ povedá, ,lebo sa veľmi premieľajú tu, čo majú to veselie.‘ ,Tí to budú,‘ povedám, ,ani životom si nie pred nimi bezpečný.‘ Ešte týchto našich málo — došikovali si všetkých Cigánov z troch stolíc. Nuž veru tak, richtárko, mne utreli ústa od pečienky.“

Richtár musel sa pod jeden kútik usmiať. Myslí si: ,Mne ani utrieť netreba, moje sa nezamastia od nej.‘

„No, čo poviete, richtárko?“ Áron pozerá veľmi tuho na richtára, čo ten povie.

„Nuž opice sú, opice,“ vraví pán richtár.

„Zlodeji, cigáni!“ nadáva Áron, hroziac päsťou. „Čo tí už škody narobili! A vrchnosť trpí, a nič, a vy nezastanete…“

„Ale ja!“ rozhneval sa richtár. „Ktože im je gazda, ktože ich zastáva? Ja, či dakto druhý?“

„Ja nie!“ kričí Áron.

„A ktože ich zastupoval, keď sme chceli slúžneho prosiť, aby ich odpratal? Kto ich zastával, keď ukradli mne kohúta, tam sliepku a tam hus? Vidíte, Áron, ako sa vám odslúžili. Vidíte?“

„Ja som nevedel, že sú takí zlodeji. Ja som sa nazdal, že sú statoční Cigáni.“

Richtárovi ide do smiechu, ale sa premáha. Len mu prikyvuje hlavou:

„Tak je to: človek druhému neverí, iba sebe. Teraz už veríte.“

„Osemnásť kačiek! Veď je to hriech!“ horekuje Áron. Nepočúva veľmi, ako ho richtár pichá. „A súce na zárez! Na samom zrne chované. Šesť mier poloviny^[13] sa minulo, a teraz, ani pierka…“

Richtár mu prikyvuje hlavou.

„No, čože urobíme, richtárko?“ A Áron zas čaká, čo richtár povie.

„Nuž hodíme na ne rukou. Čerti vedia, kde kačky. Ale toto už nebudeme trpieť, nebudeme…“

„Nebudeme ver’!“ kričí Áron. „Nech celá dedina sa zoberie a ide ku kolibe.“

„Nie, ta nepôjdeme,“ vraví richtár. „Ale celá dedina podpíše písmo pred pána slúžnodvorského. Nech ich ta prevezú do Skálnika. Ani vy sa už nebudete protiviť.“

Áron čakal čosi celkom iného. On myslel, že celá Osada pôjde ku kolibe a rozhádže ju a mlátiť bude Cigánov, kýmkoľvek nevydajú kačky do jednej. Áno, to čakal, tomu tak ochotne prisviedčal. Ale toto, čo richtár vravel, to nebolo nič.

„Tí pôjdu vďačne, sami si žiadajú. To im nebude pokuta.“

„Nuž čo im urobíme?“ pýta sa richtár.

„Ísť k nim, kačky im odobrať a sprať všetko, to je treba, to!“ vysvetľuje Áron.

„A kto ta pôjde?“

„Všetci, celý úrad nech ide…“

„A vy pôjdete?“

„Ja? Čo ja tam hľadať, ja som nie úrad. Ja som len občan…“

Z toho povstala veľmi dlhá hádka medzi nimi. Richtár dal poslať pre úradských, aby ho bránili pred Áronom; lebo ten veľmi nástojil, aby sa šlo ku kolibe.

Úradskí zišli sa a načúvajú hádku a na všetko prisviedčajú richtárovi.

„Čože k nim pôjdeme,“ vraví vicerichtár, „keď je to nadarmo. Kačiek nenájdeme, lebo sú zjedené alebo odpratané, že ich ani lampášom nenájdeš, čo celú kolibu rozbúraš. Ale pôjdeme k nim nič po nič sa biť a hriech si darmo nadobývať v takýto veľký sviatok? Nie dvadsať, sto kačiek by nebolo hodno!“

„Prosím vás, i ja som občan. Ja ich nechcem už, ale vy si ich vezmite, čo nájdete…“

„Slabá z tých objedza!“ hodil ktosi rukou na Áronov sľub, a všetci sa rozosmiali.

„Ľahko si my zuby vystýbame!“ vtipkoval druhý.

„I v žuvaní nás odmenia…“

Richtár vedel, prečo posiela po úradských. Ľahko mu vyhovoriť sa pred Áronom, že ostatní nechcú.

„A keď vy musíte!“ ozval sa Áron. „Vy ste na to úrad, aby ste robili poriadok!“

„Ale platiť do obce, to vám nešmakuje!“ zaťal ho vicerichtár. „Keď sme boli preliminár^[14] vyberať, nuž vy: načo je mne richtár, načo je mne úrad…“

Áron mlčí, ale oči sa mu svietia.

„Ale som i zaplatil, čo na mňa padlo, nie som dlžen obci ani babky!“ bije sa v prsia. „A keď vy do mňa takto, ja ešte nájdem pravdu. Vyšikujem si pandúrov, a s tými musíte ísť k Cigánom.“

Úradskí pozerajú jeden na druhého, akoby sa pýtali, čo teraz? Ale nikde niet rady.

Richtár si myslí: ,Ten nám to vyvedie.‘

Vicerichtár: ,Tomu ver’ dajú pandúrov. I my prídeme do kaše…‘

I všetci vedia, že Áronovi otvoria sa všade dvere; všade vykoná, na čo sa podoberie, ak nie razom, na druhom, treťom, na desiatom raze.

Všetci hľadia na richtára.

„Áron, ja vám čosi poviem. My pôjdeme ku kolibe pre vaše kačky.“ Áron vyrástol o dve piade, i tvár sa mu usmieva. „Ale i vy musíte nám čosi prisľúbiť.“

„A čo?“

„Že hneď zajtra pôjdete so mnou do slúžnovstva s písmom. V tom písme bude stáť, aby nám Cigánov vypratali z dediny. Lebo už by sa to dávno bolo stalo, keby nie vy!“

„A za to máte odplatu!“ vmiešal sa vicerichtár do reči. „Vás dokonale odmenili v jedení.“

Áron hneď prikryl na to. Aspoň sa pomstí Cigánom, dedine sa zafatinkuje a seba neoškodí. Je z Cigánov osoh, je: ale Cigán, i keď dá zarobiť, desať ráz si to nahradí. A osoh neujde, čo Cigán sa i odsťahuje.