ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Stalo sa dľa rozkazu slúžnovského. Obec Osada postavila novú kolibu, previezla Tomáša s deťmi i všetkým náradím. Tomáš plakal, sadajúc na osadský voz. Zdalo sa mu, že ide do zajatia babylonského.^[6]

„Veď by mi ani nebolo ľúto, keby ma ešte dali do Vitanova,“ ponosuje sa skálnickým, ktorí prišli sa dívať, ako ho budú prevážať. „Keď ma už mali zo Skálnika hýbať, nech by ma dali aspoň do Vitanova, tam je aspoň kostol — a z Osady toľké svety do kostola…“

Bárs bola rozlúčka, ale i ľuďom prišlo do smiechu, že Tomáš tak znezrady začal sa starať o kostol.

V Osade ho už čakal pán richtár a uviedol do koliby. Je nová, novou hlinou obložená. Na cestu, idúcu do mesta, otvára sa od nej ďaleký výhľad; postavená je na kopci. I dedina akoby bola na dlani, tak ju vidno z koliby.

„Nebude ti vari lepšie, ako v Skálniku?“ pýši sa osadský pán richtár Sopúch. „Výhľadno je dosť…“

„Ej, tu bude vetrno!“ krúti Tomáš hlavou. „Akurát do koliby bude sa poliak^[7] opierať. Bude zima!“

„Aspoň sa vám nebude driemať. Bude vás preberať,“ zadiera doň akýsi mladý občan.

„Ba ploty budú trešťať pred nimi,“ vraví druhý. „Všetky rozvláčia, keď zima príde.“

Nuž Tomášovi sa na Osade vonkoncom neľúbi. Má veľa príčin. Koliba je veľmi na úvetrí, nechráni ju ani kopec pred vetrami, ktorých celá légia stretáva sa v Osade, pasujúc sa tuho, ktorý je mocnejší. Tancujú, pritom si dudajú a hvízdajú, neraz sa i krútia nad samou kolibou, nakukujúc špárami, čo sa v nej robí. Šantujú s ohňom, i rozhadzujú popol z pahreby, sypú uhlíky na nohy Ištvánovi, Ibronke, i každému, kto nablízku kvačí. Rozháňajú dym na všetky strany, že sa oči zalievajú slzami.

,Tu iba vlkom bývať a nie Cigánovi,‘ dumá Tomáš, čím diaľ smutnejší. S obavami hľadí budúcej zime v ústrety. Veru tak, i on učí sa poznávať neznámeho hosťa — starosť.

Ale ani jar a leto nemíňa sa hladko. Osaďania hodili to zrno do zeme — prikvačila ich prednovka. Štoky a múčnice vyprázdnili sa, v jamách a zápravách nenájdeš jednej švábočky. Gazdovia i čeliadka priťahujú remeň o jednu, dve i tri dierky; žije sa z kúpeného, „čo na nôž, to za groš“, alebo i na kredit. Keď Helena obíde dedinu, vracia sa skoro s prázdnym hrncom.

„Ideš ho, čože ti dáme, sami nič nemáme,“ odháňajú ju gazdiné.

Väčšie i menšie Cigánčatá neváľajú sa a neihrajú na úslní. Rozbehali sa po Skálniku a Vitanove.

„Čože tu hľadáš?“ odháňajú ich tam gazdiné. „Čože nejdeš do svojej dediny!“

„Ej, tvrdá prednovka, tvrdá,“ žaluje sa Tomáš skálnickým. „Takej prednovky som ešte nemal.“ A necigáni. Mech je dávno už založený u osadského Árona, i pucka Ištvánova a nakoniec — nákova, kliešte, vôbec celé remeslo kováčske. A načo mu remeslo, keď mu nechodia s robotou? „Na jeseň, keď namlátime!“ sľubujú gazdovia, keď si robotu pýta. Nedávno i periny vandrovali na Áronov pôjd. Ešte šťastie, že noci sú teplé, obspí sa i bez nich.

Neraz sa zahrúži do hlbokých myšlienok, sediac pred kolibou. A myšlienky vybehujú na jedno: ,Nebudeme my tu zimovať!‘ Ale ako prelomiť slúžnovský rozkaz a vôľu troch obcí? Neraz mu zišlo na um, čo mu bol skálnický richtár povedal.

Práve v turíčnu nedeľu zvestovala pani richtárka osadská mužovi planú novinu:

„Kohút sa nám kdesi podel a jarabej sliepky tiež nemáš…“

„Čo si nezariadiš!“ osopil sa na ňu pán richtár. „Mne nikto neodvedie juncov, ani koní.“

„To je trochu rozdiel,“ vraví pani richtárka. „Junce je nie len tak odviesť.“

„Veru ľahšie, ako chytiť kohúta alebo sliepku,“ smeje sa pán richtár. „Junce nemôžu lietať, ale kohút ľahko uletí, keď ho lapajú.“

„To bol nebodaj tchor,“ mieni richtárka.

„Ale o dvoch nohách. Susedov máš súcich do toho…“

„Alebo Cigáni!“ zvolal naraz. „Veru nik iný, ako oni.“

„Ale iď! Ide ti Cigán kradnúť vo vlastnej dedine! Koľké roky býval v Skálniku, a neukradol jedného pierka. A sem len toť prišiel, a už by kradol… Veď sme ich preto do Osady ťahali. Nás sa dosť naobkrádali, nech obkrádajú už iných…“

A nestalo sa toto len richtárovi. Všetci úradskí rad-radom prišli o kohúta a dve i tri sliepky. Tieto straty stávali sa obyčajne proti nedeli.

„No toto je pád!“ radia sa občania. „To nik iný, ako Cigán.“

Predvolali Tomáša pred richtára.

„Ja nie, slávna obec!“ bráni sa Tomáš. „Ja ani neviem, že vy chováte sliepky! Keby mal švábočky, nieto sliepky!“

„A keď sa toto nikdy nerobilo, iba čo si ty tu?“

„To bude biely Cigán, slávna obec! Ten sa utajoval. A teraz, čo sme my tu, kradne, lebo to prischne na nás. Príďte do koliby kedy chcete, či nájdete v nej pierko alebo kôstku!“

Čo tu robiť? Dôkazov nemáš — a kebys’ i mal: čo urobíš Cigánovi? Predať mu nemáš čo a dušu v tele mu tiež nevezmeš… Ženičky dozerajú na hyd, a pretrhli sa i krádeže. Na poli ukázali sa pekné úrody, i nová švábočka prišla na stôl. Sedliak si vydýchol — najtvrdšia prednovka je premožená.

Okolo búdy Tomášovej je zas veselo. Detváky šantujú, váľajú sa rozpustile na úslní. Ibaže potoka niet, kde by sa bolo okúpať. Badať na nich novú švábku, poprávajú sa. Veď si aj neskúpia! Celkom zjavne idú do sedliakovej švábky a podhrabujú čo krajšie korene. Osaďan krúti hlavou, ide dohovárať Tomášovi.

„Čože hľadajú tvoje pačrevy v mojej švábke?“ nadáva mu pred kolibou.

„A z čoho bude ten Cigán žiť?“ odpovedá Tomáš. „Skaly neodhryzne.“

„Načo rabuješ náš chotár? Nemáš i druhých?“

„Ale pôjdem do cudzieho? Veď by ma zabili.“

„Bodaj ho čerti vzali!“ ponosujú sa gazdovia. „Takú pätoru zaplienili sme si do obce. Že vraj nepôjdu do chotára nám, ale Skálniku. Čerta nepôjdu! Nikdy sme od nich toľko škody nemali.“

„A toľké sliepky!“

„Nech by tam bol sedel, kde bol. Keď kradol, kradol iba dakedy: takto kradne ustavične iba nám. Nech by tam šiel.“

„Richtár nedopustí.“

„Paroma nedopustí! Ten vďačne, ale Áron! Ten má osoh…“

„Veru viac minie pálenky ako hocktorý gazda.“

„I ukradnutô sa len kdesi stanôva…“

Tak sa nepokoj rozmáhal v Osade. Nielen v švábke, i v záhradách badať cigánske ruky. Prvotiny úrod idú do Tomášovej búdy. On to ani veľmi netají.

„Ja som tak stvorenie božie, tak chcem žiť ako sedliak… I mne požehnáva Pán Boh. On je tak môj ako sedliakov…“

Čo riecť na takú reč? Vari je nepravá? Veď i sedliak neraz povie: „Ja som tak tvor boží ako pán. Tiež chcem žiť na svete ako pán…“ Áno, reč je tá istá, ale vec nie tá istá. Aspoň Osaďanom zdá sa, že je rozdiel.

„Čo nerobí ako ja — mal by ako ja.“

„Keby ja mal pole, tiež by robil,“ odpovedá Tomáš.

„Ale máš remeslo.“

„Nuž čože mi nedáte roboty? Veď mi dajte zarobiť, sedliaci!“

„Vidíš ho — i tak, i tak, sedliak len chovaj!“

„A kdeže vezmem, keď mi nedá sedliak?“

Tak, hľa, draho platí sedliak za to, že je on „prvý stav na svete“. Pracujú všetci, pracujú — no všetci žijú vlastne z jeho práce. No na to je už privyknutý; vidí, že to tak musí byť: veď tak je vlastne všade, na celom svete, i bude všade. Ale čo žerie sedliaka, je to, že on, „prvý stav“, je pred záškodníkmi najmenej chránený. I Cigán, ak je zlostný, môže ho do krvi prenasledovať. Že zákon zavráti záškodníka? Vidíme každý deň, ako ho zavracia.

„Ej, neboli by ste vy takí,“ ozval sa richtárov otec, starý Sopúch. „Rozpasení ste ako deti v škole, keď nevidia virgasa. Za starodávna nezavierali zlodejov do teplých temníc, nekŕmili mäsom. Vyťali im na rínku o jarmoku štyriadvadsať a poslali domov. Neťahal sa ten viac nazad! Koho sa dnes bojí planý človek? Dobrý človek musí sa báť planého, ale planý nemusí sa báť — nemá nad sebou kazára…“^[8]

Veru, veru, „humanita“ sa predsa u nás vari prenáhlila.