Vlastný životopis

Prišiel som ta s predbežným vedomím biskupa Očkaja a z jeho nariadenia zložil som sa v semeništi.

Tu som hneď v prvú hodinu skúsil, ako mi láska nových spoluvercov vynahradí nelásku bývalých. Pokladal som za slušné učiniť hneď poklonu profesorom. S týmto úmyslom vojdem napred k profesorovi dogmatiky Andrejčíkovi. Tento surový bruchác odvetil na moje pozdravenie v prítomnosti vicerektorovej chladným servusom. Potom ma nechá stáť pred sebou a meria ma mlčky od päty do hlavy očima, s ramenami zloženými pod pazuchy. Až po chvíli sa ozve bez všetkých predchádzajúcich rečí: „A aké ste mali v Rankovciach dôchodky?“ Odpoviem na urážlivú otázku s pokorou. A on mrzute: „No teda škoda bolo zanechať faru.“ S tým ma zase nechal stáť mlčiac. Do mňa strelilo. Uklonil som sa a odišiel. Tak dopadla prvá moja návšteva, návšteva muža, ktorý už asi tridsať rokov tomu učil, že každého, kto nie je rímskym katolíkom, neomylne čert vezme.

Na obed a večeru nepovolali ma ani k profesorskému ani ku klerickému stolu: lež priniesli mi nechutné jedivo v hnusných cínových misočkách do mojej chyže, ktorú som mal vykázanú medzi deficientmi, t. j. ľuďmi pre korheľstvo, kurevstvá a ubijstvo na zatvorenie odsúdenými.

Dvaja z týchto navštívili ma večer, ošklivý korheľ Jánoši a Matejfy, ktorý zastrelil na fare dievča, keď nechcelo byť povoľné. Títo zlorečili hodine svojho vysvätenia a zaklínali ma aby som aspoň do „čiernej légie“ nestával.

Tú myšlienku mal som i sám. Chcel som sa prihotoviť za svetského profesora histórie alebo gréckej filológie. Od toho ma ale odradil biskup, hovoriac, že by som tam musel byť mníchom pretože všetky školy v rukách mníchov sú.

Miesto toho predkladal mi ísť do Viedne na štyri roky do presbytéria. ^[5]To som zase ja neprijal. Tým menej to, aby som po štyri roky v Košiciach s chlapcami do školy chodil. Na tomto by snáď biskup bol pevne stál, ale počul o mojom panslavizme a bál sa, aby som mu klerikov nenakazil. Preto pristal, aby som len súkromne prešiel všetky teologické štúdiá a potom sa podrobil skúške.

Dokončil som to za rok. Len ceremónie a spev učil som sa s klerikmi, čo ináč byť nemohlo.

Na vysvätenie musel som čakať do návratu biskupovho zo snemu. Stalo sa 9. novembra 1843.