Vlastný životopis

Bolo by sa mi hrozne čnelo v Halle, keby som nebol tam našiel Ľudovíta Štúra, Červenáka a Grossmana, ^[4]horlivých Slovákov.

O Štúrovi poznamenať musím z príčiny jeho neskoršieho zachádzania so mnou, že prvá jeho otázka bola, či ja som skutočne ten Magurský. Keď som sa priznal, objímal ma ako dáku milenku a rozprával, ako prešporská mládež rečnievala moju ódu Na Slovákov a ako prosila listovne Kollára, pokladaného za jej pôvodcu, aby viac podobných ód napísal.

Štúr už vtedy mal tie isté zásady, ktoré potom rozširoval na Slovensku. Hlavná z nich bola tá, že nutno pôsobiť na masy ľudu a skrze ľud zachvátiť obrodilé duchovenstvo a nenapraviteľné zemianstvo. Ja proti tomu som bol tej domnienky, že musíme po troške získať i duchovenstvo i zemianstvo skrze literatúru, a tak potom ošľachtiť surovú masu, ktorá vždy len za zemianstvom a duchovenstvom pôjde. Bol on už vtedy demagóg s najhlbšou nenávisťou oproti zemianstvu v srdci. Preto i o spisbe mal ten pochop, že sa má písať pre ľud, nehľadiac na to, že ľud tento čítať nič nechce, grajciara za knižku nedá. Zavrhoval všetky umelé formy básnenia, považoval piesne národné za jediný vzor básnictva slovanského. V rozprávkach národných hľadal akýsi hlboký mystický zmysel, áno, obrazy budúcnosti. Heglovu filozofiu považoval za zvrchovanú vymoženosť mysliaceho ducha ľudského; a predsa hovoril o potrebe pôvodnej slovanskej filozofie. A netrpel v ničom protirečenia.

Jedno však predsa prijal odo mňa, a to práve to, s čím potom toľko narobil hluku. Súc panslavistom federatívnym, podľa myšlienok Mickiewiczových, uznal jeho nezmyselnosť a uchopil sa so zápalom panslavizmu jedinovládneho, pri ktorom by sa museli podrobiť všetky slovanské kmene jednému.