ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Väčšie nebezpečenstvo vzišlo pre mňa z toho, že som sa zamiešal do chlapeckých hádok o nové spisovné reči; lebo to bol počiatok a prvá príčina všetkých mojich neskorších literárnych nerestí.

Ľudovít Štúr, aby tým snadnejsie mohol uskutočniť študentskú svoju ideu, že celá literatúra má byť len nástrojom pôsobenia na ľud, umienil si písať pre Slovákov po slovensky, spojac sa v tom s Hurbanom a Hodžom.

Počiatok toho mal byť urobený tými tak dychtive očakávanými Národnými Novinami, ktoré Štúr konečne vybehal, rozplamenení horlivci vítali po horách pozapaľovanými ohňami radosti.

Nevyvolili ale, keď odvrhli u evanjelikov užívanú, s ich vyznaním akoby totožnú češtinu, u katolíkov už všeobecne zavedenú bernoláčtinu, lež povýšili na dôstojnosť spisovnej reči liptovčinu.

Tázali sa, pravda, o radu i Kollára, ktorý požíval vtedy na Slovensku neobmedzenú autoritu: ale s tým pevným úmyslom neprijať žiadnu. Keď neschválil ich zámer, písali mu znovu s hrozbou, že vystúpia proti nemu. I učinili to tak jedovate a surove, ako čo by Kollár bol býval ich učeníkom a prvým zradcom národa. Národnie Noviny a Orol prinášali v temer každom čísle rozličné obžaloby, paškvily na tohto muža, ktorého paškvilanti sami len toť zbožňovali. I stal sa odrazu neočakávaný prevrat. Stará modla klesla, nová sa zdvihla. Mládež pobehla húfne za Štúrom.

Ja som síce za potrebné uznával Kollárom samým narádzané opravy češtiny: ale celkové odtrhnutie sa od Čechov považoval som za cestu k nihilizmu. Z Čechov bez nás málo, z nás bez Čechov zhola nič a všeslovanská reč je nezmysel, leda že by všetci Slovania prijali jedno nárečie, čo by len s politickým opanovaním nastúpiť mohlo.

Majúc takéto presvedčenie, ozval som sa proti Štúrovým novotám v obšírnom liste, ktorý Kollár s inými uverejnil v Hlasoch. ^[6]

To bol môj veľký zločin pred očima streštencov, ktorí už na záhumní videli reč všeslovanskú a mysleli, že jej drobením kliesnia cestu. Ak vraj budú len štyri mohutné literatúry slovanské, každá bude chcieť trvať osebe: ak ich ale bude mnoho a slabých, budú sa všetky chýliť k jednote. Táto múdrosť objavila sa po dvadsaťročnej skúsenosti takou, pri ktorej drobenie síce postupuje, ale nevychádza z neho sľubovaná jednota. Kto to už vtedy predvidel a vyslovil, platil za slepého krta a zradcu.