Tento neomylný prorok opovážil sa napadnúť hrubým svojím kyjom i duchovného otca všetkých nás Jána Kollára, a to s neslýchanou nešetrnosťou. Vystavil na obdiv a pretriasal jeho súkromný život, nadával mu do skupáňov, sebcov, neznášanlivcov, zbieral a uverejňoval svedectvá proti nemu od bývalých jeho peštianskych farníkov, spolupôsobením nástupcu Podhradského.
Ako si to pripustil k srdcu Kollár, videl som, keď sme dvaja boli u uhorského miestodržiteľa arcikniežaťa Albrechta prosiť za dovolenie Matice slovenskej.
Po výsluchu sa osvedčil: „Posledný to krok v živote mojom za nevďačných Slovákov, ktorí sa odvrátili odo mňa a pobehli za zlostnými chlapcami.“ Pospomínal potom, čo on učinil za národ, ako vážil zaň slobodu i životom; ako bol terčom nemeckých i maďarských šípov; ako sám jediný kriesil a udržoval literárny život a bol Slovákom všetko, i spisovateľ, i nakladateľ, i novinár. „Sám ten zákerník,“ dodal o Hurbanovi, „bol by sa dosiaľ túlal ako zemou neprijatý had po Bartolomeji, keby som mu nebol faru zaopatril.“
Na štvrtý deň po tomto rozhovore dostal som biletku od profesora Šemberu, že Kollár ťažko onemocnel a o dakoľko dní potom, 24. jan. 1852 už bol mŕtvy.
Slušne potom predstavil národu Hurbana kolega Lichard ako otcobijcu. Ak paškvily jeho neusmrtili prvého slovanského pevca, učinili mu aspoň náramne trpkými posledné okamženia života.
O autorovi
Jonáš Záborský
prozaik, dramatik, básnik. Podľa časti slovenskej literárnej vedy predstaviteľ racionalizmu osvietenského typu a klasicistickej estetiky, podľa iných…
