ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od tej doby prestal život môj byť spletený s verejnými záležitosťami a vzal jedine súkromnú povahu. Zmienim sa teda len nakrátko o ďalších mojich osudoch.

Biskup Fábry sľuboval mi vo Viedni zvláštnu svoju priazeň pre prípad návratu do biskupstva. Keď ale videl, ako vo Viedni naložili so mnou, považoval ma za zločinca pristrčeného mu na pokutovanie.

Nemilosť svoju dal mi pocítiť predne tým, že ma podvrhol takrečenému synodálnemu exámenu. Od tejto chlapčiarskej veksy ^[12]na smiech jedným, na pohoršenie druhým.

Potom, keď ma oštedril otrhanou, spustlou župčianskou farou, obrezal nespravodlive skromné moje dôchodky a uviedol ma hneď spočiatku v ľahkosť pred farníkmi.

Príležitosť na to zavdala sa mu takto: Role farské boli pri mojom príchode v prenájme u štyroch hlavných sedliakov. Pretože títo role nehnojili, lež len pôstne siali ovsom, zrušil som prenájom. Z pomsty hneď písali inštanciu na biskupa, aby mi odňal cirkevnú lúku, ktorú všetci moji predchodcovia mocou kanonickej vizitácie užívali od nepamäti, a štyristozlatový kapitál, ktorý oni lžive osobovali cirkvi.

Biskupovi taká bola milá táto príležitosť, že v náhlosti započal súd s exekúciou. Nedal mi ani vedieť, čo sedliaci žiadajú, a poslal hneď hotový výrok susednému farárovi Jánovi Čukárovi, veľkému maďarónovi a môjmu nepriateľovi. Čo viac, naložil mu, aby osobne prišiel do Župčian a oznámil biskupský výrok sedliakom.

Cukár to učinil tak, aby farár bol čím najviac zľahčený V mene biskupa pochválil zvolaných sedliakov, nazval vôbec všetkých farárov sebeckými oklamcami, odlúčil kostolnú lúku od farskej tak, že farárovi zanechal len náplav opuky, vlastnú lúku oddal celú do prenájmu uradovaným sedliakom.

Môžeme si pomyslieť, aké títo pritom dostali rohy. Vždycky potom držali kalvínsky „marasztás“. ^[13]Náhle dakomu niečo sadlo na nos, hneď hrozil, že nájde ešte päť dudkov na inštanciu, aby farára vyhodil ako Dubového.

Tento môj predchodca bol nečestne odstránený následkom inštancie sedliakov; tým však nič sa nestalo, ktorí sa s ním v kostole vadili a strkali. Potom musel im vracať s veľkou hanbou štólu.

Keď i pri mne biskup tak ochotne ich žiadosť vyplnil, mysleli, že už naozaj tak môžu kedykoľvek vyhnať farára ako svinského pastiera. To tým viac, že od r. 1806, odkedy fara stojí, len jeden farár bol, ktorého nevyhnali.

Pri takomto ich presvedčení muselo prísť, čo prišlo r. 1861. Nechceli dať slamu na budoviská, na ktoré ja som vynaložil mnoho peňazí, a dostali exekúciu. No, teraz už farárovi koniec! Dali inštanciu na moje odstránenie.

Prišla slávna deputácia, ale našla, že len to bola pravda, čo sedliaci zamlčali. Nahnaní do rožka skladali vinu jeden na druhého a sami tajili, čo dali akémusi pecúchovi v Prešove popísať pri pohároch.

Od toho času prestali potom hrozby a večné marasztáše. Ale mne biskup odňal spôsob pohnať holomkov pred súd. Neposlal mi formálne očistenie, lež len skrze vicearchidiakona mi dal odpísať, že som nevinný.

Ani krivdu nenapravil, keď som ho lapil za slovo. Vydal totiž nové stanovy pre biskupstvo. Tu výslovne poisťuje farárom, organistom, kostolníkom držanie kostolných lúk a rolí v cene uloženej v kanonickej vizitácii. Tej príležitosti som sa uchopil, písal som mu, prečo je to nie právo pre mňa, čo pre všetkých? Preukázal som spolu, že mne odňatý kapitál bol založený pre farára, nie pre kostol, i že ho farári od počiatku nepretržite užívali.

Odpoveď biskupova na to z 24. novembra 1856 bola táto: Petitioni R D Vrac non anno etc. ^[14]Hľa jednaká miera pravdy! Čo je pre všetkých ostatných ius, to pre mňa inquissimus egoismus. Ešte mi aj katolizovanie vyhadzuje na oči biskup.

Z výčitiek jeho mohlo by sa uzatvárať, že som snáď zverenú mi faru celkom spustošil: ale naopak má sa vec. Spustošenú faru vyzdvihol som z rumov, s premnohými aj nakládkami, aj trudmi. Dvor, záhradu som opravil, chlievy nielen vydláždil a prikryl, lež i novou povalou a hradami zaopatril, áno, novučičký nový sypanec vymuroval som pre neho za 200 zlat. r. č. Kostol som tiež okrášlil, kamennú krstiteľnicu, nové rúcho zaopatril.

Že mi biskup krivdu činil, uznala po jeho smrti aj kapitula, keď ma výrokom konzistoriálnym z 8. marca 1868 naspäť uviedla do úžitku kostolnej lúky.