ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď nastávalo zakročenie Rusov, ministerstvo uhorské chcelo popudiť čím najviac proti nim ľud. Bol uložený všeobecný pôst a spoločné modlitby všetkých vyznaní za odvrátenie zlého. Kazateľom bolo predpísané, čo majú rečniť. Museli predstaviť Rusov ako zvrchovaných divochov, ktorí idú ženy a dievky sprzniť, deti poškrtiť, mužov a starcov odviesť do zajatia, všetko každému zabrať, dediny, mestá vypáliť. Ale ľud tomu neveril, šípil, že ho majú páni a popi za blázna, utekal z kostolov, keď daktorý farár príliš horlive plnil uloženú povinnosť, ako Ružbársky v Nádaši. Ľud ho opätne zanechal na kazateľnici samého vyhrnúc sa von, keď počal na Rusov žehrať. Ale predsa sa stavil s prekárajúcimi ho Šóšovcami, že budúcu nedeľu jeho kázeň proti Rusom ľud preslyší vcele, i vyhral stávku. Lebo celá jeho kázeň pozostávala len v tomto: „Kto Rusom sa raduje, činí, ako komu dom horí a on tancuje. Amen.“ Ľud nemal čas zutekať.

Vrchnostiam župným a predstaveným obcí bolo uložené zasypať všade studne, kam Rusi majú sa dostaviť, spáliť seno, slamu, zakopať živnosť ľudskú a zutekať. Ale nič z toho nikde sa nestalo a ministerstvo takými handabandami len to docielilo, že vzbudilo zúfalosť, zničilo všetku nádej. Z jeho strachu uzatváral každý, že návalu odporovať nemožno.

Do Košíc dorazili Rusi v júni 1849 pod Paškievičom a kniežaťom Konštantínom.

Nám sa zdalo, že prišiel s nimi stredovek. V takom protiklade stála ich živá viera s neverou našincov.

Poliaci chodili ukradomky vypytovať sa o poľskej légii a osvedčovali sa, že by radi prchli aj oni k Vengrom.

Tatári zase osvedčovali sa pred nami, že ich naozajstný cár býva v Istanbule; onen v Petrohrade, že nie je ich cárom. Z čoho vidno, aké to živly chová v sebe Rusko, čo je menovite preň mohamedánska viera.

Rodení Rusi šli len nasilu, s nechuťou. Slyšali sme i prostých vojakov hovoriť nevrle: „Čo nás do hádky Nemcov s Uhrami? Tamtí nezrobili nám nič dobrého, títo nič zlého a úžitku pre seba nevidíme.“

To však neumenšilo nechuť vlastencov oproti nim. Ešte i od ich utešeného, pravidelného spevu prchli a našli ho vo svojej predpojatosti špatným.

Po trojdennom odpočinku šli ďalej dvoma prúdmi k Debrecínu a Miškovcu, zriadiac si v Košiciach veľkú nemocnicu. Do tejto nemocnice potom toľko vozili z Dolnej zeme nemocných, že vozík stíhal vozík. Zomrelých vozili na Kalváriu a metali do spoločných veľkých jám, každý deň asi päťdesiat. Pritom kdekoľvek prenocovali, všade zanechali kopy mŕtvych. Také úmorné bolo pre nich podnebie uhorské.

Ale i strava ich je biedna, pri štrapáciách zvlášť nedostatočná. Kus mäsa a trochu polievky dostanú len raz cez deň; ostatne žijú o suchároch. Tento na triesky vysušený chlieb rozpustia si vo vode, čo potom vyzerá ako otruby, a tak jedia lyžicami. Pri veľmi prísnej disciplíne, akú zachovávali v Uhrách, i ktorí do domov prišli, neopovážili sa pýtať si k tomu aspoň trochu mlieka.

S Rusmi prišiel do Košíc kráľovský komisár Zichy a vystúpil hneď ako služobník rozhnevaného pána. Najsamprv držal vyšetrovanie straniva kázní proti Rusom. Sukcentor Madáči musel odvolať z kazateľnice, čo bol pohovoril. Potom zbieral a dal páliť bez náhrady nielen úverkové papiere kossuthovské, lež i bankovky uhorské, ktorých základinu poslal Windischgrätz hore Dunajom. Že vraj uložil lehotu na ich výmenu za bankovky viedenské; my však pri pretrhnutom spojení nič sme o tom nevedeli.

Po zložení zbroje pri Világoši 13. augusta 1849 šli Rusi zase cez Košice naspäť, ale nie s veselou tvárou. Tak sa radi mali s tými, ktorým prišli pomáhať, že sa odvrátili zúrive jeden od druhého, keď sa stretli na ulici. Bolo medzi nimi mnoho i súbojov.

Nemci sa necítili zaviazanými k žiadnej vďačnosti ani oproti cárovi, ani oproti vojsku. Cárovi držali chytre na oči jeho vlastnú výpoveď, že posiela do Uhier vojsko brániť sám seba; vojakom hovorili nešetrne do očú, že oni sú len otroci cárovi, vyplnili len z nutnosti, čo im rozkázal. Čo viac, ešte Rusi boli na pôde uhorskej, už Presse písala, že pre prípad vojny Ruska s Tureckom pre uhorské úskoky Rakúsko musí lapiť stránku Turecku. Tak teda tá nevďačnosť, ktorou Schwarzenberg priviedol svet k podiveniu, bola už pred ním, započala sa hneď po zronení Uhrov a dosiahla vrchol v krymskej vojne. Nikdy ešte dŕžava dŕžave nepomáhala tak nezištne a výdatne ako Rusko Rakúsku; a nikdy este dŕžave dŕžava neodplatila ako Rakúsko Rusku.

Hovorí sa teraz, že by Rakúsko i bez pomoci ruskej bolo pokorilo Uhrov. Nikdy nie. Ďaleko to už boli priviedli Uhri. Budín zaujatý, všetky pevnosti okrem Temešváru v rukách, nepriateľ až k Prešpurku zahnaný, veľké a vycvičené armády na nohách, na ich čele skúsení vodcovia, peňazí dostatok, vzrastlá dôvera v seba, preklonenie váhavých, odstrašenie zradcov, ochota ľudu, možnosť vyberať po celej krajine mužstvo — to sú úspechy, pri ktorých vláda viedenská nikdy by viac nebola vládla nad odpadlými Uhrami. Ale zakročením Rusov všetko vzalo okamžite iný obrat. Už povesť o ňom zapríčinila mravnú porážku. Smelosť prešla v strach, nádeje v zúfanie, a to i pri samej revolučnej vláde a pri vodcoch armády. Teraz už koniec, myslel každý a chcel už len pre seba koristiť zo spoločného úpadku, zavčasu nohu z blata vytiahnuť. Miestopeňažné papiere, ktoré dosiaľ vláda viedenská darmo zakazovala, stratili odrazu všetku cenu. Tým bola moc uhorská smrteľne ranená. Nerástla viac, lež umenšovala sa uskakovaním a zradou. Povesť o príchode Rusov, to bolo zvonenie na smrť uhorskej republike. Túto takú očividnú pravdu predsa zapierali po výhre Nemci a vyprevadili nezištných pomocníkov za hranice s úškľabom.