Vlastný životopis

Keď teda vypustil ostatné číslo Vesny, osvedčil som sa pred ním, že mu vďačne postúpim svoje miesto, len nech mi Bek iný úrad zaopatrí.

To isté osvedčil som i pred Bekom. Nelapil ma však kruteň tento za slovo, lež riekol, polykajúc sliny: „Nechejte to mne dělat.“

Myslel som, že teraz ani spať nebude pre mňa, ale zmýlil som sa. Miesto ponúknutia dákeho úradu písal mi v máji r. 1852, že od prvého júla bude len jeden redaktor pri novinách, aby som sa teda staral o iný úrad, lebo že môj plat s týmto dňom prestáva.

Idem k nemu osobne. „Známo vám,“ hovorím, „že žiadam vzdať sa redakcie, ku ktorej som bol len mravne donútený: stojím ale na tom, aby ma ministerstvo zaopatrilo.“

„Hovoril som o vás,“ odvetil zmätený Bek, „v ministerstve duchovných záležitostí; podajte rekurz a dajú vám katedru.“ To sa zrovnávalo s mojou žiadosťou, v ministerstve však o ničom nevedeli, ani mi neučinili žiadnu nádej.

Ponáhľam sa teda k Lakenbacherovi a rozprávam mu, čo sa stalo. On však otvorí oči a uisťuje ma s podivením, že ani o mne, ani o novinách našich v ministerstve zmienky nebolo.

Idem s tým k Bekovi naspäť. Bol taký zmätený, že nevedel, čo má odpovedať. Len to bľabotal, kúšuc si podľa svojej obyčaje spodnú gambu: „Druhýkrát, druhýkrát.“

Z toho, i z následku bolo vidno, že čin ten podujal na vlastnú ruku. Lebo úradoval som i po júli a tisíczlatový plat nebol mi pristavený.

Bol som tomu rád, lebo som chcel dočkať vo Viedni vytlačenie svojej, v tlači sa nachádzajúcej zbierky kázní pod menom Múdrosť života. Odhodlal som sa i po nezdare s básňami vydať ešte toto dielo na spoločné útraty s kníhkupcom Wenediktom.

Keď som ho ohlásil, písal mi Palárik, že on sám vezme desať výtlačkov, ak ho vydám po slovensky. Nepovolil som v tom preto, že evanjelici ešte i teraz kážu po česky. Že tento ohľad bol márny, poznal som pozdejšie. Nepredplatil sa naň ani jeden evanjelik, v Čechách mal som predplatiteľa jedného.

Hurban zatrúbil na poplach, odsúdil dielo ešte nevidené, vystríhal pred ním obecenstvo vo svojich Pohľadoch. To učinil i Radlinský, vydávajúci tiež kázne, v Katolíckych novinách.

Dielo sa potom predávalo na funty, ja som škodoval päťsto zlatých striebra.