ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mňa vyzval po odchode Rusov kráľovský fiškál úradne, aby som mu udal, čo o kom znám z časov revolúcie? Odvetil som, že neznám nič. Lebo hnusí sa mi každé udavačstvo a neveril som v žiadnu výhru pre Slovákov, neočakával som inú blaženosť ako blaženosť plačúcich.

Vláda sice založila Slovenské Noviny, rada videla vo Viedni slovenské deputácie, vymenovala Kollára, Hánricha a Hlaváča za dôverníkov slovenských, dala im vypracovať i návrh „korunnej zeme slovenskej“; ale súčasne podelila Uhry na päť dištriktov bez ohľadu na národnosti, ba s ich úmyselným zmiešaním, aby miešanina bola všade vhodnou zámienkou zavedenia nemčiny. Bolo vidno, že ukazovanie korunnej zeme slovenskej je len vyhrážka Maďarom, aby zo strachu pred nezamýšľaným ďalším rozkusovaním krajiny pristali na to, čo vláda skutočne chcela: sústredenie všetkej moci vo Viedni a odtiaľ rozšírenie nemectva po celej dŕžave.

Do košického dištriktu bol poslaný za nadžupana Čech Svecený z Haliče. To vzbudilo, pokiaľ sa neukázalo, čo chce, u mnohých tú myšlienku, že vláda mieni naozaj postaviť na nohy verných Slovákov, zaviesť v košickom a prešporskom dištrikte češtinu. Daktorí maďarónski advokáti, ktorí predtým mená svoje zmaďarčili, počali teraz Slovenské noviny čítať., slovenský patriotizmus ukazovať, mysliac, že na tejto strane leží placebo domino. Hneď ale upustili od toho, keď Svecený zaviedol do svojej kancelárie výlučne nemčinu.

Sláva jeho netrvala dlho. Magnáti pošli do Viedne žalovať na neho, že chodí na podozrelé miesta, obcuje s nízkymi osobami a popudzuje sedliakov proti pánom. Šla o ňom povesť, že on bol hlavným činiteľom pri škrtení poľskej šľachty r. 1846 vHaliči. Vo Viedni hľadeli vždy so zaľúbením na Maďarov a šľachtu uhorskú a dychtili veľmi po čím skoršom zmierení sa s nimi. Teda žaloby magnátov došli láskavého vyslyšania. Svecený bol odvolaný a tak narýchlo, že nočnou dobou musel odísť.

Mne ho bolo ľúto. Lebo som učinil s ním známosť, z ktorej sa vyvinulo akési priateľstvo. Dal ma častejšie volať, radil sa ma o tom a inom, chodil so mnou na prechádzku, povzbudzoval ma k hájeniu práv národa slovenského v novinách. Horšil som sa teda na tom, že vláda tak ľahko opúšťa mužov sebe verných, znevažuje svoje orgány.

Ale žiaľ môj vyliečil Adolf Dobránsky, ktorý vtedy úradoval pri Svecenom, keď mi zjavil, akého som mal vo Svecenom priateľa. Keď išlo o referenta z duchovného stavu, navrhol Dobránsky mňa. Svecený dupol nohou, aby mu nespomínal toho streštenca. I keď som bol navrhnutý vo Viedni za školdozorcu, Svecený dal o mne nepriaznivú mienku. Pohŕdal mnou, a predsa mi luhal do očú priateľstvo. Chcel ma len použiť sčiastky za donášača, sciastky za svetlo, pokiaľ ešte habkal novoprišlec v tmách, neznajúc ani osoby ani veci. Také bolo moje prvé obcovanie s Čechom.