Vlastný životopis

Do Viedne prišiel som 18. septembra 1850. Na otázku o dekréte odvetil kolega Lichard, že je u Beka, Bek robil sa zadiveným, lebo že dekrét bol poslaný do Košíc. Tešil ma tým, že čoskoro príde naspäť, a bol plný láskavosti, činil mi najkrajšie nádeje.

Za pár dní prinesie mi skutočne služobník z ministerstva zapečatený list. „Tu môj dekrét!“ otvorím ho dychtive. Ale bol to púhy list od sekcionálneho radcu Lakenbachera tohoto obsahu: „Ministerstvo vnútorných záležitostí povoláva vás do Viedne v potrebách literárnych. S privolením biskupa vášho necháva sa vám na tri mesiace otvorený návrat na zanechanú kaplánku. Pre prípad ďalšieho pobytu poisťuje sa vám úrad zanechanému v hodnosti a dôchodkoch rovný.“ Tu teda bolo už predom vyslovené, že mi všetky vo Viedni strávené roky zhynú, všetky zásluhy budú sa za nie počítať. Lebo odkiaľ som vyšiel, ta mal som sa navrátiť zase, ku kaplánke. Takéto písmo bol by som v Košiciach jednoducho upravil naspäť; vo Viedni musel som mlčať už pre hanbu a uviazať sa aspoň načas v úrad mozoľný a predsa márny.

Jeho chatrnosť poznal som hneď pri úradnej poklone u ministra Bacha. Tento sporiadateľ nového Rakúska riekol mi, aby som nič nepísal o „korunnej zemi slovenskej“, a keď budeme chcieť dačo vykonať, alebo dáku sťažnosť zdvihnúť, aby sme nepísali o tom v novinách, lež predniesli vec orgánom vlády súkromne. To znamenalo toľko: „Nepovažujte vaše noviny za nič iného ako za potravu sprostače, kážte jej len dôveru a poslušnosť.“

K tomu som sa doznal, že Štúr a Hurban a ich stránka chceli k redakcii doprevadiť svojho historika Dohnányho a že sa náramne horšia na mojom príchode do Viedne. A ukázali to skutkom. Nielen nepodporovali jediný vtedy orgán slovenský, lež i brojili v zahraničných novinách proti nám.

Pri tom všetkom ja som predsa odporúčal Štúra barónovi Geringerovi pri definitívnom obsadení úradov a bránil som vo Wanderere pôvodcov slovenského povstania, keď ich tento časopis napadol a oni mlčali.