Vlastný životopis

Na štúdiá teologické odobral som sa r. 1832 do Prešova, kde Anton Muňay sám jediný všetky prednášal, ako to už vtedy bývalo.

Pri odchode z Kežmarku uložil som so Srnkom už na tristo kníh počítajúcu slovenskú knižnicu do knihovne gymnaziálnej. Boli to sčasti dary Čechov, sčasti našimi peniazmi zakúpené diela. Zmizli potom hneď bez stopy. Nepriaznivá ruka zničila všetko úplne.

Miesto tejto zaniknutej štepnice podtatranskej zriadili sme v Prešove novú, s odobrením Muňayovým. Knihy aj tu darovali Česi, na sprostredkovanie Kollárovo, ktorý to nedržal niže svojej hodnosti dopisovať si častejšie s nami. Skladali sme sa ale i my na knižky. Ja som prednášal českú mluvnicu. V zhromaždeniach sme rečnili a čítali práce pôvodné. Každý z nás vybral si istý odbor vied alebo umení, v ktorom mal potom pracovať celý život. Moja voľba padla na filozofiu.

Novoprišlý profesor Muňay prejal predsedníctvo a robil sa veľkým národovcom, hoci deti svoje ani čítať po slovensky nenaučil. Pohovoril také reči, že sme neraz tŕpli za neho. A nie bez príčiny. Lebo to ho uvrhlo i do nebezpečenstva života. Keď raz sedel pod stromom v záhrade, zaznel spoza múra výstrel a broky sa sypali nad jeho hlavou do stromu.

Mňa považoval viac za priateľa než za žiaka. Preto mi ai ochotne dal používať svoju knižnicu.

Počal som už žive cítiť ľahtikárske pregalopovanie cez odbory prísnych vied, matematiky, fyziky, filozofie, histórie, a vynasnažoval som sa všemožne nahradiť čítaním, čo bolo premeškané.