ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Miesto školského dozorstva bol mi ponúknutý mimoriadny profesorát reči gréckej, čo som i prijal, považujúc to za stupeň k riadnemu profesorátu, po čom som dávno túžil. Po obsiahnutom vymenovaní z 20. januára 1850 zastával som ten úrad pri kaplánke bezplatne, a to doma, pretože predmet ten bol slobodný a z akademickej mládeže nehlásilo sa ich viac ako šesť.

Dopisoval som pritom častejšie do Slovenských Novín, a to ma zarvalo na cesty neočakávané. Keď spoluredaktor Andrej Radlinský pošiel za prekladateľa zákonov do Budína, bol som ja navrhnutý na jeho miesto.

Na prvé oslovenie odoprel som to doprosta. Nemohol som to porovnať so svojím charakterom, ani so svojimi štúdiami. Držal som sa za neschopného. Pretože ale i Lichard i Radlinský naliehali, žalovali sa, že konečne nikoho iného zo strany katolíckej nájsť nemôžu a poukazovali súčasne na možnosť zaniknutia novín pre túto príčinu: privolil som naposledok k prijatiu spoluredakcie, avšak pod tou podmienkou, ak budem ubezpečený straniva budúcnosti formálnym dekrétom pre prípad alebo zamknutia novín, alebo môjho odstúpenia, či dobrovoľného, či núteného. Žiadal som to tým viac, pretože som vedel, že sa učiním v biskupstve nenávideným.

Odpísal mi ministerský sekretár Antonín Bek. Vyčíta mi v svojom českom liste nedôveru, že ako to len myslieť môžem, aby vláda toho, koho raz do služby svojej povolala, odstrčila nezaopatreného?

Na odvet, že bez formálneho dekrétu nepôjdem, písal mi znovu 26. júna 1850, že je splnomocnený uistiť ma, že „ministerium postará se budoucně, abych jiným, zásluhám přiměřeným místem byl zaopatřen“, keby moje úradovanie pri novinách prestalo.

Odmrštil som také prázdne frázy s nechuťou a už som am nemyslel viac na Viedeň, považujúc za zlý znak tie okolky.

Ani písmo novomenovaného biskupa Kunsta z Ostrihomu, aby som vyplnil vôľu vlády, nenaklonilo ma. Pravdepodobne, myslel som si, znajúc pridunajský Fanar a odtiaľ vychádzajúcich mužov, plní žiadosť vlády proti vôli. Posiela ma žiadajúc, aby som nešiel. Poslúchnutie bude mi pokladať za zločin.

Odrazu ti ale po troch mesiacoch vyjednávania prikvitne do Košíc Andrej Radlinský. Budínsky miestodržiteľ Geringer poslal ho na slovenské strany, aby vyskúmal, v akej reči majú sa vydávať pre Slovákov zákony, v slovenskej, či českej? Radlinský bol vtedy horlivý čechista, a podľa toho dopadlo jeho skúmanie, dopadla mienka. Chodil z dediny do dediny, dal všade zvolať richtárov, prečítal im dačo zo svojej modlitebnej knižky, tázal sa ich, či tú reč rozumejú a potom predložil na podpísanie prosbu na vládu za podržanie reči českej.

Mňa nahováral všemožne k prijatiu redakcie. A práve vtom tu list od Licharda! Píše mi z nariadenia Bekovho, že žiadaný dekrét čaká na mňa vo Viedni, aby som sa teda vydal bezodkladne na cestu, bo že jemu samotnému už ide do zúfania. Tu ma opustila dosavádna opatrnosť. Miesto žeby som bol odpísal, že musím napred vidieť ten dekrét, rozpredal som naskoro svoje veci, a hybaj s Radlinským k Vacovu!

Idúcky učinil som poklonu v Ostrihome novomenovanému biskupovi Kunstovi a presvedčil som sa z chladného prijatia tohto Oravca, že moje podozrenie nebolo márne.