A len toľko, že moje štátne služby neskončili sa štátnym uväznením.
Nocoval som v Pešti v hostinci u Štefana. Okolo polnoci silné zaklopanie na dvere. Kto to? Polícia. Nedajú mi ani sviecu zapáliť, lež súria, aby som otvoril, že svetlo majú.
„Nenesiete dáku zbroj?“ tážu sa ma štyria žandári. „Žiadnu.“ Tu jeden z nich ide proste za kasňu k mojej trstenici a vytiahne štilet, [11]ktorý som bol kúpil, keď mi juráti vyhrážali v Košiciach na ulici smrťou. „A to čo?“ „Neuznávam to za zbroj.“ „Ba to je zbroj tá najnebezpečnejšia,“ odvetil starší. „To patrí pred vojenský súd. Zostanete tu.“ Keď som však dokázal, že idem z Viedne zo štátnej služby, dovolili mi odcestovať na rýchliku, kde som už bol predplatený.
Tam som až zvedel, čo dalo príčinu hostinskému na zradné udávanie, polícii na ňuchanie. Dňom predtým omočil vo Viedni nôž v cisárskej krvi krajčírsky tovariš Libéni, či kto iný sa kryl pod týmto menom.
Súd vojenský zasadol nado mnou v Košiciach. Bol som odsúdený na desať dní väzenia, milosťou však generálovou pokuty tejto zbavený.
O autorovi
Jonáš Záborský
prozaik, dramatik, básnik. Podľa časti slovenskej literárnej vedy predstaviteľ racionalizmu osvietenského typu a klasicistickej estetiky, podľa iných…
Galéria obrázkov
Obrázok
