Vlastný životopis

V rečovom spore pozdvihli svoj hlas i naši svetopovestní veteráni Kollár a Šafárik, zatracovali cestu, na ktorú zaviedli národ nezrelí študenti. Ale darmo. Hlas ich odznel nepovšimnutý.

Na našej strane udiali sa neočakávané dezercie. Dosavádni bojovníci za češtinu Andrej Radlinský a Ján Palárik prekvapili nás manifestmi za slovenčinu. A Radlinský síce ako predtým bojoval úskokmi za češtinu, tak teraz za slovenčinu; ako predtým vydával pravopisy české, tak teraz slovenské; ako predtým majstroval slovakistov, tak teraz čechistov. Áno, opovážil sa posielať inštancie na ministerstvo za uvedenie slovenčiny do škôl a zákonov, on, ktorý nedávno zadal prosbu za češtinu s tisícmi podpisov.

Však tento prírastok strany štúrovsko-hurbanovskej bol vlastne kúpený porážkou. Lebo nie ten prirodzený pravopis zvíťazil, ktorý bol zaviedol Štúr, lež umelý Hattalov. A víťazstvo tohoto a slovenčiny je teraz už úplné. Nikto už viac na celom Slovensku po česky nepíše, okrem toho, kto češtinu zo Slovenska vyobcoval.

Ja rozpadnutie toto považujem i teraz za nešťastie, ale všeobecnej vôli odporovať nemožno, zvlášte pri takom obcovaní, aké ukázali Česi. Oni sa neohliadajú ani za mak na Slovákov, idú za svojím provincializmom. Oni nás, ktorí sme za jednotu literárnu bojovali, opustili vcele, nechceli ani vedieť o našich dielach, ba bojovali proti nám, stavali v novinách rohy našim protivníkom, dodávali smelosti Hurbanovi.