Vlastný životopis

Spisovateľstvu dal som vcele výhosť. Mal som úmysel pracovať po vydaní lyrických básní v básnictve dejeličnom: ale po takých skúsenostiach, aké som zažil, upustil som od toho. Zaškrtený mravne pri prvom vystúpení, nedúfal som znovu povstať. Lebo mravná smrť podobá sa veľmi telesnej. Ťažko tomu ožiť vo verejnej mienke, koho raz táto mienka vzala v ľahkosť. Uznal som teda za najmúdrejšie, hoc ma srdce bolelo, mlčať a s tým predsavzatím som prišiel do Župčian nepísať viac ani slova.

I zostal som za šesť rokov tomuto predsavzatiu verným. Bol som okrem povinností farárskych výlučne len gazdom.

Keď ma ale donútili r. 1858 okolnosti dať role do prenájmu, donútila ma i dlhá chvíľa k sprenevereniu sa predsavzatia. Čo robiť? V karty hrať? Niet s kým. Opiť sa? To je hovadstvo Zostávalo len zabaviť sa myslením a písaním. Vedel som, že to práca márna, nemal som ani len nádeje, aby ešte dačo vyšlo odo mňa na verejnosť, a predsa som písal. A písal som tak, že sa vyplnilo na mne to porekadlo, že chuť do jedenia prichodí s jedením. Druhý by si to lenil len odpísať, čo ja som za desať rokov napísal.

Nikdy som to ináč nepovažoval ako za márnu hračku; nikdy som trudoviny svoje za dačo iného nepovažoval ako za pastvu molí. Ale predsa našli sa potom priatelia, ktorí to na verejnosť vytiahli.

Príležitosť na to zavdal biskupom Moyzesom vypísaný súbeh na práce dramatické. Ja som poslal až tri kusy odrazu. Na nešťastie pôvodca nezostal tajným a medzi sudcami bol Hurban. Stálo to namáhanie priateľov Viktorína a Palárika, aby im aspoň 80-zlatové akcesit bolo prisúdené. Priateľ Viktorín vydal ich r. 1865 na svoje útraty pod názvom: Básne dramatické.

Hneď sa objavilo i tu, čo pri všetkých mojich dielach. Ľaľa ho, ľa! Dobreže ho! Dobšinský, ten čo Troch sokolov ešte v rukopise do neba vychválil, zvláčil ich v Pešťbudínskych vedomostiach.

Poslal som potom ešte raz na súbeh Pád Godunových. Ale beda! Teraz sa Hurban postavil na nohy. „Ja som,“ podpísal, „nielen proti honorovaniu, lež i proti uverejneniu diela tohto.“ Akcesit dostalo akési dielo, ktoré potom svetla neuzrelo.

Priateľ Viktorín oproti tomu vydal zase na svoje útraty všetky moje Lžedimitrijady r. 1866. Tu už kritika mlčala. Prišli na to ubiť ma mlčaním.

I komédia Najdúch prepadla na súbehu v Mikuláši proti Ferienčíkovej Pravda predsa zvíťazí.

Vydal ju potom, s temer všetkými mojimi ostatnými drámami, ako prílohu k „Sokolu“, Viliam Pauliny-Tóth.

Tak aspoň tieto dostali sa na svetlo a tvoria mŕtvy kapitál. Lebo ich ani v rukách obecenstva, ani na doskách niet.

Je to následok prvopočiatočného zľahčenia a neprestávajúcej zlostnej vraždy zaťatých protivníkov, ktorí si za povinnosť pokladajú zničiť všetko, čo tvorím.