Dielo práve sa dotláčalo, keď Bek koncom novembra 1852 dal ma zavolať po dlhej prestávke, zase oznámil mi trasľavým hlasom to isté, čo v máji, že s novým rokom redaktorstvo moje prestáva.
Uzatvárajúc z nesmelosti Bekovej, že i túto nástrahu podnikol na svoju ruku, idem zas k Lakenbacherovi. Tento ma však teraz prijal odmietave a odsekol tvrdo, že je Bek splnomocnený činiť s novinami i redaktormi, čo za dobré uzná.
Žiadam o zdelenie žalôb oproti mne. „Ministerstvo,“ odvrkol, „nie je povinné udávať vám príčiny svojich nariadení; to jedno vám povedám, že Bek s vami zniesť sa nemôže.“
Chcem mu vysvetliť v čom vec, že Bekovi ide o zaopatrenie Jirečka. Lakenbacher ale na to netrpezlive: „Nie som a nemôžem byť sudcom medzi vami.“ A aby ďalším rečiam učinil v krátkosti koniec, dodal, že ministerstvo svoju povinnosť oproti mne vyplnilo, bo že písalo do Košíc biskupovi, aby mi dal úrad, podobný pred dvoma rokmi zanechanému. Ajhľa odmena!
Na Nový rok predstavil sa už Lichardovi Hermenegild Jireček ako pomocník. Ja som odišiel z Viedne 17. februára 1853.
O autorovi
Jonáš Záborský
prozaik, dramatik, básnik. Podľa časti slovenskej literárnej vedy predstaviteľ racionalizmu osvietenského typu a klasicistickej estetiky, podľa iných…
Galéria obrázkov
Obrázok
