Zlatý fond > Diela > Spod školského prachu


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Spod školského prachu

Dielo digitalizoval(i) Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Slavomír Kancian, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 85 čitateľov



  • . . .
  • 1
  • 2
  • 3
  • . . .  spolu 5 kapitol
  • Zmenšiť
 

2

Prechádzka trvala dosť dlho. Nevdojak premenila sa vo výlet. Teplé, milé slniečko fašiangové vábilo chasu ďalej, ďalej. Cestou je síce blato, a to veľké, chodníky ešte neoschnuté; ale čože to vadí študentovi, ktorý je rád, že aspoň v tú sobotu môže užívať zlatú slobodu! Eduard Samobor Mýtoň uznal za dobré zodieť svoj dlhý, barančinou podšitý zimník; no prevesil ho tak, aby plebejské futro bolo zakryté, lebo by sa veľmi odrážalo od lakovaných, čo hneď zablatených až po členky čižiem. Chudák Pavel Samuel Horáň tiež nesie zimník len zahodený, a predsa ťažko odfukuje. Hja, povrch jeho tela je väčší než povrch tela Miška Oriešteka a fyzika správne učí, že na väčšom objeme viac lúčov slnečných sa zachytí. Celú karavánu vedie Ivan Labner, ešte síce sextán, ale junák: je členom Thurnvereinu[16] v Zetmarku[17] a majiteľom pol druhej zlatky, ktorej umienil i so svojimi kamarátmi dnes pekným spôsbom na krk stúpiť. Oblečený je v rovnošate thurnistov, v plátenných tenkých šatách — nemusí žehrať na slnce.

Prišli do mesta Ixdorfu a rovno zahli do krčmy, vlastne hostinca. Ivan Labner zavolal pánovitým hlasom: „Bier!“[18] a tučný hostinský doniesol plné poháre penavého piva. Kde je pivo a študenti, tam je spev; kde je spev, tam je i zhon. Po malej chvíli naplnil sa hostinec zvedavými bürgermi[19] a hostinský spokojne si hladil umastenú vestu.

Oduševnenie dostúpilo najvyššieho stupňa. Chlapci vstali od stola a ukázali Nemcom odzemok. Hostinskému sa tanec páčil, ale nebol by za tisícku sa pustil doň. Pred študentmi mal rešpekt. Prišiel i doktor — mladý, veselý chlap; zaradoval sa, že vidí raz i takúto chasu — rozkázal načapovať všetkým.

Iba teraz počala sa opravdivá zábava. Doktor prisadol k mladým ľuďom a milo trávil čas medzi nimi. Mešťania pohliadali k ich stolu s veľkým uvážením a ustavične nadvihovali svoje poháre proti nim, zdravkajúc. Eduard Samobor, nevšedný básnik, lyrik, ktorý v troch živých a v jednej mŕtvej reči vedel vylievať svoje horúce city na papier, povstal zo svojho stolca, vypäl prsia a marciálne[20] pozrel po zhromaždení.

Krik pomaly utíchal, tváre sa obracali jedna po druhej k oduševnenému posvätencovi Múz a v izbe nastalo ticho. Omniaque ora tenebat.[21]

Eduard Samobor sa obrátil k doktorovi a rečnil mu svoju báseň, zloženú na túto príležitosť ním samým v reči latinskej:

Maecenas atavis edite regibus,
O et praesidium et dulce decus meum!
Sunt quos curricculo pulverem Olympicum
Collegisse juvat, metaque fervidis
Evitata rotis, palmaque nobilis
Terrarum dominos evehit ad deos![22]

Hostia, vidiac, že majú pred sebou básnika, počúvali pobožne. Eduard Samobor, dospejúc sem, zastal, obzerajúc sa po prítomných, akoby stopovať chcel, aký dojem urobila jeho báseň. Hostia, mysliac, že to už koniec, začali kričať: „Vivat! Vivat!“[23]

To bolo jeho šťastie, lebo Eduard Samobor nevedel z tej ódy viac ani slova. Bol by mizerne zaviazol na všeobecný posmech, keby sa rozumu nebol chytil. Potrhol Ivana a šepol mu:

„Zodvihnite ma — už ďalej neviem!“

Ivan Labner skočil a skričal hromovým hlasom: „Vivat!“ Pavel Samuel a ostatní tiež skočili, vzali Eduarda Samobora na plecia a nosili ho izbou. Nemcom to bolo novým, no páčilo sa im to. Kričali „Vivat!“ — skočili a odňali Eduarda Samobora študentom a nosili si ho sami. Iní zas podbehúvali s plnými pohármi a štrngali si nad hlavami nosičov jedného z najnadanejších básnických talentov tohto prozaického storočia. Pivo naozaj tieklo — za goliere nosičov Samoborových; no — čo je horšie — i na jeho bielučké porcelánky. Ale nešomral. Darmo je, i sláva má svoje tŕne.

Do tejto všeobecnej trmy-vrmy vkročil salónne oblečený mladý muž. Košeľa ako sneh jagotne sa odrážala od čierneho fraku, zopätého gombíkovou sponkou. Ruky mal zložené ako subjekt,[24] vidiaci do sklepu vchádzať zákazníkov; to preto, aby ukázal, že má na rukách glasé-rukavičky. V nedorozumení hľadí po izbe a kritickým okom meria rozjarenú spoločnosť. Jeho zjav tiež zvláštne pôsobil na prítomných. Nemci akoby zahanbení, že sa dali zachvátiť oduševnením, posadali na svoje miesta; študenti tiež sadli za stôl, akoby sa báli kritiky tohto prísneho pána. Tento odmerane pristúpil k ich stolu, a nachýliac sa blahosklonne, spýtal sa Eduarda Samobora:

„Ak sa nemýlim, mám česť s pány študentmi zo Zetmarku?“

Eduard Samobor načechral svoje kučeravé vlasy a s nemenšou dôstojnosťou odpovedal:

„Na službu — čím môžeme slúžiť?“

Tvár neznámeho pána vyjasnila sa, ba skoro usmiala.

„Excelentne! Znamenitá náhoda! Ja som, páni moji, Albert Kinzel, mehániker-gépész,[25] i držím si za česť povolať pánov na piknik k nášmu pánu bürgermeistrovi.“[26]

Naša omladina zamieňala medzi sebou pohľady, pozdejšie tak akoby úsmevy. Básnik Eduard Samobor pochopil duševné nastrojenie svojich druhov bez ťažkostí. Vstal s veľkou reverenciou[27] a naklonil sa k pánu Kinzelovi.

„Ďakujem za toto nezaslúžené a nečakané vyznačenie, prosiac o láskavé vysvetlenie, ako my k nemu prichodíme.“

„Prosím, cele jednoducho,“ vysvetľoval pán mehániker, „u bürgermeistrov aranžujem piknik.[28] Mladí ľudia z Ixdorfu sa mi sľúbili a dnes, teraz-teraz, mi štrajkujú. Prečo? Neznám veru… snáď… no, povedzme pravdu, snáď… závisť,“ samoľúbo sa usmial a hladil riedku, červenú briadku i fúziky. „Predstavte si, páni, moje i toho cteného domu nesnádze! Ja teda v presvedčení, že mám pred sebou gentlemanov, obraciam sa na vás, aby ste nás z nich vytrhli.“

Eduard Samobor ďalej cvičil svoje diplomatické schopnosti.

„Vieme si predstaviť vaše i toho váženého domu nesnádze, ale bohužiaľ, nemôžeme vašej, nás tak vyznačujúcej žiadosti vyhovieť. Je sobota, ráčte prezrieť naše košele — ďalej prešli sme veľký kus cesty jarným blatom, ráčite nahliadnuť, že naša garderóba nezodpovedá ani len maličkým počiatkom etikety, a my porušili by sme svojou účasťou len harmóniu farieb, ba znesvätili by sme zábavu i dom — i všetko.“

„Naopak, páni moji, naopak! Budete s radosťou uvítaní a nevyplnené snáď pravidlá zbytočnej — ba povedzme rovno a úprimne — hlúpej etikety pošinuté budú docela v úzadie vašimi osobnými prednosťami. Celá spoločnosť bude informovaná odo mňa o pravom stave vecí a moja, páni moji, výhovorka,“ udrel sa mocne v prsia, „moja výhovorka pozdvihne vás úplne nad všetku etiketu, ba budete,“ usmial sa blahosklonne, „budete tým interesantnejšími. Áno, teda pri tom zostaneme,“ a pán mehániker-gépész sypal sa kamsi.

Pavel Samuel sa prvý ohlásil:

„Ten človek nás robí aprílom, alebo sám s aprílom chodí.“

„Neviem, prečo? Ja celkom viem pochopiť jeho zúfalé postavenie,“ ohlásil sa Miško Orieštek. „Nemá sa koho uchytiť, verbuje nás. Preto, bratia, poďme domov! A to čím najskôr, lebo ten človek každou chvíľou môže sa vrátiť a zobrať nás na našu večitú hanbu.“

Ivan Labner tomu odporoval:

„A čo by sme mali odchodiť? My sa tu dobre zabávame, ani sa nehneme stadiaľto, ani do Zetmarku, ani do Ixdorfu na piknik. Zostaneme my tu; lepšie nám už nikde nebude!“

Ešte ho vo vrecku omínalo dákych päť šestákov, nechcel ich vliecť do Zetmarku.

„Zostaňme tu,“ prisviedčal Pavel Samuel Horáň, ktorý si ešte z cesty neodpočinul a podchvíľou si utieral pot z tučného krku i podhrdlia. „Nemusíme ísť na piknik, ak nebudeme chcieť: kto nás prinúti?“

„Tak je! My sme slobodní ľudia: kto je ten, čo by našu skalopevnú vôľu chcel oblomiť alebo obmedziť?“ zvolal s veľkým pátosom útly hlások a šušľavý — Peter Levosrd Hrdina.

Družina zostala v hostinci. Na stôl prišla nová posila. Doktor sa tešil, že zábava vzdor tomu nechutnému intermezzu tečie voľným, ba už-už búrnym tokom. Tuční mešťania, ktorým oči začali už nakríž hľadieť, kupili sa vôkol stola a počúvali zas pobožne Eduarda Samobora, ktorý im prednášal akýsi epos — vlastnú svoju skladbu, to sa rozumie — a to v gréčtine. Keď zábava mala dosiahnuť svojho vrcholu a Eduardov básnický talent mal žať zaslúžené triumfy, keď ho mešťania už-už schytili na pleciach: zas sa otvorili dvere a elegán mehániker-gépész sa zjavil na prahu.

„Páni moji, náš dnešný hostiteľ úfa sa, že vy, súc liberálnymi ľuďmi, pozdvihnete sa nad pravidlá etikety a poctíte jeho piknik svojou prítomnosťou. Ráčte sa teda zobrať, koče stoja k vašej dispozícii pred hostincom.“

Miško Orieštek nadhodil:

„Nie, pane, my sme v tomto ohľade už povedali svoje posledné slovo.“

„Ale buďte milosrdní,“ hovoril horúcim hlasom pán Kinzel. „Vžite sa do postavenia nášho hostiteľa a jeho dám. Tie tam už čakajú, hudci sú tiež tam, a tanečníkov niet! Povážte, ten škandál, aký z toho povstane v Ixdorfe! Postavenie nášho cteného všeobecne bürgermeistra stane sa nemožným, áno, nemožným. A prečo? Pre vašu, páni moji, áno, vašu prehnanú rigoróznosť. Hudba bude výtečná, cigánska hudba zo Zetmarku, slečny budú,“ a tu mehániker stiahol ústa v šošovičku a priblížil sa k nim dvoma prsty a mľaskol, „no, na zjedenie! Bufet — darmo je, i to hrá rolu v takejto zábave; povedal by som, je to materiálna časť zábavy, porovnal by som to s uhlím pri parostroji: nie že by vás chcel zaznávať — božechráň! — ale musím podotknúť, že bude výtečný.“

Hudba cigánska, pekné dievčatá a bufet, a to všetko darmo — prosím, to sú také tri mocnosti, z ktorých ani jedinej, a čo by bola hneď osihotená, neodolá srdce študentovo: nieto, keď všetky tri spravia takú harmonickú alianciu! Každá z týchto mocností mala verného prívrženca v našej omladine. Ivan Labner mrel za hudbou, tam dobrý primista; Peter Levosrd bol zbožňovateľom ženskej krásy, Pavel Samuel a Orieštek nemali milšieho nad tortu; Len Eduard Samobor, súc všestranným talentom, zveleboval básnickým duchom všetky tri a bol by na veľkých váhach, keby musel jednu z nich si vybrať. Jedným slovom, slová a sľuby mehánikerove účinkovali na všetkých; bolo len treba, aby tomuto všeobecnému hnutiu niekto dal patričného výrazu: a kto to mohol byť, ak nie Eduard Samobor, básnik.

„Bratia!“ zvolal s pátosom, „tu nehodno otáľať! My sme bojovníci, áno, mužovia idey, naša úloha ujať sa všade pravdy a práva, áno — a pomáhať potlačeným, osočeným. Nuž tu je na to čas, povinnosť nás volá! Kto je, čo by hlas srdca zaznával? Ako nepovoliť hlasu, ktorý nás volá, zve? A kto nepôjdeš, ako utíšiť hlas svedomia, vzbudený nedbalosťou a nedôslednosťou? Kto chce nosiť na čele pečať zbabelstva, kde má byť znak ideí, za ktoré bojujeme? Kto je ten zbabelec — nech vstane!“

To sa rozumie, že na takú reč nenašiel sa ani jeden zbabelec. Jednými ústy zvolali všetci:

„Poďme!“

Vozy pred hostincom zarachotili a naša družina letela do tých vyšších svetov, o ktorých len mladá fantázia sníva, postihnutá záchvatom tajnej túžby.



[16] Thurnferein (nem.) — nemecký telocvičný spolok

[17] Zetmark — pravdepodobne Kežmarok

[18] Bier (nem.) — pivo

[19] bürger (z nem.) — mešťan, občan

[20] marciálne (z lat.) — udatne, vojensky

[21] omniaque ora tenebat (lat.) — upútal všetky zraky; podľa citátu rímskeho básnika Publia Vergilia Mara (70 — 19 pred n. l): Conticuere omnes intentique ora tenebant (Aeneis II, 1) — Všetci zmĺkli a napäte na neho upierali zrak.

[22] Maecenas atavis edite regibus, (o et praesidium et dulce decus meum! / Sunt, quos curriculo pulverem Olympicum / Collegisse iuvat, metaque fervidis / Evitata rotis palmaque nobilis / Terrarum dominos evehit ad deos! (lat. — Mécenas, pochádzajúci z kráľovských predkov, ó moja ochrana i sladká ozdoba! Sú takí, ktorých teší vozom rozvirovať olympský prach, keď s rozohriatymi kolesami obehnú métu a vznešená palma ich povznesie až k vládcom zemí: k bohom!; citát z Horátiových Ód (I, 1).

[23] Vivat! Vivat! (z lat.) — Nech žije! Nech žije!

[24] subjekt (z lat.) — obchodný pomocník, sluha, učeň

[25] mehániker-gépész (nem., maď.) — mechanik, strojník

[26] bürgermeister (nem.) — mešťanosta, starosta

[27] reverencia (z lat.) — poklona

[28] piknik (angl.) — pohostenie, občerstvenie so zábavou, obyčajne v prírode




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.