Zlatý fond > Diela > Spod školského prachu


E-mail (povinné):

Martin Kukučín:
Spod školského prachu

Dielo digitalizoval(i) Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Daniela Kubíková, Daniel Winter, Slavomír Kancian, Monika Harabinová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 78 čitateľov



  • . . .  spolu 5 kapitol
  • 4
  • 5
  • Zmenšiť
 

5

Keď do mesta prišli — voz za mestom zostal — fašiangová noc uletela a usmievalo sa ráno po meste. Predavačky mlieka a inej živnosti a kupovačky robili jedine po meste krik. Ostatok meštianstva odospával ešte fašiangové trampoty za spustenými záclonami a šalogátrami. Naša výprava ako tieň vliekla sa popri stenách, nepozorovane chcejúc sa dostať do svojich skrýš a tam tiež spustiť záclony — ak vôbec ich mali. Denné svetlo urážalo nevyspalé ich oči, asi ako sovu, keď ju vyženú z tmavého kúta niekde zo skaly.

Ivan Labner najmenej cítil na sebe ťarchu dnešných pomerov. Bol vojak zo staršej gardy: nebolo po prvý raz, že dočkal nevyzlečený biele ráno. Často rovno z plesu, v gále, šiel do školy a bez zívnutia vypočúval dlhé periódy a vety učených pánov profesorov. Horšie bolo s druhými. Na okrúhlom ináč líci Pavla Samuela objavila sa podlhovastá jamka, ktorá čím diaľ, tým väčšmi prehlbovala sa. Miško Orieštek bol, akoby ho boli z kríža sňali: oči mu hľadeli nakríž a horeli skoro hysterickým leskom. Chudák — prvý raz v živote trávil noc na nohách.

Rozhovor mestom zaviazol, smiechu tiež nebolo počuť. Každý sa utiahol sám v seba a — rozmýšľal. O čom — ťažko rozsúdiť. Myseľ blúdi, skáče z predmetu na predmet, na žiadnom sa nezastaviac. Všetko je tak malicherné, nízke — človek blíži sa k pojmu nekonečnosti. Netriezva, bdením nočným vzbúrená myseľ často skôr sa vhĺbi do záhad ľudského bytu a ich pochopu — než triezva, chladná.

Dochodiac k bytu Labnerovmu, zadivili sa, že domáca pani jeho vybehla im oproti. Čepiec nakrivo, vlasy nezačesané pod ním a zalamuje rukami v istom rytme. To ich odtiahlo od abstraktných tém a vzbudilo v nich zmysel pre skutočný život.

„Čo je — čo sa stalo?“

Nemka zalomila zúfale rukami:

„Ach, mein Gott, mein Gott!“[36]

„Čo je — čo je?“ vyjaveným zrakom hľadeli na ňu.

„Ach — pán Labner — pani matka — pani matka je tu. Mein Gott!“

Táto pre každého študenta radostná zvesť divno zapôsobila na našu omladinu. Odhliadli od toho, že pani Labnerová neprišla ani s prázdnou rukou, ani s prázdnym vreckom, že nastanú zas hody: im šlo o to, čo povie.

„Kedy prišla?“ pýtal sa Orieštek, ktorý najchladnejšie prijal túto jóbovskú zvesť.[37]

„Ach, mein Gott — včera pred večerom okolo šiestej. Poslali sme slúžku, aby ich šla hľadať; zbehali sme celé mesto — i milosťpani sa zobrala — a prišla veru ustatá, môžem povedať — a ich nikde nič, akoby sa boli prepadli. Bola to noc — mein Gott! Lepšie som spala v lete v tú noc, keď mal byť súdny deň. Každý šuchot nás prebudil — celú noc sme boli ako na tŕňoch. A pani matka! To sa nedá ani vypovedať. Ledva ich čaká — je zmučená — nie div: toto druhá noc, čo oka nezažmúrila!“

„No, to je iná vec,“ ohlásil sa Eduard Samobor k Ivanovi. „Ty budeš mať rodinné veci; rozhovor, ktorý rušiť je zo strany našej indiskrétnosť. Pán Boh ti pomáhaj! Servus!“

A celá karavána brala sa za ním do svojich brlohov.

Ivan Labner tak sa cítil, ako keď topiacemu sa vyrvú z ruky posledné steblo. Chytil by sa konečne britvy. Pristúpil k Orieštekovi:

„Miško, nechoď — poď so mnou k mame!“

„Ja? Ja nemám tam čo hľadať. A potom pomysli si — v takýto čas!“ a poberal sa, že Ivana zradne opustí a zanechá ho jeho osudu.

„To sú priatelia! V takomto súžení nemajú ani zbla citu… No počkajte, ja vám ešte podkúrim! A zvlášte ty — ty, ktorý si u nás známy, na ktorého moji rodičia mnoho dajú, ktorého ruke ma zverili, ktorý má pred nimi autoritu — počkaj, ja ti strhnem ten nimbus a obkydám ťa blatom.“

„No, poďme!“ A Orieštek, zblednutý ako krieda, stúpal za svojím druhom hore schodmi.

Ako vinníci predstúpili pred paniu, ktorá — tak sa zdá — prekvapená bola ich príchodom. Snáď sa už vzdala nádeje môcť privinúť svojho miláčka k materskému srdcu. A tu prichodí, hľa — materské srdce nezná hnevu, ani vypočítanej prísnosti. Bez všetkej výčitky otvorí márnotratnému synovi svoju náruč.

Orieštekovi v ušiach zaľahlo, srdce mu mocne zabúšilo. Koľké, hľa, mrákavy — a búrka stroji sa prehučať len ponad hory… S ľahkým srdcom nahol sa nad jej ruku, aby ju poľúbil. Pani obzrela oboch mládencov od hlavy do päty a len teraz jej zišlo na um, čo majú u nej na rováši. Spýtala sa ich prísne:

„Skade idete?“

„Z plesu… vlastne z pikniku… z domácej zábavy,“ vysvetľoval ochotne Ivan.

„Z domácej zábavy a — takíto! Ukážte mi ten dom, kde na domácej zábave takýchto ľudí trpia. Veď vy idete skôr zo šibenice — áno, zo šibenice vás sňali. Čo je to za dom — kde je, poďte mi ho ukázať! Ó, Bože, že matka musí vypustiť svoje dieťa spod svojich krídel a hľadieť, ako jej hynie zo dňa na deň a nemôže mu spomôcť!“ Vzdychla, akoby sama sebe.

Oriešteka to trochu popchlo; mrzelo ho, že pani si skutočnosť takou hroznou myslí. Osmelil sa podotknúť:

„Poriadny dom… honetný…“

„Neverím, že by poriadny dom… a takíto hostia! Pozrite, akí ste: blata na vás na palec, na košeliach brud — nemožno! Do zábavy by ste si boli aspoň košele preobliekli. Ale dajme tomu pokoj! Ja nemám vôle vaše nočné chodníčky sledovať, ani sa neinteresujem o vaše ,domáce zábavy‘ — mám i tak dosť inej práce. Od niektorého času dochodia nám veľmi nemilé chýry o tebe, Ivan. Ja som im neverila, držala som ich za prehnané; veď som si mnoho sľubovala od tvojho priateľa Oriešteka; myslela som, že vedením jeho nájdeš pravú cestu. No srdce moje nedalo mi pokoja; pobádalo ma, aby ťa šla utvrdiť na tej lepšej ceste: a hľa, aké sklamanie. Nákaza, vidím, zasiahla už aj iných; myslela som, že zlo je len v tebe, a ono prešlo do všetkých. Vo vás,“ obrátila sa k Orieštekovi, „vo vás som sa najväčšmi sklamala; na vaše slovo by bola stavala zámky — a ono vy ste ešte najhorší z nich — ste pokrytec! A mladému človeku ľahkomyseľnosť ešte ujde, ale pokrytectvo — to je už hlbšia rana — to je skazenosť.“

Orieštekovo líce sa zapálilo studom i — hnevom. Prvý raz počul toto tvrdé slovo, v nižších triedach nikdy s ním tak ani profesor nehovoril. Nato študuje ôsmu, aby takéto pilulky prehltúval, a — nevinne?

„Milostivá pani, nezáležalo mi na tom, aby som sa ukázal niekomu inakším, než aký som. Nepretvaroval som sa na dobytie si priazne ani iných, ani vašej priazne. Že som sa zabavil, neľutujem, ani hanbiť sa preto nemusím pred nikým — ani pred vami. Ostatne, ospravedlňovanie tu nemá miesta, po prvé preto, že nemám príčiny, ani viny na sebe necítim; po druhé, že nestojím na takom mieste, že by sa bol povinný očíšťať. Pred mojimi predstavenými hneď som hotový zložiť počet zo svojho skutku, a to bez všetkého pokrytstva.“

A rozhorčený mladý človek obrátil sa k dverám. No pani zavolala za ním: „Čakajte!“ Dobre jej padlo dívať sa do tej rozpálenej hnevom tváre. Ach, keby to bol hnev spravodlivý! „Nie, hriešnik nemôže sa takto smelo brániť,“ pomyslela si a jej srdce zajasalo radosťou.

„Musím vám povedať, že Pančuška, o ktorom som len samé zlé chýry slýchavala, sedel včera za stolom a písal. Pomyslite si, aké pre mňa sklamanie, keď som našla všetko naopak. Vy, kdesi na neznámom mieste — a ohovorený Pančuška pri knihe. Stadiaľ moje tvrdenie, že ste pokrytci. No, verím vám, verím.“

„Nie dosť, milostivá pani, musíte vedieť, kde sme boli a posúdiť, aký je náš skutok a hriech!“

A Miško Orieštek začal rozprávať celú históriu panej.

Pančuška čakal svojich kamarátov. Aký bol včera nešťastný, keď musel ostať doma, tak spokojný bol teraz, že všetci zabŕdli do omáčky, jedine on je čistý, solídny a pritom zaznaný mladý človek. Dobre mu padlo, keď aspoň raz zlá fáma, ktorá o ňom šla svetom, pred touto paňou zostala v hanbe, a tí, ktorí snáď fámu roznášajú, sú sami zamočení. Tušil, že tak chytro sa neočistia. Keď sa mu vhrnuli do izby, veselo sa im zasmial.

„Á-á! Solídnosť! Pekne! Ha-há!“

„Ten blaznie, či čo mu je?“

„Tu máme — tu vidíme, kto je solídny: či Eduard Samobor, Pavel Samuel, Peter Levosrd a či ja, rozchýrený Pančuška! Chvalabohu — pravda najavo vyšla. Pani Labnerová vie, s kým jej syn chodieva a obcuje; a i to vie, akí ľudia mňa ohovárajú.“

„Teba ohovárať! No, veru!“ zasmial sa Pavel Samuel. „Kto o tebe rozpráva, musí ťa ohovárať. Povedz, čo dobrého dá sa hovoriť o tebe?“

„Tak je, tak je! Len drž kázeň; ale najprv sebe! Mňa ešte nik nedostihol v takom stave v nedeľu ráno — ako teba. Pani Labnerová sa zasmeje, keď uvidí takúto gardu. A ona príde — už by mala tu byť.“

„Nepríde — tu nebýva Ivan.“

„Ivan nie, ale jeho dobrí priatelia, bratia, a tým vysvieti tromfa. Najprv vymydlí Oriešteka — ak ešte nedostal — potom solídneho Pavla Samuela, a tak všetci jeden za druhým dostanete svoju porciu. Žiaden neobíde nasucho.“

Priatelia hľadeli jeden na druhého, no nikde rady, ani pomoci. V očiach všetkých zračila sa tupá beznádejnosť, rezignácia.

„Ja idem preč, prejdem sa po meste — zíde sa mi.“

A Eduard Samobor sa poberal von.

„Takýto? Pozri, po uši si v blate — ha-ha-ha! Čo ti povie Paula?“

„Človeče, mlč — podliak!“

A Eduard Samobor odpľul do kúta.

„Podliak… pekne!“ hneval sa Pančuška. „Najväčšmi sa podiví Paľovi. Pavel Samuel, vážny mládenec, ktorý už i kázal, vždy poriadny — a teraz! Tvoje tenké topánočky… sa podiví!“

„Ja idem… ja tu nebudem,“ a Pavel Samuel sa chytal klobúka.

Pančuška cítil pravú rozkoš — hja, mnoho musel horkého prežrieť, čo mu jeho priatelia od dávnych čias napodávali. Dobre mu padlo aspoň na chvíľku pásť sa na ich rozpakoch a povoziť sa po nich. No Eduard Samobor vynašiel sa i tu. Z bočného vrecka vytiahol kus šunky.

„Janko — pozri! Čo je to?“

Pančuškova tvár sa natiahla, úsmev z nej zmizol. Po nej sa rozlial výraz horúcej túžby a potom hlbokej melanchólie.

„No, nepoznávaš? Dávno si nevidel niečo takého! To je, braček môj, šunka. Pozri, akou ružovou farbou hrá, a lesk — ani zamat! A keď ju do úst vložíš, v slinách sa ti rozíde. Braček, také jedlo i u baróna len pred Veľkou nocou príde na stôl. No, čo sa nesmeješ? Však: najedenému sa dobre smiať, a my sme najedení. Hahaha!“

Pančuška sa odvrátil. Nemohol hľadieť na šunku ľahostajne, a o to mu teraz šlo. Trpel hrozné muky. Čosi zamrmlal ako divá šelma, keď jej pred klietkou ukážu korisť.

„Nože, ako vonia!“ A Eduard Samobor nadstrčil mu kúsok. „Avšak divná vôňa! Ja som rozmýšľal, od čoho toľká vôňa. A nemôžem vyskúmať. Chcem o tom napísať pojednanie, lebo u nás nevedia takúto šunku pripraviť. Hlavná vec, zdá sa mi, pri šunkách je, aby nepridával k mäsu všakového korenia. A vyúdená je krásne! Dakde odrú slaninu zo stehna, preto vyschne šunka v komíne na kosť: no tu, ako vidíme, slaninu nechali na mase, a preto zostalo v ňom toľko vlahy. Nože okús!“ A odrezal mu kúsok, na raz do úst.

Pančuškove úmysly, že ostane k šunke chladným — zvrátili sa. Vzal kúsok, vložil do úst, a ten sa mu rozišiel; nemal ani len čo prežrieť.

„Zajedz si chlebom — na lačné, bojsa, zaškodilo by ti.“ Dal mu kúsok chleba.

„Kde vám to dali? To je ambrózia? Ale sa mi v ústach všetko roztrátorilo. Nemáte jej viac? Zabudol som ju okoštovať.“

„Mali sme jej z pol funta, ale nechcelo sa nám jej toľko vláčiť — dali sme ju kočišovi.“

„Škoda! Nemohli ste ju sem doniesť? Nebola by splesnela.“

„To by bol zbytok: nám sa prijedla a k tomu, keď nás chuť potiahne, môžme zas ísť, a ty…“

„No, a ja? Tak pamätáte na svojich bratov?“

„Nuž ty by si nechcel — už zo zásady. Nevieš, z akého je domu; lebo takí tuláci, nesolídni ľudia, ako my, ktovie, kade sa otrú.“

Janko Pančuška bol zronený. Pocítil ostrie slov Eduardových; šunka voňala, a Eduard Samobor je neúprosný, najmä v pomste. Využitkuje prednosť svojho položenia oproti protivníkovi do poslednej fázy. No vynašiel sa i on. Pozrel oblokom na námestie a zvolal:

„Pozrite, už idú sem! Chudák Orieštek je skrčený ani háčik. Iste bol blízko trže.“[38]

„Ja tu nebudem, ja utečiem,“ a Pavel Samuel behal po izbe.

Zhodil topánky do kúta, obul si čisté, preobliekol sa, ako mohol. Eduard Samobor zhodil svoj futrovaný zimník a opravoval v najväčšej rýchlosti toaletu. Ešte zapínajúc sa, leteli všetci dolu schodmi na ulicu a zabočili za mesto.

Janko Pančuška vykoristil dobrú príležitosť. Držal všeobecnú prehliadku nad vreckami kabátov, po posteliach rozhádzaných. Ruky sa mu omastili šunkou, ktorú objavil v Eduardovom zimníku a v Pavlovom kabáte, i ocukrovali tortou, tiež tam ukoristenou. V ten deň neprišiel na obed. Jeho spolustolujúci si to zachovali… Dosiaľ je kríž nad stolom, urobený kriedou na stene. To bola prvá i posledná absencia, ktorá sa udala za štúdia Pančuškovho v návšteve zetmarského alumnea.

Hrmavica prešla ponad hory. Kamenec neuškodil zelenému, nádejeplnému oseniu. Pani Labnerová, nájduc všetko v poriadku, s ľahším srdcom i ľahším vreckom opustila Zetmark. Naša kompánia s vyjasnenou tvárou poberala sa do hostinca k „Jarabej kvočke“. Na čele mladej čaty stúpal materiálny vodca krúžku, Ivan Labner, za ním predstaviteľ krúžku vo verejnosti, Miško Orieštek, redaktor „Zlatej trúby“, a na konci duševný vodca omladiny, Eduard Samobor, básnik lyrický v troch živých a jednej mŕtvej reči. Celú nedeľu reval ako „postrelený tur“ — no krásne odkrojky šunky nevzbudil k „životu“. I teraz rozmýšľa o ich macošskom osude a — zatína päste. Umienil si, že Pančuška do konca roku nedostane ani jedného krajca, len samé podkovičky, i to tenké. Konečne pred večerom sa trochu potešil výhľadom na dnešný mnohosľubný večer, ktorý Ivan všetkým sľúbil pripraviť na pamiatku blahoslavene skončenej návštevy maminej.

Pri paninom odchode Pančuška sa srdil. Myslel, že nimbus, ktorý ho v sobotu pred ňou venčil, mu stále zostane. No nestalo sa tak. Kredit Orieštekov postúpil ešte vyššie a jeho klesol hlboko pod nulu. Prišiel k tomu náhľadu:

„Kto má, tomu bude dano, totiž ešte viac, a kto nemá — i to, čo horko-ťažko si zhonobil, bude odňato. V nešťastnú planétu som sa narodil. To moja kliatba.“

No pod ťarchou tejto kliatby pomerne dosť veselo stúpa. Hja, najedol sa dôkladne, zíde sa zapiť, aby si šunka nemyslela, že ju pes zjedol. Preto kráča tak veselo v svojich zimných kapcoch do „Jarabej kôčky“.



[36] mein Gott (nem.) — bože môj

[37] jóbovská zvesť — zvesť o veľkom nešťastí, nazvaná podľa biblického patriarchu Jóba, ktorý pokorne a pasívne znášal všetky údery od boha (Kniha Jób. 1 — 42)

[38] trž — bitka, hádka

« predcházajúca kapitola    |    



Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.