ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cez zelené pole vedie hradská cesta. Zrazu musia vozy svoj beh stíšiť, lebo tu ide hore vrchom Bacúchom. Slnce nehreje, ale pripeká. Pocestný omdlieva od horúčosti, lebo mu je tak, akoby ho vriacou vodou oblieval. Hľa, tam uháňa vozík, ťahaný dvoma drobnými koníkmi. Úbohým zvieratám je tiež horúco, len sa tak leje z nich. Sadlo ich síce nehreje, ale to slnko, to slnko! Počnúc z Tvarožníka až po samý Bacúch museli bežať. Keď stíšili krok, hneď pocítili po chrbte šteklenie, akoby ich bol niekto bičom šľahal. Nuž ale či to máme mať za zlé ich gazdovi? Bože môj, ide na krštenie, a potom nemá vraj utekať! Veď ak sa povlečie, ľudia, čo ho stretnú, pomyslia si ešte, že to len akýsi lazár.

Ako tam frčal na vozíku, skočí spod jedného stromu chlap a začne za Miškom volať:

„Počkajte, počkajte — vezmete ma!“

Miško Tvaroh počul, ale pustil to jedným uchom dnu a druhým von a pomyslel si: „Len krič za mnou a leť, veď i ja som kedysi takto behal, ale mňa nedohoníš.“ A pošibol kone, aby ešte lepšie leteli.

Chlap si tiež nelenil. Pobral sa za Tvarohom, a dohonil ho.

„Hej, ale ste ma prehnali; ledva zdýmam. Tie vaše kone letia ani strely. Človek by sa veru nechcel predbehúvať s nimi.“

Tvarohovi srdiečko len tak podskočilo od radosti, keď počul, ako mu koníky chvália. Ale cudzinec musel byť figliar od kosti, lebo hneď zbadal, že Miška len tak dostane, keď ho začne chváliť.

„Nuž nehnevajte sa, švagorko môj, že som vás takto zastavil. Ale vidíte, človek ustane na tomto slnci — a mám ďalekú cestu pred sebou a ťažký batoh: vezmite ma.“

„Hja, to ja ver’ nemôžem… ešte keby ste toho batoha nemali — ale takto s batohom — nie!“

„Ale prosím vás, nenechávajte ma tuná tak ako toho, čo išiel z Jeruzalema do Jericha.^[1] Noc ma tu nájde; ak ma nevezmete, ešte tu dakde zahyniem na ceste. Vašim koňom to toľme neoťažie; jeden centík či sem — či ta, to im vyjde na jedno. Tie by utiahli ešte i tri razy toľko; a nielen utiahnu, ale i bežať budú.“

„A čo by nebežali? A čo sú hneď drevené,“ prisvedčil mu Miško, „ale i na hoviadka musíme hľadieť. I tým je teplo.“

„No, už vidím, že ma nechcete vziať, ale nie preto, že by vám bolo koní ľúto, ale že sa za mňa hanbíte. Nechce sa vám s takýmto trhanom, ako som ja, v jednom voze sedieť. Nuž ale, darmo je, musíte nám len rozumieť, keď my chudobní ľudia nemôžeme sa vždy tak pekne nosiť ako vy.“

Tvarohovi zaplesala duša, keď počul, ako mu šaty chvália. Ale pri tejto radosti zamrzelo ho, že k tým pekným šatám neslušia bosé nohy. Veľmi opatrne zaryl ich teda do sena, čo bol hodil do vozíka.

Pocestný, vidiac, že mu už veľmi ani neodporujú, aby Tvaroha celkom nahovoril, doložil, že veď len za jednu hodinku sa povezie, potom že sa odrazí medzi hory, ta ku Letáru. Miško, nemohúc sa už obhrnúť pred ním, privolil. Pocestný usalašil sa pri ňom na truhlici.

„A skadiaľže idete?“ opýtal sa ho Miško.

„Hja, bože môj, z Pešti. Človek nemá doma výživy, nuž si musí po svete hľadať. Teraz, keď sa u nás už žatva začína, idem domov, aby som si obrobil svoje. Hen v tanistre nesiem žene a deťom na šaty. Tam sú aj hodiny, také s kukučkou. Peňazí som si tiež dosť hodne zarobil; nuž chvalabohu, dobre sa mi vodilo. Už toto piaty deň, čo sa domov vlečiem. Mohol som, pravda, ísť i po železnici, ale škoda, reku, peňazí. A vy kdeže ste boli?“

Miškovi sa pocestný veľmi zapáčil. „No aký to trizňavý človek; už sa mi i začalo driemať, a ako ma rozhovoril. Keby mi len nôh nevidel.“ Tu si zaryl ich ešte hlbšie do toho sena. Potom mu odpovedal: „Že kde som bol? Hja, ešte len idem, do Otruboviec, na krštenie.“

„Huj, to je veru obďaleč! Ako len môžete tam mať známeho, tak ďaleko; dajaká rodina vám tam býva, a či čo?“

„Ach, nie veru, nebola mi to rodina. Celkom neznámy človek, a ja mu dieťa odriekam.“

„Toto je pád — toto je pád!“ krútil pocestný hlavou. „Povedzte len, ako sa to stalo, že vás za kmotra volajú?“

„Veru, človek by ani len nepomyslel, s kým a ako sa zíde. Boli sme na jarmoku v Páperove. Môj kmotor kúpil malé prasiatko. Ako sa stalo, ako nie: prasiatko mu uskočilo. Kmotor zbehal za ním celý rínok, ale chytiť sa mu nedalo; ba vždy väčšmi a väčšmi lietalo, lebo sa ľakalo ľudí, čo ho chytali. Ja vám idem hore rínkom, obzerám sa, čo sa to robí: i moje milé pôrča búši sa mi do nôh. Mne nebolo mnoho treba, lebo som bol i čosi vypil. Jak som bol dlhý, tak som sa prestrel do blata. Moja čiapka padla prasiatku na hlavu a to behalo, behalo, ale keď nevidelo nič, veľmi ľahko ho bolo lapiť. Tak som sa potom zišiel s kmotrom, oboznámil a spriatelil som sa s ním. Potom som mnoho ráz ja kúpil od neho, a on odo mňa, a teraz ideme, hľa, do rodiny vstúpiť.“

Aj pocestný začal rozprávať podobné príhody, ako sa ľudia schádzavajú a na rozličný spôsob spriateľujú. Miško Tvaroh už bol rád, že ho vzal na vozík, lebo cesta sa im míňala ako voda. Prišli onedlho ku krčme, ktorá hneď na úpätí Bacúcha bola vystavená. Miškove koníky, ako ju len zazreli, hneď veselšie začali bežať; ba bez všetkého vtiahli do pajty. Vedeli, že ich pán za to neubije. Tvaroh to až potom zbadal, keď vozík zastal.

„Ach, vy mršiny kadejaké! Nuž ale to videl ktorý človek? Hijó!“ a oba tátoše pošibol bičom.

„Nože ich nechajte, nech si odpočinú. Veď i to hoviadko potrebuje odpočinok. Pohodíte im niečo, my si tiež vypijeme, nech nás v tejto horúčave trochu ochladí. Vy vo meno božie pôjdete ďalej, ja zase sa tu odrazím do Letára.“

„Ale budeme vždy piť a jesť? Mne je náhlo, lebo žena mi je už tam, a krst sa nemôže odbaviť bezo mňa.“

„Čo sa budete darmo odhrýzať. Keď sa koníky občerstvia a odpočinú si, tým skorej ta dôjdete. I ja kúpim niečo.“

Miško Tvaroh nebol by si dal dva razy povedať, lebo sa vždy toho držal, že keď ti dávajú, ber, a keď ťa bijú, utekaj! Ale akože zíde dolu z toho voza: on, výborník z Tvarožníka, v novučičkých šatách, a — bosý! Preto sa tak odhŕňal, ale jeho kamarát ho chytil popod pazuchu a ťahal z truhlice na zem. On sa dosť bránil; ale keď ho ťahali, potočil sa. Noha sa mu podvihla, takže mu ju videli. Preštvalý kamarát jeho hneď videl, prečo sa nechcel Miško ani pohnúť.

„No už len poďte, nehanbite sa. Veď ktože vás tu pozná? Pohodíme koňom, vypijeme po skleničke, a pôjdeme každý svojou cestou.“

Miško voľky-nevoľky musel sa zošipľať z vozíka. Koňom hodil viazanicu sena, tanistru zavesil na plece a vniesol do pijarne. Kamarát tiež vzal svoje vrece dolu. Usadili sa za stôl a upíjali si. Miškovi sa jeho kamarát veľmi zapáčil. Vedel mu o ceste všeličo rozprávať, akoby z knižky čítal. Bolo poznať na ňom, že nesedel od malička za pecou, ale skúsil už to i to. Konečne Tvaroh i tanistru rozviazal a vyňal z nej kus makovníka na zájedku, keď najprv vyložil čižmy, ktoré boli tam na vrchu položené.

Oba spoločníci chutne si ujedali z makovníka a zapíjali si a občerstvovali sa v biedach tohoto života. Pálenka vraj v zime hreje a v lete chladí; ale Miška veru nechladila, lebo sa potil ani v lázni. V hlave mu už začalo vŕtať a údy oťaželi. Hneď by sa bol vyvalil na lavicu a zaspal; ale jeho kamarát mu toľko rozprával, že mu driemoty prešli. Keď sa im jedna sklenička minula, dal Pešťan doniesť druhú, a Miško Tvaroh pil: však to bolo darmo. Ale čo moc, to moc. Miško konečne dobral tak, že ani nevedel, kde je; zabudol i na to, že je bosý; ba i na to, že je výborníkom z Tvarožníka. Kamarát len s veľkou biedou vyložil ho na vozík a neodlúčil sa od neho, ale sľúbil chudákovi Miškovi, že pôjde s ním až do samých Otruboviec. Miško sa tomu potešil. Oddal mu liace aj bič, aby len poháňal; on sám vyvalil sa do vozíka, aby si len akomak zdriemol. Tak sa vozík pohol z pajty a letel veselo, ale nie k Otrubovciam. Miško nevedel, čo sa robí; chrápal ako dub; nebol by sa prebudil, čo by mu okolo uší boli hromy bili. Pohonič usmieval sa spokojne a pukal bičom, až sa to v hore len tak ozývalo.