ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Blažený úsmev kvitol na Tvarohovej tvári, keď videl pred sebou Otrubovce. Veď akoby aj nie! Tam stojí, hľa, kmotrov dom, a na ňom komín a z komína sa kúri, až milá vec. A akoby sa aj nekúrilo, keď sa všade kladie oheň, kde len možno s ohňom pristúpiť, lebo pečú a škvaria na všetkých ohniskách i v peci. Okolo domu tmolí sa kopa detí. Čakajú, kedy im pohodia tú nejakú výsluhu. Miško Tvaroh má rozum. On vie, že by ho do smrti vysmievali, keby v nových nohaviciach a pritom bosý predstúpil pred kmotrovcov.

„Ohó, bosý chodiť, to môžem i doma okolo statku; ale keď ideme na krštenie, vtedy sa musíme, ako svedčí obriadiť. Škoda, že ten babrák Klopačka hneď neušil mne poriadne čižmy, teraz by som nemusel krôšňať sa v takýchto vahanoch pomedzi svet.“

Miško vytiahol tanistru spoza truhlice, že si obuje tie nové čižmy. Horko-ťažko rozväzuje uzol, naťahuje sa i palcami i zubmi, až sa mu pot leje dolu čelom. Konečne, po toľkej robote, otvorená je už tanistra. Z nej nevyťahuje nič. Gamba mu ovisla, oči mu vysadli ako plánky, palce na bosých nohách sa mu rozškerili, každé osebe, ako kurčaťu, keď ho zarežú.

„Bohdaj si nohy polámal i so zlodejom, aby si nikdy neobul tých čižiem. Nuž ale hodno žiť medzi takýmito lotry? Čo chlap, to zlodej, akoby ich bol lampášom nazhľadúval. Ja ho odveziem i nakŕmim, a ja, keď sa naňho spustím a len akomak zdriemnem — oj, už mi i čižmy i merindu vezme a miesto toho mi handry nechá! Že vraj ide domov a nesie deťom na kabanky a žene na sukne. Budúže za sukne z handár. Keby ho mohol tak chytiť. Ale ten ma preto do Letára napravil, aby mohol zdupkať, kým ja budem kdekade blúdiť. Do týchto čias, čerti ho vedia, kde je už. Už ho budem darmo pohľadávať. Len ako vyňal to z tej mojej tanistry a toto vložil do nej! Veď som ju mal pod hlavou, na nej som spal predsa, a takto sa dať ošvábiť. Ale keď človek trochu vypije, to musí odspať… Ach, dajme tomu pokoj, ľudia pili, aj budú piť…“ Ale tak sa zdá, že sa neveľmi potešil tým, lebo ľudia pili, no nie tak, aby stratili čižmy i tanistru, i rozum i všetko. Avšak len pohýnal k Otrubovciam. Vtom mu čosi zišlo na um.

„Hô, ako ja len pôjdem na ten krst, bože môj drahý; nohavice sú nové, i kabát nový — a nohy bosé. Akože pôjdem bosý, keď ma žena v čižmách čaká. Hm, ja do Otruboviec nejdem, tú hanbu si len neurobím, to už nie. Idem ja len domov,“ a obrátil vozík k Bacúchu.

„Ale i toto je zle. Hô!“ zavolal na kone. „Kmotrovci ma budú čakať, i žena — a ja neprídem. Čo si tí budú myslieť? Žena tá sa mi pominie od strachu a dá ma kurentovať po celej stolici. Teda ani takto nemilobohu nemôžem odísť. Nuž čože mám robiť? A ak ta pôjdem, utŕžim posmech; ak ta nepôjdem, tí ma budú darmo vyčkávať; narobím im daromnej škody. Ach, čo len robiť? Ísť… nejsť?“ Miško odtrhol spopri cesty jeden králik a trhal z neho lístočky jeden po druhom, či odísť a či neodísť. Vyšlo mu, že odísť.

„Teda odísť… nuž dobre, keď odísť, nechže bude odísť. Ale kam… hm — odísť môžem či domov, či ku kmotrovi, i to i to je len odísť. Nuž zase len toľko viem, ako som sprvu vedel; ani len o mak som nezmúdrel. Nuž čo robiť?“

Tvaroh sa mrvil na truhlici; trápil sa, aby mu len niečo múdreho zišlo na um. Konečne mu napadlo:

„Ach, veď som ja len, bože, sprostý, to, že som dávno nepil. Nevedieť si hneď poradiť! Odkážeme žene, že… že… Tvaroh, pohniže rozumom, čo máš žene odkázať. Hm, len keby prišiel nejaký človek, ale kde nič… ba tu vezú trus, od toho odkážem, že nemôžem ísť na krst.“

Tvaroh zatiahol s vozíkom do tône a pohodil koňom sena. Sedliak o hodnú chvíľu dofuroval k nemu s hnojom. Nevedel, ako má s ním začať. Konečne si pýta od neho ohňa.

„Akože sa máte? Vozíte trus, vozíte?“

Gazda mu nakrátko odsekol:

„Hej.“

„Aký toto odľud. Bočí od človeka ani vlk. Toto som nikdy neslýchal.“

„Viete vy, kde to má byť ten krst?“

„Pravdaže, u nás.“

„U… u vás?“ toto slovo mu väčšmi stislo hrdlo než hodná sklenička borovičky.

„U nás,“ dosvedčil gazda.

„Ale vy ste nie kmotor.“

„Nie, ja som vám nič; len vy ste mne strýk. Nuž my sme sa pekne zišli. Vy si idete na hostinu a ja musím tuto robiť.“

„A ako si ma po-poznal?“ Tvaroh zbledol ako stena, lebo sa bál tohto mládenčiska. „Ja ťa veru neznám, ani nikdy som ťa nevidel.“

„Vy ste ma nevideli, ale ja hej. Aj vás ešte uvidím kedysi; len sa richtujte, nech mi len príde brat, potom ma poznáte.“ A mládenec zahrozil mu bičiskom a poberal sa preč.

„Ty, chlapče, čo sa jeduješ bez poriadku? Pravdu si recme, dobrí spolu buďme, ako sa na rodinu patrí.“

„Rodina? Vy ste rodina?“ A mládenec pobral sa k vozíku a začal podsebného koňa vypriahať.

„Čo mi to robíš? Nechaj mi moje kone!“

„Keď sme rodina, dobre; buďmeže rodina. Keď sme rodina, toto je kôň môj, polovica všetkého je moja: podeľme sa.“

„Ohó, to nejde, s cudzími mozoľmi sa nebudeme len tak deliť. Najprv si vyrobíme a to uschováme, a len potom budeme mať niečo. Tak je to, milý drozde. A nechaj mi koňa — čo mi ho vypriahaš? Ja ťa idem žalovať, idem pred súd, ľudia boží, ratujte ma, zbojníci! Horí, horí… Zbojníci!“

Chudák Tvaroh bol vo veľkom pomykove, nebolo mu ani sedieť, lebo mu koňa brali; ani bežať, lebo sa hanbil, že je bosý. A paholok bol ako zdivený býk; keď ho nazval zbojníkom, pustil koňa, a Tvaroha chytil za ramená a ako páper strhol ho na zem a pred seba postavil.

„Kto je zlodej? Kto je zlodej? Ja som zlodej?“ I začal odpínať lievč z Tvarohovho vozíka.

„Nie si, nie! Len ma nezmárni. Kto by sa bol nazdal, že sa tu zídem s tebou. Veď ja som ti neurobil nič, len sa nehnevaj a nepovedz doma, že si ma videl.“

„Počkajte, hneď vám nepoviem. Ani vy nepovedzte, že ste sa so mnou zišli, lebo je hneď…“

A paholok začal mu lievčom ponad hlavu zvíjať. Tvaroh bol bledý ako stena a nevedel, či má prosiť a či hroziť. Keď pozrel na divú a skoro besnú tvár paholkovu, začal ho prosiť:

„Ale, Ondrej, nič som ti neurobil; rád som ťa videl, ako vlastné dieťa…“

„A kto nás vyhnal z domu? Prečo ja musím po cudzom svete sa potĺkať ako žobrák: kto je tomu vina? Há?“ A lievčom dupol na zem, ako keď sa mak v stupke tlčie. Chudák Tvaroh nevedel, čo má robiť. Len o nohy sa nesmierne bál. Ak mu tým lievčom raz udrie prsty: amen, hneď mu ich odtne. A nech parom vezme takú hostinu. Preto, čo Ondrej raz dupol lievčom, to Miško zakaždým podskočil. Konečne Ondrejovi sa ten tanec začal páčiť. Šiel s lievčom vždy za Tvarohom a spúšťal mu ho pred nohami, ten v úzkostiach zas tancoval a kričal:

„Rata, rata — horí, horí!“

Tu od dediny letí jeden chlap s tanistrou na chrbte. Na Ondreja mikne okom a postaví sa pred Tvaroha. Ten zas hľadí naň, ústa sa mu roztvoria ako teľaťu, keď zahľadí sa na nové vráta. Paholok i prišlý chlap sa smejú na Tvarohovi, ktorý je celkom osprostený. Konečne skočí k tomu s tanistrou a chytí ho za rukáv:

„Aha, tu si mi ho, vtáčik! Ja ťa naučím, ty pobehaj! Dáš mi moje čižmy, ty zlodej!“

Paholok Ondrej pristúpi k Miškovi s lievčom:

„Čušte ho, lebo… jasná strela, okovaná…!“ Miško zas začal tancovať a v tancovaní rozprával Ondrejovi:

„Preboha, nerob mi… Juj, môj palček… juj, skočil som na skalu! Ach… a-ko… ma o-o-báda! Už mi… chce… ko-ko-niec sve-ta u-ro-biť! A pre… čo?“

Ondrej razom zastal v svojej robote.

„No, to som chcel, aby ste sa ma spýtali, prečo. To je už iná reč. To vám hneď poviem. Kto vyhrýzol, vypravotil nášho otca od Tvarohov? Kto mal vždy doň zádrapku? Pre koho ja musím slúžiť a tento handry zbierať? No, kto to urobil?“

„Ach, bože, veď som ja len upadol medzi lotrov. Ľudia boží, ratujte ma… Horí!“

Mladý handrár sa zasmial a povedal:

„Darmo kričíte, všetok svet je pri krštení. Lebo tí nešli tam za vami čakať, kým vy vytrezviete. Ja som im vyrozprával všetko, ako ste bosý išli na krštenie, aká im je to hanba, keď majú takého ožratého a lakomého kmotra. Len choďte ta, veď vy pôjdete so psím kúrom odtiaľ, tak ako vaša žena.“

„Ach, moja žena nie je na krštení? Vyhnali nás, vyhnali. A prečo nás vyhnali?“

Handrár sa ohlásil:

„Lebo my sme tam páni. Ja som tam už gazda. Handár som len tak nazbieral, aby som vás oklamal. Ten bohatý zať zďaleka, čo vzal vášho kmotra dcéru, som ja.“

„I ty si mi rodina?“

„My sme vám rodina; vy ste nám strýk. Vidíte, tak nám pán boh pomohol.“

„Ach, moje deti radostné. Čože sa máme vadiť? Všetko bude dobre, len mi vráťte čižmy, lebo bosý nemôžem tu byť.“

„Čižmy má už stryná. Len poďte, tam vás čaká.“

„Veď že ste ju vyhnali.“

„Ale horký, len poďte!“

Tvaroh šiel do Otruboviec, i dobre sa mu tam vodilo. Zabavil sa tam i so ženou za dva dni; nechýbalo im tam nič, len vtáčie mlieko. Tak sa potom priateľstvo medzi ním a jeho synovcami utvrdzovalo; nikdy viac sa nevadili. Veď aj načo by to bolo? Tvaroh je aj tak bez detí; nuž raduje sa, že synovia nebohého brata budú po ňom pánmi v dome. Vo výročité sviatky a v hostinu vždy ich zavolá k sebe do Tvarožníka a smeje sa na tom strachu, keď sa s nimi bol zišiel pod Otrubovcami. Často si pokyvuje hlavou a vravieva:

„Len sú figliari tí chlapci z tých Otruboviec; ale som rád, že som sa pomeril s nimi.“

A starý Klopačka mu tiež prisviedča:

„Veru pravdu máte; ale keby nie tých čižiem, nebolo by bývalo nič.“

„Veru sotva, veru sotva.“