ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slniečko už dokonale sa bolo schýlilo nad hory; ich tône už hodne narástli, keď sa Miško Tvaroh prebudil. Pretrie si oči, podvihne hlavu a poobzerá sa, potom zavolá na koníky: „Nuž ale čo stojíte? To keď človek trochu zdriemne, hneď musíte zastať, mršiny nepodarené.“ A chytiac bič, i pejka a faku dobre počastoval. Kone sa len zdívali, skadiaľ to padá na ne, a zadivili sa, vidiac, že gazda sa už zobral. Miško zas pokrútil hlavou, keď si pozrel na ruku, a tá mu bola od biča celkom zakolomažená.

„Kolomaž, kolomaž — ko-lo-ko-ko-lo-maž,“ viac ani slova nepovedal, lebo hlava sa mu zas sklonila na tanistru, o krátky otčenáš už chrápal. Kone len idú z nohy na nohu. Tu koleso vyjde na hodný kameň a z neho dolu. Miško sa hneď chytil za svoju makovicu: „Ej, hlavička moja, veď sa ty nedaj takto česnúť. Čože bude Tvarožník robiť, ak sa tebe niečo stane? Len kde sa vzala toľká skala tu na hradskej ceste?“ A Miško, sadnúc si vo vozíku, obzeral sa, kde je ten kameň, a či sa niečo nestratilo.

„Nuž ale čože je toto? Aha — veď tu, ľaľa, voda tečie popod kolesá. Ale ako je toto? Pane bože, kedy len mohli napustiť toľko tej vody na hradskú. To museli, kým som spal. Hijó len, hijó — nič sa, chvalabohu, nezlomilo, aspoň to je dobre.“ Miško len poháňal, ale nemohol sa z vody nijako vymotať.

„Ale veď je toto potok. Ja sa brodím v potoku ako kačka. Len kde som mal rozum, keď som hneď nevidel, že toto je potok. Hľa, tu pri ňom je hradská. A že vraj na hradskú napúšťali vody — hahahá — nebol som ja starý blázon? Teraz už viem, ako som sa sem dostal: ja som driemal, kone chceli piť, i vtiahli ma do vody. Potom sme tak zašli dolu potokom až sem.“ A milý Tvaroh obrátil vozík a poberal sa opačným smerom hore potokom. Pozerá, či niet niekde mosta, alebo nejaký nízky, úložný breh, po ktorom by sa mohol dostať z potoka na hradskú, ale nikde nevidno ničoho; brehy sú všade strmé, vysoké.

„Nuž ale takto ďaleko zájsť a neprebudiť sa. Toto je pád! A mňa akosi hlava bolí, akiste som si zas čosi prelial, a potom som to musel odspať. No ešte to je šťastie, že niet zbojníkov, čo by človeka obkradli. Ale mne čosi schodí na um — aha — aha — keď som vychodil na — na — akože ten vŕštek volajú — no tak sa mi po jazyku pletie, ale či ma čert do mien, nech sa tam volá, ako sa len chce — nuž tam som bol vzal jedného, čo šiel z Pešti. Hej — hej — ozaj, už mi huplo do pamäti: na Bacúch, hore Bacúchom som šiel, keď som ho vzal na voz. Ten sa so mnou viezol až — až ku krčme. Tam sa čosi vypilo — on zaplatil — mňa to nestálo ani drevený grajciar, to ešte tak viem ako teraz: ale ako som sem prišiel — hm, to veru neviem, a čo mi kto hneď hlavu odtne, nebudem vedieť povedať. Ale kedy sa už vymotám z tohto potoka. Niet mu konca-kraja. Je dlhý ako Gajdel.^[2] Hô, hô, hôže, hô!“ začal Miško kričať na kone, lebo prišli k jazu,^[3] kde voda dolu doskami s veľkým hukotom padala.

„Nuž ale čo je toto? Mne ktosi porobil, ani si to ináč neuverím, a čo mi hneď dušu na dlaň položíte. Porobil veru, a to ten Pešťan… lebo… lebo jeho oči sa mi hneď nepáčili, hneď som si riekol: ,Majže, Mišo, rozum, ten človek má mrcha oči, obočia sa mu ponad nos zrastené.‘ Ten mi porobil a teraz sa kdesi smeje na mne a hľadí sem, ako sa ja trápim. Ale takto sa videl dosť poriadnym človekom, tanistry sa mi, ľaľa, ani nedotkol. Nuž ale čerta sa jej dotkne, keď mi bola pod hlavou. Ale tento jaz! Čo len robí tu tento jaz. Ako len zišiel tento môj vozík dolu ním. Iba ak sa zomlel tak ako mladé húsatá dolu žľabmi vo mlyne. Hja, v dolinu to išlo veľmi ľahko, ale teraz veru ja neviem, ako sa vyškrabem hore ním. Keby len niekto prišiel, čo by mi pomohol, alebo kone zapäl, alebo čo. Teraz neposvieti čert holomka, ako tam pod Bacúchom. Ja som sem sám neprišiel, lebo som spal, kone tiež samy neprišli: to bol ten holomok z Pešti. Ten ma zaviezol sem do vody, a tu nechal, bodaj mu zuby vypršali. Ale len ako ma sem zaviezol do tejto sprepadliny: ani napred, lebo tam je jaz, ani nazad, lebo tam je zas breh. Ale, bože môj… aha… že mi to hneď nezišlo na um! Oh, či je to nie sprostá tekvica táto moja hlava! Chvalabohu, že ma tu aspoň nik nevidí a nepočuje: bolože by to potom smiechu v Tvarožníku, keby počuli ľudia, že Mišo Tvaroh, výborník, chcel sa hore jazom i s vozíkom škriabať. Od smiechu by im rebro vystavilo. No už len preč od tohto jazu, obráťme sa, azda tam nájdeme nejaký východ na hradskú.“

Tvaroh šiel spiatočnou cestou nazad, skadiaľ prišiel: obzerá sa, či nevidí niekde úložistý breh, hore ktorým by na cestu vyšiel; ale nikde nič. Vrátil sa konečne i na to isté miesto, kde sa bol pred chvíľou prebudil; zašiel ešte asi tri strelenia, a hľa, tu potok má celkom nízky, úložistý breh; ba aj cesta je prerobená, ktorou sa do potoka vchodilo, keď sa kone mali napájať.

„No už to bol fialka, ten Pešťan! Vozík mi v túto stranu obráti, aby som sa nazdal, že som od jazu dolu potokom zišiel. Chvalabohu, že ma nik nevidel, lebo by môjmu výborníctvu hneď odzvonili! A teraz do tých Otruboviec!“

Miško vyviezol vozík na cestu, hore závozom, na ktorom bolo vidno ešte štyri koľaje, ako sa v oblúk odhora nadol do potoka zahýnali.

„Hm, čo je toto? Kde som, čo som? Mne sa všetko tak vidí, že som ešte nikdy tu nebol. Lebo do Otruboviec som už koľko ráz išiel, ale na túto cestu sa vonkoncom nepamätám. Tu cesta ide dolu horou, ale keď sme šli dosiaľ nadol, poďmeže i teraz tak; uvidíme, kam nás cesta povedie.“

Tvaroh pošibol kone, prihamoval vozík, a už uháňal dolu cestou, až sa kúrilo za ním. Obzerá sa, rozmýšľa, či kedy šiel touto cestou, no nemôže sa na nič rozpamätať. Iba zrazu cesta skrúti sa mu vpravo, a hľa, akoby zo zeme vyskočila, stojí pred ním hodná dedina.

„Pane bože, čo je toto za dedina? Hej, mrcha svet, vezmeš ho na voz, i nakŕmiš ho ako pavúka, a on ťa za to napraví na zlú cestu. Však počkaj, ja ti ukážem, nech sa len zídem s tebou. Viem, že ti počítam rebrá, a naučím ťa móres, aby si druhý raz tvarožníckemu výborníkovi dal pokoj.“

Tvaroh vchodí do dediny a obzerá sa, či nenájde tabuľky, kde by bolo napísané, čo to za obec. I bola tam tabuľka na kolíku, ale litery už dávno zmyl dážď, už len čierne jarčeky značili, kadiaľ išla zmytá sadzba.

„No ale si za dedina! Nechcel by som tu byť richtárom. Už veru radšej v Tvarožníku kraviarom že tu richtárom. Na ceste všetko ako vymreté, nevídať ani vtáčka, ani letáčka, ani detí, čo by sa zabávali ako inde. Aha, tamto ide akýsi chlap, aj to sa len vlečie, akoby slimák, zavoláme naň. Švagre — hoho — švagre, počujete? Nuž ale si hluchý, ani čo by mal uši zamurované; keď kričia naň, ani len netúrne. Švagre!“ Takýmto hlasom zakričal naň, že až v nižnom konci dediny husi ho počuli a ohlásili sa mu. Chlap sa konečne obzrel a postál: „No, čože tak kričíte? Nazdávate sa, že som hluchý?“

„Nenazdávam sa, len volám na vás, aby ste sa mi ohlásili. Povedzte mi, ako sa volá táto dedina?“

„Ako sa volá, nuž akože by sa volala? Volá sa do nej do Letára.“

„Aha, toto je ten Letár? Toto je Letár. Tak tu býva ten kvietok, čo ma do tohoto kúta zaviezol.“

„Čo za kvietok? Kto vás viedol?“

„Ale jeden trhan sa mi oblepil na vozík až hen pod Bacúchom. Ja som z Tvarožníka a mám ísť do Otruboviec, a ten ma zaviezol sem.“

„Že vás zaviezol? A teraz kdeže je?“

„Veď to bol kúsok od neho, že ma v potoku i s vozíkom nechal, a on utiekol preč. Nevedeli by ste, kto je to? Povedal, že je z Letára a ide z Pešti.“

„Hja, keď vám je v Letári moc sveta; ktože ho tam vie, kto to bol?“

„Bol taký čaptavý; na chrbte mal tanistru a má veľké gamby.“

„V našej dedine jest dosť čaptákov a gambáčov.“

„Na pravé oko žmúril,“ poznamenal Tvaroh.

„Hm, i vy žmurkáte, a to oboma očima.“

„Hja, ale ten tak žmurká, akoby si niečo na klobúku pozeral.“

„V Letári nemáte takého človeka; len si vy choďte do Tvarožníka, tam sa skôr takí obšivkári nájdu. Mne raz i halenu i uzdu ukradli.“

„Už odkiaľkoľvek je, ja ho kedysi nájdem, a potom ho chytím a kosti mu zmeliem na otruby. Ja ho naučím posmechy robiť zo statočného človeka, a to ešte výborníka z Tvarožníka. Neukázali by ste mi cestu do Otruboviec?“

„Tu sa pekne rúče obrátite, a tou istou cestou, ako ste prišli, budete rušať nazad, až prídete ku krčme, čo je pod Bacúchom. Tou sa odrazíte vpravo i prídete o hodinu alebo dve do Otruboviec.“

„Nuž a Letár nepadne mi do cesty?“

„Ach nie, ten leží strán cesty.“

„No, už mne ten vykázal! Tou istou cestou hybaj nazad, a to ešte hore vrchom. Kone sú už lačné ako laty, aj ja by som neutiekol od misy. Len čo som mu ja, hriešny človek, kedy urobil? Nikdy nič, ešte som mu makovník do pažeráka vopchal. Čertovo futro! Ale to už býva tak, že pre svoju dobrotu vyjdeš i na psotu.“

„Hja, veru tak, veru tak,“ prisvedčil mu Letárčan.

Tvaroh obrátil vozík a tou istou cestou, ako prišiel, aj odišiel preč. No, ešte je len dobre, že žena nešla so mnou. Ale… ale keby tá bola šla, či by sa mi ozaj toto bolo stalo? Hm… hm… sotva,“ pokrútil hlavou a začal si kresať do fajočky. „Pošibnem kone, a prídem akurát v dobrý čas do Otruboviec. Tam ma zas bude čakať hriata… háj, budeže to za vôňa, v nej bude všelijaká náprava od výmyslu sveta. Upijem si tak po chlapsky. No… no, ako je to dobre, keď človeka za kmotra volajú. Nestojí ťa ani päták, a naješ i napiješ sa, kým ti len koža stačí… Hm, hm, len prečo sa to tak málokedy pridá? No, ale keď ta prídem, moja stará sa ani nenazdá, kde som pochodil, ako som blúdil, ako som pred jazom zastal! Ja jej poviem, že som preto prišiel neskoro, keď som musel za čižmami čakať. Nuž kto ma vyzradí?“