ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Štefan Moyses, vlastne ako ukazuje tu pripojený fototypicky reprodukovaný výťah matrikulárny,^[22] Mojžiš, narodil sa vo Veselom v Nitrianskej stolici dňa 24. októbra 1797. Veselé leží v okrese piešťanskom, má 127 domov a do 900 duší; okolo, z pravej strany, pravda ďalej, luní sa Váh, zľava tiahne sa stará hradská cesta, spojujúca dva obchodné punkty: považské Nové Mesto a Trnavu. Kraje nižného Považia sú úrodné, rovné, akoby pripravovali cestovateľa na žírnu trnavskú rovinu a podunajské rovné, nesmierne plochy. Obývané sú ľudom čisto slovenským, jadrným, praktickým, bez výnimky roľníckym. Neďaleké Madunice pripomínajú nám druhého muža, ktorého meno je nerozlučne spojené s novozrodením slovenského národa, meno Jána Hollého,^[23] ktorý tam strávil veľkú časť požehnaného života svojho. Madunice a blízky háj Mlíč navštevovala jeho epická „Umka“ a šeptala básnikovi báje hlbokej stariny.

Veselé je pamätné ešte aj tým, že tam u farára Jura Holčeka vydržiavalo sa valné zhromaždenie „Hlavného spolku zakladateľov spolkov triezvosti“ dňa 12. augusta 1847.^[24] Predsedal Štefan Závodník, hlavný horliteľ v tomto smere, prítomní boli medzi iným Ľudovít Štúr, Michal M. Hodža, Jozef M. Hurban, barón L. M. (?)^[25] Mal to byť spolok krajinský, zahrňujúci v sebe všetky národnosti a konfesie. Zápisníkom bol Eugen Gerometta.^[26] Výbor doplnil sa takto: Ctiboh Cochius z Jasenovej,^[27] Alojz Šoltés z Banskej Štiavnice,^[28] Juraj Matúška z Istebného,^[29] Július Plošic,^[30] August Škultéty z Tisovca^[31] a Tomáš Hromada z Hronca.^[32]

Štefan Mojžiš-Krajčo, roľník vo Veselom,^[33] vzal si roku 1796 za manželku Annu Masarovičovú,^[34] z majera baróna Mednianskeho. Domec, v ktorom mladí manželia bývali, dodnes volá sa „do Krajčov“. Stojí ešte, len do istého stupňa pokročil s vekom: dostal namiesto starej doškovej strechy škridlicovú, premenil sa vo fronte, no múry, ktoré videli kolísku Štefanovu, ešte vždy stoja, pravda, nápisom žiadnym nehlásajú, kto narodil sa na tamto, národu slovenskému tak vzácnom mieste.^[35] Bez stopy a mramoru čnejú miesta narodenia i smrti našich prorokov, tupo kráča okolo posvätných miest nevďačný, neupovedomelý vnuk. A potom divíme sa, že tak mŕtvo, nehistoricky, bezsledno prešumeli stoletia nad národom našim?

Manželom požehnal Boh syna Štefana a dcérku.^[36] Deti skoro zostali sirotami — otec zomrel, keď synovi bolo asi deväť mesiacov,^[37] matku stratil Štefan v siedmom roku útleho života svojho. Sirôt zaujal sa Ondrej Jelenčík, tamojší kasnár^[38] Anatola Révayho.^[39] On i žena jeho Judita, bezdetný manželský pár, starali sa o ne ako o vlastné deti, chlapca dali na štúdiá a dcérku vydali za akéhosi Mondoka. Z tohto manželstva pošli traja synovia, z ktorých jeden bol farárom pri Tekovskom Sv. Kríži, v Lovči.^[40]

Štefan, odbaviac miestnu školu, poslaný bol pestúnom svojím roku 1806 do Trnavy, najprv do najvyššej triedy hlavnej školy, potom na gymnázium. Trnavské školy mali v tie časy dobrý chýr. Už roku 1813 bol mladý Štefan s gymnáziom hotový, a dľa želania manželky Ondreja Jelenčíka Judity, osoby veľmi nábožnej, určený bol pre stav duchovný. Pretože skončil gymnázium s vyznamenaním, bez ťažkostí prijali ho medzi klerikov arcibiskupstva ostrihomského.

V arcibiskupskom seminári trnavskom študoval za dva roky filozofiu; to boli vtedy prípravné štúdiá pre zvláštne nadaných klerikov. Stadiaľto dostal sa na ústredný seminár peštiansky roku 1815. Osemnásťročný mladoň do týchto čias nevedel okrem materinského jazyka žiaden živý jazyk, tým väčšie boli jeho vedomosti v latine a gréčtine. V Pešti, popri štúdiách teologických, oddal sa samočinne na učenie sa živých jazykov, nemeckého, francúzskeho a maďarského. Pri jeho ohromných schopnostiach, vernej pamäti a železnej pilnosti behom troch rokov osvojil si dôkladne spomenuté jazyky. Celý teologický kurz odbavil roku 1819 — no za kňaza nemohol byť ešte vysvätený, nemajúc kanonického veku.^[41] Či už vtedy bol precitnutý národne, a či nie, akým nárazom zobudil sa v ňom národný cit, nemohli sme sa dočítať. Pravdepodobné je, že prišiel k povedomiu sám, logikou myslenia a dobrotou srdca.

Na radu Imricha Perényiho,^[42] tehdajšieho vikára ostrihomskej kapituly, odobral sa čo skončený teológ do Sečianky, dediny hontianskej, s misiou učiť a vychovávať synov tamojšieho zemana a kráľovského radcu Alexandra Lipthayho.^[43] Hlavnou úlohou mladého klerika bolo, zasvätiť zemianskych synkov do tajností latinskej gramatiky a syntaxe.

Slávny prímas Uhorska, arcibiskup Alexander Rudnay,^[44] ktorý povedal ono slávne: „Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavus ero“ (Som Slovák, a čoby som pozdvihnutý bol na prestol Petra, zostanem Slovákom), založil r. 1820 takzvané presbytérium^[45] v Ostrihome. Moyses, keď pripravil svojich chovancov do škôl, prijatý bol do presbytéria; v januári roku 1821 bol za kňaza vysvätený a ihneď poslaný slúžiť cirkvi čo kaplán.^[46] V Ostrihome vyznačil sa mladý kňaz, čo výtečný kazateľ. Roku 1828 dňa 1. júna poslali ho do Pešti k chrámu sv. Jozefa, čo kazateľa slovenského. Koncom októbra 1829 zložil tento úrad, lebo jeho túžba niesla sa vyššie. Vzdor bremenu prísneho úradu, čo kaplán, pokračoval v štúdiách, najmä filozofických, tak že v mesiaci februári roku 1828 zložil rigorózum na filozofickej fakulte peštianskej a stal sa doktorom filozofie.

Nezlomná snaha jeho učiť sa a učiť ponúkla ho uchádzať sa o uprázdnenú vtedy katedru filozofie na kráľovskej akadémii v Záhrebe. To bol moment, ktorý ho vyrval ešte ďalej od lona národa nášho slovenského… Najvyšším výnosom kráľovským v septembri 1829 vymenovaný bol za profesora filozofie na Záhrebskej akadémii, kam odišiel už v decembri toho samého roku. Dňa 1. januára 1830 zložil úradnú prísahu a hneď na druhý deň počal prednášať. Učiteľský tento úrad jeho trval za plných 17 rokov. Popri filozofii prednášal i jazyk grécky,^[47] v ktorom privátnou pilnosťou zdokonalil sa bol ešte počas svojho kaplánovania. Že zaoberal sa i so slaviančinou, toho dôkaz máme v rukách: veľký zväzok vlastnoručných jeho ilýrskych rukopisov,^[48] pojednávajúcich o rozmanitých kultúrno-politických témach, ale najviac o zdokonalení a ustálení jazyka chorvátskeho, alebo, ako vtedy hovorili a písali, ilýrskeho. No, že bol v spojení s ostatným slavianskym svetom, dokazujú medziiným jeho listy (Slovenské pohľady 1895, str. 498): jeden Martinovi Hamuliakovi,^[49] druhý Jánovi Kollárovi zo Záhrebu 23. februára 1831 písané. Posiela Kollárovi chorvátske verše, prosí o Časopis múzejný,^[50] teší sa novému podniku, to jest založeniu nádejného slovenského časopisu,^[51] ktorý projekt dávnejšie zaujímal Kollára i Hamuljaka. Moyses sľubuje vec podporovať a odporúča Kollárovi obrátiť sa na Jozefa Kuševića,^[52] referendára^[53] pri uhorskej kancelárii vo Viedni, slávneho obrancu municipiálnych práv^[54] Chorvátska,^[55] ospievaného Pavlom Štoosom, veľkým buditeľom chorvátskym (1808 — 1861).^[56]

Nielen to, náš Moyses stal sa i bojovníkom za národný chorvátsky jazyk. V tie časy i u samých Chorvátov bol on jazykom „barbarským“: zášť ich tak ďaleko išla, že bez milosrdenstva sami Chorváti ničili starinné chorvátske písomností a listiny, menovite glagolské, aby „zotreli stopy barbarstva, aby nemuseli červenať sa hanbou pred cudzozemcom, ak by spozoroval, že staré chorvátske listiny písané hoci nie vzletným latinským jazykom, ale chorvátskym, barbarským. Školy toho času viedli k naozajstnému barbarstvu“; tak žaluje sa na tieto časy Anton Mažuranić.^[57]

Prvý muž, počavší prednášať po chorvátsky v Záhrebe, bol Smodek,^[58] kolega Moysesov. Akadémia, vlastne arcigymnázium, na ktorom učili, osnované bolo roku 1672, pozostávalo zo 6 gymnaziálnych tried, dvoch špeciálnych kurzov pre filozofiu, jus^[59] a teológiu. Roku 1792 počali tam prednášať maďarčinu čo neobligátny predmet, chorváčtinu neprednášali!! Neuveriteľné paradoxy, predsa historicky verné. Taký neuveriteľný bude raz fakt, že napríklad v Turčianskom Sv. Martine je maďarčina náukozdelným^[60] jazykom, a slovenčine neučia!!

Smodek, známy Gajov počal učiť chorvátskemu jazyku bezplatne;^[61] jeho lekcie boli preplnené žiakmi všetkých tried, ba i profesori chodili na prednášky, čo hrozne hnevalo Maďarov a maďarónov, posielaných z Pešti, takže protestovali silno. Ani mnohí profesori nechceli trpieť túto „barbarskú novotu“. Tu povstal roku 1836 náš Moyses a veľkou rečou dokázal užitočnosť a význam prednášania chorvátskeho jazyka. (Reč bola vytlačená pod záhlavím: „Oratio qua literariam juventutem ad R. Academiam Zagrabiensem sociumque Archigymnasium initio anni schol. 1836 — 37 comparentem Nomine I. Scholarum Directionis salutavit Stephanus Moyses. Zagrabiae.“)^[62] Tak Slovák bol medzi prvými, ktorí Chorvátov presvedčovali o potrebe národného jazyka na školách i v literatúre! A keď Moysesa násilne odstránili od cenzúry, o čom nižšie, druhý Slovák, Bohuslav Šulek,^[63] zaplnil jeho miesto a stal sa nielen borcom za národný jazyk, ale jeho prvým pestiteľom, obzvlášte vzhľadom na tvorenie vedeckých a praktických termínov.

Tu pripomenieme ešte, že Moyses s Babukićom vydal osobitným vydaním dielo Pavla Vitezovića (1650 — 1715)^[64] tohto predchodcu ilyrizmu v sedemnástom století: „Odiljenje Sigetsko“, a roku 1849 spolu s Hermanom Bužanom a Metelom Ožegovićom podpísal latinskú adresu vďaky Gajovi,^[65] za jeho statný boj za ilýrsku národnosť.

Moysesov sedemnásťročný pobyt v Chorvátsku nebol časom pokoja, trebárs jeho povolanie nebolo práve bojovné. No ako dobrý Slavian, nemohol ostať ľahostajný, keď išlo o život národa. Maďari už na snemoch roku 1825 — 1827 silno žiadali, aby Chorváti prijali maďarský jazyk za štátny namiesto latinského. Chorváti bránili predbežne latinitu a div boží, pomáhali im i slovenskí deputáti^[66] z Nitrianskej a Liptovskej stolice, ktorí na sneme tvrdili, že zameniť latinitu za maďarčinu je ešte predčasné, lebo na Horniakoch, teda v kraji, menovanom „pars nobilior Hungariae“,^[67] jazyk maďarský je neznámy. Neskôr pretenzie^[68] Maďarov zosilnili sa ramenito: oni počali násilne tisnúť maďarčinu do Chorvátska. Týmto upozornili Chorvátov, že nenie dosť brániť latinitu proti maďarčine, teda reč mŕtvu proti živej, ale vlastný rodný živý jazyk zastať pred nápadom maďarizácie. I zavznel konečne jasný hlas grófa Janka Draškovića,^[69] ktorý už pozitívne poukázal na práva rodného jazyka.

No Maďari išli ešte ďalej. Na sneme roku 1832 — 1836 previedli zákon, aby v Chorvátsku všetky stredné a vyššie školy boli maďarizované, teda i záhrebská akadémia, na ktorej prednášalo sa po latinsky. A tu počala sa opravdivá borba za chorvátčinu, tedy práve v tom čase, v ktorom Moyses učil na akadémii. Boli to časy energického prebúdzania sa chorvátskeho národa. Zjavili sa Gaj a Kukuljević,^[70] no sverepé nábehy maďarizátorské obnovili sa dvojnou silou. Maďari nasilu chceli voviesť maďarčinu do chorvátskych škôl, Chorváti protivili sa mužne. Už zjavili sa u nich časopisy a zanedlho vyrástla, ako zo zeme, i štátoprávna opozícia. Záhrebský snem dal vyslancom svojim, grófovi Jánovi Draškovićovi, grófovi Jurajovi Oršićovi a Markovi Lentulajovi^[71] inštrukcie, silou ktorých mali žiadať oddelenie Chorvátska od Uhorska, uvedenie chorvátskeho jazyka do správy. Tak možno historicky dokázať, že Chorvátov maďarizácia priviedla k rodnému jazyku, prinútila opustiť „vzdelanú“ latinu a chytiť sa do obrábania zanedbanej „živej stariny“ vlastného národného jazyka.

Chorváti vtedy ešte nemysleli na úplné nepriateľstvo: chorvátsky snem odhlasoval istú sumu na národné maďarské divadlo v Pešti, ktorú mali zložiť chorvátske stolice a mestá! Oni len doma chceli mať pokoj. No Maďari išli neúprosno a konzekventne ďalej. Darmo Chorváti poukazovali na svoje osobitné práva, na svoju neodvislosť. Len pomocou cisára Ferdinanda dosiahli, že maďarizácia nevtrhla ihneď tak rapídne do Chorvátska, ako drala sa do národov v Uhorsku. Darmo varoval Széchényi^[72] pred násilnou maďarizáciou vo svojej reči, povedanej dňa 24. novembra 1842 na valnom zhromaždení maďarskej akadémie! Vtedy už Kossuth bol pánom takzvanej verejnej mienky a hnal divokými článkami „Pesti Hirlapu“^[74] i fanatickými rečami maďarizáciu i boj s nemaďarskými národmi do najkrajnejších krajností, i povstala borba…

Borba viedla sa tuho, a práve v nej Štefan Moyses vymenovaný bol kráľom roku 1837 za cenzora záhrebskej tlače, novín i kníh. Ako muž pravdy a zástupca humánno-národných snáh, nemohol Moyses potlačovať novú ilýrsku literatúru, hatiť obrodenie chorvátske, trebárs všetko možné vynaložil, aby v chorvátskej tlači neudali sa privehementné^[75] nápady na Maďarov, a nejeden článok Gajov a Kukuljevića-Sakcinského bol temperovaný^[76] jeho dobro-želateľnou, no rozvažitou cenzúrskou tužkou. On jednoducho dovolil, aby kruto napádaní Chorváti maďarskou, menovite košútovskou tlačou, mohli sa brániť… Ale práve to neľúbilo sa Maďarom a menovite kráľovskej námestnej rade, ktorej záhrebská cenzúra bola bezprostredne podriadená. Ona želala si cenzora, ktorý by Chorvátom nedovolil brániť sa, zamkol im ústa, odobral jedinú zbraň, ktorou mohli a smeli odrážať divoké nápady peštianskej žurnalistiky, nápady a denunciácie nesčíselných brožúr, v ktorých Chorváti jednostajne boli obviňovaní z panslávizmu, z rusofilizmu, ako napríklad stalo sa to v brožúre Vesselinyho „Szózat a magyar és szláv nemzetiség ügyében“,^[77] kde autor pozitívne tvrdí, že medzi ruskými interesmi a ilýrskymi, českými, slovenskými intenciami niet žiadneho rozdielu. Divný pán!

Pri takomto búrení a dennom zraste revolucionárnej košútovskej strany nenie divu, že Moyses bol vystavený ustavičným nápadom zo strany peštianskych teroristov, ktorým poddávala sa i sama námestná rada, až konečne námestná rada dňa 3. januára 1843 Moysesa z cenzorského úradu suspendovala a pred najvyšším fórom jeho definitívne odstránenie navrhla.

Samo sebou rozumie sa, že tu sám Moyses nebol vinným v žiadnom ohľade. Maďari postavili na jeho miesto akéhosi Máčika, odrodeného Slováka,^[78] lebo je isté, že tento cenzor ani po chorvátsky nevedel; bol divým maďarónom, a Chorváti až teraz zvedeli, čo znamenala umná ruka Moysesova a jeho inteligentná, dobrodušná tužka. Máčik nepripúšťal pod tlač celé haldy spisov, tyranizoval noviny a časopisy. Slovo „ilýrsky“ a „ilyrizmus“ bolo zakázané písať a tlačiť. Celé veľké diela zmizli do večnej tmy, keď Máčik uznal za dobré napísať na prvý hárok bez odôvodnenia: „ad typum non admittitur.“^[79]

Takhľa, Slováci poslali chorvátskym bratom nielen samých dielnych^[80] ľudí, lež dali im i okúsiť, aké podlé ovocinky rodí slovenská pôda. No tých dobrých ľudí, od nás prišlých, je predsa viac; na Slovensku je to naopak: zradných ľudí je viac, než verných. V Chorvátsku špatí vzduch renegátstvom jeden Máčik proti Jánovi Kollárovi, ktorý im vychoval Gaja, Kukuljevića, proti Haulikovi, ktorý obohatil ich národné a náboženské inštitúcie proti Moysesovi, ktorý im vychoval národnú gardu, Šulekovi, ktorý im obohatil literatúru a urobil sám toľko vo vzdelanostnom ohľade, ako celá akadémia…

Odstránenie Moysesa malo veľké politické následky. Ono podnietilo ohnivého Ivana Kukuljevića-Sakcinského k činnosti. Suspendovanie Moysesa bola kvapka, ktorou kalich pretiekol.

Rozhorčený Kukuljević odhodlal sa k prvej chorvátskej reči na sneme Trojjediného kráľovstva v Záhrebe dňa 2. mája 1843.^[81] Tým hodil rukavicu maďarstvujúcej vláde. „Viem,“ hovoril, „že väčšina z nás nevie dobre hovoriť, ani písať a čítať vo svojom rodnom jazyku. Príčina je v tom, že užívame ho len v dome, ale nie pri verejných dielach, radšej ľneme k nemeckému, talianskemu jazyku! Tak odcudzili sme sa od samých seba, oddelili sa od bratov našich, že mnohí neznajú, akej sú národnosti a ktoré národy patria k nám pôvodom i krvou! Pozrime sa na susedov, žijúcich pod rakúskym žezlom, každý z nich, Nemec, Maďarín, Ital postavil jazyk svoj na prvé miesto, len my, krotkí a pokorní Slaviani, ktorých je v monarchii 17 miliónov, len my, chabí Chorváti a Slavónci, nezmiešaní s žiadnym iným národom, vo vlastnej otčine bojíme sa svojho jazyka ako strašidla. My sme trochu Latináci, trochu Nemci, trochu Italci, trochu Maďari, trochu Slaviani, a vlastne sme ničím! My sme potomkovia tých predkov, ktorí za starých čias svoj jazyk tak ľúbili, že už v deviatom století vyznavači oboch vierovyznaní uviedli ho do cirkvi a bohoslužby, a tým postavili ho na rovnú úroveň s gréckym a latinským jazykom, ale doma ho ešte i nad staré jazyky cenili; my sme synovia matky Slávy, ktorá zaľudnila deťmi svojimi celý svet, a len preto leží unížená vo tme, lebo jazyk jej potomkov je uhnetený. Dokážme, že sme hodní sluť^[82] synami takej matere!“

Reč Kukuljevića udrela do živého. No také pomery boli, že nemohla byť v Záhrebe tlačená, ale prostredníctvom Moysesovým uzrela svetlo sveta v Belehrade, kde druhý Slovák, Bohuslav Šulek, vydával za niektorý čas chorvátsky časopis „Branislav“.^[83]

Do búrnych časov padol teda pobyt Moysesov v Chorvátsku. Jeho suspendovanie z cenzorského úradu ovšem malo rozhodný mravný vplyv na národnú stranu, jeho stálo kanoniu,^[84][85] ku ktorej bol už navrhnutý. Pravda, on si nevšímal preterovania,^[86] ktoré mu donieslo tým väčšiu úctu u všetkých poctivých ľudí chorvátskych.

Náš Slovák stal sa miláčkom chorvátskeho národa. Sám Ante Kukuljević-Sakcinski, otec už spomenutého Ivana, bývalý poslanec chorvátsky do peštianskej magnátskej tabuly^[87] roku 1832, od roku 1836 hlavný náčelník výučby v Chorvátsku, vzdor peštianskej anatéme,^[88] zveril Moysesovi prodirektorát akadémie… Námestná rada v Pešti nechcela o tom ani počuť, ale starý Ante mal toľko moci a vplyvu, že Moyses za dva roky pokojne úradoval, vzdor všetkým protestom z Pešti.

Druhý protektor a ctiteľ Moysesov bol znamenitý záštitník ilyrizmu a vôbec národného hnutia chorvátskeho, biskup Georg Haulik, rodom Slovák, práve tak ako sám Moyses. Haulik patrí k najužitočnejším, najčinnejším a najobetavejším chorvátskym patriotom, ktorý venoval duchovným, humanitným i národným cieľom veľké sumy (150 000 zl. len na opateru milosrdných sestier). On zobúdzal v klerikoch národného ducha a primal ich učiť sa slavianskym jazykom, menovite ruskému, navštevoval sám ich deklamátorské^[89] večierky. Štedro podporoval literatúru i umožnil značnou peňažnou obeťou založenie chorvátskeho národného divadla.

Podivná sudba, že po tretí raz stretáme sa so Slovákom, opisujúc bežne dobu chorvátskeho znovuzrodenia, známeho pod menom ilyrizmu. Georg Haulik narodil sa v Trnave dňa 20. apríla 1788. Študoval v Trnave, Ostrihome a vo Viedni; roku 1811 stal sa kňazom, 1814 konzistoriálnym notárom, 1820 tajomníkom prímasovým, 1824 asesorom Ostrihomskej stolice, 1825 kanonikom ostrihomským. Roku 1830 vymenovaný bol radcom pri uhorskom námestníctve a rok na to radcom pri dvornej kancelárii. V cirkevnej hodnosti stal sa roku 1832 veľprepoštom a roku 1837 biskupom záhrebským a kráľovským tajným radcom. Zvláštna sudba zviedla dovedna týchto dvoch Slovákov! Tak ako starší slovenský rodák v Záhrebe Haulik, pod rameno chytil Moysesa, tak Moyses stal sa neskôr prostredníkom povýšenia svojho protektora za arcibiskupa, o čom bude nižšie reč. Haulik je veľmi úctyhodný zjav v histórii juhoslavianského pohybu, ktorým bol, pravda, tak zachvátený, že na svoje rodisko úplne zabudol. Aspoň v našom slovenskom živote niet žiadnej stopy; možno podarí sa iným, mne nepodarilo sa nájsť iného potyku, ako je známosť s Moysesom a Štúrom v Prešporku, s posledným počas snemu 1847 — 1848. No už to je zvláštnym zjavom, vidieť preláta Haulika v skromnej aule záhrebských klerikov, z ktorých jeden pred ním deklamuje Puškinovu báseň „Klevietnikam Rossie“^[90] v pôvodine, a keď roku 1841 Ján Kollár navštívil Záhreb, v seminári víta ho jeden žiak českou rečou!

Georg Haulik vyznačil sa potom neskôr roku 1848 dňa 4. februára, keď v magnátskej tabule pozdvihol hlas svoj za Chorvátov. „Každý národ,“ riekol smelý Slovák veľkým pánom „má rád svoju národnosť a pracuje na jej rozkvete! Dajte pokoj národnému citu, nevyzývajte odpor teraz, keď každý národ ujíma sa svojej národnosti a za jazyk svoj horlí. Proti odtrhnutiu stolíc Požegskej, Sriemskej a Verovitickej od Chorvátska protestujem. Nedrážte národ s maďarčinou, ktorú tam ani učitelia nevedia!“ Toľko ku charakteristike tohto priateľa nášho Moysesa.

Haulik postavil sa už roku 1842 i politicky otvorene na stranu Ilýrov proti Maďarom pod vedením turopoľského grófa Antona Josipovića.^[91] Títo Turopoľci boli najsilnejšou oporou Maďarov v Chorvátsku. Ačkoľvek číri Chorváti, základom svojho zemianstva, podobne ako na našich zemianskych dedinách, zmýšľali po maďarónsky, a keďže mali 570 hlasov, často rozhodovali v Záhrebskej župe. (Tak 9. decembra 1843 vyvolali veľkú smutu v Záhrebe, i krv tiekla; Turopoľci zabili jedného národného voliča a mnohých ranili. Nebezpečné rozbroje vyvolali títo ohlúpení a sfanatizovaní ľudia roku 1845. V Záhrebe volili stoličné úrady.) Turopoľci nahrnuli sa, nie bez peštianskej agitácie, do Záhrebu, aby pomohli zvíťaziť na županský úrad maďarónovi Jozefovi Žuvićovi nad národným kandidátom Benkom Lentulajom.^[92] Turopoľci začali strieľať do ilýrskej strany, 29. júla zastrelili šestnástich,^[93] medzi ktorými boli i ľudia znamenití, a poranili veľmi mnohých! To boli napred padajúce tiene z roku 1848!!) Biskup Haulik bol vydal dňa 1. mája 1842 obežník duchovenstvu, aby podporovalo kandidatúru veľkého župana Nikolaja Zdenčaja,^[94] stojaceho na strane ilýrskej. Pred voľbou i pri voľbe udali sa neporiadky, no vyvolený bol Zdenčaj. Maďaróni zúrili, a ako vždy, keď ich po prstoch klepnú, kričali za políciou a pomocou do Pešti. Následkom toho vyslali z Pešti do Záhrebu cisárskeho komisára Jozefa Šiškovića, ktorý previedol vyšetrovanie. Haulik, zastupujúci bána, bol tohto úradu zbavený^[95] a jeho miesto zaujal Haller,^[96] hlavný vinník suspendovania Moysesovho.

Haulik ani teraz neopustil rodáka svojho; ačkoľvek Moyses ešte vždy patril do arcibiskupstva ostrihomského, biskup Haulik navrhol ho hneď roku 1842 za kanonika kapituly začesanskej, sídliacej vo Varaždíne. No námestná rada uhorská protivila sa tomuto povýšeniu, otáľala, až konečne Haulikovo odporúčanie vrátila nazad pod tou zámienkou, že keď je Moyses suspendovaný hodnostár (cenzor) a vec jeho nenie ukončená, žiadne povýšenie miesta mať nemôže. Vec, pravda, tým nebola prekazená, len oddialená; prešla všetky možné fóra, až roku 1846 Moysesa na najvyššom mieste vzhľadom na jeho cenzorskú činnosť za nevinného vyhlásili… Mal byť teda nazad uvedený do cenzorského úradu: no tento medzičasom prešiel spod kompetencie námestnej rady a pridelený bol bánovi.

Na Moysesa čakala ešte i druhá nástraha: starého čestného Antona Kukuljevića naliehaním námestnej rady roku 1844 odstránili z úradu najvyššieho riaditeľa školského,^[97] a tým bol i Moyses vydaný intrigám početných nepriateľov peštianskych a budínskych. Námestná rada a jej študijné povereníctvo navrhlo odstrániť ho z úradu prorektora i profesora akadémie. Aby sa mohol lepšie brániť Moyses žiadal o prepustenie spod ostrihomskej arcibiskupskej diecézy a prestúpil do biskupstva záhrebského. Boj trval do roku 1847, v ktorom Moyses, zvíťaziac nad intrigou, vymenovaný bol Jeho Veličenstvom za kanonika kapituly záhrebskej. Dňa 19. októbra 1847 inštalovaný za kanonika, v najbližšom kapitulskom konzistóriu^[98] vyvolený bol za vyslanca na uhorský snem, zvolaný na 7. novembra 1847 do Prešporku. Ta odobral sa s chorvátskou delegáciou, pamätnou i pre našu bližšiu históriu časov predmeruôsmych. A tak zase zblížil sa osudom hnaný ku korennej vlasti svojej, ku hraniciam jemu tak milej národnosti slovenskej.

Asnáď nebude zbytočné pár slovami zmieniť sa o pomeroch, ktoré panovali u nás na Slovensku a vôbec v krajine koncom roku 1847, keď Moyses náš s chorvátskou delegáciou zjavil sa v neveľkom tereme^[99] krajinského domu v Prešporku, aby na sneme, zvolanom na 7. november, zastupoval záhrebskú kapitulu a spolu i všetky záujmy chorvátskeho národa.

Bezsporno nad krajinou vial už silno nový, nebývalý duch. Hlavné známky nového prúdu boli dve: túžba po občianskej slobode, spojená s ústavným oslobodením Uhorska spod priveľkej opeky^[100] Viedne, za druhé túžba národne znovuzrodiť sa, prelomiť voľnú cestu nacionalizmu, zatarasenú latinizmom i čiastočne germanizmom úradným.

Historickou lžou je, že by sa zobudená časť slovenského národa bola postavila proti tomuto prúdu v princípe. Každý mi uzná, že jeden z hlavných bodov v programe občianskej emancipácie bol: zničenie urbára! Slováci ústami svojich mysliacich ľudí už roku 1845 dali výraz emancipačným snahám. Pred snemom, dňa 8. októbra v „Národných slovenských novinách“ Ľudovít Štúr počal písať cyklus článkov: „Naše nádeje a žiadosti k nastávajúcemu snemu“. A s čím počína opisovať nádeje svoje a registrovať svoje žiadosti? Kladie čo prvý punkt: 1. „Urbárska služobnosť na našom pospolitom ľude ležiaca.“ „Spravodlivosť,“ píše v 225. čísle spomenutých novín,^[101] „každému, teda i ľudu, ktorý u nás dosiaľ všetko robil, málo užil, a táto spravodlivosť sa mu prislúži, keď sa na budúcom sneme vysloví všeobecné a večité vykúpenie ľudu z urbárskej poddanosti, a síce spôsobom od samej krajiny podujatým, najľahším, obecnému ľudu na najmenšiu ťarchu byť majúcim.“

Podobne Štúr a celá slovenská národná strana bez výnimky horlila za urovnoprávnenie miest, ktoré boli odstrčené a dohromady nemali toľko práva, ako malá skupenina zemianstva, žiadala primerané odanenie všetkých občanov. Toto posledné takto odôvodňuje sa v spomínanom článku (Slov. nár. noviny, číslo 228): „Čo sa neplatenia dane od zemianskych statkov týka, už sme vyrátali, že zemianstvo s duchovenstvom pol treťa raza viac statkov vládze, ako ľud obecný, a predsa na tomto všetka ťarcha krajinských daní leží, a zemianstvo nič neplatí.“ Ďalej želá si Štúr zrušiť prednosť zemanov, že len ono krajinské úrady zastávať smelo. A tak môžeme ísť radom a presvedčiť sa, že slovenský patriot a politik hlboko nazrel do občianskych nezhôd a bied, že slobodu ľudu žiadal už vtedy, keď sa Kossuthovi ešte o emancipácii urbárskych poddaných ani nesnívalo, ba keď ešte hlásal, že poddanstvo je fatum, osud, z ktorého niet vyslobodenia. Práve toho roku arciknieža Štefan, námestník kráľov, cestoval po Uhorsku a navštívil niektoré slovenské stolice. Všade našiel čistý patriotizmus, všade bol vítaný čo námestník uhorského kráľa… Na Slovensku pálili prvé dereše a vôbec neboli cudzí ničomu, čo súviselo s opravdivou slobodou či už občianskou a či štátoprávnou uhorskou.

I druhá známka nového prúdu, zobudenie národné, živo zasiahla do slovenského života. Pravda, Slováci pod národnosťou nemohli inú rozumieť, len slovenskú. História povedomého zobúdzania slovenskej národnosti počína sa koncom osemnásteho stoletia. Budenie išlo pomaly, až tuhý nacionalistický náraz maďarský pohol i Slovákov k rýchlejšiemu tempu a oni počali tiež národne cítiť, pravda, po slovensky. O tomto jasne a krotko vyslovil sa Štúr ešte dňa 10. septembra 1847 v článku „Panslavism a naša krajina“:^[102]

„A už keď komu, teda národom europejským spolu aj s Maďarmi náramne na tom záležať musí, aby sa Slovania stali osvietenými a slobodnými… Tento punkt pre vlasť našu je veľmi veľkej váhy… Ale povedzme pravdu, liberalizmus maďarský, ktorý dľa slov svojich zachytil sa osvetu a slobodu Uhorska dobývať, trpel dosiaľ na jednej veľkej rane, ktorá ho v samom princípe zničovala, pred svetom do posmechu a u Slovanov do podozrenia a nenávisti uvádzala, a táto rana bola, že on osvetu a slobodu, za ktoré vraj bojuje, chcel mať výlučne len pre národ maďarský, bol teda liberalizmom na najväčšom stupni egoistickým a tyranským… My chceme byť doma, uvidíme, či nás Maďari ako domácich privítajú — a či nás i ďalej čo cudzích považovať budú. Považovať nás za cudzích budú, jestli i ďalej nám reč svoju natískať, do škôl našich ju uvádzať, z kostolov našich reč našu vyobcúvať, zo spoločenského, občianskeho života ju vytvárať, nám nadávať, každé naše najmenšie hnutie prenasledovať, lásku k národu nášmu odsudzovať, priateľov národa nášho od všetkého odstrkovať a nám i to najšľachetnejšie zabraňovať budú. To napredok im hovoríme, a to je najmocnejšie naše presvedčenie, to je duch a vôľa veku nášho, že nás s národnosťou našou neutlačia…“

V slovách týchto je zahrnuté všetko, čo Slováci želali si a čoho si neželali. Vidno z nich, že klebeta o ich retrográdnom^[103] nastrojení nemá najmenšieho základu. A obviňovanie v spiatočníctve, tmárstve, pečovičstve, kamarilstve,^[104] antiliberalizme, to bola hlavná zbraň proti ľuďom, ktorí na zhromaždení liptovsko-sväto-mikulášskom dňa 10. mája 1848 do rezolúcie pred kráľa, snem a palatína predostrieť sa majúcej, v punkte 9. napísali: „Právo voličstva a voliteľnosti nemá byť určované Rádom a Stavmi, ale duchom rovnoprávnosti, tak aby každý, zločinom a výstupkami nezašpinený občan a obyvateľ uhorský, dvadsať rokov majúci, voliť a vyvoleným byť mohol.“ Teda žiadali všeobecné hlasovacie právo v tom najširšom zmysle. To sa dnes považuje za summum^[105] veľkodušnej slobodomyseľnosti a demokratizmu, a o tom sa liberálnemu Kossuthovi ani nesnívalo. Ale naozaj, Uhorsko nebolo ani vtedy, nenie ani dnes kultúrnou krajinou, ale čo sa týka perfídneho^[106] machiavelizmu^[107] a lživej skazenosti, prevyšuje vysokokultúrne republiky italské v dobe renesančnej! Týchto idealistických, ba až utopistických ľudí išli vešať preto, že svoje si žiadali! Ale, pravda, pre toho, kto mal hlad po cudzom, obrana svojho nebola po chuti. S prebúdzaním slovenského národného citu rástol i maďaromanský furor, ktorý chcel razom pohltiť nemaďarské národnosti za cenu „občianskych slobôd“, ktoré vraj maďarský národ všetkým daroval. Nepomysleli, že strata národnosti je milión ráz bôľnejšia, než strata občianskej slobody. Občiansku slobodu utratenú môže prinavrátiť jeden šťastný okamih, jedno rozrúcanie bastily^[108] — ale stratu národnosti nenavráti ani hrdinstvo, ani obeť, ani more krvi; raz stratená, nevydobyje sa nikdy.

Náklonnosť dvoru, priazeň arcikňaza Štefana,^[109][110] dňa 12. novembra 1847 zvoleného za palatína, renegátsky prúd nielen na Hornom Uhorsku, ale i v Chorvátsku, maďarská prísaha palatínova, plášť liberalizmu, do ktorého vedeli sa zaodieť Maďari, výlučne arogujúc si túto novú tógu^[114] — to všetko zdalo sa oprávňovať ich nielen k absolútnemu neváženiu si nemaďarských obyvateľov zeme, ale k určitému pokusu pomaďarčiť celú krajinu, nevynímajúc ani zeme chorvátsko-slavónske. Toto ukázalo sa dosť skoro na novom sneme. Dňa 11. decembra predložený bol návrh o uhorskom štátnom občianstve, ktorého 3. § znel.: „K dosiahnutiu práva občianskeho žiada sa… b) aby občan maďarskú reč znal.“ Keď proti tomu Metel Ožegović menom Chorvátska protestoval, odsekol mu Kossuth doslovne: „Pod uhorskou korunou uznávam len jeden národ, a tak Chorváti nemajú čo protestovať.“ Keď už tak odvetili Chorvátom, ľahko si predstaviť, čo zamýšľali so Slovákmi, ktorí nemali za sebou samostatné štátne právo, ako Chorváti, ani takých obrancov, ako Ožegović, Moyses, Haulik — ale naopak, takých divých renegátov, ako bol vtedajší vyslanec trenčiansky Kubica,^[115] ktorý dňa 18. decembra v dvadsiatomsiedmom zasadaní snemu povedal, že na rozkaz vysielateľov svojich nevidí ešte maďarčinu dosť poistenú; „že ačkoľvek neprináleží medzi tých šťastných obyvateľov vlasti, ktorí v národnej reči spolu aj svoju reč materinskú majú, predsa neverí, že by ústava rozkvitať mohla, kým sa maďarská reč vo všetkých pomeroch pospolitého života dokonale nerozšíri“. Teda uznávajúc, že materinská jeho reč je slovenská, za národnú považuje maďarskú, akoby mať jeho, po slovensky hovoriaca a jeho hovoriť učiaca, neprináležala k národu slovenskému! Za šťastných synov vyhlasuje rodených Maďarov, seba teda za nešťastníka, že ho sladká mater učila po slovensky, že ho porodila ako Slováka! Vpravde, tu väzí priepasť odrodilskej podlosti a nízkosti charakteru, že príde zaplakať nad úbohým národom, ktorý na tele svojom vyplekal takých ľudí! Prichodí zaplakať nad matkou a jej životom, jej prsami, na ktorých odkojila dieťa, verejnou pohanou urážajúce materinské jej bôle pred celou krajinou! Reč svoju tento renegát zakončil návrhom, aby všetky úrady, súdy atď. len maďarsky úradovali, aby kráľovských princov maďarsky vychovávali, aby všetci úradníci v Chorvátsku vedeli po maďarsky, aby len Maďari mohli byť dôstojníkmi pri armáde v Uhrách. Už vtedy Olgyay, vyslanec prešporský,^[116] žiadal, aby obradné knihy pravoslávnej cirkvi do maďarčiny preložili, a len po maďarsky dovolené bolo Bohu slúžiť.

Takáto dusná atmosféra panovala hneď na počiatku snemu, do ktorého zavítal Štefan Moyses, a s ním po duchu príbuzný Ľudovít Štúr, ako vyslanec mesta Zvolena, vyvolený na zvolenskom mestskom dome dňa 30. októbra 1847. Poznamenávame, že okrem teroru, ktorý panoval dnu, bol ešte druhý teror: ulice, opanovanej jurátmi^[117] a patvaristami,^[118] ktorí boli hlavnou gardou Kossutha, a ktorí svojím krikom v snemovni, serenádami, prípadne mačacinami tam von, opanovali mesto i snem. Štúr vystúpil prvý raz s rečou, zastávajúc práva miest, a hovoril tak dôrazne, že Kossuth celý rozjarený vystúpil proti nemu s filipikou,^[119] plnou advokátskych bombastov,^[120] a končil tým, aby sa mestám práva a hlasy nedali! Hľa, aký zjav: z retrográdstva upodozrievaný Slovák zastáva práva miest, a liberál Kossuth ich potlačuje, vysloviac medziiným tú „liberálnu“ zásadu, že „stav ľudu poddanského je osud!“

Neviem a nikde nájsť nemôžem, ako mal sa Moyses k tejto borbe skromného vyslanca Zvolena s celým snemom, a či vôbec oboznámil sa osobne so Štúrom. Ale pri veľkej vnímavosti a čulosti Štúrovej nedá sa myslieť, že by nebol hľadel prísť do stykov s Moysesom, keď, ako známo, s Chorvátmi udržoval bratské styky. Pravda, Chorváti a s nimi i zástupca záhrebskej kapituly nemohli hovoriť o tých otázkach, ktoré práve Štúr na sneme posudzoval. Chorváti pri veľkej debate o maďarčine bránili len svoje Trojjediné kráľovstvo,^[121] a sám Ožegović pri návrhu, aby maďarčina bola podmienkou pri udeľovaní uhorského občianstva, dňa 11. decembra riekol: „Žiadam, aby známosť reči maďarskej len na hranice Uhorska obmedzená bola“, a tým zadal národné práva nemaďarských národov v hraniciach vlastného Uhorska. Politická chyba to nebola, no bola istá chladnosť k prirodzeným spojencom, Slavianom uhorským. Lenže vtedy Chorváti ešte nemohli vedieť, ako ďaleko poženie Kossuth panmaďarskú politiku, a ešte vždy kochali sa nádejou obrániť nielen svoje municipiálne práva a chorvátsky jazyk, ale i autonómiu Trojjediného kráľovstva.

Podobne ani Moyses neohlásil sa za Štúra. Prvý raz vystúpil Moyses dňa 7. januára 1848, ovšem tiež pri debate o maďarčine, a tak prostredne na pomoc jedinému čestnému obrancovi národných práv vo vlastnom Uhorsku, Ľudovítovi Štúrovi.

Kossuth i teraz zúril svojím ultramaďarizmom. Hneď na počiatku 14. zasadania vystúpil s pozitívnym návrhom, aby jediným jazykom výučby bola maďarčina, Chorvátom a Slovincom udeľuje šesťročnú lehotu oddnes, v ktorej ešte budú smieť úradovať a učiť sa — po latinsky (milosť!). Protestuje proti výrazu „pripojené čiastky“ (partes adnexae), ktorý je len hračkou. Prímorie nenie nič iného, než maďarská zem. No dovoľuje, žeby sa maďarské pečate predbežne nemuseli užívať v stoliciach: Záhrebskej, Krížovskej a Varaždínskej. Odvetil mu Metel Ožegović, protestujúc, aby sa Slavónsko menovalo „stolicami“ maďarskými, protestuje, že Prímorie malo by sa odtrhnúť od Chorvátska. Na slová, že „Chorvátskej nieto“, lebo jej časť stone pod Turkom a Slavóniou sa nazýva, poznamenáva, že pod Slavóniou vyrozumievali sa často i Chorvátsko i Dalmácia.

Tu ohlásil sa Anton Josipović, gróf turopoľský, vulgo^[122] „turopoľským kómešom“^[123] zvaný. Tento pán v Chorvátsku hral úlohu Kossuthovho hastroša,^[124] a bol jediným typom chorvátskeho renegáta a maďaróna, ktorý kričal, že je on „chorvátsky Maďar“, práve tak, ako u nás máme také hermafroditské^[125] potvory, ktoré menujú sa „tótajkú magyarok“.^[126] On osvojil si ako papagáj známy a často opätovaný výrok Kossuthov: „Kde sú tie vaše municipiálne práva? Ja neznám, kde leží chorvátske kráľovstvo, znám len chorvátske stolice, ktoré patria nám Maďarom, patria pod korunu!“ Tak i teraz vystúpil proti Ožegovićovi v duchu svojho pána. „Ľutujem, že Chorvátsko nenie zastúpené,“ hovoril turopoľský komeš, „teraz by bola príležitosť zjednotiť ho cele s Uhorskom.“ I počal známe remeslo všetkých renegátov: denunciáciu: „V Chorvátsku sú dve stránky, jedna konzervatívno-ilýrska a druhá maďarsko-chorvátska. Prvá chváli sa, že chce národnosť zachrániť, ale nie chorvátsku, veď hľa, sama menuje sa ilýrskou, teda ešte i meno zahodila. Pri strane opravdu chorvátskej bojuje maďarsko-chorvátska, ktorá chce sa zjednotiť s Maďarmi a ostať pod uhorskou korunou. Vodcovia ilýrskej strany nemajú náklonnosti k národnosti chorvátskej, tak napríklad v jednom kláštore, ktorý je pod dozorom záhrebskej kapituly, silno ilýrskej, vyučujú deti po nemecky; druhý náčelník je cudzinec, ani po chorvátsky nezná; tretí bol Chorvát, ale stal sa Ilýrom. Vláda potlačuje maďarsko-chorvátsku stranu.“ Ako vidno, cele ako u nás, len treba postaviť namiesto slova „ilýrsky“ slovo „panslávsky“. Zrada a spreneverenie má všade tie samé zbrane.

Rečou Josipovićovou bol napadnutý biskup Haulik a kapitula. Moyses vstal a svojím tichým spôsobom bránil biskupa Haulika proti nápadom a denunciáciám turopoľského grófa. Kroky biskupa sú vysoko nad kritikou pána grófa: záhrebský biskup nosí na srdci výchovu mládeže; on nielen slovom stará sa o vzdelávanie mládeže, ale aj skutkom, keď na výchovu chorvátskej mládeže obetoval vyše stotisíc zlatých. Pravda je, že predbežne prijal Nemky za učiteľky, lebo dosiaľ kvalifikovaných Chorvátiek nieto, a deti nemôžu čakať, až tiež biskupom založený ústav hotové už kandidátky vypustí. Na túto dôkladnú, miernu, ale pritom pre grófa turopoľského zahanbujúcu odpoveď nič iného nevedeli, len zase s maďarčinou šermovať. „Mal Maďarky pozvať!“ kričal torňanský vyslanec Zsarnay,^[127] a Josipović ešte raz tvrdil, že on nenie Slovan, ale že je chorvátsky Maďar.

Rozumnými dôvodmi bojovať proti týmto strešteným ľuďom bolo nemožné. I Štúr uznával bezvýslednosť snemovania svojho, no aby uspokojil svedomie svoje, odhodlal sa ešte zoslať tak dlho, pokým to len možné bolo bez nebezpečenstva života.

Moyses, ako odbavil chorvátskeho renegáta dňa 7. januára, tak výborne zavrátil slovenského odrodilca, trenčianskeho vyslanca Kubicu, dňa 10. januára. Tento krátky pán vôbec rozrečnil sa a, ako obyčajne každá lokajská príroda, bol košútovskejším, ako sám Kossuth, ačkoľvek to bola ťažká úloha. Zamiešal sa i do chorvátskej otázky. Išlo v 32. zasadaní o to, či vzhľadom na uvedenie maďarčiny má sa urobiť výnimka so stolicami Záhrebskou, Krížovskou a Varaždínskou. Ožegović veľkou rečou zastával právo národnej reči v Chorvátska a protestoval proti všetkým jazykovým násilenstvám v kráľovstve, zastával právo chorvátske na Prímorie a Rjeku.

Náš Kubica, s materinským jazykom slovenským, ale národnosťou maďarskou, počal horliť za Kossuthov návrh, ba ešte i za jazyk taliansky v Prímorí! (Renegátovi je milšia trebárs harkabúzština, len nie reč materinská.) Na dôvody chorvátskych vyslancov, dokazujúcich chorvátske právo na chorvátsko-slavónske teritóriá, pán Kubica múdro poznamenal, že slavónske stolice pripojené boli k Chorvátsku len kvôli celosti krajiny uhorskej. Čo týka sa mena, je za to, aby pripojilo sa pomenovanie „krajina chorvátska!“ K vyslancom chorvátskym tú prosbu vyslovuje, aby so svojimi nárokmi nevystupovali v mene Chorvátska tam, kde sa ho to netýka a aby mali na zreteli, že Chorváti sú tá šťastná haluz slavianskeho pňa, ktorá si ústavu a slobodu zadržala pomocou Maďarov. O tom môžu presvedčiť sa, keď pozrú na dolnodunajské kraje. Rozumel Slavianov pod tureckým jarmom.

Toto slovensko-maďarónske haraburdenie pohlo mlčanlivého Moysesa ozvať sa. Jeho urážala trenčiansko-maďarónska neznalosť renegáta o historickej sudbe slavónskych stolíc. Preto mu prísne odvetil, že je nepravda, že by roku 1822^[128] bolo žiadalo sa pripojenie slavónskych stolíc k Uhorsku, lebo vtedy len o tých čiastkach bola reč, ktoré za Sávou Francúzi boli zaujali, a ktoré do roku 1823^[129] pod nemeckým zákonom stáli. Na poznámku Kubicovu, že by Chorváti boli jedinou haluzou slavianskou, ktorá svoju ústavu zachránila, poznamenáva: nie Maďari zachránili chorvátsku slobodu, veď i dnes na ňu siahajú, rušiac historické práva národnosti chorvátskej. Námahy chorvátskeho národa i dnes ta idú, aby si zachránili ústavu, ale na základe národného chorvátskeho jazyka.

Tu už Moyses i pred krajinou smelo vystúpil ako odhodlaný národovec, čo v tie časy bolo už dielom veľmi nebezpečným. Reč Moysesova, ktorou znosil slovenského renegáta, mohla Štúra len upevniť v úmysle, spustiť svoju večne pamätnú reč, už nielen za občianske a politické práva miest a urbanálnych poddaných, ale za národné, jazykové práva národa slovenského. Stalo sa to dňa 15. januára na 15. zasadaní snemu, bezprostredne po treťom vystúpení Štefana Moysesa na uhorskom sneme.

Reč išla ešte vždy o maďarčine, ktorá stala sa v celom ústavnom a snemovom živote kardinálnou^[130] otázkou, okolo ktorej sa všetko krútilo, lebo s ňou bolo spojené panstvo kotérie nad národmi, spojenými pod korunou svätoštefanskou.^[131] Ožegović v skvelej reči bránil národný jazyk proti natískaniu maďarčiny, ktorej dostalo sa zadosťučinenia, že práve dnes znela z úst kráľa a z výšiny trónu. Prečo majú teda Maďari iných sácať do smútku, keď sami plávajú v radostiach. Slobody a práva pripojených kráľovstiev sú zabezpečené kardinálnymi zákonmi vlasti, a vždy boli rešpektované. A teraz chcú, aby sme my Chorváti po maďarsky dopisovali si s vládou a uhorskými vrchnosťami. Tu je cieľ zničiť národnosť chorvátsku práve vtedy, keď národ si jazyk svoj uvádza do života. Od národa maďarského, ktorý tak horlí za svoju národnosť, dá sa očakávať, že bude jednať dľa toho: „mne tak, ako tebe“ (quod uni justum, alteri aequum)^[135] a bude si vedieť šetriť horlenie Slovanov a Chorvátov za ich národnú reč.

Po reči turopoľského grófa, urgujúceho uvedenie maďarčiny do Chorvátska, „lebo“ vraj, „tam panujú neporiadky“, vystúpil Štefan Moyses.

On zastával náhľady predstaviteľa pripojených krajín, Ožegovića, a myslí, že na základe 2. [bodu zákona z roku 1844] stavy a rady ani rozdiel robiť nebudú medzi tým, čo sa strany pripojených kráľovstiev spoločne ustanovilo, ani že nebudú pochybovať o ich právach. Na tie ničím nepodopreté náhľady, že by sa pripojené krajiny odvolávali len na nehodnoverné dielo a záväzky Tomáša Spalatského,^[136] Moyses poznamenáva, že spojené krajiny v úžitku práv svojich boli, ba že tie práva i sami Maďari bránili. Pripojené kráľovstvá mali municipiálnu postať v správe, v súdoch, vo financiách, daniach ešte prv, než sa k Uhorsku pripojili. Táto samostatnosť a autonómnosť bola prízvukovaná nielen v časoch mieru, ale i vo vojne. Tak Ištvánffy, opisujúci bitku babočiansku,^[137] hovorí takto: „A tak grófovi Zrínskemu, že je náčelníkom Ilýrie, dľa starej obyčaje vojenskej, patrí právo i povinnosť prvé pluky do vojny viesť.“ Rečník žiada, aby sa jednej čiastke svätej koruny nekládli prekážky, keď chce kráčať k hlavnému cieľu ľudstva.

„Ciele ľudstva!“ aké ďaleké ony boli rozfanatizovanej, panovitej čeliadke, ktorá pod Kossuthovým vodcovstvom každým dňom opanúvala snem.

Bezprostredne za Moysesovou rečou vystúpil Štúr so svojou, pre vtedajšie pomery krkolomne nebezpečnou rečou, dostatočne známou slovenským čitateľom.^[138] Bola to prvá, ačkoľvek nevyzývavá obrana slovenskej národnosti, pred verejným fórom ústne prednesená. Štúr bránil materinskú reč v ústach školských detí, teda právo tak prirodzené, že je vlastne smiešne ho brániť! Áno, smiešne medzi ľuďmi, prístupnými rozumu a citu ľudskému. No obojeho nebolo na uhorskom sneme roku 1847 — 48 voči národom nemaďarským. Štúr potom ešte dva razy vystúpil verejne na sneme, raz dňa 6. marca v 69. okr. zasadaní na obranu urbarialistov,^[139] na ktorých leží 21 000 000 zl. ťarcha, druhý a ostatný raz na prahu katastrofy, dňa 13. marca v 74. zasadaní na obranu miest… Moysesova i jeho úloha bola u konca! Deň 14. marca pretrhol ich parlamentárnu činnosť. Kossuth v 75. zasadaní zvestoval pád Metternicha.^[140] Snem vyvolil a poslal zvláštne vyslanectvo do Viedne, ktoré dňa 18. marca vrátilo sa s „hotovou poukážkou na revolúciu“.