ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

K charakteristike pohybov roku 1848 hovorí Johannes Scherr: „Duobus litigantibus tertius gaudet“^[141] hlási staré príslovie. Medzitým čo dvaja čestní obrovia, monarchizmus a demokratizmus, na smrť a na život statočne jeden proti druhému bojovali, pidimužík konštitucionalizmus stál na strane a smial sa škodoradostne. Keď už títo junáci krvácali z tisíc rán a smrteľne unavení ležali na bitevnom poli, prišiel milý chabý konštitucionalizmus, aby oboch vyraboval.“

Áno, tak povstal hermafrodit, ktorý menuje sa ústavnosť, pred ktorým nás nútia kľakať ako pred modlou a obetovať mu krvavé obete. Obojetný, bezcharakterný, luže, že iba v ňom je šťastie národov. Pred monarchizmom raz plazí sa, raz vyjednáva s ním menom demokracie, aby bol i vlk sýty i baran celý. Túto obojetnosť a s ňou spojenú faloš, národy ešte dosť silno obanujú. No maďarský konštitucionalizmus okrem bied a nezrovnalostí, už v kolíske mu vštepených, chorel ešte na jednu strašnú chorobu, na skutočnú paralýzu.^[142] Na výlučný maďarizmus. Maďarizmus, personifikovaný^[143] v Kossuthovi, rečnil menom slobody a samourčenia, opätoval francúzske frázy o rovnosti a bratstve, o ústavnosti a práve, o slobode a samostatnosti, štátnosti a neodvislosti, ale len pre 5 500 000 Maďarov, medzitým čo v krajine dľa vtedajšej štatistiky bolo 1 500 006 Nemcov, 6 155 600 Slavianov a do 2 000 000 Rumunov. Teda obyvateľstvo v „krajine Maďarov“ bolo vo veľkej väčšine nemaďarské, ale tomu ani len kosť nehodili, keď Maďari jedli tučnú pečienku. Kossuth temer po komediantsky drážil Slavianov. „Tento namyslený človek“, píše Scherr, „bol Maďar v najvyššej potencii, alebo lepšie rečeno (súc rodom Slovák), hral sa na superlatívneho Maďara, a drapíroval^[144] svoj maďarizmus kozmopolitickým frázovitým závojom. Nemci dali sa oklamať, ale Slaviani prehliadli cez frázovitý závoj a videli namiesto slobody len železno-egoistický maďarizmus.“

Pravda, týchto slov nedá sa ničím podvrátiť. Ukázalo sa, že priamo ideálny konštitucionalizmus, ktorý je vložený do zákonov, povstalých v mesiaci februári a marci roku 1848 na prešporskom sneme, ani na vlások neustúpi najzvrhlejšej tyranii a najdivšej demagógii vzhľadom na popieranie ľudských práv, na otročenie národov. Vzdor idealizmu zákonov z roku 1848 (sloboda tlače, zodpovednosť ministerstva, snem, zrušenie „Rádov a Stavov“, volebné právo, všeobecné daňovanie, zrušenie urbára, roboty, dežmy, panských súdov, desatiny a aviticity,^[145] sloboda učenia, rovnoprávnosť náboženstva atď.), Kossuth odpovedal deputácii Juhoslavianov menom maďarského ministerstva, že uznanie rovnoprávnosti ich jazyka nemá miesta, „lebo v obvode uhorského štátu jestvuje oficiálne len jedna národnosť, národnosť maďarská, a vláda že bude vedieť silou potlačiť opovážlivosť každého kmeňa, ktorý chcel by si arogovať^[146] národné práva“. Ako zrejme vidno, je to už nie politika, ale — paralýza. Tak hovorí minister menom celého ministerstva k národom, a len jedna vlastnosť reči jeho je dobrá, že prezrádza tajnosť všetkých maďarských štátnikov, a tým osvetľuje situáciu. Dnes, napriek nemravným floskulám^[147] deákovského zákona z roku 1868 o rovnoprávnosti,^[148] platia v živote brutálne, ale otvorené slová Kossuthove.

Týmto krátkym odbočujúcim úvodom chcem len označiť tú atmosféru v Prešporku, v ktorej ďalej dýchať nebolo možné ani Moysesovi s chorvátskou delegáciou, ani osamelému Štúrovi, a ospravedlniť ich odchod z Prešporka pred zakončením snemu. Chorváti nahliadli, že s všemohúcim Kossuthom a jemu otrocky oddaným snemom žiaden kompromis nenie možný, a Štúr bol každú minútu v nebezpečenstve, bez osohu a potreby zahlušeným byť na ulici fokošom^[150] opilého a do besnoty sfanatizovaného juráta.

Fanatizmus v Prešporku zrástol, keď deputácia snemu, vyslaná do Viedne, vrátila sa s triumfom do Prešporka dňa 18. marca. Kossuth z balkóna hostinca „U zeleného stromu“ rečnil mase, zhromaždenej na promenáde. On zvestoval pád absolutizmu, narodenie rakúskej ústavy a dar, prinesený z Viedne — ministerstvo pod predsedníctvom grófa Ľud. Batthyányiho…^[151]

Moyses vrátil sa cez Viedeň do Záhrebu, Štúr šiel do Viedne a Prahy pracovať za svojich.

Keď Moyses vrátil sa do Záhrebu, tam už dul cele iný vietor, než v krotké časy, keď chorvátska delegácia domáhala sa koncom roku 1847 a počiatkom 1848 brániť historické a jazykové práva Chorvátov menom uhorského patriotizmu v nádeji na modus vivendi.^[152] Maďari išli do takých výstredností, že keď na Slovensku počali so štatáriom, splnomocniac slovenských najplodnejších renegátov a politických Hurónov šibenice stavať, vešať, väzenia plniť, súčasne išli Chorvátsko historicky i národne znivočiť. Ukázalo sa, že všetky reči marcovské i predmarcovské^[153] o liberalizme, rovnosti, slobode boli iba cafrangy,^[154] požičané z módneho magazína Európy, ale pod nimi bol holý egoistický, hrabivý a tyranský maďarizmus; nahý murín obliekol si frak a chcel, aby svet myslel, že je civilizovane oblečeným švihákom.

Sám ultrašovinistický Michal Horváth^[155] uznáva (Magyarország függetlenségi harczának története 1871, str. 110), že „maďarský národ medzi búrkami minulého roku obrazil tú slušnosť (méltányosság), ktorú mal mať oproti chorvátskemu národu, akožto slabšiemu“. Maďari že preto prestúpili hranice slušnosti, lebo ich vo Viedni hatili vo vývine maďarskej národnosti. Lenže už nebola reč o „slušnosti“, ale o práve a spravodlivosti. V Záhrebe utvoril sa pod rukovodstvom Gaja „národný odbor“ na obranu chorvátskej národnosti, tento zvolal zhromaždenie, na ktoré boli povolaní zástupci zo Slavónie a Dalmácie. Zhromaždenie bolo 25. marca. Zhromaždenie vykričalo Jozefa Jelačića za bána,^[156] poslalo do Viedne vyslanstvo, majúce na čele Haulika, Moysesa a Gaja, ktoré malo vykonať potvrdenie bána, privtelenie chorvátskych zemí (Dalmácie a Vojenskej hranice)^[157] k Chorvátsku a osamostatnenie Chorvátska od Uhorska so zvláštnym snemom. Zriaďujúci snem mal byť zvolaný na 1. mája do Záhrebu. Okrem toho vyslanstvo malo žiadať zodpovedné ministerstvo, uvedenie chorvátskeho jazyka do správy, súdov a škôl, univerzitu v Záhrebe, slobodu tlače, každý rok snem, raz v Záhrebe, druhý raz v Osjeku a tretí raz v Zadare alebo Rjeke.

Kossuth všetko toto vykričal za vzburu niektorých ctibažných revoltantov. No veci dostali seriózny obrat, keď kráľ ešte pred príchodom vyslanej chorvátskej deputácie Jelačića vymenoval dňa 23. marca za bána Chorvátska a Slavónie, bez vedomia ministra-predsedu Batthyányiho. Maďarské ministerstvo natiahlo druhé struny: hovorilo o bratstve, o úplnom vyrovnaní ohľadom na národnosť, a pozvalo bána Jelačića, aby ustanovil sa do Pešti do 10. mája. Ale už bolo neskoro. Jelačić mal v rukách celú štátnu a vojenskú moc, sľubom peštianskym neveril a opieral sa o Viedeň, ktorá sa bola naľakala košútovského radikalizmu, vždy jasnejšie ukazujúceho vôľu prejsť k absolútnej samostatnosti štátnej. Chorvátske vyslanstvo, prijaté kráľom dňa 31. marca prinieslo nazad radostné správy. Cisár a kráľ Ferdinand v prípise na biskupa Haulika od 2. apríla sľubuje vyslanstvu „chorvátsku národnosť a municipiálne práva vždy hájiť a brániť, všetko, čo s prísahou kráľovskou zrovnáva sa povoliť, spravodlivé prosby a žiadosti vyplniť, snem zvolať“. Len strany času zvolania snemu kráľ odkazuje vyslanstvo na dvorného a námestníckeho kancelára Szögyényiho.^[158] Dňa 5. apríla prišiel do Viedne i bán Jelačić. Viedeň vrela slovanským živlom, lebo vtedy boli tam vyslanstvá Poliakov i Čechov a viac Slovákov. Gaja študenti nosili na rukách, a to i nemeckí.

Ako veci premenili sa, keď dňa 12. apríla Ferdinand zakľúčal prešporský snem v prítomnosti arcikniežaťa Franca Jozefa,^[159] potom keď zákonom z roku 1848 udelil sankciu, nepatrí do rámu tohto pojednania. Moyses sám na nasledujúcich búrnych dejoch ako kňaz nebral vynikajúcu účasť, no nová éra pod Jelačićom nenechala ho pri pokoji a tichom pedagogickom účinkovaní. Jelačić osnoval takzvanú „Banátsku radu“, ktorá mala päť sekcií a spravovala všetky záležitosti Chorvátska a Slavónska; predsedom jednej vymenoval Štefana Moysesa^[160] vzdor tomu, že Moyses vzpieral sa prijať také zodpovedné miesto; a skutočne mal ťažké položenie; ale Jelačić vedel, aká veľká organizačná sila väzí v tomto jemu tak milom Slovákovi. Nie dosť na tom, záhrebský biskup Haulik ku štátnej ťarche privalil mu ešte novú, keď ho vymenoval dňa 1. októbra za rektora seminára a spoludirektora fondu deficientov.^[161]

Takým činom náš verný, ľud svoj milujúci prelát neprišiel do priameho styku s udalosťami, ktoré odohrávali sa v r. 1848/49 na Slovensku. Keď Hurban v júli 1848 prišiel do Záhrebu hľadať bratskú pomoc u Chorvátov pre Slovensko a činnosť slovenských, národ svoj brániacich patriotov, Moyses mu bol po ruke a uviedol ho do kruhov politických dejateľov, umožnil mu pamätnú reč na chorvátskom sneme, ktorou ohnivý vodca slovenský tak oduševnil Chorvátov, že uzavreli Maďarom položiť medzi podmienkami vyrovnania a mieru, aby väzeniami mučení Slováci boli pustení na slobodu,^[162] a celý slovenský národ stal sa účastným tých samých národných práv, ktoré požívajú Maďari. Snem uzavrel zostaviť príhlas k Slovákom. Hurban 20. augusta ťažko ochorel, Moyses dal ho previezť do svojho bytu a liečiť svojím domácim lekárom, takže 26. augusta mohol uzdravený cestovať ďalej do Slavónie a do Karlovca k Srbom.

„Inter arma silent Musae“,^[163] a to samé platí nielen o Múzach, ale i o ľuďoch, povolaných v časoch mieru dávať umom svojím najšľachetnejšie impulzy národu svojmu. Nie každému človeku dané je rútiť sa do huriavku náruživostí, borby muž proti mužovi; v krvavých časoch, ktoré nasledovali po zavraždení kráľovského komisára grófa Lamberga^[164] na peštianskom reťazovom moste dňa 28. septembra, v surmii^[165] vojenských chorvátskych i uhorských, sem-tam vlniacich sa bojov, tratí sa nám stopa nášho Moysesa. S istou pravdepodobnosťou môžeme predpokladať, že nezúčastniac sa už dľa povolania svojho bezprostredne na surových dejoch, pri udalostiach, kde hovorili delá a pušky, pozorne sprevádzal beh časov a v duši pretrpel všetky biedy, ktoré valili sa na jeho vlastný, i na pobratimský národ chorvátsky.

Ešte pred katastrofou od 13. augusta 1849, ktorá pri Világoši urobila koniec prelievaniu krvi, bán Jelačić vyslal do Viedne osem dôverníkov a dal im za vodcu Štefana Moysesa, aby tam v blízkosti trónu pracovali za vec chorvátsku. Boli to časy absolútnej neistoty, a práve preto je dobrým svedectvom pre ostrý zrak Jelačićov, že v oči novým neistým pomerom na čelo takého dôležitého vyslanstva postavil Moysesa. Moyses šiel počiatkom augusta do Viedne a pracoval nepretržite, aby vernosť Chorvátov v časoch najnebezpečnejších dokázaná a krvou spečatená neostala bez zákonných následkov… Možno povedať, vtedy stál Moyses na najdôležitejšej stráži národa chorvátskeho. Neskôr prišiel za chorvátskymi dôverníkmi i sám Jelačić do Viedne, keď už zložením zbraní u Világoša jeho pacifikačná úloha na Dolnej zemi sama sebou prestala. S príchodom Jelačića do Viedne čisto politická činnosť Moysesova nebola už potrebná — on hodil sa na cirkevnú.

Starým želaním Chorvátska bolo, aby dostalo arcibiskupskú stolicu, a tak i v tomto ohľade dokumentovalo svoju samostatnosť. Chorvátske snemy od viac sto rokov túto záležitosť pretriasali, poslanstvá vysielali: Posledne roku 1845 stavy a rady Chorvátska, Slavónie a Dalmácie zvláštnou reprezentáciou prosili o uskutočnenie tejto starej túžby a pred samý prestol predniesli svoje želania — no odpor Pešti vždy zmaril ich námahy. Vec zaspala v búrkach nasledujúcich rokov.

Moyses, pilno sliediac za politickými udalosťami a spoliehajúc sa na služby, preukázané Chorvátmi dynastii, keď bol oslobodený od politických starostí prítomnosťou bánovou, polozabudnutú reprezentáciu z roku 1845 na svetlo vytiahol a všetko možné podujal, aby ona bola do povahy vzatá. Tu mu poslúžil jeho takt, spojený s konzekventnosťou a vytrvalosťou. Moyses podával bánom podporovaný, na vrchnosti, ba i k samému trónu nespočetné prosby, remonštrácie,^[166] adresy a informácie v tejto záležitosti, ktorej storočnú históriu v Záhrebe dôkladne preštudoval. Každý akt, týkajúci sa diela nádejného záhrebského arcibiskupstva, pochádza z pera Moysesovho. Po desaťmesačnom pobyte vo Viedni, Moyses dňa 9. júna 1850 odcestoval domov do Záhrebu, nevediac, aký výsledok bude mať jeho temer celoročná námaha. K veľkej radosti, okolo 15. augusta, vyšlo vo Viedni najvyššie rozhodnutie, ktorým sa biskupstvo záhrebské na arcibiskupstvo povyšuje.^[167] Prvým arcibiskupom stal sa Georg Haulik, nie bez ingerencie^[168] Moysesovej, ktorému Jelačić bezhranične dôveroval. Tak, hľa, stalo sa, že Moyses mohol odmeniť sa svojmu veľkodušnému záštitníkovi v časoch ťažkých, ba tak osudných, že mohli zraziť Moysesa z krásne započatej dráhy.

V auguste toho samého roku uzrelo vo Viedni ešte jedno pre nás vážne rozhodnutie: vláda uzavrela Moysesa vymenovať za biskupa banskobystrického…^[169] No Moyses nebol na niečo také pripravený. Muž najvýš svedomitý a umný, razom uhádol, že s touto cirkevnou hodnosťou navalia sa naňho ťarchy, o ktorých povahe nebolo u neho pochybnosti. Celý mesiac po obdržaní prvej správy o svojom biskupstve, váhal a zdráhal sa prijať ponúkanú mu hodnosť. On vedel, že to nebude pohodlná sedes episcopalis,^[170] vedel, že príde zo známych pomerov chorvátskych do neznámych uhorských, a že nebude vstave ani tam zatajiť svoje presvedčenie. Medzitým dňa 30. augusta 1850 bol Jeho Veličenstvom Francom Jozefom vymenovaný za biskupa banskobystrického. Možno predstaviť si tú radosť v národe slovenskom, keď táto správa počiatkom septembra doletela na naše kraje. Moyses pokorne prijal novú ťarchu. Cestoval zo Záhrebu do Viedne, a dňa 19. septembra zložil prísahu do rúk Jeho Veličenstva.

No razom nemohol odtrhnúť sa od svojich záhrebských povinností. Ako riaditeľ jednej z banátských sekcií, mal ešte mnoho nedokončených svojich diel. A tak zostal v Záhrebe až do 15. marca 1851. Dňa 23. marca opustil Chorvátsko, ktoré mu bolo za 21 rokov a 3 mesiace druhou vlasťou, a kde zanechal mnoho sto priateľov a tisíce ctiteľov svojich. Ale čo zanechal najcennejšieho, to boli celé plejády učeníkov, ktorí behom sedemnásťročného jeho profesorovania vyšli z ústavov záhrebských. Kto len bežne obzrel sa po Chorvátsku, menovite po jeho duchovenstve, stopy Moysesovho účinkovania musel zbadať. Pravda, väčšina jeho žiakov už nežije, ale žijú nezmazateľné znaky jeho ducha opravdu slavianskeho. „Die Stätte, die ein guter Mensch betrat, ist eingeweiht; nach hundert Jahren klingt sein Wort und seine That dem Enkel wieder.“^[171] Katolícke duchovenstvo chorvátske vyznamenáva sa vzdelanosťou, slobodným pohľadom na deje politické i kultúrne, vrúcim patriotizmom a osvieteným slavianským zmýšľaním. Mal som šťastie navštíviť jedného z chorvátskych kňazov, idúc zo Segedína okľukou na Starú Pazovu. Nezabudnem srdečné prijatie, bratský cit a lásku, ktorú som, cele neznámy, zakúsil v jeho dome… Mňa ovialo niečo rodného, intímneho, svojského, takže zabudol som, že som u Dunaja, neďaleko malebných opevnení srbského Belehradu, teda hodne ďaleko od môjho Slovenska. Až neskôr napadlo mi, že v Chorvátsku, vzdor všetkým nerestiam denným, ďaleko ešte nevyhynul duch Haulikov, Moysesov, a že ešte žije a mohutne vplýva na duchov svetlá duchovná postava Jozefa Strossmayera.^[172] No slovenské trojhviezdie na chorvátskom nebi svieti sa ešte dnes, a môže každého Slováka naplniť hrdosťou. Moyses, Šulek a Haulik vryli mená svoje na mramorovú dosku chorvátskej politickej, cirkevnej i kultúrnej histórie. Možno, Chorváti neobyčajné služby slovenských mužov vďačne uznali, ešte i v piesni z oných renesančných čias: „Korak,^[173] korak za korakom, Hrvat, Srbín za Slovákom!“ Moyses zanechal im ešte i osobnú, zato milú pamiatku po sebe: on preložil do chorvátskeho jazyka pieseň nášho Tomášika „Hej Slováci“, a síce tak podarene, že prijala sa všeobecne, a ešte dodnes spieva sa jeho text. Okrem toho, ak dobre pamätám sa dľa slov môjho otca, i pieseň, majúca refrén: „Hajde kosci, hajdovamo, damo pokosimo“, pochádza z pera Moysesovho. A ešte jedno: u nás ide nezaručený chýr, že Moyses, ako cenzor, umožnil vydanie Kollárovej „Slávy dcery“ v Pešti,^[174] vyžiadajúc si jej cenzurovanie. Istoty v tom neviem sa dočítať.

Moyses dňa 25. mája bol vysvätený za biskupa arcibiskupom ostrihomským a prímasom Uhorska, Scitovským,^[175] dňa 23. júla roku 1851 zaujal slávnostne biskupský prestol banskobystrický.

S týmto sme na konci jeho prác a snáh, venovaných pobratimskému národu chorvátskemu a započína sa cele nové, pre nás národne dôležitejšie, ba priamo epochu v živote národnom tvoriace obdobie jeho bohumilého života. Moyses riadením božím bol prinavrátený národu svojmu bez toho, žeby bol sám namáhal sa započať novú dráhu života. No on poslúchol pokynutiu zhora a nezľakol sa nezvyknutej práce, trebárs sa už počalo večeriť, a trebárs mal jasné pochopy o tom, čo mu predstojí. Jedno vedel isto, že z hotových, ustálených, a nie bez jeho zásluhy a verného pričinenia mnohosľubne vyvinujúcich sa pomerov chorvátskych, prejde do neistoty do pomerov rozháraných, na stráž ohrozenú, opugnovanú^[176] a k národu menej zabezpečenému a rozvitému. Ale to bol jeho národ! To ho tešilo a dvíhalo, nadchlo ho k novej práci organizácie a tvorenia. Pravda, nazad mohol obzrieť sa s uspokojením a radosťou — a to ho sílilo voči novej práci i borbe. Pravda, vítali ho milióny s triumfom a radosťou, no čakala ho i zášť a nepriazeň, ktorú bolo treba odzbrojiť láskou i energiou.