ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Málo myslel a skúsil v živote, kto jednu a tú samú, trebárs nielen podobnú, ale cele kongruentnú^[440] vec poníma jednako, jednako cení, posudzuje, a jedným rífom meria v dvoch rozličných okolnostiach. Priamolinajné, porovnávajúce, a teda nespravodlivé, alebo zrovna neprajné posudzovanie veľmi často počúvajú potláčané národy od iných, voľnejších, šťastnejších, trebárs by boli s nimi spojené zväzkom krvi, zväzkom to najužším, najtrvanlivejším, keď príde na konečné lámanie chleba. V mojom dome môže byť veľmi cennou vecou niečo, čo je v druhom cele zbytočné, alebo málo cenné.

Slovenská Matica bola jednoduchým, literárno-vzdelávateľným spolkom, nie prvým ani toho mena, ani tých cieľov. Takých spolkov je mnoho, veľmi mnoho, ale predsa ona stojí cele osobitne, a môžme smelo povedať, že samorastle a originálne. Keď u druhých národov literárno-vzdelávateľný, možno omnoho lepšie zariadený, bohatšie obdarený, pilnejšie a vedeckejšie vedený spolok je iba potrebným, ale nie nevyhnutným žľabom národno-kultúrnej práce, naša Matica bola slovenskému národu omnoho viac, bola mu takmer všetko, na čom mohol zavesiť sa národný cit, národné povedomie, národná hrdosť a nádej; bola výrazom a viditeľným symbolom slovenskej národnosti, teda symbolom celého duchovného života slovenského národa… Áno, uznávam to smelo, to bola Matica; uznávam, že bola viac, než hovorí prvý paragraf stanov, nebárs precízne osnovaný, bola viac len preto, že Slováci nemali ani historickej rozpomienky, ani jediného spoločného orgánu politického alebo národne-spoločenského, nemali nič jednotného, všetkých dohromady zlučujúceho, než cez tmu nepovedomia šťastne zachránené meno Slovák, slovenčina, slovenská reč, slovenskosť. I to je pravým zázrakom!

Hlúposť je, že by boli Maticu zrušili pre politické, so stanovami nesúhlasiace diela. Veľmi dobre vedeli v Pešti, že Slovenská Matica a jej úradníci absolútne nepoliticky žili a robili. Veď dobre vieme, že o každom ich kroku mali v Pešti lepšiu známosť, než sám výbor, zriedka zasadajúci, a že veľmi hlboko boli presvedčení, že o politizovaní, vytvorenom druhým paragrafom matičných stanov ani reči byť nemôže. Zrušili Maticu preto, že chcú zrušiť slovenský národ, a menovite znemožniť, alebo aspoň obťažiť utvorenie niečoho, čo by mohlo byť spoločné pre celý národ… Verím, že proti jedenástim Maticiam (nota bene, píšucim v jedenástich dialektoch)^[441] nemala by nič štátna raisona^[443] maďarského štátu. Konečne, predpokladám pri tom umných maďarských štátnikov, a nie obmedzených stoličných loco-tyrankov.^[444]

Národno-politická akcia zo 6. a 7. júna 1861, akokoľvek silná tým, že konštatovala fakt existencie slovenského národa, nemala želaného skorého realizovania; no ona bola plodnou v národno-kultúrnom ohľade, keď z nej vyšla praktická, všenárodná, trebárs len výlučne kultúrno-vzdelanostná inštitúcia. Radosť nad týmto šťastne dosiahnutým pobočným cieľom poukazuje na skromnosť, ktorú sotva možno odobriť z čisto politického stanoviska. Slováci svojou skromnosťou posmelili vrahov v dravých chúťkach. Kto málo má a málo chce, i to málo bude mu odňaté, dľa Písma.

Možno, že práve v predošlej hlave opísané smutné úkazy zmáhajúceho sa maďarónstva a to, že ony podporované boli i takými mociami, ktoré mali zastávať utlačené národy, zväčšili radosť v takej veľkej miere.

A radosť bola naozaj veľká, pre priamolinajných, čo aj dobroprajných posudzovateľov temer nepochopiteľná.

Dňa 21. augusta roku 1862 datované je najvyššie rozhodnutie, že stanovy Matice slovenskej sa potvrdzujú, námestná rada doniesla výnos 9. októbra, a budínsky mestský magistrát doručil ho Jánovi Franciscimu, ako predsedovi výboru, dňa 23. októbra, ktorý uverejnil radostnú zvesť v „Pešťbudínskych vedomostiach“, ním redigovaných, v utorok dňa 28. októbra v čísle 86, druhého ročníka. Ako vidno, cesta z výšin trónu až po budínsky magistrát bola hodne dlhá, trvala ona celých 63 dní (cesta okolo sveta), v čase, keď už ľudia vozili sa po železniciach a zhovárali sa po telegrafe. No ani naši neprenáhlili sa: úradné Ohlásenie Slovenskej Matice, podpísané Jánom Franciscim, Jánom Gotčárom, Viliamom Paulinym-Tóthom a Jánom Palárikom dňa 4. novembra, uzrelo svetlo sveta dňa 7. novembra 1862. Traja Jánovia boli pri tom, čo o slovenskosti svedčí.

„Ohlásenie“ je vzletné. „Pod bremenom osudného tisícročia, v ktorom národ slovenský po páde Veľkej Moravy vinou — ako nejaká kliatba — v plemene našom zúriacich nesvárov sial a nežal, mozolil a predsa chudobnel, bohatieril a neoslávil sa, mudroval a zmúdrieť predsa nemohol — pod bremenom tohoto tisícročia národ náš slovenský utratil svoje národné povedomie a s ním vytuchol i jeho život národný… Národu, ktorý pred tisícročím, prijatím a rozšírením kresťanstva, zvestoval slavianskemu plemenu večné spasenie, a v lone ktorého zaviazala sa, podstatne prostriedkom jeho jazyka, slovesnosť slavianska, tomuže národu bolo zase po tisícročí súdené, aby kroz svojich národných blahozvestov a vedomcov zvestoval slovanskému plemenu spasenie časné, spasenie národné.“

Keď aj uznáme, že z radostnej ináč príležitosti utvorenia a potvrdenia literárno-vzdelávateľného spolku, čoby ako sľubného, tón „Ohlásenia“ je o jednu oktávu privysoký, a možno i nebárs politický, žiaden čestný a umný človek nemôže mu uprieť historicko-kultúrnu pravdu. Slováci pred tisíc rokmi, pokresťanení Cyrilom a Metodom, i v nové časy dali mužov prvej veľkosti Slavianstvu a ľudstvu. A tak nebolo neskromne, vznik prvého kultúrneho, čisto slovenského telesa priviesť do spojenia s krásnou rozpomienkou…

Uznávam i to, že stanovy literárno-vzdelávateľného spolku, v mnohom neurčité a nejasne široké, nadto nadovšetko ešte obstrihané, a ako vyslovuje sa sama správa dočasného výboru, kráľovskou uhorskou dvornou kanceláriou tak okyptené, že „spolok Matice slovenskej teraz vyzerá tak, ako driek tela bez rúk a nôh“, predčasné bolo pomenovať ,zlatou bulou‘, ,priepustným listom‘, snímajúcim z nás bremeno a väzby nevôle, a dávajúcim nám prvý pôžitok slobody“. Pôžitok slobody nemohol byť tak sladký nielen tým, čo uhorská kancelária z pôvodných stanov odňala, ale ani tým, čo k nim pridala, a menovite paragrafom, slušnosť k čestnému národu urážajúcim, paragrafom čisto policajným, dľa ktorého pri valných zhromaždeniach spolku čisto kultúrneho nutná je figúra zemepanského komisára. Žiadna akadémia nenie k tomu nútená, ani len v Číne…

Slovenská Matica, dľa stanov „jednota milovníkov národa a života slovenského“, mala cieľ v členoch slovenského národa mravnú i umnú vzdelanosť budiť, rozširovať a utvrdzovať: vydávaním a rozširovaním slovenských kníh a umeleckých výtvorov, rozjímaním o literatúre, umení a vede, založením literárnych, umeleckých, vedeckých, prírodospytných a starožitníckych zbierok a podporovaním národných vedomcov a umelcov.

Ústroj Matice bol komplikovaný a široký. Pre nás bol to šat priširoký, bolo treba doňho ešte len vrásť. Tak dobré matičky šijú šaty pre rýchlo rastúce deti. Zámysel Matice bol veľkolepý, a to, čo chybelo, bolo by sa časom nahradilo opravou stanov a skoncentrovaním síl, trochu naširoko rozmetaných. Dojem potvrdenia stanov Matice bol veľký… Na Slovensku zrazu zakypelo to ako v kotle. Nezdary a biedy, ktoré len nedávno ľudí trápili, razom boli zabudnuté. Účasť na Matici bola naozaj krásna. Prvý zoznam členov a príspevkov na Maticu uverejnený bol dňa 11. októbra 1862 v 90. čísle „Pešťbudínskych vedomostí“, a na počiatku augusta roku 1863, teda za deväť mesiacov, boli už 984. riadni členovia s podpísaným i zloženým kapitálom 94251 zl. 95 kr.; do toho nie je vpočítaný kapitál hodnoty muzeálnych darov, ani do 4000 osôb, ktoré sa k Matici menšími-väčšími príspevkami prihlásili. Výsledok vyzvania bol teda uspokojujúci. Čo týka sa členov Matice, padá veľmi na váhu, že možno povedať: sám národ zúčastnil sa… Tí, čo u nás na Slovensku majú latifundiá,^[445] čo majú kúrie^[446] a najlepšie zeme, nedali na Maticu ani groša a dokázali ostré pozorovanie Jakobsa, že patria k nepriateľom národa slovenského. Zemani, čo pod lipami martinskými dušili sa byť Slovákmi, spomínali: „môj slovenský národ“, vystali celkom. Nezúčastnili sa ani tí, čo majú najviac peňazí, Židia, žijúci a tyjúci z mozoľov ľudu! V celom kapitáli matičnom niet ani jedného židovského grajciara.^[447] Peniaze poskladala soľ zeme a jej čestní synovia.

Za členov Matice vstúpilo behom desať mesiacov 24 obcí mestských a dedinských, 4 cirkvi, 12 škôl, 9 knižníc, 21 cechov.^[448] Duchovenstvo bolo zastúpené 304 osobami, medzi nimi dvaja biskupi, jeden superintendent a jedenásť kanonikov; učiteľstvo bolo zastúpené 120, úradníctvo 98, priemysel 557 osobami; ostatok ide na roľníctvo. Povážte, že to národ utlačený, oberaný všetkými školami o národnosť! Značnú časť výsledku treba pripísať „Pešťbudínskym vedomostiam“^[449] a ich redaktorovi Jánovi Franciscimu.

Vôbec rok 1862 bol dosť šťastný pre slovenskú vec, ktorá už-už bola v dešperátnom^[450] stave. Okrem povolenia Slovenskej Matice ešte jedno ovocie priniesla Moysesova krásne prevedená viedenská cesta a audiencia od 12. decembra 1861.

Zo žalôb Moysesových vieme, že banskobystrické gymnázium nachádzalo sa v rokoch 1861 — 1862 v zlej koži. Jedna štvrtina učiteľského zboru boli ľudia bez prípravy a povolania. Profesor histórie pýtal sa žiakov doslovne: „Welches ist der Ursach von des jetziges Krieges?“^[451] No už 24. októbra 1862 počali sa blahé premeny. Z vlaňajších maďarónskych kultúrtrégrov^[452] zostal iba jeden. Prišli noví ľudia, pripravení a čestní: Jozef Loos a Emil Černý. Chýbal ešte poriadny direktor, aby bolo odpomožené aspoň čiastočne žalobám, Moysesom vysloveným pred grófom Pálffym. No, tu hrozby! Že keď prídu ľudia á la Loos a Černý, všetko žiactvo odíde na školy patriotickejšie… No, stalo sa naopak, na nový rok školský prišlo toľko žiakov, ako nikdy predtým, takže veľká nová budova nestačila a boli obavy, že na rok už vôbec nestačí. Konečne prišiel i hlavný triumf: dňa 15. novembra ráno o 10. hodine vtiahol Martin Čulen do Banskej Bystrice, kňaz arcibiskupstva ostrihomského, konzistoriálny radca biskupstva satmárskeho… Vtiahol do mesta, v ktorom bol pred šiestimi rokmi profesorom, ako direktor katolíckeho gymnázia! Pravda, iba vplyvom Moysesovým, ktorý píše o tom Kozáčkovi: „Čulen je na svojom mieste. Ale ma to stálo veľkých námah, prímluv a písačky, a i vojenskú lesť som musel použiť, aby som ho ta dopratal, lebo na smerodajnom mieste boli veľmi proti nemu, pravda, nespravodlivo.“

Čulen zaujal miesto svoje energicky. Zhromaždil stante pede^[453] profesorov i žiakov do auly a držal im klasicky priamu reč — po slovensky. Mládež bola elektrizovaná, ešte v ten večer improvizovala fakľový pochod a serenádu s muzikou a pozdvihla celé mesto na nohy. Dolná ulica bola plná národom. Ján Cebecauer, žiak VII. triedy, držal mu pri fakliach blýskavú reč, plnú oddanosti a lásky. Čulen odpovedal svojím úsečným spôsobom… mládež i obecenstvo zavolalo na slávu novému direktorovi, ktorý potom s priateľmi strávil utešený večer v novom svojom byte.

To bol úspech nemalý! Profesori ihneď chytili sa do literárnej práce: zostaviť slovenské učebníky. Čulen hotovil prírodopis a matematiku, Anton Cebecauer náboženský učebník, Emil Černý slovenskú mluvnicu a skladbu, Karol Černý latinskú chrestomatiu,^[454] Floro Červeň a Jozef Loos grécku mluvnicu a skladbu, Fraňo Mráz latinskú mluvnicu a skladbu, Štěpán zemepis, každý vo svojom odbore a všetci dohromady I. a II. čítanku. „Slovenská Matica a slovenské vyššie gymnázium nie sú už fantómy“, tešia sa „Pešťbudínske vedomosti“, „ale makavé dôkazy toho, že národu, ktorý zná dokázať silu a schopnosť k životu, i kráľ dopraje života a vezme ho pod ochranu zákonitosti“. Dvanásty december 1862, výročitý deň audiencie svitnul slávnou zorou nad Slovenskom. Moyses stal sa uhoľným kameňom nádejnej novej budovy. Banská Bystrica premenila sa, teror ustúpil všeobecnej radosti a slovenské povedomie šírilo sa každým dňom. Z každej uličky vykukávali pred terorom zalezení naši slovenskí patrioti. Slovenčina stala sa módou, a ukázalo sa, že ona jestvovala i pod terorom, ale bola iba zatlačená. Dievčence nosili slovenské trikolóry, všade bolo počuť slovenský spev.

A zase počali sa sypať Moysesovi adresy a prípisy zo všetkých strán. Bolo ich na stá zo všetkých kútov Slovenska. Už i zatemnelé väčšie mestá, ako Skalica, Žilina, Brezno, Prievidza, otvárali oči! Ešte i Spiš pohýbal sa.

Moyses bol politik znamenitý. Pocítil van času a preložil biskupské sídlo načas zo Svätého Kríža do Banskej Bystrice. Dňa 16. decembra 1862 vtiahol do ohromnej, ale osirelej rezidencie biskupskej v Lazovnej ulici. Okolo tretej hodiny popoludní vtiahol do mesta. Bolo to triumfálne vtiahnutie, akého Banská Bystrica ešte nevidela! Mažiare hrmeli, zvony zuneli, národ vlnil sa ulicami. Mestská vrchnosť, pod vedením mešťanostu Szigethyho, zbor profesorov, kapitula, seminár, a konečne i kráľovský komisár Havas vítal ho slávnostne. Večer gymnaziálna mládež urobila fakládu!^[455] Hudba hrala pred rezidenciou, potom spev, reč, na ktorú biskup odpovedal otvoreným oblokom. Prišla i Slovenská Ľupča s fakľami. „Sláva Moysesovi!“ bolo heslom celého mesta.

Moyses v reči k mládeži povedal medziiným: „Ja vynasnažil som sa, aby Banskej Bystrici dostalo sa gymnázia, a keď ono klesnúť malo, pozdvihol som ho z prachu, a keď sa nie cieľu primerané vyučovanie zaviedlo, zastúpil a zaujal som sa u vrchností krajinských, ako i u samého kráľa a panovníka, aby vyučovanie stalo sa cieľu primeraným. Teraz len od vás závisí, ako použijete prostriedkov, nám poskytnutých.“

Pri vítaní tomto úradne zastúpené boli; Radvaň, Ľupča, Šalková, Selce, Špania Dolina, Ulmanka,^[456] Jakub,^[457] Kostiviarska, Badín, Garamsek.^[458] Odpoveď biskupova na vyslanstvo selčianske, vedené notárom J. Bruknerom, bola už cele rozhodne národná.

Na druhý deň prichádzali pozdravujúce deputácie, medzi nimi národná, 34-členná, ktorá ho vítala ako prvého vodcu celého slovenského národa. Národná strana vo Zvolene naozaj po tieto dva dni 15. a 16. decembra, ukázala silu svoju. Intriga zaliezla do kútov. Hádam nikdy tak dobre nestála slovenská vec — lenže to všetko bol iba geniálne osnovaný počiatok. Generál zvíťazil na celej čiare, bolo treba iba dobrého vojska. Ale i vojsko bolo dobré, bolo treba dobrých podveliteľov. Našlo sa ich dosť. No nebolo vytrvalosti, mužného sebavedomia a náležitej obetivosti.

Rok sa končil, a národný orgán^[459] veselo, obzrel sa nazad vo svojom silvestrovskom čísle: „Radostný a pamätný je rok 1862 pre národ slovenský preto, že dokázal silu, ktorej uznanie nebolo možné odoprieť. Mnoho ráz počuli sme, že človek len toľko platí, koľko vládze, a tak je i s národom, a teraz presvedčili sme sa, že národ, keď vládze, i platnosti dochádza.“

Národ vstupoval do cyrilometodejského roku 1863. Rok mal byť venovaný tisícročnej pamäti blahoslaveného príchodu solúnskych bratov k národu nášmu. Zaznamenaný je zriadením Matice slovenskej a niektorými cirkevnonárodnými prejavmi. Ale národ náš v tomto roku nedobre musel vzývať svojich svätých záštitnikov! Ešte Hospodin neuznal za dobré trvale zhliadnuť na slovenský národ a dopriať mu slobody, ktorá zdala sa tak blízkou. Nerýchlo zrejú národy, slobodu musia si náležite zaslúžiť. Moyses bol fenomenálnym zjavom, ale nenašiel ešte pôdu dosť pripravenú. Krstiteľ prišiel,^[460] ale národ ešte bál sa vody očisťujúcej…

Moyses vynaložil celú svoju arcipastiersku starosť, aby slávnosť tisícročnej pamiatky pokresťanenia slovenského národa bola dôstojne zasvätená. Ako vždy, i toto krásne dielo nebral polovičato, ale z toho najvyššieho stanoviska. On mal veľkolepý úmysel znovu vzkriesiť význam svätých bratov osvetiteľov, a tak osvietiť ideu národnú s náboženskou, chytiť národ za intímnu stránku jeho duchovného života. Ak niečo tak cyrilometodejské plány jeho poukazujú na vysoký vzlet jeho ducha, na ďalekosiahle, pravdivé a posvätné úmysly. On chcel, aby tento jubilejný rok svätený bol jednomyseľne a jednočasne na celom Slovensku! Najdôležitejší moment, ktorý má celý národ skutkom upomenúť na jeho organickú jednotu a duchovnú jednoliatosť, a spolu pripomenúť mu, že nenie sám, ale má spoločný duchovný interes s miliónmi jednokrvných bratov. Veľká duša, veľká hlava, v ktorej mohla zarodiť sa taká myšlienka! Keby Moyses nič iného nebol urobil, ako priviedol národ na túto blahú myseľ, meno jeho zostalo by nesmrteľné nielen v slovenskom národe, ale i v celom Slavianstve.

Ako hlboko, s historickým citom, chápal cyrilometodejskú slávnosť biskup náš, dokazuje to, že oči svoje obrátil na Nitru, niekdajšie sídlo Metodovo, ktoré je i dnes sídlom slovenského biskupstva. Následník Metodov v sídle nitrianskom bol biskup Roskoványi, muž učený, zahĺbený do svojich cirkevnoprávnych štúdií, muž vznešený a tých najlepších vnuknutí, lenže priveľký kabinetník, ktorý málokedy pozrel spoza svojho písacieho stolíka. Na toho teda obrátil sa biskup Moyses, pripomenúc mu, že by nitrianskemu biskupovi najlepšie pristala iniciatíva v tomto bohumilom a pre veriacich takom dôležitom diele. Moyses rozložil^[461] učenému prelátovi, akého veľkého dosahu, trebárs čisto cirkevného, je osvieženie pamiatky Cyrila a Metoda. Nielen celá cirkev katolícka, nielen diecezáni slovenského jazyka majú živý záujem na takom veľkom diele, ktoré previedli blahovestovia, ale i samo uhorské kráľovstvo, založené svätým Štefanom na osnove christianizovania. Aby v tejto otázke bola zhoda vo všetkých diecézach, radil Roskoványimu, aby obrátil sa na Jeho Eminenciu arcibiskupa Scitovského do Ostrihomu… Možno, to bola chyba! Scitovský, rodom Slovák,^[462] rád žil vo vysokých svetských sférach a silno klonil sa k politike v zmysle maďarskom. Na Roskoványiho otázku dal odpoveď, ktorej obsah neznám, no Moyses, referujúc o tom Kozáčkovi, vzdychol v liste svojom od 13. marca 1863: „Gott erbarme dich unser!“^[463] Môžeme si teda predstaviť, aká to musela byť odpoveď arcibiskupa na biskupa Roskoványiho dotaz, keď náš veľký Moyses zalomil nad ňou rukami. No list Moysesov mal ten úspech, že biskup Augustín Roskoványi^[464] na pamiatku roku 1863 urobil diecéznu základinu 40 000 zl. na meno Cyrila a Metoda.

No ani to neodstrašilo Moysesa. On vyzval ešte i iných bratov svojich, medzi nimi i Ladislava Zábojského, spišského biskupa, ktorý i obežníkom nariadil cirkevné slávnosti od 5. až do 12. júla. V obežníku Zábojský vyzdvihuje zásluhy kňaza moravského Rastislava, ktorý povolal bratov Cyrila a Metoda, zakladateľov kresťanstva vo Veľkej Morave.

Moyses dňa 14. februára rozposlal zo Svätého Kríža obežník na všetky fary a chrámy svojej diecézy, v ktorom nakladá, aby vo všetkých chrámoch odbávali sa slávnostné služby božie dňa 14. a 15. marca na pamiatku blahozvestov Cyrila a Metoda. Dňa 15. marca prikazuje kázať vo všetkých chrámoch o živote a účinkovaní apoštolov slavianskych. Spievať sa má ambroziánske „Te Deum“^[465] a pod svätou omšou modliť sa modlitba k sv. Cyrilovi a Metodovi.

V Banskej Bystrici svätila sa slávnosť v duchu a dľa intencií Moysesa. Omšu slúžil F. Berlica, kanonik, seminaristi spievali pod ňou Gospodi pomiluj ny, Jezu Kriste pomiluj ny!^[466] Po omši kázal Ján Skalečka,^[467] duchovník^[468] seminára. Po kázni zbor chovancov zaspieval slovenské trisagion.^[469] Maďarské časopisy vrhli sa na Moysesa, že vraj vymyslel nových svätých!

Pamätne zasvätená bola cyrilometodejská slávnosť v Selciach, neďaleko Banskej Bystrice, kde bol farárom statný Július Plošic. Táto slávnosť veľkolepou okázalosťou, masou národa a prítomnosťou biskupa Moysesa vychodí z rámu lokálnej cirkevnej udalosti a má význam širší. Hľa, keď Nitra mlčí, utopená vo svetáctve a zahmlená výparmi z Pároviec,^[470] keď posvätné miesta, na ktorých zdržoval sa Metod, mlčia v tupej nemote, dediny naše zahovorili. Konečne, duch nenie priviazaný ku skale, trebárs oviatej poéziou stariny a rozpomienkou národnou.

Farár Július Plošic dal vymaľovať obraz Cyrila a Metoda,^[471] ktorým zasvätený je selčiansky chrám. Na 31. mája ustanovil Moyses slávnosť a Plošic pozval na posviacku obrazu biskupa a kresťanov celého okolia. Už 30. mája Selce naplnili sa pútnikmi. Služby božie počali sa o piatej hodine ráno, procesie striedali sa jedna za druhou, vedené svojimi kňazmi: zbožné spevy nezamĺkli popri rachote mažiarov a zvonení. Oproti Moysesovi zobral sa celý ľud až po obec Senicu. Biskup prichodil s veľkým sprievodom duchovných, kanonikov a kňazov… Boli i kňazia zo susedných diecéz. Na hranici chotárnej vítal biskupa Samuel Bodorovský,^[472] vtedy hlavný slúžny banskobystrický, v gále,^[473] so silným bandériom^[474] koňmo. Menom duchovenstva vítal ho medzibrodský farár Michal Fodor.^[475] Biskup zišiel z voza a putoval pešo, sprevádzaný tisícami, k fare, kde ho vítala i hudba Piťova^[476] s „Kto za pravdu horí!“ Po krátkom oddychu biskup šiel do kostola, pozdravený spevom „Ajhľa, kňaz veliký!“^[477] Biskup, v plnom ornáte, posvätil obraz dľa rituálu.^[478] Potom počala sa omša pred oltárom, jedinom na Slovensku zasvätenom sv. Cyrilovi a Metodovi. Krásny spev slovenský ozýval sa pod službou. Na graduale^[479] zavznelo „Gospodi pomiluj ny.“ Keďže v kostole ani dvadsiata časť prítomných miesta nemala, boli dve kázne u chrámu pod holým nebom. Jednu držal Štefan Závodník z improvizovaného, kvietím ozdobeného kancľa, pred kancľom bol uvitý z jedliny stánok pre biskupa. Druhú na cintoríne povedal Jur Slotta. Oba kazatelia mali zástupy poslucháčov.

Po kázni išlo sa zase do chrámu k omši, pod ktorou spievali staroslovenský „Otčenaš, iže jesi na nebesiech“, pre ľud vytlačený, aby ho mohli všetci veriaci spievať.

Po omši biskup Moyses udelil veriacim plnomocné odpustky a všetkým ctiteľom sv. Cyrila a Metoda arcipastierske požehnanie.

Hudba zaihrala, mažiare zadurkali, keď biskup vkročil do fary. Pretože fara nemohla poskytnúť miesta toľkým hosťom, stoly boli pripravené vo farskej záhrade. Prostredný stôl, prikrytý pre biskupa, bol utešene okrášlený kvietím. Veľký koláč, s nápisom „1000-ročný radostník cyrilo-metodejský“, ležal na stole. Slávnosť navštívila banskobystrická garnizóna, na čele s majorom Rudolfom Jakobsom. Toasty^[480] nechybeli. Hodovanie trvalo viac hodín. Slávnosť robila na prítomných zvláštny dojem. Akoby už naozaj mala pretrhnúť sa a rozptýliť tma, ležiaca na národe našom. Taká vysoká, čistá, duše, potriasajúca slávnosť, spojujúca nábožnosť s vrelým citom národným, sotva bola slávená od čias Metodových na vysokej Nitre… Ona bola možná jedine pod auspíciami biskupa Moysesa, tak živo upomínajúceho na prvých vierozvestov slovenských.

No Moyses sklonil sa i k peknoduchým zábavám necirkevným: dňa 2. júna 1863 poctil prítomnosťou svojou majáles gymnaziálnej mládeže v Tajove. Mládež biskupa na rukách niesla z koča na miesto zábavy. Dňa 5. júna 1863 zanechal Banskú Bystricu, ktorú pohýbal do základu, obživil, oduševnil, a za krátkych šesť dní pobytu svojho vrátil sa dňa 5. júna do svojho tuskula^[481] v Svätom Kríži.

Moysesov príklad predsa neostal bez stopy i v druhých diecézach; spišská zasvätila všade. Z ostrihomskej išli nepočetné púte na Velehrad. Krásne slávnosti boli v Ústí,^[482] v Lipnici (Štefan Radlinský),^[483] v Zubrici,^[484] Pružinej^[485] a v ústrednom seminári peštianskom. Slová Moysesovho arcipastierskeho listu k svojmu duchovenstvu: „Napomínajte a učte ľud v kázňach“ (dňa 14. a 15. marca), píše biskup, „aby ďakoval Bohu za dobrodenia, ktorých službou Cyrila a Metoda dostalo sa celej cirkvi Kristovej, krajine uhorskej, a konečne i celému národu slavianskemu“, mali veľký vplyv na katolícku literatúru toho času.

Dr. Andrejom Radlinským redigovaný časopis „Cyrill a Method“ (ročník XIII, 1863) od prvého do posledného čísla naplnený je úvahami o apoštolských bratoch a referátmi o tisícročných slávnostiach na Slovensku, na Morave, v Ríme, v Čechách, v Chorvátsku a Slavónsku, v Gniezdne a Poznani,^[486] v Rusku pravoslávnom, v Sasku protestantskom, v Poľsku, pruskom Sliezsku, v Lužici. Tak hľa pohýbal veľký biskup umy slovenské v časoch vážnych a nebezpečných. Nemyslím, že by Moysesova akcia za ideu cyrilometodejskú na Slovensku vytratila sa pre všetky budúce časy. Devečka neumrela, ale spí. A keď zase národ pri dobrej príležitosti rozpomenie sa na svojich veľkých dobrodincov a osvetiteľov, Moysesova krásna postava vynorí sa súčasne s nimi z polotmy národného pozabývania…

Medzitým zbieralo sa na Maticu. Okrem petianovskej, vyše osemtisícovej základiny, darov Tomáša Červena, Kozáčka, Tvrdého a Čipkayovej tisícky,^[487] z väčších súm, venovaných Matici, musím pripomenúť veľkodušný dar biskupa Jozefa Juraja Strossmayera, ktorý poslal 1000 zl. na Maticu s prípisom, ktorý človeku dušu rozohrieva. Na konci krásneho listu ľutuje: „da mi izcrpljeni i usahli izvori moji nedopuščaju blagodarnijim se ukazati prama bratji, koju toliko štujem i ljubim. Ako Bog da medjutim života i zdravlja, neče to biti posljedni dar, koga Matica slovenska dobiva od svoga najiskrenijega privrženika a štovatelja“.^[488] list od 12. februára 1863.

Zbieranie na Maticu bola asi hlavná národná akcia dní od 23. októbra 1862 až po 1. júl 1863, v ktorom dni dočasný výbor vydal slávnostné pozvanie k prvému valnému zriaďujúcemu zhromaždeniu „Matice slovenskej“. Pozvanie konštatuje, že na ohlásenie výboru od 4. novembra 1862 k nádejnému spolku prihlásilo sa toľko členov, zložilo sa toľko peňazí, že možno už spolok v zmysle potvrdených a vrchnostenskou závierkou opatrených stanov ustrojiť, oživotvoriť a účinkovanie jeho započať. Valné zhromaždenie pozýva sa na 4. augusta 1863 do sídelného mesta „Slovenskej Matice“, Turčianskeho Sv. Martina.

Márne boli, sú a budú navždy hádky o tom, prečo Matica slovenská a s ňou celé koncentrovanie slovenských síl a túžob uskromnilo sa nepatrným mestečkom, horami obkľúčeným, len úzkymi priesmykmi svetu prístupným. Po prvé, organický vzrast alebo čo len pohyb národa nejde za hotovými múrmi, starými baštami, kráľovskými titulmi a výsadami. U nás niektoré staré, historické, kráľovské slobodné mestá zakrneli v kocúrkovatosti, živoria, ba i hynú. Po druhé, všetky pokusy nájsť väčšie už hotové centrum boli márne, ako to ukazuje už spomenutý brezniansky škandál. A Brezno nebolo národne zlé a neupovedomené mesto. A po tretie za Martin bolo niečo, čo volá sa genius loci.^[489] Tento génius, ktorý nedá sa určiť ani hmatať, toto imponderabile, priviedlo bolo už raz do skromného Turca slovenský národ v jeho najlepších, duchovne najslobodnejších a národne najzrelších synoch v dňoch júnových roku 1861. Či zásluhou, či bez nej, meno Martin dostalo milý zvuk v ušiach každého čestného Slováka, roznášalo sa po krajine i po Slavianstve a mesto to stalo sa vytúženým kúskom slovenského teritória, na ktorom Slovák, tam doma bitý, skrývajúci sa, mohol byť cele svojím, otvoreným, a vedel, že príde medzi svojich. Tu i myšlienka osnovania Matice dostala silný náraz.

A boli i príčiny cele reálne, pri ktorých netreba citovať génia miestnosti. Martin bol čisto národným mestom od starodávna; roku 1848 dal národu mnoho dobrovoľníkov i trpiteľov mučeníckych; a vo všetkých neskorších bojoch vydržal vždy do konca, a ani raz nepotkol sa v národnom ohľade. Ináč možno, ale v národnom nikdy! On mohol smelo nabídnuť Matici nielen ohnisko, ale i ochranu. Medzitým čo Brezno dalo sa ošudiť jedným Havasom, Banská Bystrica opanovaná bola abderitskými patricijmi, pod ktorých auspíciami dobrodincovi cirkve i mesta, Kuzmánymu, obloky vybíjala uličná háveď,^[490] Myjava, desaťtisícová obec, dala sa tyranizovať jednému richtárovi Valáškovi a neskôr i bláznivému notárovi Jankovičovi tak, že títo ľudia stali sa tam suverénmi, absolútnymi, pánmi obecného i súkromného majetku, ba i životov; v Turci a Martine nebola možná žiadna agitácia proti veci slovenskej, a tým menej nejaký výsledok takej agitácie. Meštianstvo stálo pri svojich vodcoch, Mudroňovi, Kuzmánym, Jesenskom, Pivkovi, Horvátovi atď. ako jeden muž, vidiek horný i dolný ľnul k ním bezpodmienečne, masa turčianskeho ľudu, pomerne vzdelaná, vcelku vedela, o čo ide, a nedala sa použiť ani úradným a neúradným zvodcom. Prízvukujem, že tu nielen sám neveľký Martin, ale celá stolica dávala na celom Slovensku najlepšie garancie,^[491] aby nádejný ústav národný mohol v tichosti a bezpečnosti vzniknúť a počať prácu.

To všetko dokázalo sa skvele pri prvom valnom zhromaždení dňa 4. augusta 1863. Predohrou k nemu bolo prijatie biskupa Moysesa už na hranici tekovsko-turčianskej. Tam ho očakávali vyslanstvá: zo stolice, duchovenstvo a veľké množstvo národných inteligentov na čele sviatočne odenej masy. Menom svetských rečnil vítanku slúžny Toček,^[492] menom duchovenstva arcidiakón Ján Ország. Vo Svätom Michale bol obed. Tam Jur Adamovič^[493] pozdravil biskupa vrelým toastom. Naladenie bolo tiché, slávnostné a citné, až ľudia slzili radosťou… A teraz ukázalo sa biskupovi divadlo, aké ešte dľa vlastného zoznania nevidel, a nemyslel, že slovenský ľud vie takou vďakou odmeniť lásku, raz mu nepochybne preukázanú. Cesta od Svätého Michala až po samý Svätý Martin posiata bola národom sviatočne oblečeným, od rána čakajúcim vidieť prvého biskupa slovenského. Každé mestečko, každá dedina vyslala vyslanstvá a bandériá. Po celej ceste slovenské bielo-modro-červené zástavy viali, hudby zneli a ozývalo sa neprestajné slávovolanie. Starí Turčania očiam neverili, že je toľko ľudu v Turci. Ale bol i celý na tejto ceste od mala do velika. Mošovce, práve pred niekoľkými dňami požiarom navštívené, vyznačili sa okrášlením mesta, slávobránou a krásnou rečou predstaveného. Dievčence sypali kvety pod koč biskupov. Krásne vítala biskupa Karlová, Príbovce, Košťany… Nikdy cesta od Michala po Martin nevidela toľko slávnostne naladeného, jubilujúceho ľudu. Bol to sviatok pod holým nebom. K povozu biskupskému pripájali sa na každých krížnych cestách vždy nové a nové vozy, mnohé prišli oproti, takže už k Martinu tiahol dlhý rad.

Na víťaznej bráne v slovenských farbách bielo-modro-červenej, skvel sa významný nápis: Štefanovi Moysesovi, biskupu, za jeho vernosť k pravde slovenského národa. U brány vítal ho Karol Kuzmány. „Celé tisícročie hľadí teraz na vás,“ povedal Kuzmány, „i na nás z výšin vrchov týchto, všetky doliny svätých Tatier až po sivý Dunaj hľadia na vás očami tu prítomného, dospelého pokolenia, a z tváre týchto detí hľadí na vás i nás celá budúcnosť slovenského národa. Idete vykonať skutok, rozhraničný pre celú históriu tohoto národa, pomník minulosti, základ budúcnosti; dvojitú bránu, zátvornú pre krivdu minulých, otvornú pre slávu budúcich vekov!“ Tento pasus Kuzmányho reči bol verným výrazom naladenia, očakávania a viery Slovákov v tie časy. Nádeje zdali sa byť oprávnené, veď i sám Strossmayer v pripomenutom už liste písal: „Nádeja je, že i Maďari skôr alebo pozdejšie uvidia, že v ich záujme leží, aby krásny národ slovenský bol i šťastný, čo dovtedy byť nemôže, kým jemu jazyk a národnosť v každom ohľade zabezpečené nebudú.“ (List J. J. Strossmayera. V Diakovom 12. februára 1863.) Keď také jasné hlavy z veľkej výšky hľadiace tak dumali — či haniť našich predákov za ich hymnické výlevy?

Sám vjazd do Martina bol skvelý, a čo chýbalo na luxuse a okázalosti, to nahradili citom sršiace tváre, oči slzami miloty a oduševnenia zalievané. Moyses zostúpil na fare a ihneď prijímal deputácie: dočasný výbor matičný plný pod vedením Jána Francisciho, stolicu Turčiansku (Nemess),^[494] úradníctvo, vojsko: Nitru viedol Dr. Jozef Miloslav Hurban, Liptov Jurko Matúška, Gemer Štefan Marko Daxner, Zvolen Adam Kardoš, Prešpork J. Galbavý,^[495] Trenčín Štefan Závodník, Oravu Samuel Novák,^[496] Šariš podžupan Moravčík,^[497] Tekov Michal Chrástek atď., konečne sídlo Martin richtár Kossa.

Večer bolo osvetlenie mesta i kraja, lebo na výšinách, okružujúcich Turiec, zajagali sa ohne, navatrené vďačným ľudom, ktorý nemohol brať účasť pri poradách a slávnostiach, zosústrednených bezprostredne okolo osoby Moysesovej… Tisíce národa vlnilo sa ulicami, v hostincoch rozšumela sa zábava vítali sa starí známi, nové známosti sa zakľučovali, zneli Piťove trávnice, oduševnelé toasty hovorili sa, spev zunel mestom… Sviatok lásky, zbratrenia, všenárodnej radosti. Srdce celého Slovenska bilo tu rýchlym tempom… A medzitým, ďaleko od hluku veselia, Moyses s prednými mužmi národa radil sa o dielach, ktoré majú byť zajtra, dňa 4. augusta, osnovou lepšej budúcnosti slovenského národa.

Priebeh prvého valného a zriaďujúceho zhromaždenia je základne zvečnený tajomníkom Michalom Chrástkom, týmto znamenitým, ešte ďaleko neoceneným chronistom^[498] tohoto pohnutého času, v prvom ročníku „Letopisu“, I. číslo matičných spisov, Viedeň 1864. Tam je i opis služieb božích v oboch chrámoch s textom kázní: Gotčárovej a Brózikovej.^[499] Tam sú v krátkosti i reči a priebeh kandidácií. Zhromaždenie odbývalo sa v drevenom pavilóne, schválne postavenom na námestí pred katolíckym chrámom. Zhromaždenie otvoril predseda dočasného výboru vzletnou rečou…^[500] Potom oznámil, že práve dostal po zvláštnom kuriérovi prípis od námestníka grófa Mórica Pálffyho, že Jeho Veličenstvo rozhodnutím od 2. augusta Slovenskej Matici udeľuje ako dar tisíc zlatých. Dôkaz najvyššej priazne oduševnil ohromné zhromaždenie… (všetkých prítomných do 6000). Na to oznámil predseda, že biskup Moyses k oddaným už 100 zlatým ako zakladateľ pripojuje ešte 2200 zlatých. Nasledovalo čítanie obšírnej správy, už pod predsedníctvom Moysesovým, potom voľba predsedu. Reč vyvoleného predsedu Moysesa podávame v úplnom znení. Je ona vzácnym dokumentom jeho veľkého umu a predovšetkým veľkého plamenného srdca. Tak ešte nehovoril k národu slovenskému žiaden z neho pošlý veľmož alebo prelát. Bol to hlas kriesiteľa z výšiny, posiaľ počuli sme len hlasy z nížin. On usiloval sa vyhnúť hodnostiam a vyznačeniam, a volá Boha za svedka, že zdráhal sa prijať i biskupskú hôl. „Ale kde je otázka o službe národu môjmu slovenskému a ochotnosti k službám týmto, ako i k obetiam, k rozkvetu národa nášho, jakživ som sa neodťahoval, ani sa nejdem, ani nechcem, ani nebudem!… Nad blaho môjho národa nenie mi nič vznešenejšieho, tak i nad priazeň môjho národa nenie mi nič vyššieho, čo by to i hneď bola priazeň celého sveta.“ Slová tieto ostanú historickými, i keď súdené bude národu slovenskému žiť v porobe národnej tak dlho, až denervujúci^[501] tlak šťastím omámenej maďarskej prepotencie^[502] vykynoží v ňom zárodok čestného žitia, pred čím nech ho chráni Boh náš trojjediný; historicky v tom zmysle, že predsa našiel sa duchovný poctivec, ktorý junáckym odhodlaním vydal mu svedectvo platiace i tam, kde slová národa nebývajú nepovšimnuté.

Matica zorganizovala sa pod umným, niektoré vybočenia nežnou, ale silnou rukou do pravidelnej dráhy nazad uvádzajúcim kormidlovaním Moysesovým, ktorý tu dokázal pre Slovákov nové, drahocenné vlastnosti vodcovské.

Obdivujeme, bez všetkého, čo i najmenšieho oslabenia toho slova, úprimne, s hlbokým presvedčením, na česť mužského slova nášho obdivujeme Moysesovu diplomaciu v tomto rozbúrenom mori opravdivého oduševnenia, v tejto záplave citu, radostí a skutočné pomery mohutnou vlnou prebíjajúcich svetlých nádejí… On bol i sám vrelý citom a neoblieval zápal studenou sprchou chladnokrvnej reflexie,^[503] ale vedel mohutný prúd vpraviť do pevne osnovaného koryta, keď počal prirujno schytať ľudí a ich mysle.

Moyses navrhol poslať vyslanstvo z lona už zriadeného spolku pred trón, ktoré by vyjavilo vďaku Jeho Veličenstvu za povolenie Matice slovenskej a tisíczlatový dar.

Tu bolo zhromaždenie prekvapené, keď Dr. Hurban vstal a oslovil biskupa: Vaša Excelencia! Prvý raz bol tak oslovený. Za pobytu jeho v Martine prišla správa o jeho vymenovaní kráľom za skutočného tajného radcu. Fascinujúcu reč svoju, akú na Slovensku sotva kto bol vstave povedať, zakončil Hurban návrhom, aby založenie Matice dialo sa na pamiatku cyrilometodejského krstu a tisícročného pokresťanenia nášho národa. („Čiňme všetko v zmysle ukrižovaného Pána Ježiša Krista.“)

Moysesova odveta na tento krásny návrh je dôkazom odôvodnenosti nášho horespomenutého obdivu. On radí držať sa stanov, ktoré zabraňujú týkať sa viery a pomerov cirkevných. Nakoľko však svätí Cyril a Metod boli nielen prví vierozvestovia národa slovenského, lež spolu i tí, ktorí u nás základ položili slavianskemu písomníctvu, z celého srdca súhlasí s návrhom Dr. Hurbana. Tak teda Matica slovenská založená bola „v tisícročnú pamäť pokresťanenia Slovákov a zavedenia písomnosti slavianskej“.

Valné zhromaždenie Matice slovenskej skončilo sa dôstojne a mohlo len obodriť i v politickom ohľade ľudí slovenských. Povolenie kráľa, v časoch, kde už tisli sa do popredia sily nám strašne neprajné, potom preukázanie milosti peňažným darom, a konečne, čo je hlavné, udelenie skutočného tajného radcovstva Moysesovi, boriacemu sa vo Zvolene^[504] za slovenskú vec otvorenosťou heroickou, Moysesovi, idúcemu triumfom do Turčianskeho Sv. Martina, rodiska „Memoranda“, aby prevzal vedenie Matice slovenskej, proti ktorej Acheronta hýbali^[505] všetky politické mocnosti Uhorska, — to všetko boli také faktické, zrozumiteľné znaky, že ich nebolo možné ináč vysvetľovať, ako že slovenská národná vec vyviňuje sa pravidelným, dosť rýchlym a všetko dobré sľubujúcim postupom.

Ak len v duši Moysesovej nebola zlovestná predtucha, ak ostrý um jeho hádam prv než umy iných, neprišiel na logické zakľúčenia, nebárs priaznivé svätej veci národa slovenského, ak ostré, skúsené oko jeho, ktoré videlo už toľko stúpajúcich a klesajúcich vĺn v pohybe národov, nespozorovalo temnú škvrnu na slovenskom nebi, pre nás takom jasnom a bezoblačnom, teda dni prvého valného zhromaždenia Matice slovenskej boli preňho kulminovaním^[506] jeho života, apogejou^[507] celého jeho harmonického bytu. O vnútornom šťastí človeka ťažko súdiť, no všetky zovňajšie príznaky nútia nás k takémuto súdu. Moyses bol v tomto čase ešte neprestarlý, šesťdesiatšesťročný muž, svieži, zdravý až nato, že sa mu už pri písaní ruky triasli, zovňajškom krásny, s milým, veľkým, jasným okom, impozantnou priamou postavou, veselej letory,^[508] prístupný životným radostiam. Povýšený bol medzi prvých hodnostárov krajiny i ríše, stál pod lúčom kráľovskej milosti. Zanechajúc lásku pobratimských Chorvátov, vydobyl si trojnásobnú lásku svojich najbližších, lásku spojenú s oduševnenou oddanosťou a bezhraničnou úctou. V diecéze stala sa mu satisfakcia,^[509] že videl pokorených atentátorov na posvätnosť školy, ktorú z dobrej polovice zachránil pred nábehom nepriateľov slovenského národa. Druhé veľké dielo jeho kultúrne bolo krásne osnované a stálo v mladej, v mnohosľubnej hotovosti. Meno jeho skvelo sa čisto, bezúhonne. V národe svojom stal sa spojivom všetkých snáh, smerov, rozdielov politických i vierovyznanských. Veľkňaz i slovenský veľmož. Delicium et dulce decus gentis slavonicae!^[510] Predmet lásky, úcty i zvučnej lýry slovenských básnikov, i tisícich čestne a úprimne myslených adries! Uznaný a slávený najlepšími, najčestnejšími, najzaslúženejšími synmi slovenského národa vrátil sa z búrlivej, peknoduchej slávnosti do tichého Kríža,^[511] sprevádzaný modlitbami a žehnaním národa. A ak najvyššie vyznamenanie, ktoré mu mohol dať obezdolený^[512] národ slovenský, vyvoliac si ho za predsedu svojho jediného inštitútu, s ktorým disponoval, bola vlastne len služba, ako sám vyslovil sa, nuž veď celý život jeho bol slúžením vyššiemu, nezemnému, ideálnemu.

Po štvrtom auguste znovu obnovil sa prítok adries Moysesovi. Už pohli sa i také mestá a obce, ktoré posiaľ mlčali: Trnava s mnoho podpismi, medzi nimi nachádza sa veľký priateľ Slovákov tej doby Dr. Alois Paikrt,^[513] vojenský lekár, teraz generálny štábny lekár, teda najvyšší stupeň vo vojensko-lekárskej hodnosti dosiahnuvší. Skalica rozbehla sa už po druhý raz. Pamätná je monstradresa^[514] z Turca; datovaná 20. augusta. Tam pod ňou nájdete doslovne všetko, čo možno menovať Turcom, jadrom Turca. Nechybí ani jedna obec, nevynímajúc ani naše turčianske nemecké kolónie: Glaserhaj,^[515] Ober-Stuben,^[516] Vrícko, Briesťa^[517] atď., ktoré sú tam podpísané (na čele richtári a notári): po nemecky, cele správne, a tak, ako si to najvýš spravodlivý Moyses želal. On šiel tak ďaleko, že zrušil v nemeckých farnostiach slovenské kázne, ktoré tam boli v úžitku, lebo naši handrbulci^[518] lepšie rozumeli slovenčinu než spisovnú nemčinu. Urobil to na základe zásady, každému svoje! Ste Nemci, tedy pestujte svoju nemčinu. Text adresy je silno politický, silno lojálny, vynášajúci hlbokú vďaku a oddanosť monarchovi. Tu Turiec znova dokázal, že mu národná popredná misia, tu i tu zaznávaná a ohováraná, nepadla do lona z čistého augustového neba, ani že nebola zadovážená rezonovaním a planou kritikou, ale činnosťou a umným koncentrovaním más pri dielach a prejavoch národných, hotovosťou slúžiť, obetovať a vystaviť sa v prvej línii! Bárs by v tomto ohľade bolo bývalo viac skutkovej revnivosti a žiarlivosti!

Na Moysesa po malom oddychu vo Svätom Kríži išla nová starosť: valným zhromaždením uzavretá a na jeho plecia položená. Mal viesť matičnú deputáciu do Viedne. Už dňa 1. septembra dorazil ta, a počal pracovať všetkými silami, aby audiencia vypadla čím najvýhodnejšie pre slovenskú vec. Dvorné parkety sú síce veľmi klzké, ale k nim vedie cesta veľmi hrbľovatá. Ľahko číta sa, audiencia bola, ale medzi tisícmi sotva jeden má pravý pochop o tom, aká prácna to vec, vo verejných záležitostiach, na ktoré upriamené sú oči celého sveta, a pri ktorých križujú sa záujmy a vplyvy tých najmocnejších, previesť zdarne takýto akt. Nejeden horlivý ináč muž hodil by na všetko rukou a išiel ku krbu svojmu.

Vo vyslanstve matičnom okrem Moysesa boli: Karol Kuzmány, superintendent a prvý podpredseda Matice, Ján Francisci, kráľovský uhorský námestný radca, Ján Gotčár, opát a školský radca, Adam Kardoš, prísediaci stoličného súdu, Dr. Michal Mudroň, advokát a Ján Čipkay, statkár. Títo prišli do Viedne 5. a 6. septembra.

Audienciu Jeho Veličenstvo prijalo 10. septembra o 10. hodine ako prvú po svojom návrate z Frankfurtu. Moyses v reči svojej poďakoval sa za potvrdenie spolku a tisíczlatový dar. Ale nebol by Moysesom, aby silno neprekročil obyčajnú šablónovitosť audienčnej rétoriky.^[519] On valné zhromaždenie Matice od 4. augusta priamodušne a hrdo pomenoval takým príkladným, bezúhonne slušným, obetivým a nadšeným, akých riedko bolo od časov jestvovania uhorského kráľovstva. Potom vyslovil nádej, že národ slovenský bude šťastne pokračovať vo svojom ďalšom bohumilom vývine v duchu cisárskokráľovského diplomu od 20. októbra 1860 a najvyššieho patentu od 26. februára 1861. Tým dal reči svojej tuho politickú farbu, a audienciu vysoko pozdvihol nad akt obyčajnej aulickej^[520] vernopoddanskej manifestácie. To bola reč nie dvoranína, ale obrancu a otca svojho národa pred monarchom.

Odpoveď Jeho Veličenstva je známa, no podávam ju v celosti pre mladšie pokolenie, ktorému čochvíľa neprístupné budú staršie vydania slovenské. Odpoveď znela:

„Teší ma vás zase vidieť u mňa a prijať vďaku a oddanosť literárneho spolku „Slovenskej Matice“. Teší ma tým viac, že prvé zhromaždenie odbývalo sa s takým príkladným poriadkom a opravdivým zápalom, ako aj všeobecným dosvedčením vernosti ku mne.

Nádejám sa, že lojálny slovenský národ činným a horlivým dosvedčí sa pri ústavnom užšom pripojení môjho kráľovstva uhorského celistvej dŕžave.

Hotový budem vziať i napotom pod svoju ochranu verný slovenský národ. Ešte raz hovorím: tešilo ma. Povedzte to svojim rodákom.“

Vyslanstvo urobilo potom poklonu u grófa Forgácha,^[521] dvorného uhorského kancelára. Moyses rečnil po slovensky, lebo „i kolísky slávneho rodu Forgáchov stáli v lone poctivého slovenského národa, i prach jeho predkov tam spočíva“. Takto Moysesom za Slováka pasovaný^[522] milý gróf Forgách odpovedal v dosť hladkej slovenčine.

Dobrý výsledok tejto audiencie musel mať obodrujúci dojem na Slovákov, ačkoľvek už ukazovali sa čudné znaky v krajine samej. Slovákom nepriateľská strana mala za sebou mocný agitačný prostriedok: autonómne práva, štátnu samostatnosť Uhorska, a spojila to nerozlučne s maďarizáciou a aristokratickými chúťkami celej solídnym režimom od hrnca odstavenej takzvanej „inteligencie“. Tak Slovákom prichodilo znášať ódium^[523] všetkých absolutistických a výnimočných akcií viedenskej vlády, bez faktického podporovania z Viedne, ako sme to videli pri patente evanjelickom. Ľudia, počúvajúci doslovne zákon, bez záštity vyhadzovaní boli vládou nezákonnou, neviditeľnou, ale majúcou moc ich zničiť. Že vraj to boli „Strömungy“,^[524] vyhovárali sa vo Viedni Moysesovi na vysokom mieste, „Strömungy“, proti ktorým vo Viedni nevedeli lieku. — Keď napr. Myjavci boli sa žalovať u arcikňaza Rainera^[525] na neznesiteľnú tyraniu richtára Valáška, postaveného a udržiavaného nitrianskou kotériou,^[526] Jeho cisársko-kráľovská Výsosť pokrčil ramenami a riekol: „Wir haben auch hier unsere Valášeks.“^[527]

Veľmi pravdivo líči štátoprávne a národno-politické pomery, v ktorých pohybovala sa politická i národná činnosť Moysesova Štefan Marko Daxner v nevydanom ešte dokumente.^[528]

Nešťastie Slovákov, rozjíma tento tvrdý um, žiaľ, že v osudné okamihy oddialený od centra, že sme ako národ neprináležali do sféry záujmov a princípov rakúskej politiky. Pred rokom 1848 považovalo sa Rakúsko za štát nemecký — teda boli sme v princípe materiálom germanizácie. V reichsráte^[529] r. 1860 podarilo sa grófovi Széchenyimu príjemnou urobiť tam hore doktrínu o „historickom práve“, o „historicko-politických individualitách“. Následkom toho bol októbrový diplom, t. j. oddanie legálnej moci v Uhorsku do rúk aristokracie maďarskej a maďarstvujúcej, ako reprezentantke historicko-politickej individuálnosti Uhorska, zvolanie snemu a uvedenie diplomatičnosti reči maďarskej. Germanizácia oddala úlohu svoju maďarizácii. Schmerling pokúsil sa februárovou ústavou^[530] princíp jednoty ríše a s ním nemeckú hegemóniu postaviť nad historické právo Uhorska, ale spojenou silou Slavianov, Maďarov a opozíciou frakcie veľkonemeckej padol. S jeho pádom padla i februárová ústava a meravé historické právo v zmysle maďarskej aristokracie zvíťazilo nad princípom jednoty ríše.

Následok tohto víťazstva bol vyhlásenie integrity^[531] koruny uhorskej, povolanie Sedmohradska i Chorvátska sa snem peštiansky, uznanie formálnej zákonitosti zákonov z r. 1848 a výhľad na maďarské ministerstvo.

My Slováci, keďže v Uhorsku len maďarský národ s maďarskou aristokraciou na čele tvoril historicko-politickú individualitu, vrhnutí sme boli maďarstvu za korisť, už i preto, aby nami zosilnené maďarstvo pomáhalo Nemcom nivočiť slavianske národy Rakúska. Tak Daxner.

Áno, tak to bolo v hlavnom: to druhé, čo zdalo sa priečiť tejto hroznej politike, ako napríklad platonické milovanie „lojálnych“, „verných“ národov, povoľovanie nevinných literárnych spolkov s policajtom Nemessom za chrbtom,^[532] lámanie slovenčiny kancelárom Forgáchom, nič neujímalo pravde, že už októbrovým diplomom boli sme hodení za korisť maďarizmu. Dokázalo sa to neskôr.

No tým väčšia sláva, tým jasnejší veniec lavrový,^[533] premiešaný tŕním, mužovi, ktorý v takýchto hrozných okolnostiach, jemu povedomých a jasných, neopustil za korisť hodených bratov svojich. Neopustil ani potom, keď už sklamanie bolo úplné a ležalo na bielom dni. Uhorsko dodnes nie je nič iné, než na princípe skazeného, falošného aristokratizmu vystavená drevená budova bez národov, teda bez organických členov bez právnej kontinuity, ba i bez rodového aristokratizmu — aristokracia bez aristokratov skutočných, namazaná na dlh vzatým firnajzom liberalizmu. Ešte i maďarizmus ako národnosť v naše dni stratil farbu, keď ho pestuje dnes už dotieravo khagal^[534] a polícia.

Druhé valné zhromaždenie povolal Moyses ako predseda na 3. augusta 1864. Vítali ho v Turci ako prvý raz, a cesta bola zas triumfom, Martin vrel tak isto hosťami z celého Slovenska. Pisateľ týchto riadkov prvý a posledný raz videl Moysesa a počul jeho zvonivý hlas v stoličnej dvorane, ktorú administrátor stolice gróf E. Dessewffy pre valné zhromaždenie prepustil.

Moyses odcestoval z Kríža už 1. augusta, sprevádzaný kanonikom a pokladníkom Matice Tomášom Červenom, Antonom Knoppom^[535] a Michalom Chrástkom. Už v Kremnici počala sa oslava milovaného biskupa. Tam bol vítaný opátom a farárom i správcom baní s baníkmi so zažatými kahanci. Streľbou ozývali sa vrchy kremnické. Turiec po druhý raz odel sa v sviatočné rúcho od Piargu po Martin. Na hranici rečnil slúžny Jur Toček a arcidekan Ján Országh. S dlhým radom vozov dorazil Moyses na obed do Štubnianskych Teplíc. Tam ho čakal už administrátor gróf Dessewffy. V Mošovciach, ktoré okrášlili sa ako nevesta, pozdravil ho náčelník bandéria Čajka. V Príbovciach bolo bandérium pod náčelníkom Dulom, i tam vyznačil sa krásny ľud dŕžavia. Sto panien v bielom kvetami obsypalo biskupa a zaspievali mu kantátu. Slečna Riznerová^[536] vítala ho krátkym prívetom. V Martine triumfálna brána… tisíce národa a plesanie. Richtár Andrej Švehla držal slávnostnú reč. Menom výboru matičného Karol Kuzmány skončil dlhú reč svoju: „Pane, učiň mu dobre, lebo miluje národ náš a školu nám postavil!“

Zhromaždenie, radostne otvorené a prítomnosťou Moysesovou ožiarené, starosťou polície dostalo malú, vtedy málo pozorovanú, ale pre nás už dnes vážnu treščinu.^[537] Vládny komisár Nemess totiž oznámil, že následkom vysokého nariadenia zhromaždenie nesmie byť verejné, a jedine vykázaným členom Matice prístupné. To už znamenalo, že sa čosi neľúbi tam hore. No tu zase Moyses dokázal svoju mužnosť: on na to absolútne nereflektoval,^[538] a vec zostala tak, bez exekutívy. Ostatne do dvorany turčianskeho stoličného domu nezmestila sa ani tretina prítomných členov. Ale policajt-štát už oznámil svoju prítomnosť.

Všetko, čo dialo sa predtým a potom, všetky slávnosti a do sĺz pohýnajúce scény, všetok ruch opravdu krásneho obecenstva (lebo do Martina prichodili ľudia dušou rozjarení, spití muštom až hyperidealistického nadšenia, starcovia Simeoni, chcejúci vidieť spasenie,^[539] mužovia, hotoví k obetiam, mládež, zapálená krásnym ohňom naivného citu, bojovníci a strádalci zasotených kútov, kde nikto nevidel ich útrapy pre vec národnú, prichodili podýchať aspoň relatívnou slobodou pod krídlami „povoleného“ spolku), všetko to bolo zatienené otvárajúcou rečou Moysesa. Podávame ju nižej v úplnom znení, nakoľko odpis môže byť pomenovaný znením. I tak ona je najväčším rétorickým zjavom na Slovensku, bohatom na výtečných rečníkov. Je presná, pravdivá, logická, prostá a previata svätosťou. Slovo za slovom padalo priamo do duše! Nemohol človek vážiť a umom rozberať tok myšlienok (i primladí sme boli k tomu), ale vibrovanie šľachetného citu rečníka prechádzalo do srdca poslucháča, a keď už biedny človek nevedel čo, teda slzy vyhŕkli mu z očú, takže nevidel hustú masu okolo seba, ani svit dňa z oblokov, len počul jemno-silný hlas tohoto veľkého človeka, syna slovenskej matičky!! Z jasieľ vychodí spása!

Nedivím sa, že po reči pozdvihlo sa zhromaždenie ako jeden muž, až stemnela sála, a, ako píše spravodaj: „slzami urosené zhromaždenie“ vybúšilo v hromové volanie na slávu, už pod rečou, ba už uprostred reči chceli ho pretrhnúť, aby vyronili city svoje… Nedivím sa zdržanlivému Kuzmánymu, ktorý si mnoho zakladal na svojom chladnom úsudku, že riekol: ,toto je slávna, na Slovensku nikdy neslyšaná, svätá reč‘, že Hodža, zachvátený Moysesom, nazval reč jeho slovom žalmov a citov slovenských. To všetko nie sú žiadne prepiatosti, to je tak, to je pravda i dnes, keď nieto príčiny oduševňovať sa, kde si arogujeme dosť kritického rozumu, aby sme správne a reálne súdiť mohli.

Odhliadnuc od osoby, osobnej prelesti^[540] rečníka, krásoty citu, s ktorým bola reč povedaná, ona váži myšlienkami a pravdami, jasno a prosto povedanými. Človeka zmrazí slovo: „Núdza úbohého národa je nevýslovná! Keby jeden celý národ, hrozným osudom, nemohol byť vzkriesený zo sna smrti duševnej, žiadúcnejšie by bolo, aby všemohúci Boh národ náš z obličaja zeme vyhladil, než aby sme po tisícročnej duševnej porobe ešte i budúcne v podobnom otroctve sebe i človečenstvu na potupu živorili!“ Starozákonná, prorocká prísnosť i veleba zuní zo slov týchto! Je to reč Mojžiša, pri pohľade na biedny, zaslepený národ, rozbíjajúceho vo svätom hneve dosky zákonov!

To je to, za čo pracovať usilujeme sa, a preto sme slepí pre všetky poľahody a lehoty takzvaných občianskych, krajinských, historicko-politických slobôd a liberalizmov! Preto sme chladní ku všetkým slávam a bleskom, i skutočným národohospodárskym pokrokom! Lebo ony smrť našu napomáhajú, ony chcú byť hodvábnou posteľou pre našu agóniu. To je to, čo každý cíti, i keď odpadne a stane sa účastníkom privilégií maďarizmu a renegátstva. Ak nikdy, v poslednej hodine musí mu prísť na vyhasínajúci um strašná myšlienka duševnej poroby miliónov! Verne hovoril náš Mojžiš: radšej zhynúť, než dušu zatratiť!

Slávne skončilo sa i druhé valné zhromaždenie. Pripomenúť treba, že pod autoritou Moysesa, osemnástym punktom protokolu na návrh K. Kuzmányho uzákonil a upevnil sa terajší spisovný jazyk slovenský literárny pre všetky spisy matičné, dľa filologických zásad Hodžových a Hattalových.^[541] Týmto odrezalo sa raz navždy kolotanie v hlavných princípoch. Spisovná slovenčina prijatá bola všeobecne (i vládou, nakoľko vydáva niečo úradne po slovensky). Moyses tu nevdojak prichádza nám v postave sv. Cyrila filozofa… aspoň pre náš malý slaviansky kmeň.

Ešte v apríli 1864 (dňa 21.) stala sa vážna osobná premena tam hore: gróf Antal Forgách, vplyvom arcikniežaťa Rainera, poďakoval sa, a či lepšie, bol prepustený i s podkancelárom Károlyim, a na ich miesta vymenoval kráľ za uhorského kancelára grófa Hermana Zichyho a za druhého Štefana Priwitzera. Náš orgán^[542] premenu kvitoval s tichým uspokojením a nádychom jasnejšej nádeje. Keď už vymenovanie Jána Francisciho dňa 6. augusta 1863 za skutočného radcu kráľovskej uhorskej námestnej rady práve v hluku matičných slávností, počas prvého zriaďujúceho zhromaždenia, považovalo sa za „koncesiu, urobenú slovenskému národu“, premena od 21. apríla 1864 ešte viac utvrdila našich v dobrej nálade. „Jeden hlas panuje na Slovensku, a síce: bude lepšie“, písali 17. mája 1864. Z Pešti písali 24. mája: Málokto pozná nového kancelára, a predsa temer každý s nadobyčajnou dôverou očakáva od neho lepšiu budúcnosť. A „Sürgöny“, vládny časopis písal 9. júna 1864: „Idea, ktorá rovnoprávnosť národov vo vývine a užívaní reči vystavila za právnu zásadu, založená je na pravde. Zapieranie tejto zásady je taký veľký hriech (bün), ako násilenstvo svedomia, a ako toto, i tamto je obrazenie hodnosti ľudskej.“

Zichy, na hostine u mešťanostu viedenského Zelinku, predniesol toast, „že len v spojení Uhorska s Rakúskom vidí oboch blaho. Má nádeju, že zástupcovia Uhorska skoro sedieť budú v rajchsráte pri boku rakúskych vyslancov“. Ako vidno, toto súhlasilo so snahami vtedajších slovenských politikov, ako i so slovami Moysesovými pred kráľom od 10. septembra 1863, „o vnútornom a zovnútornom zosilnení celistvej dŕžavy“. Naši teda videli v Zichym muža pevných cieľov po trojročnom vrtkavom vladárení junkera^[543] grófa Forgácha. Utvrdení boli v nádejach vymenovaním Jána Francisciho za župana stolice liptovskej dňa 26. októbra 1864. V tomto vymenovaní videli už nielen koncesiu slovenskému národu urobenú, ale počiatok praktického prevádzania do skutočného života národnej rovnoprávnosti. Ako ukázalo sa, bolo to len aprílové leto… Bol to experiment, ktorý nemal v sebe zárodok trvácnosti, a pri ktorom nebolo čestnej vôle… Nie mne prichodí tu skúmať pravé pohnútky a príčiny tohto experimentu, zahrávajúceho sa s národmi, tu je dôležité, ako hľadel na to Moyses.

Už roku 1862 vyslovil sa, že v Uhorsku u vlády všetko maďaromániou dýcha (Slovenské pohľady XVII, č. 1, str. 52) a ďalej: „Bohužiaľ, politika vôbec drží sa mimo spravedlnosli, zvlášte politika vlády, nevediacej kam z konopí. Jestli terajšiu vládu rakúsku tá mienka opanovala, že sa jej problematické položenie s nadvládou živlu maďarského ľahšie zaplácať dá, než so spravedlivosťou naproti nemaďarským živlom krajiny, darmo je nám spravedlivosť našu dokazovať, tým viac, že u Nemca súcit so Slavianom predpokladať nemôžeme. Slaviana nikto tak nenávidí, ako Nemec, lebo mu nikto toľko krivdy neučinil“. „No z toho nenasleduje,“ píše Moyses, „aby sa nepracovalo, viac pre našu poctivosť, než pre zisk,“ dokladá s rezignáciou.

Ešte pesimistickejšie vyslovuje sa Moyses o spomenutej premene aprílovej roku 1864. „Považujem najnovšiu zmenu za vážnu,“ píše Kuzmánymu, „budú-li sa ale z tejto múky pre nás koláče piecť? to je iná otázka. Priwitzer (podkancelár, zamenivší Károlyiho) bol niekedy, slúžiac v Rjeke, horlivý košútovec. Neskôr ovšem získal si dôveru Bachovu; lež ešte v práve minulom mesiaci apríli, keď námestník kráľovský v známej otázke upokojenia národností, celému zboru námestníckych radcov predložil otázku: sú-li doterajšie opatrenia ohľadom šetrenia nemaďarských národností dostatočné, alebo majú-li sa i ďalšie poriadky v príčine tejto učiniť, Priwitzer prvý hlasoval, že vraj nie je žiadnych nových poriadkov treba. Nuž keď v takom zbore mužov, kde sa veru priatelia Slovákov nepriam hemžili, predsa našlo sa deväť osôb, ktoré pre väčšiu voľnosť nemaďarských národností hlasovali, a k týmto sa konečne i sám Pálffy pridružil: dosť pochopiteľne objavila sa priazeň Priwitzerova oproti nemaďarským národnostiam. A predsa tento muž má byť, ako zdá sa, svätým duchom Zichyovým. Považujúc tento výjav a iné, ktorých by som na kopy vypočítať mohol, ja v blízkom čase nepriam dobré veci očakávam. Môže byť, že sa mýlim, lež moja nedôvera behom nepriaznivých časov a množstvom do neba volajúcich krívd, už je natoľko zatvrdnutá, že neuverím, dokiaľ neomakám. Už sme my dosť vyjavili, i slovom i písmom, vedia, čo žiadame a k čomu sme hotoví; tak teda myslím, že by už bol čas, aby oni nám stanovisko deja poskytli.“

Moyses je neúnavný túto svoju „zatvrdlú nedôveru“ odôvodňovať pri každej príležitosti. V liste od 18. septembra 1864 píše: „Teda už i pod Zichym dalo sa z krajinskej pokladince 60 000 zl. v prospech maďarského divadla, so sľubom i budúcej každoročnej podpory. Nám nechcú dať ani babky: ale platiť budeme do sýtosti, aby sa súložnice niektorých magnátov (boljarov)^[544] lepšie zaopatriť mohli. Taká je spravodlivosť sveta tohoto; tak povždy čert podobný zostane diablu.“ A na druhom mieste: „V terajšom svete len odbojníci a buriči úctu a vážnosť požívajú.“

Ale veľmi by sme sa mýlili, keby sme mysleli, že Moyses, nedržiac ani vymenovanie jedného jediného župana už za „makanie“, rovno a určite vyslovujúc svoje „zatvrdlé“ pochybnosti v dôvernom liste, ktorý bol písaný in sincero^[545] a nepatril vtedy pred verejnosť, hádam ochabol a spustil ruky do lona, že by bol klesol duševne: nie, on naopak radil k činnosti a sám písal neustále, napomínal, radil. Všetko ho zaujímalo, všetko krásne pochopoval: „Udržanie a ďalšie rozvinutie zriadenej superintendencie má pre nás všetkých nekonečnú vážnosť,“ píše na jednom mieste; „máme sa hýbať a dobývať si nášho práva, už či po vôli vlády, či proti nej,“ na druhom: medzitým pracuje a namáha sa o záchranu preparandie,^[546] o čistotu aspoň pomernú, gymnázia, o utvorenie hospodárskeho ústavu pre Slovensko, propagovaného v dvanástich základne písaných článkoch „Pešťbudínskych vedomostí“ od 85. čísla až po 94. 1864. Dňa 9. decembra 1864 vymáha si audienciu u cisára vo Viedni a prednáša súrnu potrebu hospodárskeho ústavu pre Slovensko, „silno obydlené, zle obrobené, a preto nútené posielať synov svojich na zárobky do cudziny na hanbu národa a krajiny, a ohrožené, ak sa nič neurobí, silnou emigráciou, takže kraj spustne“. Prijatý bol pekne. „Milostivosť, s akou som bol prijatý, opísať sa nedá.“ Odovzdal Jeho Veličenstvu písmo v záležitosti hospodárskeho ústavu, ktoré bolo ihneď kráľom poznačené a signované^[547] veľkým F, čo znamená v dvornej praxi, že kráľ želá si, aby prosbu mimo radu hore brali a v nej zložené žiadosti vyplnili; bolo ihneď expedované do uhorskej dvornej kancelárie, stadiaľto na námestníctvo a odtiaľ do budínskeho štátneho archívu, až sa prach tam nad ním zavrel na večné veky… Tak odmeňujú „lojálne“, v „ťažkých okolnostiach vždy verné“ národy, že keď chcú správne učiť sa orať a hnojiť rodnú pôdu, nedopustia to páni, žijúci z mozoľov zanedbaného, o školy oklamávaného ľudu, oklamávaného vzdor kráľovmu signu.

Moyses videl, že treba mať sa okolo už hotového, okolo škôl a Matice. „Áno, oklamaní sme, zradení sme, ukrivdení sme… Musíme sa tak usporiadať, aby nás nemohli stroviť, ak nás pohltajú. Mimo cirkevného poľa máme len lono Matice; tam sa máme zhromaždiť s vysúkanými rukávmi, presvedčení, že ani jeden národ ináče nepozdvihnul sa iba svojimi vlastnými silami, a že národ povedomý a dľa povedomia pracujúci konečne potlačiť nemožno. Tak tedy povedomie národné budiť je nateraz našou hlavnou úlohou.“ To sú jeho slová. (Slovenské pohľady XVII, zoš. I, str. 184.)

A ako málo klesol duchom náš Moyses, blýskavo a nádherne dokazujú jeho zlaté slová, povedané, keď chystal sa k tretiemu valnému zhromaždeniu: „Ohľadom blížiaceho sa valného zhromaždenia Matice opätujem môj laňajší výraz: že ma len smrť alebo ťažká nemoc od podielu na ňom zdržať môže. Toho úmyslu som bol i pred najnovšími verejnými udalosťami: tieto ale úmysel môj nielenže nezvrtli, lež ho tým viac upevňujú. Slovák je v strasťach a neprajných okolnosťach doma, ako ryba vo vode: kto sa týchto bojí, je odrodilec.“

Čo Moyses myslí pod najnovšími verejnými udalosťami, neviem — no iste to boli tiene, ktoré padali napred a ktoré Moyses ostrým okom pozoroval. Iste myslel i pád Zichyho a menovanie grófa Jura Majlátha za kancelára 26. júna 1865, za ktorým nasledoval i grófa Mórica Pálffyho a vymenovanie Sennyeyho za taverníka.^[548] V Rakúsku padol Schmerling 27. júla a nastúpilo ministerstvo Belcrediho.^[549] Moyses už pádom Zichyho bol dostatočne orientovaný. Videl, že zmáha sa deákovský liberalizmus, pod ktorým niet pomilovania pre nemaďarské národy. Rodila sa prekliata teória o „politickej národnosti“, o „politickom národe“, ktorá potom s dualizmom prebila sa do života. „Politický národ“, tento perfídny paradox, našiel milosť na vysokom mieste, akoby politika rodila národy a nie národom len slúžiť mala. Oflinkovanie prírody a riadu božieho… kult jednej rasy a potlačenie ostatných národov, tieto dve nepekné decká už trepotali sa mocne v živote matky svojej, v reštitúcii^[550] takzvaného historického práva… Čakalo sa len na pôrodné babky v osobách Bismarcka a Moltkeho a na slúžku — Klapku…^[551]

Moysesa nezostrašili všetky mrákavy, ba ani ďaleké podunievanie hromu. On chystal sa ticho na tretie valné zhromaždenie, zvolané pozvaním dto. Svätý Kríž 27. júna 1865 na deň 9. augusta tohože roku.

Moyses opustil Svätý Kríž dňa 7. augusta s veľkým prepoštom Tomášom Červenom, tajomníkom Chrástkom, s chorvátskym spisovateľom Stauduarom a obradníkom biskupským Knoppom. Vítanie cestou bolo to samé, ako pri dvoch predošlých príležitostiach: Kremnica, Piarg,^[552] Horná Štubňa, Svätý Michal, Mošovce, Socovce, Príbovce (vystavili bránu s nápisom: „Vitaj, Otče národa!“). Bandériá, brány, sviatočne odené devy, reči, spevy a všeobecné oduševnenie. V Štubnianskych Tepliciach^[553] bol obed, ktorý je pamätný zdravicou Mudroňovou, majúcou aktualitu. Mudroň v prípitku svojom ďakoval Bohu, že obdaril národ slovenský takým radcom a priateľom, akého má v slovenskom biskupovi, Jeho Excelencii Štefanovi Moysesovi. „Naša radosť je na tento raz dvojnásobná, lebo príchodom Svojím Ste vyvrátili zlé chýry, ktoré nás strašili, že pre politické premeny a mútny tok politického života neprídete na valné zhromaždenie Matice slovenskej. To boli predsudky a malomyseľnosť bola u tých, ktorí im uverili.“ Moyses ihneď vstal, aby odvetil na tento toast. Hovoril: také chýry a predsudky vždy zostanú planými a nepravdivými, lebo on, kedykoľvek a v akomkoľvek úrade dokončí časnú púť zemskú, vystúpi z počtu živých ako verný syn národa slovenského. Hľa, takéto iskry vedel hádzať Moyses do národa… žiaľ, nechápavého vo veľkej, ohromnej väčšine.

Martin vítal si najvzácnejšieho hosťa svojho s veľkým zápalom. Ľudstva nahrnulo sa do Martina veľká masa. U víťaznej brány rečnil richtár Švehla a u fary Kuzmány. Na druhý deň večer 8-ho bolo slávnostné otvorenie novej matičnej dvorany, vystavenej mestom Martinom, ktoré na tento cieľ predalo veľkú časť mestskej hory, aby malo kde pritúliť Maticu, aby tento krásny spolok nemusel prijímať cudzie, veľmi vrtkavé pohostinstvo. Tento čin mesta Martina, málokomu známy, je už sám dosť veľký, aby bol uznaný od akejkoľvek kritiky. Hrali Palárikove „Obžinky“.^[554]

Prítomnosť Moysesova na tri blahé dni zahnala politické a národné starosti a obavy, ktoré tak úzkostlivo počali zvierať hruď mysliacich ľudí. Hľadiac na Moysesa, nebolo možno nezaplesať duchom, sviežim obodrením! Okolo neho kupili sa postavy našich už zvečnelých ľudí typicko-historických: Gotčár, Červen, Kuzmány, Hurban, Pongrác,^[555] Samko Chalupka, Andrej Sládkovič, Hýroš,^[556] Pauliny, Škultéty, D. Štúr,^[557] Zoch, Hodža, Országh, Hroboň^[558] atď. Zhromaždenie, väčšie než lanské, po celé tri dni zosústrednené bolo „Svetlicou“, ktorá mohla uhostiť všetkých v jednom.

Valné zhromaždenie počalo sa službami božími v oboch chrámoch. V katolíckom slúžil Moyses, v evanjelickom kázal na tento raz Dr. Hurban. Do novej sály nahrnulo sa obecenstvo slobodne, lebo zákaz verejnosti vzali nazad v Pešti, čo policajný komisár Nemess, privezený na biskupskom koči, ihneď oznámil. Moysesova otvárajúca reč, podaná v prílohe v celom znení, stojí na tej samej orátorskej i umeleckej výške, ako klasická reč z druhého valného zhromaždenia. A čo do hĺbky a sily, možno ju ešte zatemňuje. Lebo jas a duchovná veselosť, ktorou srší reč predchádzajúceho roku, nikdy tak netne do špiku a nervu, ako osteň bôľu a odtienok sklamania… Pravda, Moyses, pozerajúc na dosiahnuté trojročné úspechy Matice, teší sa nad mnohým a vypočituje až s úzkostlivou úplnosťou všetky dobré diela Matice. Ale tu zvrtne. „Núdza úbohého národa nášho je nevýslovná!“ opätuje svoje lanské slová, lenže silnejším prízvukom.

„Odstup od nás podlá zmalátnelosť, chabosť a neplodné ľúbostkárstvo! Spasenie naše je nemožné bez usilovania a vytrvalej pracovitosti! Len sám všemohúci Boh môže z kamenia tvoriť synov Abrahámových!“ Potom dedukuje filozoficky silu a inerciu^[559] duševnej sily človeka i národa, ktorá je taká neodvislá, že ešte i milosti božej, ovšem na svoju ujmu, sprotiviť sa môže. Preto hniť môže národ následkom tejto samostatnej inercie a sily, ešte i pod blahoprajnou vládou a navzdor milosti božej. A potom už keď potrebu samopráce odôvodnil, zavolá nie bez horkosti a bôľu: „Národ môj, spal si tisíc liet, precitni už raz a vzmuž sa… Neukazuj mozole, znám ich, ale to štiepa srdce horkou žalosťou, že z tak mnoho tvrdých mozoľov tak málo úžitku pre teba! Nevyhováraj sa na chudobu pôdy, ani na malý svoj počet. Nie tam väzí príčina tvojich nerestí, ale v nedostatku duchovnej osvety. Rozptýlený si ako zrnká poľa piesočnatého, ktorými zahráva každý vietor.“ Potom napomína národ poslúchať svojich prirodzených vodcov, ktorí mu hovoria v prirodzenej, jadrnej reči slovenskej.

Ako vidno, slovenský národ nemôže žalovať sa na biedu a chudobu múdrosti apoštolskej… liala sa mu ona nie potokom, ale riekou z úst Moysesových! Nie na prorokovi je chyba, ale na synoch izraelských! Na ohnivo, vzletno, známou uchvacujúcou silou prednesený návrh Dr. Hurbana, uzavrela sa horúca vďaka za reč a spolu i jej čím najširšie publikovanie.

V ďalšom priebehu zasadania podaná bola nevolaná a nečakaná príležitosť Moysesovi, národu svojmu odokryť novú vlastnosť svoju, novú silu, ktorú on všemožne skrýval pod kňazským rúchom svojím a pod skromnou kresťanskou ústupčivosťou: svoj heroizmus, svoju junácku, povedali by sme neslovenskú chrabrosť. Posledný raz bol pred obličajom celého národa: bolo súdené, aby ho poznal i z tejto strany.

Po správe matičnej vládny komisár zastaral sa do dvoch vecí, že stanovy Matice (§ 22.21) neznajú doživotných členov, a že § 3. nedovoľuje dávať matičné peniaze na alumneá^[560] a štipendiá. Tretia zádrapka^[561] je irelevantná,^[562] preto o nej mlčím.

A tu z Moysesa proroka razom stal sa silný rek. Ak malým bol pred ním „zemepanským komisárom“ veličajúci sa^[563] policajný orgán, keď Moyses zvlneným hlasom povedal, že „po prvé § 22. (21) neznie o hodnostároch alebo úradníkoch, ale len o výborníkoch, nasledovne na čestné doživotné predsedníctvo Francisciho vzťahovať sa nemôže, a po druhé s úžasom som počul od pána komisára druhé poznamenanie, a pochopiť nemôžem, ako vrchnosť nad týmto najšľachetnejším skutkom Matice slovenskej pozastaviť sa mohla, ktorý nielenže neodporuje § 3. stanov, ale úplne sa s ním zrovnáva (§ 3. d; § 1. a 30.), kde všade o podporách matičných je reč, a práve podpory sú najbytnejšou časťou účinkovania Matice slovenskej. A keď je to Matica slovenská, teda nám je slovenčina smerodajnou rečou, nám nezáleží na tom, ako sa to podporovanie v druhých jazykoch menuje, či štipendium, či dar, či ako: my to po slovensky podporou menujeme. Veď keď to zahatia, zmarený je náš cieľ. Peniaze sú prostriedkom vzdelanosti. Keď si týmto prostriedkom nevychováme národných vedomcov a umelcov, kde budú tí, čo posvätia sa uskutočňovaniu zákonných zámerov Matice? Nehovorím len čo biskup, čo predseda Matice slovenskej, ale ako slobodný občan v slobodnej vlasti, a ako taký mám právo majetok svoj na akýkoľvek poctivý cieľ vynaložiť. Ohradzujem sa proti takému hateniu! Sám kráľ dal nám peniaze, dal nám 1000 zl.“

Keď Moyses veľmi mnoho nového zasial do slovenského života, keď valne rozšíril kruh slovenského myslenia a menovite kruh slovenských činov, tento nový krásny výstup patrí k tým najkrajším jeho novotám… Tak nezhovárali sa otcovia naši s rozmanitými „zemepánskymi“ veličinami, a čoby tie i nosili policajný mundúr. Tak prosto nehľadeli otcovia naši do očí nosičom polobarbarského feudalizmu, cítiac v duši dedičné následky poddanstva a prikutosti k neslobodnej hrude, zrosenej potom i krvou… Syn slovenského sedliaka brinkol do tváre urodzenej zvrchovanosti svoje slovenské quos ego!^[564]

A tak rozlúčil sa Moyses s šľachetno-hnevným posunkom zmiju smrtiaceho Phoiba Apolla^[565] s národom svojím, pred ktorý mu už nebolo súdené viac predstúpiť. Odchádzajúc z Martina, pred farou katolíckou, vyprevádzaný hudbou slovenských javorových husieľ, vybozkával, vstupujúc do hyntova, Kuzmányho, Hurbana a Hodžu so slovami, „pobozkajte svojich“, i unikol Martinu pohostinnému a ním tak ľúbenému, navždy! Hlahol zvonov, svorne zvučiaci z oboch veží martinských, katolíckej i evanjelickej, šiel čistým vzduchom za ním. Milou harmóniou zuneli dovedna zlievajúce sa hlasy zvonov i modlitieb, vznášajúcich sa k nebu a prosiac Boha za zmilovanie nad národom slovenským.

*

Prišiel rok 1866 a s ním nešťastná vojna,^[566] ktorá, dobre a ľstivo využitá, oddala všetky národy koruny svätoštefanskej pod hegemóniu maďarskú. Štefan Daxner ešte 8. augusta 1866, teda hneď po vojne, napísal z Debrecína nasledujúce profetické^[567] riadky, ktoré mali varovať slovenských politikov pred mýlkami: „Dosiaľ ruka božská k našej záhube namierené plány Maďarov porúčala, najpríhodnejší čas je, pod heslom cisárskym slovom toľko ráz zaručenej rovnoprávnosti národnej žiadať: zabezpečenie práv národných, národnú správu, cirkev i školu. Lebo akýkoľvek obrat vezmú veci, či federalizmus, či dualizmus, či pol toho a pol toho bude smerodajným pri vnútornej organizácii ríše rakúskej, v každom páde isté je, že keby zeme pod korunu svätoštefanskú náležajúce v zmysle zákonov z roku 1848, alebo tomu podobným spôsobom v moci aristokracie maďarskej ponechané a v jeden osobitný celok zorganizované boli, teda aristokracia maďarská bude obrom, pri ktorom by ostatné národy a zeme Rakúska svoj politický význam a časom i svoju politickú existenciu utratiť museli; ba aj bez Chorvátska i Sedmohradska, len samé Uhorsko ešte dve pätiny celej ríše bude tvoriť, čoho následok bude, veľká prevaha v rozhodovaní spoločných záležitostí, nasledovne nemožnosť vnútornej rovnováhy, a tak in fine finali^[568] nepraktičnosť ústavného spoludržania ríše, ergo:^[569] despotizmus s prevážnym vplyvom aristokracie maďarskej“.

To vyplnilo sa temer doslovne. Možno, svätokrížsky biskup kongeniálne myslel s drusom^[570] svojím a vyhnancom debrecínskym, a tlačený vekom, silno znechutený sklamaniami,^[571] a hlavne v presvedčení, že jeho úloha, Bohom pridelená blíži sa ku koncu a nastal čas utiahnuť sa do tej najskrytejšej sakristie, málo znakov dával o svojom jestvovaní… Márne prezerám dokumenty z rokov 1867 a 1868. Sú podrobnosti, ktoré nepridávajú nové črty k obrazu jeho veľkej osobnosti, a nemôžu byť predmetom tejto mojej príležitostnej práce, kusej a narýchlo napísanej z poverenia našich národných popredných mužov.

On sprevádzal národné pohyby až do konca… bránil i obránil, zakiaľ žil, svoje milé tvorby: Maticu, gymnázium, i preparandiu, ale do nových pokusov sa nepúšťal, a tak deje, ktoré pomimo neho odohrali sa, nemajú miesta v jeho životopise.

Moyses ešte roku 1864 previedol u rímskej stolice, aby výročný slávnostný sviatok sv. Cyrila a Metoda určený bol v celej katolíckej cirkvi na deň 5. júla. V ten deň roku 1869 zomrel v Kristu Pánu. „Pešťbudínske vedomosti“ rozniesli smutný chýr po slovenských stranách na úvodnom mieste smrtným oznamom, utešeno a vzletne napísaným Sasinkom.^[572] „Verný ctiteľ,“ stojí tam, „svätých apoštolov našich Cyrila a Metoda, ich nástupník v biskupskej hodnosti, ich nasledovateľ v učiteľstve, spisovateľstve a milovaní národa, umiera v tisícročí smrti sv. Cyrila, umiera vo výročný slávnostný sviatok sv. Cyrila a Metoda, jeho úsilím na deň 5. júla ustanovený! Slovenský biskup umiera v svätý sviatok svätých slavianskych apoštolov! ,Večná mu pamäť a sláva v národe!‘“

Moyses chystal sa k sviatku cyrilometodejskému a k tisícročnej pamiatke smrti sv. Cyrila, ktorú svätil svet slaviansky († 14. februára 869), prijímaním oltárnej sviatosti. Cítil sa zle od dlhšieho času, zimnica ho morila, ale ráno 5. júla riekol k lekárovi svojmu: „dnes cítim sa zvláštne dobre. Dnes je môj slávnostný deň.“ Vernému priateľovi svojmu Stauduarovi, chorvátskemu spisovateľovi,^[573] ktorý bol s ním v Martine na treťom valnom zhromaždení, riekol, aby ho čakal v záhrade k raňajšej prechádzke. Stauduar čakal v záhrade, ale biskup neprichodil. Zobral sa teda preňho. U dvier počul chrápanie, a myslel, že biskup tuho zaspal, ale predsa vošiel do izby. Bolo desať hodín. Biskup ležal na diváni bez seba. Privolaný lekár pustil mu krv, ale len z pravej ruky vytieklo málo tmavej krvi. Chorý dýchal, ale už neprebral sa. O pol ôsmej hodine večernej, po slabom vydýchnutí dokonal na porážku srdca v sedemdesiatom druhom roku veku svojho v Tekovskom Sv. Kríži.