ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

História banskobystrického biskupstva je veľmi krátka. Myšlienka utvoriť z ohromnej diecézy ostrihomskej viac stolíc biskupských, pochádza ešte od prímasa Petra Pázmánya,^[177] ktorý chcel vykrojiť štyri biskupstvá. No na náradu kráľovského kancelára zmenil plán tak, že išiel založiť štyri kláštory jezuitské, jeden z nich v Banskej Bystrici, a dve nové biskupstvá, spišské a rožňavské. Smrť prekazila previesť, čo zamýšľal. R. 1647 povstal v Banskej Bystrici iba kláštor.

Až Mária Terézia s privolením pápeža Pia VI. položila základy trom novým biskupským stoliciam. Na banskobystrickú vymenovaný bol gróf Franc Berchtoldt, prepošt prešporskej kapituly, a síce dňa 1. januára 1776.^[178] Pod ním stavala sa i rezidencia v Banskej Bystrici, i letné sídlo biskupov v Tekovskom Sv. Kríži.^[180] On sám ešte býval v Banskej Bystrici v privátnom dome bohušovskom, než bola rezidencia vystavená. Po jeho smrti (14. apríla 1793) za sedem rokov riadil biskupstvo kapitulský vikár Martin Mateovič^[181] a oddal správu novému biskupovi Gabrielovi Zerdahelyimu^[182] 16. augusta 1800. Zerdahelyi založil banskobystrický seminár roku 1807, skutok, ktorý sa blahorodne^[183] vynáša nad ostatným úradovaním jeho predchodcov i následníkov, až po Moysesa. Po jeho smrti vo Svätom Kríži 5. októbra 1813 vdovstvovala diecéza za šesť rokov pod vikárstvom Franca Valičeka.^[184] Roku 1819 bol biskupom Anton Makay,^[185] a keď ho roku 1824 povolali do Vesprímu, zaujal jeho miesto Jozef Belanský.^[186] Tento zachránil gymnázium, ktoré chcelo námestníctvo zrušiť, udávajúc, že je ono priveľkou ťarchou pre fond náboženský. Zomrel vo Svätom Kríži 4. januára 1843. Pod sedis vacanciou^[187] spravoval diela kapitulský vikár Jur Budatinský,^[188] až po júl 1845, v ktorom bol za biskupa vymenovaný Jozef Rudňanský. Slovák od koreňa, ale bez povedomia, oddal sa roku 1848 novým prúdom politickým v zmysle košútovsko-šovinistickom. Ako známo, v Pešti nové ministerstvo zamýšľalo „regulovať pomer cirkvi k štátu“ a cieľom toho zvolať do Pešti „národnú synodu“, ktorá mala pod horeudaným kepienkom „regulovania“ pomáhať na nohy maďarizmu.^[189] Rudňanský dal sa strhnúť a pozval do Banskej Bystrice celý klérus i dištrikty skrze predstaviteľov na deň 5. a 6. septembra, kde mali sa radiť o predbežných prípravách na zamýšľanú synodu. Čo stalo sa na tejto schôdzke, nevieme, dosť na tom, keď ešte k tomu všetkému Rudňanský odbával slávnostné služby božie s politickou vraj intenciou, zrejme namierenou proti Viedni, a toto dozvedeli sa na patričnom mieste, povolaný bol Rudňanský 21. septembra ad audiendum verbum regium^[190] do Viedne, kde bol i podržaný. Dňa 14. marca 1850 vzdal sa biskupstva a zomrel 14. novembra 1859 v Prešporku.^[191] Budatinský v tomto interregne^[192] po druhý raz riadil diecézu čo vikár banskobystrickej kapituly. Vtedy bol už starcom skoro 80-ročným.

Smutný bol pohľad na biskupiu, i tak nebohatú, keď Moyses prišiel prejímať svoj ťažký úrad. Pod svetsky politizujúcim a maďarónsky zmýšľajúcim Rudňanským už išlo všetko dolu vodou, rezidencia banskobystrická pustla, vo Svätom Kríži hospodárstvo upadalo a hynulo. Samo sebou rozumie sa, že rok 1848 nebol priaznivý prácam organizačným, ku ktorým ostatne nebolo ani chuti, ani vôle. Vôbec vtedy neboli časy na zriadený život, keď nikto nevedel dnes, čo bude zajtra, odhliadnuc od ekonomickej krízy, zapríčinenej banknotovou pressou Ľudovíta Kossutha.^[193] Pod staručkým Budatínskym pustnutie išlo ešte rýchlejšie, takže Moyses v júli roku 1851 našiel už vlastne len ruiny, na ktorých bolo treba biskupstvo znovu organizovať, ba ako vyslovil sa jeden jeho biograf, znovu založiť. Nielenže devastovaný^[194] biskupský majetok nedonášal dôchodky, potrebné k arcikňazskej reprezentácii, ba ani k najsúrnejším episkopálnym^[195] potrebnostiam a povinnostiam, ale i v duchovnom ohľade zapustená bola diecéza, natresnutá práve odohravšími sa krajinskými udalosťami, takže slávnostný rečník F. B.^[196] pri storočnom jubileu banskobystrického biskupstva (dňa 29. októbra 1876) nasledujúcimi slovami označil stav, do ktorého prišiel Moyses: „Wenn je, so war bestimmt damals eine schwierige Zeitepoche, als Stephan Moyses am 21. Juli (?) 1851 sein bischöfliches Amt angetreten hat. Wo wechselseitiges Misstrauen, abstossende Spannung und Befangenheit sich kundgab, da wusste er durch sein anziehendes, offenes Wesen, Liebe und Vertrauen erweckend, auf Beruhigung der Gemüther einzuwirken.“^[197] (Po slovensky: Ak kedy, teda vtedy bola ťažká epocha, keď Štefan Moyses dňa 21. júla 1851 nastúpil svoj biskupský úrad. Kde bola vzájomná nedôvera, odpudzujúce protivenstvo a chúlostivosť, on vedel svojím príťažlivým, otvoreným chovaním sa lásku a dôveru vzbudiť, a tak vplývať na upokojenie myslí.)

Treba dobre povážiť, že rečník F. B., na tvrdo varený maďarón, lebo vo svojej kázni hneď napočiatku považuje sa za potomka Arpádových hôrd, a to v kázni, povedanej u prítomnosti svojho biskupa Arnolda Stummera (s „nomme de la guerre: Ipolyi“),^[198] najväčšieho maďarónskeho šovinistu medzi uhorskými biskupmi, iste nebol naladený posthumné^[199] chvály strúhať Moysesovi. Predsa i ten uznal ťažkosť celého položenia, do ktorého vstúpiť odhodlal sa Moyses, pravda, nie ľahko, ale po týždňoch ťažkého premýšľania. Treba rozumieť i týmto chválam kancľového rečníka F. B. v bystrickom dóme: ony sú neúprimné, ba priamo mravne zvrhlé. Škoda kancľa! Pod wechselseitiges Misstrauen (vzájomná nedôvera) má sa rozumieť bezcharakterná, maďarónska zášť proti mužovi, o ktorom vedelo sa, že je človek národný. Slovo „wechselseitig“ (vzájomná) je priama profanácia takého vysokého charakteru, ako bol Moyses, lebo on veru nemal „Misstrauen“ proti svojej pastve, proti 93 farám čisto slovenským, 13 farám nemeckým a štyrom slovensko-nemeckým svojej diecézy! Ani oni, tie ovečky jeho, nemali „Misstrauen“ proti mužovi, ktorého najviac že neznali, ale o ktorom len dobré počuť mohli. „Misstrauen“ bolo len u haraburdákov, odrodilcov abderitských,^[200] polokreténskych najsolských panákov,^[201] ktorým zavadzal čestný človek. Zavadzal takzvaným „curialistom“, členom tajného spolku „Curia“ v Banskej Bystrici, o čom neskôr bude reč.

Ďalej „abstossende Spannung“ neznamená nič iného, než otrocký kompliment^[202] pánu biskupovi Stummerovi, pod ktorým, pravda, nebol žiadny „Spannung“ medzi ateistickým liberalizmom a cirkvou katolíckou, lebo on sám bol liberálny až… (neodpovedám z úcty k Moysesovi, ktorého náhodným a nehodným biografom stal som sa)… do nemožnosti. A „Befangenheit“ (chúlostivosť) bola, ale len u ľudí, ktorí báli sa o existenciu v čistom vzduchu, tak ako chvostnatý červ, žijúci vo výkaloch, bojí sa metly, čistiacej kloaky.^[203]

My nepovažujeme kázeň pána F. B. za emanáciu^[204] nejakého vysokého ducha, je ona biedna a špatne chudobná, ale predsa je veľkým aktom v histórii nášho národa. Pri storočnom trvaní biskupstva, teda v čase pomerne krátkom, Boh udelil diecéze bystrickej fenomenálneho muža, hlásiaceho sa nie na storočnú, ale na tisícletnú pamäť, muža, stojaceho čo duchovný kolos uprostred postáv takého obyčajného rozmeru, ako Rudňanský a Stummer, slávnostný rečník storočného jubilea biskupstva traktuje ho zarovno s nejakým Zerdahelyim, Makayom, alebo dokonca s Rudňanským a Stummerom. To je taká pečať hanby, pribitá na čelo tej celej spoločnosti, že ju nezahladí pokánie nového storočia biskupstva!!

Moyses, muž dľa umu, temperamentu a šťastia oprávnený siahať na to najvyššie, dokázal i pri prevzatí svojho biskupského úradu neobyčajnú skromnosť a životnú múdrosť, bez najmenšieho zadania svojho presvedčenia. V tomto ohľade je opravdu veľkým mužom. Lebo treba znať, že v čas jeho povolania na vysoký stolec, intriga, ktorá i jeho prenasledovala celý život, bola pokorená, zmakosená,^[205] a ako zdalo sa i ľuďom veľmi umným, znemožnená na dlhé časy, jestli nie navždy. Ale Moyses ani jedným slovom neprezradil, žeby bol vtiahol do svojej rezidencie ako víťaz. Opravdivý Slavian! Predstavte si, žeby pod podobnými podmienkami, po pokorenej, zmakosenej veci slovenskej, vtiahol bol do moci a slávy maďarón. Nieto tých fráz v akademickom slovníku maďarskej akadémie, ani na stepiach privoľnej Dolnej zeme, ktoré by neboli zvučali do uší pokorených nešťastníkov. Skúsili sme to v naše dni, keď cudzí suverén, opojený všakovým pestrým pohostinstvom, spustil niekoľko lžihistorických anekdot a hyper-rapsodických bombastov!! Veď miery nebolo chvastu!

Moyses pri svojom nastolení zhromaždenému duchovenstvu diecézy banskobystrickej povedal formálne i vecne znamenitú latinskú reč, vyznamenávajúcu sa predovšetkým duchom cirkevným, ďalekú všetkého, v tie časy strašnou disharmóniou odznievajúceho politikasterského patriotizmu.^[206] K svojej pastve profánnej^[207] obrátil sa s pastierskym listom, tlačeným u Macholda.^[208]

Pastiersky list Moysesov držaný je v duchu čisto apoštolsko-evanjeliovom,^[209] a má za os, okolo ktorej otáča sa, výpoveď Kristovu u Matúša, kap. 6.^[210] (v pravopise a preklade samého listu): „Protož nepečujte a nemluvte: čo budeme jesti, čo budeme piti, aneb čím se odívati budeme; hledajte ,najprvé‘ království Boží, a Spravedlnosť jeho, a to všecko bude vám pridáno.“ Prízvukuje slovo ,najprvé‘, lebo „Kristove slová jsú ďaleko od toho, aby nás snáď od roboty a práce odhováral. Ba práce jest velice potrebná, ne jen proto, že se ní jak tělesné, tak i duchovné sily človeka rozviňujú… ale i z tej príčiny, že se nám pracovitosť zretelne od Boha prikazuje: ,V potu tvári chléb svůj jísti budeš‘, a Pavel apoštol zretedlne pravil:^[211] ,Kdo nechce pracovati aby také ani nejedl.‘ Dle těch výše uvedených slov Spasitele našeho máme ,najprvé‘ hledati ,Království Boží‘ z čehož vysvitá: že ,potom‘ i o časné potreby života pečovati máme.“

Túto tému rozvíja ďalej, odporúčajúc spokojnosť, „lebo né ve skvostných palácech, než chatrných chalupách najvíce spokojní, t. j. najvíce šťastliví lidé bývajú“. Hovorí o nešťastiach zdanlivo nezavinených a skutočne a zrejme zavinených, ale že človek veriaci „nimi zrídka prekvapen, a zajistě nikdy sklíčen a celkem zrazen nebýva“. Prichodí i k veciam časovým, pravda, s veľkou, pastierskou obozretnosťou. Poukážuc na veľký pokrok techniky v živote národov, ktorá človeku i živly podrobila, čo napomáha síce všeobecný dobrobyt, a mohlo by slúžiť ku šťastiu národov, ale vidíme, že vlastne dobrobyt nezmáha sa. „To dokazuje očividně klátící se stav terajšej společnosti lidskej“. A tu prichádza bližšie k veciam aktuálnym: „Štěstí nerozlučné je od spokojnosti. Táto nemůže se spráteliti s tou, která jest našemu věku vlastná, nestálostí, áno zúfanlivou odvážností, skrze kterú ledajakému podvodníkovi, jenž v urputném hanění vrchností, nekteré pravdyprázdné výpovědě o svobodě lidu, o moci a svrchovanosti národu, o štěstí pospolitého lidu tlachati se naučil, podarí se lid pobúriti… ačkoľvek nám to skusenosti dokázali, že takovíto lživí proroci, majetek a krev zvedeného lidu za podnože svého vlastného zveličení a oslávení nesvědomitě nadužívajú… Darmo by sme tu príčinu truchlivých úkazů v nedokonalosti a chybách správ občanských hledali; kdežto z jednej strany i pri najrozličnejších správach občanských národové predce mnoho dobrého zažili: z jiné strany ale bídy a hrůzy najnovších nepokojův se pod všetkými občanskými správami zjevujú.“ Nie vo forme správy je chyba, dedukuje ďalej, ale v tom, že „ľudia nehľadajú ,najprvé‘ kráľovstvo Božie a Spravedlnosť jeho“. Na konci volá k svojim veriacim, že bývajú uprostred „bratov“, ktorí neprislúchajú do nášho ovčínca. „Usilujte sa, premilé dítky, skrz účinlivú kresťanskú lásku príchod bohumilého dne Smírení uskoriti.“

Tento vysoko krásny pasus^[212] upomína nás na ideálno-vzletné snahy Moysesove už v prvé roky jeho biskupstva. Prvé číslo ním protežovaného „Cyrilla a Methoda“, vyšlé dňa 10. januára 1852, prináša správu o dvoch Moysesových kázňach, nemeckej a slovenskej,^[213] na Silvestra 1851. Hurban v „Slovenských pohľadoch“ (diel III, č. 4. od 28. januára 1852) o tom píše: „Predmet slovenskej kázne bol: o potrebe pokánia a túženia po veciach nepominuteľných. Predmet, vyznačujúci sa i novotou i poéziou nábožnou. Priali by sme si od muža takého bystroumného, takého skúseného, taký bohatý náhľad na svet a život majúceho, ako pán biskup Moyses, v celom obsahu kázne tie čítať. Lebo kázeň môže byť dokonalá len po veľkých výjavoch a skúsenostiach v živote rečníka, ako v diamante zvečnelých. Cieľ „Cyrilla a Methoda“ je zjednotenie cirkvi kresťanskej, na rozličné strany rozpadnutej. To je jedna z najvznešenejších úloh, ktoré Slavianstvo má uskutočniť. Pri menách Cyrila a Metoda jedno cíti každý upovedomelý slaviansky kresťan: že od tých apoštolov prijal národ jeho pred tisíc rokmi kresťanstvo. Kto na jednotu cirkevnú v Slavianstve myslí, nemôže nemyslieť i na apoštolov prvých. Šťastne teda pracuj, „Cyrill a Method“ slovenský, blaho tebe, ak donesieš čo len jeden kameň ku kostolu jednoty cirkevnej vo veľkom Slovanstve!“ Hľa, tak schádzajú sa dva póly!!

List Moysesov^[214] dojíma človeka svojou prostotou, jasnotou a čisto apoštolským duchom. Vydaný bol po slovensky a po nemecky, cele v duchu muža spravodlivého a opravdivého, majúceho vo svojej duchovnej opatere okrem Slovákov ešte i niekoľkotisíc Nemcov. Po maďarsky ho vydať bolo by komediantstvom, lebo v diecéze banskobystrickej Maďarov nebolo a ani dnes ich niet. Aký to rozdiel — vtedy a dnes!!

Nad slovenčinou Moysesovou netreba sa pozastavovať. On prišiel zo Záhrebu chladný a neorientovaný v jazykových otázkach. Všetky boje a otázky o slovenčine boli mu ďaleké a on len akademicky hľadel na vec. Dobre poznamenáva Jozef Škultéty v Slovenských pohľadoch,^[215] že keď Moyses prišiel na Slovensko, otázka spisovného jazyka ešte nebola v praxi a živote rozhodnutá vzdor prešporskému kompaktátu,^[216][217] ako to vidno vo všetkých vydaniach toho času, ba ešte i neskôr (Viktorinova „Concordia“).^[218] To bola otvorená otázka, do ktorej Moyses len pozorne siahal, necítiac sa byť oprávneným rozhodovať, ačkoľvek niet žiadnej pochybnosti, že on akademicky bol za jeden spisovný jazyk československý. Dokazuje to nielen jeho „Pastiersky list“, v ktorom usiluje sa písať takým jazykom, ale svedčí o tom i Michal Chrástek (Sokol I, 1862, str. 76): „Štefan Moyses napomáhal vzdelanie v sladkej našej materinskej reči slovenskej. Že však ale nepodporoval zaraz aj úmysly niektorých výtečníkov našich, zvláštnu od českej rozdielnu pre národ náš slovenský literatúru utvoriť a založiť sa vynasnažujúcich, nikto sa na tom ani najmenej nezastaví, keď pováži, že on vo všetkých nárečiach slovanských zbehlý, veľmi dobre zná, ako sa u iných národov, napr. nemeckého, francúzskeho, italského atď. omnoho väčších a viacej podnárečných rozdielností, nežli je ona, medzi nami Slovákmi a Čechmi sa nachádzajúca, veľmi dobre dá zrovnať s jednotou reči literárnej. Bol tedy literatúre československej zvláštne naklonený.“

To dokazujú i prvé ročníky „Cyrilla a Methoda“.^[219] Pádny dôkaz, že konfesionálne rozdiely nehrali pri jazykovej otázke vážnu rolu. No Moyses, vidiac život zblízka, pripojil sa cele k novému prúdu. Konečne vec bola na bielom dni, s češtinou, akou je písaný jeho „Pastiersky list“ (a tak písalo sa i v „Cyrillo-Methode“, pokiaľ bol pod jeho vplyvom, a inde), nebolo by poslúžené Čechom, ani jednote literárneho jazyka, ani slovenčine. S osnovaním Matice otázka jazyková bola rozhodnutá.^[222] Zosústredenosť a logickosť Moysesovho bytu javí sa nielen v prvých jeho verejných preslovoch, ale i v tom, ako počal prakticky pracovať. Najprv treba zriadiť dom svoj! On teda nerozbehol sa razom za svojimi vysokými cieľmi, ale hľadel pod nohy svoje, na pôdu, ktorá ho mala držať v borbe. A tak počal s riadením svojej rezidencie a diecézy, ako už bolo podotknuté, prevzatej v tom najchaotickejšom neporiadku. Moyses, usadiac sa v letnej rezidencii biskupskej Svätom Kríži, oddal sa hospodárstvu a zariadeniu neveľkých biskupských majetkov, reštauroval rezidenciu, vystavil majer, hospodárske stavy, počal pestovať ovocinárstvo — to všetko bez toho, žeby bol priniesol nejaký investičný kapitál zo Záhrebu, kde v pohnutých rokoch a pri jeho vidnej činnosti skromný groš, ktorý si v tichšie doby usporil, ta šiel čo obeť pre veci verejné. Ostatne, keď sme pri jeho hospodárstve, musíme mať na zreteli, že hmotné postavenie jeho nikdy nebolo skvelé, vzdor tomu, že bol biskupom. Samo biskupstvo patrí k najmenej nadaným hmotnými prostriedkami. On sám nehľadal sinekúry,^[229] nebral dvojaký alebo trojaký plat, a výdavky jeho boli nepomerne veľké. Preto je svätou pravdou, čo píše Karolovi Kuzmánymu dňa 29. marca 1865: „Jestli by pán Maťašovič do Viedne zaskočiť chcel, a útrat k tomu bez iných pomoci nemal, hotový bych bol na vyzvanie Dôstojnosti Vašej s 40 zlatými prispeť; čím súcit môj dostatočne bych dokázal, lebo ver veľmi som chudobný.“ (Slovenské pohľady XVII, 1897, zoš. 3, str. 183.) Tak stáli jeho veci v tomto ohľade, a je nevyhnutné mať o tom jasný pochop, lebo to všetko neobyčajne zjasňuje a vyzdvihuje jeho osobu, a tým vzrastá všetko to, čo urobil. Pri veľkých prostriedkoch očakávame zákonne i veľké účinky. Kto ale z mála robí veľké veci, hoden je dvojnej slávy.

Z čias jeho prvých arcipastierskych rokov nemáme temer žiadnych dát; už z toho vidno, že staval predbežne u seba doma. Pravda, vtedajšie slovenské vydania boli skromné. Čulé „Slovenské národnie noviny“ zamĺkli v huriavku revolučného roku (s 292. číslom, 9. júna 1848), spolu i s „Pohľadmi“ Hurbanovými.^[230] Vládne „Slovenské noviny“,^[231] ktoré počali vychádzať vo Viedni od 13. júla 1849, ačkoľvek čulo redigované Danielom Lichardom a Andrejom Radlinským, a potom r. 1851 namiesto Radlinského Jonášom Záborským, „Katolícke noviny pre obecný ľud“,^[232] vydávané roku 1850 Šimonom Klempom v Pešti, obnovené „Pohľady“^[233] málo vedia nám udať o Moysesovi.

Pravda, bol to vlastne tupý, zamĺkly čas. Nádeje, ktoré niektorí patrioti stavali na základe viedenskej vláde milej „staroslovenčiny“ a prenesenia literárneho centra do Viedne, oklamali ich úplne. Vôbec Viedeň bola fókus^[234] slovenského sklamania na celej čiare. Bolo mŕtvo. Iba nepatrný kaplán katolícky počal s neuveriteľnou smelosťou posielať pomerne hlasné výkriky do slovenského sveta. Bol to Ján Palárik, kaplán vo Windschachte^[235] pri Štiavnici. On založil dňa 14. marca 1850 časopis „Cyrill a Method“, tlačený v Štiavnici, a počal písať tak rezko, že to vzbudilo pravý úžas, spojený s radosťou u všetkých osvietených Slovákov. Palárik bol muž širokej koncepcie a veľkých plánov, a pritom eruptívny^[236] a radikálny, pravda, v šľachetnom zmysle. Jeho reformné návrhy cirkevné privolali mu na hrdlo konzistoriálny súd ostrihomský. Kaplána preložili do Štiavnice, neskôr do Pešti, čím „Cyrill a Method“ prestal vychádzať (9. júla 1851).

Tento časopis znovu vzkriesil Moyses, a tým počína sa jeho literárne mecenášstvo a zjavná ingerencia do širších slovenských záležitostí. Redaktorom znovuzrodeného „Cyrilla a Methoda“ bol napočiatku Michal Chrástek, neskôr sekretár biskupov, jeho zaslúžený biograf,^[237] muž veľmi pilný, ktorému medziiným ďakujeme, že Riegrov „Náučný slovník“^[238] opatril cennými článkami a dátami slovenskými. „Cyrill a Method“ vplyvom Moysesovým písaný bol „staroslovenčinou“. Moyses vydal na jeho znovuupravenie 3000 zlatých striebra — sumu to veľkú ohľadom na vtedajšie pomery a na biskupskú kasu. Päť rokov trvalo Moysesovo podporovanie tohto časopisu, ktorý zažil neskôr rozličné osudy, a vychádzal 15 rokov, pravda, už slovenčinou.

Moyses obrátil pozornosť svoju na školy, pravda, predbežne na tie, ktoré boli v jeho diecéze, a tak predovšetkým na seminár a katolícke podgymnázium banskobystrické. Jeho pričinením bohaté mesto uzavrelo vystaviť pre gymnázium slušnú budovu, a náboženský fond povolil utvoriť z podgymnázia celé vyššie gymnázium. Moyses k tomuto cieľu na vlastné útraty poslal dvoch mladých mužov na univerzitu, aby tam zadovážili si profesorské diplomy. Ale, ako sme už spomenuli, diela Moysesove majú pečať prísnej logickosti, nezastal pri školách odborno-teologických a humanitných, ale išiel veci na koreň: staral sa založiť učiteľskú preparandiu. Aby primal k tomuto kroku mesto, sám oddal do mestskej kasy k tomuto cieľu 1000 zl. Na jeho neustále urgencie u magistrátu učiteľská preparandia,^[239] bola otvorená v školskom roku 1856 — 1857 pod riaditeľstvom Egryho.^[240] Vediac to, že národná inteligencia môže obrodiť sa len z chudoby, z ľudu, Moyses podujal pri katolíckych ústavoch niečo nebývalého: založil pri gymnáziu alumneum, prístupné i pre preparandistov. Tu javí sa vypukle jeho láska k ľudu! Gymnázium, slúžiace iba synkom bystrických patriciov, úradníkov a okolitých zemanov, nemalo pravého zmyslu pre jeho ďaleko siahajúce plány. Otvoriť jeho brány pre ľud nebolo možné bez hmotných obľahčení. Toto alumneum bolo tou pravou bránou pre opravdu ľudové elementy, a je skutočne kultúrnym skutkom, ktorý len ten zaznávať môže, kto nepozná uhorské pomery, zvlášte na našich slovenských stranách.

Konečne, školy i druhí zakladali! Ale starosť o ne mala ešte jednu veľmi ťažkú stránku: previesť, aby tie školy boli naozaj kultúrnymi inštitúciami pre náš slovenský národ, aby v nich jazyk národa zaujal svoje zákonné, prirodzené miesto. To bola obrovská úloha, ku ktorej bolo potrebné mnoho energie a obozretnosti, pri tom politickom vzduchu, ktorý počal panovať hneď po potlačení revolúcie z roku 1848 a 1849. Pravda, protislovenský prúd razom nevybuchol strmým tokom, ale zo dňa na deň prichádzal sľub za sľubom do zabudnutia, úsluhy urobené v časoch osudných, odmeňované boli (okrem niektorých osobných „milostí“) rozohnatím národných ľudí po všetkých kútoch krajiny,^[241] postavením vyznamenavších sa mužov pod policajný dozor, vôbec, išlo to „po austrijsky“.

No Moyses, ktorého plány išli reformovať v slovenskom zmysle všetky gymnáziá, nachádzajúce sa na území slovenčiny, a čo mu i sľúbené bolo na patričnom mieste,^[242][243] dosiahol dosť veľký úspech aspoň v banskobystrickej diecéze. Preparandia bola čisto slovenská, seminár latinsko-slovenský a na gymnáziu prednášali sa predmety po slovensky, nemecky a maďarsky.

Gymnázium banskobystrické bolo útočišťom a spasiteľným miestom pre vydedených a opustených, a to ešte i potom, keď všetky sľuby z výše boli nezadržané a experimentom nebolo konca, keď potmehúdstvo všantročilo do zboru profesorského ľudí, nezodpovedajúcich nielen intenciám biskupa, ale ani nariadeniam samej vlády, o čom nižšie bude dokumentami podopretá reč. Dlho ešte pod lúčmi svätokrížskej hviezdy bolo ono opravdu kultúrnou inštitúciou. Nedarmo Moysesova hlavná starosť krúžila sa okolo výchovy! On stál nad ňou ako anjel strážca, a keď i podzemné machinácie zotierali jeho cirkule:^[244] predsa na katolíckom gymnáziu banskobystrickom dalo sa ešte dýchať slovenskému mladíkovi. Tam boli ešte mužovia, pod ktorými necítil sa mlaďoch v ergastule,^[245] ale znal, že nad ním bdie istá ochraňujúca moc. Vôbec, možno povedať, vzdor tichému géniu Moysesovmu, ktorý len zďaleka trónil nad Banskou Bystricou „obeťou predsudkov a nekonečnej náruživosti“, ako vyslovil sa, všetko tam dýchalo Mojžišom… Pod vaním tohto ducha i pisateľ týchto riadkov dokončil gymnaziálny kurz v Banskej Bystrici, jedinej to škole, ktorá ešte vtedy mohla mu poskytnúť útulok. Z gymnázia tohto v niekoľko rokoch vyšlo mnoho ľudí, ktorí potom stáli a stoja v službe národa. Z profesorov, ktorí účinkovali v duchu Moysesovom, pripomínam: Martina Čulena, riaditeľa^[246] a opravdivého otca mládeže, ktorého ona milovala a súčasne rešpektovala. Pedagóg ex asse,^[247] vedel spojiť prísnosť s láskavosťou. Čulen mal ohromný fascinujúci vplyv na študujúcu mládež. Oproti svojim bol prísny až po tvrdosť, pravda, miernenú dobrodeniami. Karol Černý^[248] vyznamenával sa neobyčajnou vedou klasickou, v národnom ohľade bol viac než trpný, jeho brat Emil^[249] zaplatil svoju vernosť disponibilitou. Milý žiakom bol Floro Červen,^[250] literárne činný Ferdinand Mráz,^[251] peknoduchý, no národne chladný Loos,^[252] rodák necpalský, no na každý pád muž vzletný a neobyčajný. Slovenská časť známeho slovensko-maďarsko-nemeckého slovníka laufferovského^[253] je jeho dielom. Katechétom bol Cebecauer.^[254] Maďarónstvo zastupoval renegát Klamarik^[255] a Nemček Szakmáry.^[256] Všetko berúc dohromady, katolícke gymnázium banskobystrické, vzdor všetkým nástrahám, protivenstvám, klamom a neposluchom, vzdor premeneným intenciám tam hore, bude zaujímať čestné miesto v nepísanej ešte histórii slovenskej vzdelanosti i slovenského utrpenia, vďaka tej šťastnej minúte, ktorá priviedla Štefana Moysesa na biskupský prestol banskobystrický.

Gymnázium banskobystrické bolo vôbec jeho radosťou i najbôľnejšou starosťou, lebo nielenže bolo dôležité, ale stalo sa centrom všetkých nápadov pomaly zmáhajúcej sa intrigy. Ešte roku 1862, v ktorom, ako nižej vysvitne, omnoho väčšie, vážnejšie, širšie starosti naňho naliehali, píše Karolovi Kuzmánymu: „ačpráve ja aj iné utiskovanie Slovenska napomenúť chcem (t. j. námestníkovi Pálffymu), predsa ale hlavný zreteľ na bystrické gymnázium mať chcem, ktorého bezpríkladná neporiadnosť ovšem žalobu k zrelosti privádza a ktorého vážnosť ovšem prvé miesto medzi národnými záujmami biskupstva môjho zaujíma“.

V čom záležala tá bezpríkladná neporiadnosť? To treba bližšie vysvetliť. Nielenže Moyses dostal vzhľadom na verejnú výučbu pozitívne sľuby (o ktorých hovorí ešte i roku 1863 v liste na Kozáčka; viď korešpondenciu),^[257] ale viedenské ministerstvo (gróf Thun)^[258] vydalo návrh o ústrojnosti gymnázií a reálok, ktoré dal barón Karol Geringer, dočasný náčelník cisársko-kráľovského námestníctva, i do slovenčiny preložiť skrze Dr. Andreja Radlinského roku 1851.^[259] V úvode píše Radlinský: „V návrhu tomto hlavný zreteľ obracia sa na opravdivé všestranné vzdelanie vedecké mládeže na základe rovnoprávnosti národností, ríšskou ústavou od 4. marca 1849 vyslovenej a na jej mravné a náboženské vychovanie.“ A sám návrh hlása: „ktorákoľvek reč zemská môže byť náukozdelnou na gymnáziu. Ktorá sa má zvoliť za takú, to určí národnosť obyvateľstva, ktoré na tom gymnáziu podiel berie. V súkromných gymnáziách určí náukozdelnú reč zakladateľ“. To bola vôľa vlády a smer jej vyučovacieho systému. Ale „neporiadnosť bezpríkladná“, ako vyslovuje sa Moyses, veľmi skoro vtrhla do banskobystrického gymnázia, ktoré dľa vôle vlády nemohlo byť inakšie, než gymnázium s vyučovacou rečou slovenskou, a nanajvýš, berúc ohľad na niektorých pseudonemcov banskobystrických a turčianskych handrbulcov z Vríckeho, ktorí ostatne za celé decéniá na gymnáziu deti nemali, po istý malý stupeň nemeckou. Ale nielen to; vzdor tomu, že uhorská dvorná kancelária dvoma nariadeniami naložila uhorskému miestodržiteľstvu, aby pri katolíckych gymnáziách všetky spravodlivé nároky nemaďarských národností dľa možnosti uspokojilo, direkcie^[260] gymnázií a menovite direkcia banskobystrického gymnázia dostala od námestnej rady intimát,^[261] ktorý jej rozkazoval pravú protivu, ba skoro vysvitlo, že ona otvorených maďarónov protežuje, im väčšie platy vymeriava, a ľudí národných odstrkuje.

Tak dostali sa na banskobystrické gymnázium behom času ľudia, ktorí ani slovenského slova nevedeli (Galambos,^[262] pravý Maďar, ináč človek statočný), Klamarik, ktorý slovensky vedieť nechcel, a Nemec Szakmáry, ktorý skutočne nevedel. No všetky tieto nástrahy ešte nebrali valne gymnáziu charakter dobrej školy, ačkoľvek ona, zákonne berúc jednojazyčná, pretvorená bola pomaly na trojjazyčnú. Slovenčina predsa len bola keď nie prvotriednym, teda aspoň rovnoprávnym vyučovacím jazykom. No i takýto stav nedal pokoj vrahom slovenského národa, menovite Antonovi Radvanskému,^[263] o ktorom píše tichý dušou a mierny vo výrazoch Moyses Kuzmánymu (Slovenské pohľady XVII, zošit 1, str. 57): „Snad Hospodin milosrdne vzhlädne na žrtvu našu a vysvobodí konečne ľud náš z poroby dlhovekej — Hlä už jedon z najúhlavnejších tryznitelov rodu našeho — a, ohava, i svojeho — Radvanský svrhnut s hodnosti vrchnožupanskej. Blízky čas ukázať musí zámery terajšej vlády ohľadom na čisto slovenskú župu. Uvidíme tedy: či bude čert lepší nežli diabol?“ Tieto riadky pridávajú novú črtu k charakteru Moysesovmu: on teda nielen krotkosťou, ale i svätým hnevom vedel narábať… Silný výraz jeho, pravda, viac než oprávnený, platil veľkému zlodejovi na národe našom, Radvanskému, ktorého jeho slovenské, miestami peknoduché verše nehatili zúriť beštiálne proti národu slovenskému, a špeciálne proti slovenskému gymnáziu banskobystrickému. So svitom takzvaného vyrovnania^[264] tento znovu do úradu nadžupanského uvedený intrigant zadával potmehúdske údery tvorbe veľkého organizátora Moysesa, previedol najprv oddialenie Čulena z Banskej Bystrice do Levoče (promoveatur ut amoveatur)^[265] na počiatku februára 1867, a potom rozohnanie všetkých slovensky zmýšľajúcich profesorov do všetkých štyroch uhlov nebeských. „Ohava“ triumfovala súčasne s triumfom maďarizmu, ktorého smutné panstvo znášame dodnes.

Ešte horší osud, aspoň tragickejší, zasiahol učiteľskú preparandiu, túto srdcu Moysesovmu takú milú novotvorbu, na ktorú toľko práce a peňazí venoval… Nestačil zavrieť svoje jasné oči, a už jej nebolo, akt vandalizmu, ktorý sa u nás menej spomína než zničenie našich gymnázií a suspendovanie^[266] Matice, ale ktorý čo do divokosti a nemilosrdného barbarizmu v ničom neustupuje oným kultúrožrútskym brutalitám. A keď sme tak, nútení logickým chodom samých diel, prehrešili sa proti letopočtovému poriadku a zabehli napred do smutných časov, v ktorých Moysesove veľké a ďaleko siahajúce veľčiny stali sa obeťou rozličných „oháv“, pripomenieme ešte jednu jeho krásnu ideu, ktorej uskutočnenie nedožil, ale ktorá po smrti jeho naozaj bola „zohavená“. Moyses staral sa o výchovu nielen mužskej, no i ženskej mládeže. Jeho plán bol založiť katolícky vychovávací ústav pre dievčence. Potreba takého inštitútu bola naliehavá voči absolútnej biede v tomto ohľade, a menovite voči svetárskej, na plané, povrchné titernosti^[267] založenej výchove privátnych „Erziehungsanstaltov“^[268] a všakových „inštitútov“, vyrátaných na oberanie úbohých rodičov. Moyses k tomuto cieľu začal zakladať fond, ktorý, najviac jeho štedrotou, dosiahol výšky 30 000 zl. No odumrel fond, u odumrel menovite jeho určenie a tendenciu nábožensko-mravnú a národnú. Smejúci sa dedič použil Moysesove mozole na pravú protivu… na ústav maďarizačný…^[269]

Zo všetkého vidno, aké veľké pedagogické ciele mal pred sebou tento opravdivý boží vybraník…^[270] a s akými strašnými, zväčšiny nízkymi a podlými intrigami bolo sa mu boriť. A keď povážime ešte k tomu jeho borbu za širšie, všenárodné ciele, také čisté ako to belasé nebo za krásneho júnového rána, či treba sa nám diviť nad horkými slovami jeho: „Keď pomyslím na príbehy posledného trojročia, hnusí sa mi nielen všaká politika, než i celá ľudská spoločnosť. Najradšej by som sa do nejakej jaskyne utúlil. Keď si položím otázku: kam to všetko vedie? a pri tom rozvážim si to všeobecné viklanie, podkopávanie a podmývanie základov: také príšery sa mi predstavujú, že mi je nevdojak oči od nich odvrátiť. V chaose tom len jedno zretedlne vidím: že totiž to konečné, trojnásobné beda — jestli ho milosrdenstvo božie zázračným spôsobom neodvráti — nebude nezaslúženo. V takom stave pokušovania sa cítim: mimo sakristie ani slamky viac krížom nepreložiť. Lež tomu sa protiví svedomie!“

Uvádzam tieto významné slová už tu, ako dôkaz, že i silní duchovia nie sú imúnni^[271] od pokušenia pri pomeroch, v akých žiť musí človek, majúci cit pre verejné dobro, pre pokrok, pre život svojho národa. Hodiť všetko ta a utiahnuť sa do svojej „sakristie“ neraz vznáša sa poctivému človeku nad hlavou ubolenou ako cieľ „hodný želania“ dľa Shakespeara.^[272] Ale veľkí ľudia nedajú sa zahnať do „sakristie“, čo by ich i vlastní ľudia kameňovali… Nedal sa vohnať do nečinnosti ani Moyses… Roniac horské slzy, znechutený nezdarmi, doštvaný neprestajnou intrigou a klebetou, ktorá ho dľa jeho slov na vysokom mieste omaľovala „ako treštenca, rabulistu,^[273] človeka mladými treštenci zaslepeného a zvedeného“, znovu vzpriamil svoju krásnu postavu a šiel prosto, zalomiac hlavu, do nevďačného a ako sám dobre šípil, bezvýsledného boja… On svojou vierou zachránil nás, svojou neprekonateľnou, železnou vierou na pravdu a zákonnosť slovenskej národnej veci.

Prebehnúc takto krátko hlavné jeho pedagogické a školské námahy, prv, než prejdem k jeho politicko-národnej misii, k jeho kultúrno-vzdelanostnému, epochálnemu vystúpeniu na neobrobenom, nevďačnom úhore slovenskom, ačkoľvek málo povolaný, kvôli úplnosti prehovorím o jeho čisto cirkevnom zjave. Moyses bol kňazom katolíckym v najprísnejšom zmysle slova, biskupom apoštolským, povedomým hodnosti svojej, prehĺbeným kresťanom a vyznavačom Krista, bezúhonným vo svojom kňazskom a arcikňazskom^[274] postavení, takže v tomto ohľade pri zúrivom nepriateľstve, ktoré ho okružovalo^[275] v Chorvátsku, a ešte viac na Slovensku, ani len klebeta neopovážila sa priblížiť k nemu, a on bez najmenšej otázky v tichosti a pokore vyšiel so všetkými predstavenými, či tam alebo tu, s láskou a otcovskou milosťou so svojimi podriadenými a k obediencii^[276] povinnými. Vyšiel i s javnými nepriateľmi národnej myšlienky slovenskej, ktorá mu po záujmoch jeho cirkvi najviac na srdci ležala. Zúrivých pritiahol dobrotou a dobrodeniami, nedôverujúcich protekciou a jemným napomínaním, takže počas jeho biskupstva celá diecéza temer pritiahnutá bola k našej veci. Mnohých obrátil a presvedčil, iných k miernosti priviedol, ale všetci cítili, že majú nad sebou dobrotivého biskupa a láskavého predstaveného. Pravda, jeho dobrotu vedeli i využiť, a mnohý zradca máčal s ním chlieb v jeho mise, nejeden líškal sa mu, aby potom donášal chýry vrahom jeho. No, žiadna svätá večera nezaobíde sa bez Judáša!

Už sama láska jeho k slovenskému národu, u neho tak bezprostredná a vrelá, naladila ho k opravdu čistému, zhovievavému, všetky trpkosti mierniacemu pomeru k Slovákom a Slavianom iného vierovyznania. Nezadajúc svoje, nehonosiac sa prehnanou toleranciou,^[277] ktorá i tak vždy je znakom chladnosti k svojmu a ktorú žiaden priamy, čestný muž nežiada, Moyses bol všetkým milý taký, aký bol a aký byť musel, keď raz ho Boh postavil na strážne miesto cirkvi katolíckej. Ostatne, takzvaná tolerancia v tom zmysle, ako ju berú povrchne, vždy smrdí čertom nihilizmu. Ja môžem byť dobrý v dobrom, ale prehnane tolerantným, napríklad vzhľadom na môj národ voči urputnej renegácii, byť nemôžem. A stará skúsená vec je, že kto je stály vo svojom, nebýva zlý k blížnym. Len tá stálosť nesmie byť absolútne odsudzujúcou, lebo konečný súd nad ľuďmi podržal si sám Boh trojjediný, vďaka jemu samému, jeden a ten samý pre všetkých nás.

I v tomto ohľade biskup Moyses sial semeno dobré na všetkých svojich cestách, pri všetkých príležitostiach, spájajúcich ho s milými rodákmi slovenskými. Ako vylieva sladkosť i horkosť srdca svojho pred Kuzmánym, akou láskou chová sa veľký muž tento k Hurbanovi, bez najmenšej úštrby svojho cirkevného charakteru! Jasný príklad! Svieť!!