ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Politicko-národné druhé obrodenie datuje sa od slovenského národného zhromaždenia v Turč. Sv. Martine v dňoch 6. — 7. júna roku 1861. Nebolo ono „deus ex machina“,^[278] ale logicky prísnou konzekvenciou slovenských námah od konca minulého stoletia, ktoré námahy potom pravý génius slovenského národa, Ján Hollý apostrofuje^[279] svojím „ešte Slováci žijú, a budú žiť večne so slávou“. Ja by som dľa svojho skromného vkusu, ale neskromne hlbokého presvedčenia, posledné slovo Hollého hexametra písal s veľkým S. A keď už dozreli veci a Slováci našli si formu svojho nového obrodenia, výraz svojho túženia v programe, uverejnenom v prvom čísle novozaloženého časopisu „Pešťbudínskych vedomostí“, ktoré vyšlo dňa 19. marca 1861, čímže počali? Zase odvolaním sa na to: „ešte Slováci žijú“ v počiatočnej výpovedi programu: „kto dal život, ten dal právo žiť“. (Pešťbudínske vedomosti, roč. I, č. 1.)

Život bol daný z výše, ale právo žiť bolo strašne napadnuté po veľmi krátkej dobe, v ktorej vo Viedni ukazovali sa prajnými slovenskému národu. Každým rokom slabla dobroprajnosť a nepriatelia slovenskej národnosti počínali si smelšie. Ešte i pod tuhým absolutizmom a stavom výnimočným takzvaná „germanizácia“ Uhorska bola v sile len na našich slovenských stranách. Na maďarských jej vlastne nebolo. Posledný nábeh pomôcť Slovákom bolo vydanie cirkevného patentu^[280] pre evanjelickú cirkev augsburského vyznania od 1. septembra 1859 s ministerským nariadením od 2. septembra 1859. Osnovatelia tohto štátneho aktu, založeného prísne na 76. zák. článku z r. 1791 (medzi nimi bol i Kuzmány) chceli naozaj vymaniť cirkev a dať jej slobodnú, duchu cirkevnému zodpovedajúcu ústrojnosť, zamedziť zemiansku svojvôľu, ktorá pod titulom autonómie robila z cirkvi nečistú maďarónsku šalandu,^[281] z chrámov príležitosťou konventov politické kluby, ktorých panovití aristokratickí členovia horiace cigarky kládli na oltáre v chrámoch, prijdúc do konventu. Toto bolo priamo proti záujmom kyrioarchie,^[282] proti absolútnej moci panákov, v živote necirkevných, smilných a nemravných, nad ľudom cirkevným a dobrým, preto povstala surmia, zvírená Zsedényim (Pfannenschmiedtom)^[283] a Mádaym,^[284] pred ktorou vo Viedni hanebne zreterovali,^[285] a tých, čo stáli na zákonnom stanovisku, vydali protivníkom. (Hodžu, Podhradského a mnohých.)^[286]

Štefan Daxner^[287] je tej, základne odôvodnenej mienky, že tento dobre myslený a správne osnovaný patent nebol už na čase po cisárskom manifeste dto^[288] 2. júla 1859, ktorým oslabená bola moc absolutistická, a patent aj úradnou tlačou verejne vyhlasovaný za protizákonný. Patent bol tu, ale exekúcie nebolo… Uvádzajte si ho sami, dobrezmýšľajúci farári, nad ktorými už visel meč maďarónskej moci a polície! Budete vydaní ľubovôli a tyranii. Preto Daxner dobre poznamenáva, že nebolo u vlády ani serióznej vôle, ani konzekvencie, a patent vydaný bol „na základe oportunity, t. j. snahy, okamžite koristiť z okolností, čo hneď obetovaním svojich najvernejších prívržencov, ak tým dal sa docieliť nejaký úspech“. A tieto Daxnerove slová platia od toho času pre všetky záležitosti medzi Viedňou a slovenským národom. Vyslovil to neskôr po celom rade ohromných sklamaní i sám Moyses dľa hodnoverného svedka slovami: „Vo Viedni je hlavným hýbadlom celej politiky strach.“ Kto vie tam na patričnom mieste nahnať dostatočnú porciu strachu, ten je pánom.

Upustenie od prevedenia patentu pod gubernátorstvom Benedeka,^[289] človeka hlúpeho, ktorého zinformoval proti patentu Anton Radvanský odmenenie jeho protivníkov (Zsedényi stal sa vicekancelárom a hofrátom)^[290] bola prvá koncesia viedenskej vlády. Za tou nasledoval cisársky diplom od 20. októbra 1860,^[291] ktorým nazad uviedli konštitúciu, uhorská kancelária obnovila námestníctvo, stolice sa dľa uhorských zákonov zriadili… Dľa všetkého zdalo sa, že tu čas, v ktorom pre nelenivého kynie príležitosť prísť k právu svojmu. Októbrový diplom bol i od mnohých našich uvítaný čo akt oslobodzujúci spod dvanásťročného bachovského režimu. Dosť skoro ukázalo sa, že Slováci prišli s ním z dažďa pod odkvap. Už po jednoročnom trvaní jeho ukázalo sa, že vláda nemecká nás síce pustila spod dereša nemeckého absolutizmu, ale nás vydala do rúk maďarského a maďarónskeho konštitucionálneho bašovstva. (Pešťbudínske vedomosti, roč. I, 1. novembra, číslo 66.) No na Slovensku bolo všetko mŕtve a tiché, ačkoľvek v tom tichu pracovala jedna hlava, mysliaca za celý národ. To bol Štefan Marko Daxner, ktorý pilne pracoval na diplomatickom akte.^[292] Na jar roku 1861 razom prišiel do Turč. Sv. Martina Samko Štefanovič^[293] a navrhol, možno v porozumení s Daxnerom, aby Martin vyzval národ k nejakému slávnostnému osvedčeniu. V Martine veci porozumeli a išli k skutku. Tam boli čulí mladí mužovia, ktorí vedeli si získať za krátky čas vplyv v meste a strhnúť k činu i tak od rokov 1848 — 1849 osvietené chrabré meštianstvo: Pavel Mudroň,^[294] Ambróz Pivko,^[295] Samuel Šípka,^[296] Jozef Horváth,^[297] Ján Kohút,^[298] Ján Šimko,^[299] Ján Kunaj,^[300] Samko Šimko,^[301] Ondrej Švehla,^[302] Samuel Ďarmek,^[303] Ján Belička,^[304] Martin Gallo,^[305] Daniel Tomka,^[306] Pavel Švehla^[307] atď.

Slováci teda pohli sa a išli hlásiť sa k právu svojmu… Mesto Turčiansky Sv. Martin na iniciatívu Štefanovičovu na zhromaždení meštianstva dňa 9. mája 1861 uzavrelo vyzvať „všetkých národovcov slovenských v Uhrách“ k slávnostnému zhromaždeniu do Turčianskeho Svätého Martina na deň 6. júna 1861. „ku porade a usporiadaniu žiadostí Slovákov na základe svornosti všetkých národností v Uhorsku a na základe jednoty celého Uhorska“. Podpísaný bol richtár Andrej Kossa^[308] a mnoho mešťanov. Zvolávatelia sotva vedeli, aký opravdu veľký dosah bude mať ich skromné, 10. mája 1861 datované pozvanie, prázdne všetkých fráz a bombastov. O uskutočnenie zhromaždenia mal veľkú zásluhu Ján Jesenský,^[309] vtedy slúžny, čo mu Daxner vďačne priznal. „Pešťbudínske vedomosti“ behom mája rozvili žurnalistickú agitáciu za zhromaždenie. Na celom Slovensku počali ľudia hýbať sa, všetko ožívalo a kriesilo sa, všetky túžby a očakávania obrátené boli k nepatrnému mestečku malej stolice Turčianskej, nad ktorou zaskvela sa zlatá hviezda slovenskej myšlienky… Nastalo veľké putovanie ľudí, zaujatých za národ do Martina, púť, ktorá zostane historickou. Zhromaždenie bolo veľké, impozantné, a vyznamenávalo sa poriadkom, parlamentarizmom, duchaplnosťou rečí, vzletom myšlienok i vrelosťou citov a posvätným oduševnením! Bol to sviatok zbratrenia, upomínajúci na najkrajšie scény v živote národa, keď ešte politika nepokazila a neochladila národného génia a on vyráža sa v celej sile a bezprostrednosti.

Pod predsedníctvom Jána Francisciho, notárstvom Viliama Paulinyho-Tótha,^[310] Samuela Štefanoviča, Juraja Slottu,^[311] bratov blížencov Mudroňovcov^[312] konštituovalo sa pod svätomartinskými lipami „Slovenské národné zhromaždenie v Turčianskom Svätom Martine“.^[313] Predmet: Určenie obsahu žiadostí národa slovenského k dosiahnutiu a zabezpečeniu rovnoprávnosti národnej a jeho národného života.

Daxner rozvinul program, vložený v „Memorande“, ktorého hlavné body boli: 1. aby osobnosť národa slovenského a vlasteneckosť reči slovenskej zákonmi uznaná a inaugurálnymi diplomami^[314] štátoprávne zabezpečená bola; 2. zaokrúhlenie stolíc podľa národnosti; 3. aby práva národnej reči dľa zásady rovnosti medzi národmi uhorskými vymerané boli; 4. osvedčenie solidárnosti národnej medzi Slovákmi, Rusínmi, Rumunmi, Srbmi a Chorvátmi.

Jediná vážna kontroverzia^[315] bola ohľadom arondovania^[316] stolíc pod spoločným názvom „Okolia“. Protivníci Daxnerovi na bod 2. boli sčiastky iskrenní,^[317] ako Palárik a Dohnány,^[318] a sčiastky úkladní, ako Nemessányi,^[319] ktorý neskôr cele odpadol, ako i prítomní páni zemani, ktorých národná činnosť cele zavŕšená bola pod lipami, a mimo líp počala sa ich perfídna protiakcia. Márne boli a budú nádeje na zliatie ich s národom, pokým nepríde vis major,^[320] ktorá ich k tomu prinúti.

Daxner mal hlbokú pravdu. Bez arondovania, bez čisto politickej moci vne arrondissementu,^[321] jeden zlý úradník môže urobiť efemérnou^[322] celú trebárs zaprisahanú rovnoprávnosť. Palárik mýlil sa a hlavne veril na uhorskú ústavnosť,^[323] na slobodu, celý pohrúžený v idealizme a naivnosti, Nemessányi vedel, od čoho muchy dochnú. Bol odmenený neskôr. Item,^[324] Daxnerov návrh bol prijatý a uzavrelo niesť ho — pred snem. V tomto uzavretí dľa mienky mnohých väzela slabina celej krásnej politickej udalosti svätomartinskej. Ukázalo sa to! Vyslanstvo prišlo do Pešti — a nemohlo snem nájsť. Konečne stala sa mu tá satira, ktorá často prenasleduje neskúsených politikov, že vyslanstvo prijímal neslušne — Koloman Tisza,^[325] vodca opozície, ako podpredseda snemovne.

Moyses pri zhromaždení a utvorení „Memoranda“ nemal činnej účasti, on umne a profylakticky^[326] šetril svoju osobu na čas, v ktorom ona dodá viac váhy slovenským snahám; no potom celým svojím účinkovaním prikryl všetky uzavretia a ako uvidíme, umožnil, že ony dostali sa pred trón, keď u snemu ani len vyslyšania nenašli.

Memorandum bolo hotové — a vznášalo sa vo vzduchu, medzitým čo po celom slovenskom kraji úrady počali natískať obciam protesty proti zhromaždeniu svätomartinskému. Kto má v rukách organizovanú politickú moc, nazbiera dosť protestov, aby slnko v lete nesvietilo a v zime aby sňah nepadal. Nie tak týmito vynútenými protestami, ako inými politickými okolnosťami „Memorandum“, majúce dodnes programnú cenu, dosiaľ ničím nezamenené a nevyzdvihnuté, neprišlo do života. No na slovenskom národnom zhromaždení narodila sa dôležitá inštitúcia Matice slovenskej, s ktorou už nerozlučne spojené je meno Štefana Moysesa až do smrti.

Myšlienka sama utvoriť Maticu slovenskú, propagovaná bola ešte v júni 1851^[327] Jánom Kollárom, Karolom Kuzmánym, M. Šteffkom, D. Lichardom a J. Záborským vo Viedni, no ich námahy u vlády nemali úspechu. Zhromaždenie martinské, príležitosťou ktorého počalo sa i zbierať na Maticu, keď Ján Čipkay prvý venoval nádejnému ústavu 1600 zl.,^[328] poverilo založením Matice „stály národný výbor“, ktorý vyslal spomedzi seba užší výbor, záležajúci z Jána Francisciho, Jána Gotčára,^[329] Viliama Paulinyho-Tótha a Jána Palárika. Stanovy boli vypracované, išlo o určenie sídla a o potvrdenie. Špatné diela v tomto ohľade, odohravšie sa v Brezne, nejdem pripomínať. Umelým nátlakom previedol komisár Zvolenskej stolice Andrej Havas, že mesto Brezno už vyslovené prijatie Matice do lona svojho odoprelo. Turčiansky Sv. Martin na riadnom mestskom valnom zhromaždení dňa 21. apríla 1862 ochotne prijal sídlo Matice a s radosťou osvedčil privítať ju vo svojom lone. Taká je história martinského národného centralizovania. Zjazd a Matica, ktorým dal Martin útulok, pozdvihli skromné mestečko na historický význam.

No diela nestáli dobre: Memorandum snemom nepovšimnuté, ba veľkopansky odvrhnuté čibukujúcim Tiszom, stanovy Matice podané, ale nepotvrdené, kraj protestami naplnený, teror pestovaný všetkými úradmi — a nikde záštitníka, nikde obhajcu a kliesniteľa cesty, ktorá by viedla z tohto ťažkého položenia.

Povstala síce myšlienka deputácie pred trón — ale sama nemala príťažlivosti. Nezdar deputácie peštianskej zronil mnohých. Tu vystúpil v pravý čas Štefan Moyses. On osvedčil sa, že podujme slovenskej deputácii nielen cestu k trónu prekliesniť, ale že ju sám povedie. Toto odhodlanie sa Moysesa zatriaslo celým národom ako iskra. Nádejami zazelenali sa kraje naše. Príhlasov k deputácii ihneď bolo dosť. Prvé hymny počali zunieť v ústrety „slovenskému biskupovi“. Jeden hymnist, spieva: „Mužu boží, opri vážnu hlavu pokojne na hruď slávneho ľudu, a vďaku jeho posväť slzou radosti; ústa rodoľubé hlasmi pobožnosti pozdnému potomstvu budú opakovať tvoju slávu.“

Teda deputácia bola zorganizovaná. Už koncom novembra píšu z Viedne Pešťbudínske vedomosti, prišli niekoľkí členovia z Turca. V pondelok dňa 2. decembra dorazil sám Moyses, na stanici hlučne vítaný členmi vyslanstva. Na druhý deň prijímal biskup členov, neznámych dal si predstaviť, a obrátil sa k nim krásnou rečou, ktorá mnohým až teraz vyjavila, čo to za „biskup“, čo za muž, ktorý ich viesť má! Popoludní o 4. hodine (3. decembra) bola porada četných členov deputácie, ktorá trvala desať hodín. Na nej ustanovil sa definitívny text „Prosbopisu Slovákov“, ku ktorému pridané boli dve prílohy: „Memorandum“ a operát,^[330] ako by dala sa na Slovensku najlepšie uskutočniť želaná národná rovnoprávnosť. Okrem toho sám biskup Moyses mal oddať pod vlastným menom prípis na osobu Jeho Veličenstva.

Dňa 11. decembra Moyses dostal na kroky svoje, urobené cieľom audiencie, uspokojiteľnú odpoveď. Audiencia určená bola na 12. decembra o desiatej hodine predpoludním, a z ohromného počtu vyslancov pred Jeho Veličenstvo pripustení boli okrem biskupa: kanonik Tomáš Červen,^[331] arcidekan Ján Országh,^[332] superintendent Karol Kuzmány, farár Dr. Jozef Miloslav Hurban, Ján Francisci, Vilém Pauliny^[333] a Fraňo Blaho.^[334]

Deputácia bola blahosklonne prijatá. Moyses vo svojom slávnostnom prívete predovšetkým konštatoval, že otcovská pečlivosť Jeho Veličenstva k ochrane nemaďarských národností viac ráz, menovite dňa 21. júla^[335] najmilostivejšie vyslovená, žiadúcim úspechom korunovaná nebola. „O mnoho boľastnejšie dotýka sa najvernejších nemaďarských národov Uhorska,“ pokračoval doslovne, „že kráľovská uhorská námestná rada 20. a 21. októbra t. r. nariadenia vydala, z ktorých prvé hrozí nemaďarským národným školám uvedením maďarskej reči, druhým ale, ačkoľvek v odpore s dvoma 5. októbra vydanými, ale v platnosti nepodržanými výnosmi kráľovskej uhorskej dvornej kancelárie, maďarská reč, ako výlučne vyučovacia reč vo všetkých katolíckych gymnáziách, bez všetkého ohľadu na jazykové pomery, uvedená je.“ Potom Moyses vyložil, do akého nebezpečenstva je tým uvalené jediné gymnázium jeho diecézy.

Keďže sa dozvedel, že jeho súkmeňovci, prislúchajúci ku vždy nezlomne vernému, vyše dvoch miliónov počítajúcemu národu slovenskému, proti prechmatom ultramaďarizmu, prevyšujúcim i mieru v časoch pred rokom 1848, jedine od najvyššieho prestola výdatnú pomoc očakávajú, pripojil sa bez váhania k nim. „Ako zlomok týchto mužov stojíme teda teraz pred najjasnejším obličajom Vaším, aby v zmysle častejšie opakovaných najmilostivejších prejavov, menovite ale najvyššieho, dňa 21. júla t. r. uhorskému krajinskému snemu vydaného reškriptu,^[338] národné práva najvernejšieho slovenského národa určite formulované a primeranými inštitúciami trvanlive zabezpečené boli.“ S tým oddal biskup prosbopis slovenskej deputácie s prílohou do nemčiny preloženého „Memoranda“ a svoj vlastný prípis, ktorý dôkladne rozoberiem. Odpoveď Jeho Veličenstva znela:

„Teší ma, že vás ako tlumočníkov zmýšľania môjho, vo všetkých ťažkých okolnostiach časových verného a lojálneho národa slovenského (slawisch) z uhorských čiastok tu vidím. Sťažnosti a prosby vaše vezmem do povahy, a podľa možnosti ohľad brať na ne budem. Čo sa školských záležitostí týče spomenuté nariadenia, ako sami udávate, proti mojej vôli sa stali, a tu čím skôr nariadim, aby sa tomu odpomohlo. I v inom ohľade prosby a žaloby dám preskúmať, a budem hľadieť, aby sa im podľa možnosti vyhovelo. Opakujem, že ma tešilo vás vidieť.“

Prosbopis Slovákov, datovaný 6. decembra 1861, uverejnený v I. ročníku, 78. čísle „Pešťbudínskych vedomostí“, od dňa 13. decembra 1861, je in nuce^[339] história utrpenia Slovákov a spolu všetkých námah popredných synov národa odstrániť nezhody. Spomína sa deputácia roku 1843,^[340] zhromaždenie v Lipt. Sv. Mikuláši dňa 10. mája 1848,^[341] sľub Jeho Veličenstva roku 1849 v Olomúci daný na prosbu slovenského národa,^[342] prosbopisy od 12. apríla a 17. septembra 1849, podané skrze dôverníctvo,^[343] a konečne požiadavky zhromaždením svätomartinským formulované a obsažené v „Memorande“. Petit^[344] má štyri punkty: 1. ustanovenie Okolia zo stolíc: Prešporskej, Nitrianskej, Tekovskej, Trenčianskej, Hontianskej, Zvolenskej, Turčianskej, Oravskej, Liptovskej, Novohradskej, Gemerskej, Spišskej, Šarišskej, Abaujskej a Tornianskej; 2. dištrikt tento má byť integrujúcou^[345] časťou Uhorska; 3. v ňom má byť panujúcou rečou pri poradách a správe slovenská, až na výnimky; 4. nad školami má slovenský národ disponovať v zmysle všeobecného školského riadu.

Prepamätný je osobný prípis samého Moysesa, súčasne oddaný Jeho Veličenstvu. Podávam z neho hlavné veci, upozorňujúc čitateľov, že tento akt u nás málo známy,^[346] hádam najvypuklejšie zobrazuje veľkú postavu Moysesovu, a dá poňať, aká veľká bola jeho láska k národu slovenskému.

„Nepochybná historická pravda je,“ hovorí Moyses pred trónom, „že kráľovstvo uhorské nebolo Štefanom svätým založené na nejakej zvláštnej národnosti, ale na kresťanskom náboženstve a na zákonoch, prijatých od predkresťanských národov. Inkunábuly^[347] tohto kráľovstva nič nevedia o uprednostnení maďarského ľudu…“ Pri vlastnom založení kráľovstva pod Štefanom mali prevažný, história hovorí, že výlučný vplyv Italci, Nemci, Slaviani. Štefan hovorí výslovne o urovnoprávnenosti všetkých jazykov. Časti krajiny, najvyššie hodnosti ríše majú dodnes slavianske pomenovania. Po christianizovaní^[348] žili všetky kmene svorne, bez najmenšieho predpočítania Maďarov. Nemci a Slaviani mali občas takú prevahu, že Maďari hľadali ochranu u snemu. I vtedy vyslovil snem celkovitú rovnoprávnosť, bez dania prednosti Maďarom. To nevadilo, že Maďari boli cele alebo čiastočne vylúčení z magistrátov viacerých municípií na základe privilégií. Tak bolo i v meste Budíne. Osemsto rokov používaná latinita bola príhodná zamedziť žiarlivosť jednotlivých kmeňov. To uznali municípiá a bránili latinitu proti germanizátorským snahám Jozefa II.^[349] Ale práve snahy tohto monarchu zobudili národné pohyby v Uhorsku. U Slovákov len literárne, u Maďarov i v štátnom ohľade.

Nemaďarskí obyvatelia nemajú nič proti tomu, keď Maďari na svojej vlastnej pôde vyvinujú svoj jazyk. I v štátnom živote sú hotoví dať prednosť maďarčine vo vyšších správnych sférach v hraniciach zákonov, ale želajú si pre vlastný jazyk toľko slobodného pohybu v cirkvi, škole, miestnej municipiálnej správe, ako je potrebné na ochranu ľudských a občianskych práv.

Maďari nechcú do ohľadu brať tieto spravodlivé, neodcudziteľné nároky, ale upotrebujú všetky prostriedky moci, aby menovite slovenskému ľudu cestu ku vzdelanosti zahatili, a aby slovenský ľud v mravne a národne nepovedomom stave slúžil ako materiál a korisť budúcej maďarizácii.

Nedivím sa, že od 20. októbra predošlého roku stoličné výbory a magistráty terorizujú nevinný slovenský ľud.

Ale boľastne dotýka sa podpísaného, že i samo kráľovské námestníctvo dopúšťa sa nespravodlivosti.

Vzdor jasnému zneniu Vášho vlastnoručného prípisu od 20. októbra 1860 na uhorského kancelára, v ktorom žiada sa ochrana rozličných národností, ohrozuje kráľovské uhorské námestníctvo intimátom od 20. októbra 1861 číslo 61917 všetky slovenské a nemecké katolícke školy uvedením do nich maďarčiny.

Mne zverená diecéza má 13 čisto nemeckých, 93 čisto slovenské, 4 slovensko-nemecké, ani jednu maďarskú! Či zahrozené uhorským námestníctvom uvedenie maďarčiny, i tak následkom zlých pomerov v ľudových školách na nízkom stupni stojacu výchovu nezníži na nulu, bez toho, že by zamýšľané maďarizovanie ľudu docielené bolo?

Vzdor tomu, že kráľovská dvorná kancelária výnosom od 5. októbra 1861 číslo 13583 uhorské námestníctvo vážne napomenula, pri terajšom provizórnom zriadení katolíckych gymnázií uspokojiť nároky nemaďarských národností, práve stala sa pravá protiva toho, intimátom, upraveným na direktorov dňa 21. októbra 1861, a menovite na gymnázium banskobystrické.

Straníctvo vysvitá aj z toho, že kvalifikovaných profesorov, dávno slúžiacich, ale nepriznávajúcich sa ultramaďarským tendenciám, udržujú pri malých platoch, kdežto ľudí problematických s najmenšou kvalifikáciou honorujú najvyšším platom, jestli len priznávajú sa k ultramaďarizmu.

Nemaďarské obyvateľstvo vystavené je od stoličných úradníkov všemožným sekatúram. Prípisy len po maďarsky dostáva, proti výstupkom a prechmatom úradov nenachádza ochrany ani u stolice, ani u námestníctva. Ono je oddané schválne ohlúpnutiu, lebo mu berú všetky prostriedky vzdelávania, takže musí klesnúť ku zhovädeniu, na hanbu krajinskej histórie, predchádzajúcej dnešný terorizmus. A v Pešti na sneme s veľkou ostentáciou^[350] mlátia prázdne frázy o rovnoprávnosti, aby nadobudli si nezaslúžený chýr o svojej slobodomyseľnosti.

„Ako prirodzený obranca duchovných majetkov národa, ku ktorému som Bohom a vôľou Vášho Veličenstva postavený za biskupa, opovažujem sa, odvolávajúc sa na neodcudziteľné práva mojich diecezánov,^[351] na ich zásluhy zadovážené tak v časoch mieru, ako vo vojne pred nepriateľom, odvolávajúc sa na posledných dvadsaťpäť rokov krajinskej histórie; spoliehajúc sa na svätosť najvyššieho cisárskeho a kráľovského slova — utiekať sa s dôverou k stupňom najvyššieho cisárskeho a kráľovského trónu s bezhraničnou dôverou, najponíženejšie prosiac: aby Vaše cisárske a kráľovské Veličenstvo nariadiť ráčilo, že by v zmysle najvyššieho reškriptu, upraveného dňa 21. júla 1861. roku na uhorský zemský snem, národnostné práva verných nemaďarských národov, ako ohľadom na vývin ich jazykov a národností, tak aj ohľadom ich administratívnych pomerov, určite a jasne formulované, a účinne i trvalo zabezpečené boli. Vášho cisárskeho a kráľovského apoštolského Veličenstva najvernejší poddaný a najponíženejší kaplán Štefan Moyses, biskup banskobystrický. Viedeň 5. decembra 1861.“

Toto je prvý krok Moysesov vo vlasti, ktorým octnul sa v borbe kultúrnopolitickej určito na strane národov nemaďarských vôbec a svojho slovenského národa zvlášte… Klasický prológ tohoto historického dokumentu, vydaného tlačou Karolom Kuzmánym, roku 1862 vo Viedni u K. Goriška,^[352] ruší celú teóriu maďarizácie v ohľade historickom, etickom i politickom. Výbojný maďarizmus razom tratí pod sebou pôdu, ktorú si nafantazoval, keď všetko, čo bolo a je uhorské, pomenoval maďarským, a utvoril a posteriori^[353] akýsi maďarský štát, ktorého nikdy nebolo. Prvý raz bola tu silno a neodolateľne prízvukovaná antikultúrnosť maďarizácie, ktorú hrdinský prelát rovno do očú kráľovi stigmatizoval^[354] slovami: že vedie k večnej nevedomosti a zhovädeniu (zur immerwährenden Unwissenheit und Verthierung) nemaďarské národy! Horlenie proroka zuní z týchto smelých ale sväto pravdivých slov proroka, ktorý neštíti sa i kráľa upomenúť na vlastné kráľovské slová, ktoré sú zopakované v petite jeho prosbopisu.

A neostal čin Moysesov bez ozveny na Slovensku. Ako nádych skorého jara, rozohrial duch Moysesov zastydlé kraje naše. Literárne orgány obživli^[355] a plnili sa pragmaticky písanými článkami: Daxnerovými, Dusarovými,^[356] Radlinského, Palárika, Francisciho. Moyses stal sa predmetom úcty a lásky. Už za jeho pobytu viedenského (do 27. decembra 1861) slovenské študenstvo i meštianstvo pod vedením Gustáva Kordoša^[357] vyjavilo mu slávnostnou deputáciou vďaku. Na ceste domov, v Pešti, kde pobavil sa, pozdravilo ho slovenské peštianske meštianstvo, mládež a členovia evanjelickej cirkvi, čo vyslanstvo, peknou rečou dňa 1. januára 1862. Moyses im odpovedal, prízvukujúc: „aby vzbudzovali a rozširovali ducha národného medzi sebou“. K nemu sypali sa adresy dôvery a súhlasu zo všetkých strán, ačkoľvek ľudí, podpísavších úrady stíhali a všemožne prenasledovali. Prvú adresu poslalo Moysesovi duchovenstvo turčianske dňa 23. decembra 1861 (18 podpisov), nasledovali: bohoslovci nitrianski, profesori a vrchní seminára banskobystrického (Tri krále 1862), národovci stolice Nitrianskej (17. januára 1862); kňazia okresu banskobystrického (7. januára 1862. 20 podpisov); kňazstvo trenčiansko-nitrianskeho Považia (24. januára 1862); obce turčianskeho dŕžavia (Kláštor, Slovany, Lazany, Ležiachovo, Valča, Slovenské Pravno, Socovce, Stránka, Moškovec, Ondrašová.^[358] 15. januára. 33 podpisov predstavených obcí); obec Podhradie (20. decembra); obec Konské (1. januára); mestečko Sučany (8. januára); obec Štiavnička (9. januára); obec Kľačany (9. januára). Liptovský Sv. Mikuláš, Vrbica,^[359] Vrbický Hušták^[360] 129 podpisov, všetko od obcí s pečaťami; Slov. Ľupča, duchovenstvo okresu novobanského; Svätý Martin (12. januára); Blatnica, Karlová a Laskár (16. januára), Jahodníky^[361] (19. januára); Horná, Dolná Mičiná, Môlča, Čerín, Čačín, Závada, Jergalov,^[362] Motičky, Štubňa.^[363] Potom magistrát slobodného privilegovaného mesta Slovenskej Ľupče (9. januára); obec Ulica Ľupčianska;^[364] mládež prešovská (19. januára, 25 podpisov); Svätý Michal^[365] (8. januára) vyše 80 podpisov z celého Liptova; obce Pribylina, Kokava (24 podpisy); seminár v Podhradí;^[366] obce Selce a Šalková (28 podpisov); Očová (24. januára); Kláštor (15. januára); Špania Dolina (24. januára. 55 podpisov); Breznica na Hrone;^[367] obce Osrblie, mesto Mošovce (29. januára, 158 podpisov); mesto Kremnica (29. januára); obec Malacky (24. januára); mnoho obcí z trenčianskeho Považia (105 podpisov); obce Badín, Garamsek,^[368] Lukavica, Sámpor, Bečov,^[369] všetko s richtármi a predstavenými; obec Bacúch (28. februára); obce Oslany, Čerenčany,^[370] Veľký Uherec,^[371] Bystričany, Horno-Kameňany, Dolno-Kameňany,^[372] Radobnice^[373] (vyše 200 podpisov, všade richtári a predstavení); obce Mengušovce, Gerlachová,^[374] Štolska^[375] (vyše 100 podpisov); z Báčky adresa a 300 podpisov, medzi nimi i Srbi; Banská Bystrica (14. februára 42 podpisov); obec Úsťa^[376] (Orava); Mýto^[377] (u Brezna); Hrabušice, Ščavník,^[378] Hranovnica (58 podpisov); Veľké Jasovce,^[379] Kuzmice, Terany (vyše 50 podpisov); Ungvár^[380] (5. marca, po rusky 50 podpisov, medzi nimi 4 rumunské); Trnovec (6. apríla 49 podpisov); obce Filipov,^[381] Gašpero,^[382] Beňuš, Puobiš,^[383] Bravacov,^[384] Podholia,^[385] Srnko;^[386] bystrická preparandia (25. marca); obce Východná, Hybe,^[387] Važec, Štrba, Dovalovo a Vavrišovo (27. marca 90 podpisov); obce Malý Hnilec, Markušovce, Teplička, Veľký Hnilec, Čaca,^[388] Veľká Revúca^[389] (magistrát, 5. mája 1862); obce Hronec, Zámostie (66 podpisov); Predajná, Nemecká, Jasená;^[390] obce Bojna, Solčany, Malé Dvorany, Veľké Dvorany, Tovarnik,^[391] Blešovce^[392] (5. apríla 1862 50 podpisov). Udal som adresy len po marec, ale tak sa tiahla záplava adries celý rok 1862 a 1863 až do júna.^[393] Pripomínam, že sú to všetko adresy obšírne, vyrážajúce oduševnenie a úctu. To len dôkazom, že pohyb Moysesom zvírený nebol vrtochom „podajedných buričov“, ale bol opravdu hlboký, spontánny a živo zasahujúci do národa. Mnohé z adries týchto sú celé veľké elaboráty,^[394] dokazujúce hlboké porozumenie toho, o čo vlastne išlo v tento osudný čas. Všetko bez rozdielu sú písané tónom vrelým, a zaslúžia, aby boli zvečnené historikom slovenského kultúrno-národného pohybu pamätných čias na počiatku rokov šesťdesiatych.

No ani nepriatelia nemlčali. Vystúpenie Moysesovo zobudilo maďarský furor,^[395] ktorý najsilnejšie ozval sa v úradných novinách „Sürgöny“. Tam pod fingovaným menom „Felső-vidéki“^[396] dňa 22. decembra 1861 bol článok, údajne z Banskej Bystrice písaný, ale neomylne fabrikovaný v Pešti. „Pešťbudínske vedomosti“ odvetili naň za čerstva. No i sám biskup uctil „Sürgöny“ s odvetou, ktorú tento i uverejnil dňa 28. decembra. Nápady maďarského listu už dnes nemajú pražiadneho záujmu, no spomíname ich len kvôli Moysesovej odpovedi, ktorá zase len vrhá naňho svetlo, pre slovenskú dušu príjemné. Zase vidíme pred sebou jemného, duchaplného diplomata, ostrého dialektika,^[397] víťaza mysle, polemika, ktorý smrteľne raní protivníka, bez toho, že by sa značne namáhal. Svätý Georg tak ubíja ostrou kópiou šarkana elegantným, rytierskym pohybom krásneho tela, sediac nenútene a strojno na plašiacom sa koni, sám tichý a opanujúci pod sebou šľachetné zviera, ktoré ho rujným skokom vznáša do výše. Napadnutý bol Moyses „Sürgönyom“ pre obranu škôl a národa slovenského pred Jeho Veličenstvom. Dnes už nápad Žida od „Sürgönyu“ nemá aktuálnosti, ani špeciálne údery Moysesovej svätojurskej kopie do pažeráka zmije, no pre nás treba zaznamenať niektoré sady^[398] z dlhého polemického článku, lebo ony sú črtami k obrazu jeho osoby. Keď už vecne a ticho, opierajúc sa o zákony a nariadenia, Moyses obránil svoju školskú politiku a potrebnosť slovenčiny na gymnáziách, jestvujúcich na území slovenskom, uznal za dobré odpovedať i na posmešné poznámky „Sürgönyu“^[399] ohľadom Moysesovho slovenstva: „Nízkym, insinuáciám^[400] sa s indignáciou^[401] čistého svedomia oproti postaviť musím. Ja nejdem za žiadnymi zatratenia hodnými cieľmi, a hľadám len blaho môjho úbohého, a ako vôbec známo, potlačeného národa, a to po poctivej ceste. Že maďarský národ a jeho reč nielen že nie nenávidím, ale si ich vážim, čo už týmito maďarskými riadkami dosvedčujem, ačkoľvek som sa nikdy v školách po maďarsky neučil, ani nikdy medzi Maďarmi nebýval… I potlačovanie môjho slovenského národa nepokladám za vinu tak vlastnému maďarskému národu, ako viac odrodilým jednotlivcom z nášho národa pošlým, ktorí i v tomto ohľade všeobecný charakter renegátov nezatajujú.“ A ďalej, napadnutý pre to, že postavil sa na čelo slovenskej deputácie pred Jeho Veličenstvo 12. decembra, odpovedá: „Ja som tento krok spoločne s niektorými výtečnejšími jednotlivcami môjho úbohého národa úplným právom urobil, a urobím to i budúcne… Som pevne presvedčený, že my vzhľadom na našu vzdelanosť a naše politické i sociálne postavenie k zastúpeniu slovenského národa omnoho viac oprávnení sme, nežli dopisovateľom spomínaní obecní Slováci, od ktorých sa pošťastilo skrze terorizmus chýrne protesty proti svätomartinskému Memorandu vynútiť.“ Tak hovorí Moyses pred širokým vládno-maďarským obecenstvom „Sürgönyu“, a nie snáď len medzi svojimi. Taký dôkaz podáva nám i im do ruky, že on stotožňuje sa s politicko-kultúrnym programom, vloženým do „Memoranda“, a cíti sa úplne solidárnym s mužmi, ktorí ho utvorili v pamätné dni 6. a 7. júna 1861 v Turčianskom Sv. Martine!!

Také prejavy Moysesove, spojené s jeho oduševňujúcou a do extázy privádzajúcou osobnosťou roku 1862 a 1863 urobili ho centrom všetkých národných myšlienok. Časopisy z toho obdobia plnia sa ním, ako vzduch vychádzajúcim slnkom. Lenže slnko nenie vinné, keď jeho blesky nepravidelne zachytávajú zem. Tak i pri všetkej fenomenálnej koncentrácii slovenských umov i sŕdc v ňom, biograf dnešný je prečasto vo veľkom pomykove, lebo nachádza celé obdobia bez reálnych zvestí o Moysesovi… Tak málo zachytilo sa, a mnohé nie úplne a verne. Hora, razom vyrastlá pred očima Slovákov, bola priveľká a priblízka, než by boli mohli dôkladne zvečniť jej útvary a kontúry. No nielen on, ale mnohí slovenskí mužovia pred ním, s ním a po ňom pracujúci, čakajú na biografa… A postavy ich, vytiesnené dennou vravou, blednú…

Návrat Moysesov ad lares,^[402] obsypaný kvietím všenárodnej lásky a horúceho uznania, nie menej bol počiatkom bezčíselných nápadov, intríg a upodozrievaní. „Sürgönyov“ ešte pomerne slušný, ale úplne Moysesovou obranou zničený pochod, bol iba signálom z Pešti, aby gerila^[403] pohla sa a vyslala svoju zákernícku mafiu^[404] proti smelému biskupovi. Na čele tohto pohybu bola sama námestná rada. Jej bolo strašne nepríjemné, že banskobystrický biskup pred samého kráľa niesol uzavretia jej povereníctva, vyslaného vypracovať návrh na reorganizáciu katolíckych gymnázií, ktorým sa uvádzala maďarčina do gymnázií od prvej triedy počnúc. Jedinú výnimku robil návrh s rumunským belénešským gymnáziom. Návrh tento bol summum lží a krútenia machiavelistického. Medziiným tam stojí, že proti maďarčine protestovalo iba 6 direktorov, proti 48 neprotestujúcim. Protest zadali: Levoča, Prešporok, Štiavnica, Beléneš, Budín a Skalica. Ďalej, že na gymnáziách je 66 % Maďarov, 25 % Nemcov, 4 % Rumunov, 8 % Slovákov, 2 % Rusov a 0,3 % Srbov — teda — maďarčina je cele oprávnená byť výlučne vyučovacou rečou! Možno si predstaviť niečo diabolsky lživejšieho a perfídnejšieho?

Námestnej rade nemohlo byť príjemné, keď sa jej vyzradilo, ako neváži si nariadenia dvornej kancelárie, a vzdor žiadosti biskupovej od 10. decembra 1860. roku, vzdor úradnému návrhu učiteľského zboru banskobystrického gymnázia od 16. septembra 1861, nezákonne a proti vôli kráľovej slovenčinu a nemčinu cele z gymnázia vylúčila prípisom od 18. septembra pod č. 58228. Nemilé jej to bolo: i počala proti biskupovi boj, pravda len oficiózny, najviac používajúc ako nástroj Antona Radvanského, neúradného síce, ale plnoprávneho agenta revolucionársko-maďarónskej kliky peštianskej. Vymenovaný za hlavného župana hneď po vydaní októbrového diplomu, úradoval za osem mesiacov, s nastúpením nového provizória bol síce zhodený z tejto hodnosti, ale neprestal byť veľkým nepriateľom všetkého slovenského, a tak i biskupa Moysesa a jeho tvorieb. O tomto jeho neúradnom síce, ale vzdor provizóriu, z Pešti podporovanom účinkovaní niektoré svetlo dostať možno z listín znamenitého a Slovákom priaznivého miestneho komandanta banskobystrického, majora Rudolfa Jakobsa z Herminenthalu.^[405] Prv než prejdeme ku kapitole, ktorá pojednávať bude o Moysesovej činnosti okolo „Matice slovenskej“, potrebné je prehovoriť o tej spoločensko-politickej pôde, na ktorej prišlo Moysesovi pracovať.

Všelijakými politickými chybami, a menovite hlavnou chybou Viedne, oportunizmom a strachom vtrhli do Uhorska pomery, ktoré protivili sa všetkému rozumnému, len nie šíreniu sa podvratných snáh, čeliacich k maďarizácii Uhorska. So zavedením provizória málo dobrého prišlo. Tak i v Banskej Bystrici vzdor výnimočnému stavu bola mocná klika, ktorá vedela si podmaniť „verejnú mienku“. Mala i organizáciu. Pod menom „Curia“ jestvoval tajný spolok, s cieľom revolucionárnym, ktorý hľadel do svojich krážov pritiahnuť nielen meštianstvo banskobystrické, ale i okolie. V tomto tajnom spolku, ktorého vodcom bol akýsi Dr. Krall, boli medzi inými komorskí úradníci Herzog, Petrogalli, Stängel a Ferschin, inžinier-elév Riedel a s nimi meštianski synkovia Jozef, Gustáv a Róbert Buschmann, Adam Móri, Pavel a Rudolf Heritz; s nimi sympatizovali ešte Hudoba, Wissnieg, najmladší Sumrák, Vischer, Banner, bývalý apatekár Straka, Strakonický. Oni nazývali sa „curialistami“ a mali spojenie s veľmi mnohými ľuďmi, mali kasu, „čestných“ členov, jedným slovom tvorili v istom zmysle štát v štáte. Táto Curia-Cotteria^[406] popri iných cieľoch vytkla si za úlohu znevážiť pred obecenstvom osobu banskobystrického biskupa a všetkých kanonikov a kňazov, ktorí išli za jeho intenciami. V prostriedkoch páni „curialisti“ a ich prívrženci neboli vyberační: nadávky, posmechy, unižovanie a podzemné podrývanie každej autority. Curialisti bez rozdielu náboženstva rozširovali učenie, že evanjelické cirkvi treba unirovať^[407] a maďarizovať, proti katolíckej cirkvi a dynastii chovali sa s najväčším opovržením. Keď Plošic v Selciach dal posviacať oltárny obraz svätého Cyrila a Metoda, „Curia“ rozposlala agentov po dedinách, ktorí štvali ľud proti týmto „novým svätým“ a menovali ich posmešne „Cilchert a Machold“, teda menami profánnymi a v okolí známymi. Slovenské snahy „Curia“ persiflovala^[408] a najohavnejšími titulmi znevažovala.

S protináboženskou činnosťou tajného spolku „Curia“ paralelne išla podvratná, maďarizátorská z pekného kaštieľa v Radvani. Tam sídlil Anton Radvanský a mal v rukách všetky tajné nite protislovenskej a protibiskupskej intrigy. Najprv všetko išlo tajne, no roku 1863 Anton Radvanský na „Jamke“ na Urpíne^[409] usporiadal príležitosťou evanjelického majálesu celý antislovenský a antidynastický konventikul,^[410] podporovaný „curialistami“, ktorí ta prišli na čele so svojím majstrom Dr. Krallom. Tam rečnilo sa za Maďarov, za maďarsko-poľské priateľstvo a nadávalo sa na Moysesa a Slovákov. Keď katolícke gymnázium malo majáles v Tajovej,^[411] Radvanský s „curialistami“ vyvinul veľkú agitáciu po Bystrici, aby žiaden mešťan na majáles nešiel, ktorý bude navštívený biskupom a oficierskym zborom banskobystrickej garnizóny.^[412] Pravda, agitácia podarila sa len čiastočne. Biskup Moyses bol na štvorke v Tajovej a zábava bola čisto slovenská, oduševnivšia celý kraj.

Radvanský ešte i vlastnú ženu poslal do boja. Na majálese opatrovne, ktorej bola protektorkou, vydržiavanom na meštianskej strelnici, zjavili sa i mnohí „curialisti“ a premenili detskú zábavu na politický míting, ktorého ostrie bolo obrátené proti Slovákom.

Radvanskému pomáhal celou silou kráľovský komisár Havas,^[413] bývalý mešťanosta kremnický a banskobystrický, ktorý svoj úrad biedne zastával, a preto hľadel si pomôcť vlastenčením. On celého polroka nebol v úrade a dal si do Kremnice posielať úradné listiny, pričom sa raz stalo, že hajdúch celý zväzok listín po ceste stratil. Tento „nepriateľ slovenského ľudu“, dľa správy majora Jakobsa, bozkal biskupovi Moysesovi vo Svätom Kríži verejne ruku, čo ho nehatilo po Bystrici roznášať o ňom chýry, že biskup dostal dorgatórium^[414] z Pešti pre svoje slovenské zmýšľanie. A od takého človeka dal sa informovať sám námestník v Budíne! K veľkému zadiveniu, toho samého Havasa nachádzame v zozname zakladateľov Matice slovenskej, a síce so 120 zlatými. (Pešťbudínske vedomosti 1863, číslo 101.)

K nepriateľom Moysesovým patril ešte prvý vicišpán^[415] Takáč,^[416] ktorý bol roku 1860 slúžnym v Brezne, potom pod autonómiou v disponibilite v Banskej Bystrici. Keď ho Anton Radvanský pod svojím osemmesačným nadžupanstvom nevymenoval, vyslovil sa: „Maďarizmus je tisíchlavá hydra,^[417] treba jej naraz hrdlo odťať“, ale čo vicišpán obrátil kepienok a stal sa prenasledovateľom Slovákov, trebárs rodený Slovák, a menovite prenasledoval Adama Kardoša^[418] preto, že bol s matičnou deputáciou vo Viedni. K menším bôžikom slovákožrútov patril stoličný kasír Lešťák, rodák z Oravy, ale zúrivý maďarón a advokát Ján Kollár, ktorý obžalovaný pre akési obrazenie súdu bránil sa tým, že ho prenasledujú preto, že nedrží s Martinom a nenie členom Matice slovenskej.

Zo všetkého vidno, že Moyses nemal postlané na ružiach a že okrúžený bol zarputilým nepriateľstvom. Pravda, on nestaral sa hrube o spomínané politické drobné nápady, ale ako muž širších koncepcií šiel vždy priamo veci na koreň.

Fumigujúc Havasov, Lešťákov a Radvanských, vo veľkých veciach školských a národných obracal sa k samému miestodržiteľovi grófovi Móricovi Pálffymu, ktorý zdal sa mať kus citu spravodlivosti oproti Slovákom. Výtečný dokument podávame v knižke tejto: slovenský preklad listu Moysesovho na námestníka.^[419]

List tento, datovaný 10. mája 1862, našiel svoju adresu i konečne odpoveď. Lenže pán gróf Pálffy prv, než by bol odpovedal, obrátil sa o informáciu ku kráľovskému komisárovi Havasovi, vinníkovi mnohých krívd, na ktoré žaluje sa Moyses. Havas podal správu dňa 13. apríla 1862, v ktorej umýva sa: že vraj otázku o prijatí Matice v Brezne znovu pojednávali, pričom väčšina (38 hlasov proti 9) hlasovala za neprijatie. Známo, že to bola iba podlá machinácia samého Havasa. Pálffy teda odpovedal Moysesovi dto 1. júna 1862 (vo výťahu):

Usilujete sa vcelku v liste svojom brániť slovenský národ pred krivdami. Ani ja, ani vy nemáme pravotiť sa s minulosťou: naša úloha je na našich miestach napomáhať otcovské namerenie Jeho Veličenstva. Ale pri všestrannej najlepšej vôli pomery nedovoľujú vždy diela, ktoré sú želateľné a potrebné, v celej dokonalosti realizovať. Hlavný smer vášho listu je známy z prosby, prednesenej pred trónom v decembri. Už som oznámil Vašej dôstojnosti, že na rozkaz Jeho Veličenstva pojednáva sa o tejto veci, a na základe pojednávania predostrú sa návrhy na spomoženie; teda môžem len sľúbiť, že očakávané rozhodnutie bude všestranne uvážené; medzitým o rečovej otázke pojednáva sa na základe najvyššieho rozhodnutia od 20. októbra 1860, a vydané je už provizórne nariadenie strany miešaných gymnázií. Prosím mi oznámiť jednotlivé pády, aby som sa mohol postarať o odpomoženie.

Na žalobu Moysesovu, že riešenie národnej otázky slovenskej odťahuje sa, takže už Slovákom vychádza trpezlivosť, a on sám hotový je zobrať novú valnú deputáciu pred trón, gróf Pálffy reflektuje náramne vyhýbavo a dvojzmyselno, a dáva znať, že by takýto krok v „terajších“ pomeroch mohol vniesť „nesvár medzi rozličné národnosti krajiny“. Riešenie národnostnej otázky treba už teraz hľadať len na ceste zákonodarnej — čo týka sa jednotlivých výstupkov proti Slovákom, že on je hotový im hneď položiť hrádze. Čo týka sa zamýšľaného odvedenia jedného evanjelického a jedného katolíckeho kňaza do Komárna pred vojenský súd^[421] — že biskup je zle informovaný, lebo niečo takého by on, Pálffy, netrpel, už z úcty proti kňazskému stavu… (Ale v čom záleží tá zlá informácia, gróf zamlčal.) Na žalobu Moysesovu, že v Pešti, Liptove a inde idú proti evanjelickej slovenskej cirkvi brutálne, čo poukazuje na vôľu vyničiť slovenský ľud, Pálffy jednoducho zapiera fakty, a hovorí, že nikde nič násilníckeho nestalo sa proti evanjelickým cirkvám, a že všetkým cirkevným roztržkám v Pešti vinou je Jozef Podhradský,^[422] kňaz pri slovenskej evanjelickej cirkvi peštianskej. V breznianskej otázke Pálffy verí Havasovi — ostatne že už Turčiansky Sv. Martin prijal nádejnú Maticu. Čo týka sa maďarizácie gymnaziálneho profesorského personálu a vôbec rečového útisku, potešuje gróf biskupa, že námestníctvo dostalo od gymnázií 70 operátov, a ide sa o nich radiť. Čo týka sa novovymenovaných profesorov na gymnáziu banskobystrickom, pýta sa Pálffy, prečo toto vymenovanie poukazuje na prúd Slovákom neprajný? Slovenských kandidátov že niet. Ostatne sľubuje gróf všetky oprávnené nároky národností vziať do povahy a sám osobne prísť do slovenských stolíc a všetko urovnať, ako sa mu to už podarilo u Rumunov v Aradskej a Temešskej stolici. Na konci tohto „nič nehovoriaceho“ listu šľachetný gróf prosí biskupa, aby pomodlil sa za neho a rodinu jeho.

Kto porovná krásny, pragmatický, vážny list Moysesov, nižšie v celosti uverejnený, a túto odpoveď námestníka, musí zbadať, že nedobre zmýšľal ešte i tak nestranný, Maďarmi za zradcu vyhlasovaný muž.

Moyses chytil sa s grófom do tuhej polemie listom, datovaným 5. júla 1862 vo Svätom Kríži. Ešte raz obracia sa na grófa listom, lebo v metropole jeho diecézy panujú pochybné pomery, ktoré len bezprostredne Jeho Excelenciou môžu byť sanované. Biskup nehovoril v liste od 10. mája o storočných krivdách národa slovenského, ale naopak, chválil staré časy, keď boli národnosti uspokojené, ale žaloval sa, že práve v protive s celou históriou krajiny, od nejakého času umele tvoria nové privilégium pre jeden jazyk v takej miere, že tými neodcudziteľné ľudské práva druhých národností sú smrteľne ohrozené. O zamýšľanom odvedení dvoch kňazov nie on, Moyses, ale Pálffy je zle informovaný. Svedok na to je major Rudolf Jakobs, miestny komandant, ktorý musel zamedziť, aby títo farári v noci z postele neboli vytiahnutí a ihneď do Komárna poslaní. Jeho Excelencia by nebola mohla pomôcť už pre čas a diaľku.

Proti evanjelickej cirkvi spáchané násilenstvá ohrozujú prostredne i cirkev katolícku. Lebo keď maďarónsky liberalizmus zmakosí cirkev evanjelickú, pôjde i na katolícku. Žaloby sú oprávnené. V Orave dňa 9. a 11. júna na konvente udali sa smutné scény. Ta prišla deputácia príbovského autonómneho konventu, aby oravské cirkvi od patentu odhovorila. A keď cirkvi o tom počuť nechceli, obvinené boli z búrenia a deputácia pohrozila im šibenicou. „Jestli i nehovorím čo katolícky biskup o práve cirkví evanjelických, predsa mi vlasy na hlave dúpkom stávajú, keď povážim, že vzdelaní, vplyvní ľudia (menuje Mórica Zmeškala) nevinnému, veriacemu a vernému ľudu slovenskému šibenicami hrozia pre niečo, k čomu je oprávnený najvyššou vôľou Jeho Veličenstva, vyjavenou 15. mája roku 1860.“

Moyses píše ďalej, že je spokojný s prijatím nádejnej Matice do Martina, ale poznamenáva, že Havas nemal práva už raz donesené uzavretie mesta Brezna rušiť a umele si zostrojiť nezákonnú majoritu.^[423]

Dľa slov námestného radcu Danielika od 18. júna, pomery na gymnáziu budú popravené. No čo týka sa vymenovania profesorov, teda poznamenáva Moyses, že takých vymenovali, ktorí sú zúriví nepriatelia slovenského národa i jazyka, ako Hódoly,^[424] ktorý ani slovensky nevie. Keď to oznámil referentovi námestníckej rady, dostal odpoveď: že znanie slovenčiny nenie potrebné na banskobystrickom gymnáziu. Námestníctvo na jednej strane ide uspokojiť národné požiadavky slovami, a skutkami to znemožňuje. Väčšina vymenovaných profesorov patrí k zúrivým nepriateľom Slovákov. Okrem Štěpána,^[425] Černého a Cebecauera sú to všetko renegáti, ako: Hódoly, August Lubrich^[426] a Georg Sztoczek.^[427] V konferencii väčšina učiteľov vyhodila slovenčinu z gymnázia, ba osvedčila sa, že nepodpíše svedectvo, kde by bol kalkul^[428] zo slovenčiny!

Žiaci chceli sa privátne učiť po slovensky — i toto im zabránili.

Väčšina profesorov spojená je s prepiatymi ľuďmi banskobystrickými a zvádza i mládež k nezbedám politickým. Zábavy katolíckeho gymnázia navštevujú dvaja zúriví ľudia, luteráni, ktorým predtým nikdy nenapadlo niečo takého. Väčšina profesorov zúri menovite proti slovenčine a hľadí intimát krajinskej vláde od 12. februára 1862 neplatným urobiť; naviedla mešťanov na monštruóznu petíciu,^[429] aby do gymnázia uvedená bola výlučne maďarčina; hlavnými agitátormi sú spomenutí luteráni a profesori katolíckeho gymnázia. Väčšina petentov^[430] sú akatolíci!^[431]

Keď teda menom monarchu krajinskou vládou vymenovaní profesori nariadenia vlády maria, keď v meste, cele slovenskom, sídle stolice čisto slovenskej, v diecéze temer čisto slovenskej, medzi obyvateľstvom i za hranicami stolice čisto slovenským, kážu a zbroja celé križiacke ťaženia proti Slovákom, tichému to národu, keď proti katolíckemu gymnáziu najviac akatolíci a idioti búria, teda kľúč k vysvetleniu tohto brutálneho absurda je len tá rozšírená mienka, že patriotizmus pozostáva v nesmiernej opozícii proti vládnym (landesfürstlich) intenciám a nariadeniam. V takýchto pomeroch, pravda, Slováci, dľa slov monarchu „vo všetkých ťažkých okolnostiach verný a lojálny národ“, musia zdať sa ako malomocenstvom porazení. Tu natíska sa otázka, prečo v meste sídliaci, vládou vymenovaní a širokými plnomocenstvami vystrojení úradníci ani prstom nepohnú proti týmto mesto poburujúcim nešplechám, vzdor tomu, že tunajší miestny komandant, major Rudolf Jakobs^[432] energicky o tom písal stoličnej vrchnosti. Vidno, tu treba nielen dobrá vôľa vlády a jej úradov, ale i súce orgány štátnej moci, menovite statoční predstavení municípií. I z druhých stolíc mohol by som slúžiť podobnými dátami. Odpomoc je možná len tak, keď krajinská vláda v zmysle úmyslov Jeho Veličenstva oprávneným nárokom každej národnosti dopomôže k platnosti. Prosí teda biskup námestníka, aby dal previesť už vydané veľmi cieľu zodpovedajúce nariadenia vzhľadom na katolícke gymnázium a postaral sa, aby už raz daná bola vládna koncesia Matici slovenskej.

To je krásny list Moysesov, svedčiaci o jeho otcovskej starostlivosti v takých rozmanitých otázkach, týkajúcich sa slovenského ľudu! On má srdce pre oravských a peštianskych Slovákov evanjelického vyznania, pre svojich kňazov a diecezánov, pre mládež, pre zavedené meštianstvo, pre nádejný vedecko-kultúrny ústav, pre ľud slovenský, bývajúci i za hranicami jeho diecézy a stolice. Krásna duša, srdečná dobrota pojí sa s energiou a smelosťou zlo pomenovať pravým menom bez ostýchania. Celý muž a celý kresťan a ideálne dokonalý, veľký syn svojho národa!

Moyses pripomenul, že ani v druhých stoliciach to nevyzerá blažene pod terajšou vládou a námestníctvom grófa Pálffyho. A veru mal pravdu, všade tiskala sa zo zeme mrcha zelina maďarónska, ktorá dnes už zahlušuje po celej krajine česť a poriadnosť. V Orave slabý, rýchlym životom vycivený a zadĺžený stoličný prednosta gróf Franc Pongrácz, najprv dosť spravodlivý proti Slovákom, okrúžený tuhými maďarónmi, počal ustupovať autonomistom, menovite dedičnému nadžupanovi Zmeškalovi, ktorého syn Zoltán verejne agitoval proti Slovákom. Katolícke duchovenstvo Oravy, vyšlé z pomaďarčeného seminára a spod správy spišského biskupa Ladislava Zábojského,^[436] národne chladného, bolo z veľkej väčšiny protinárodné. Slovenských ľudí, čo boli v úrade, počali prenasledovať, tak medziiným znamenitého nadslúžneho v Trstenej Vilčka…

V Turci panoval gróf Dessewffy veľmi klátivo a vcelku nepriaznivo Slovákom. Väčšina úradov bola v rukách protivníkov už od počiatku. V hornom okrese bašoval Velič. Statočných richtárov zhadzoval (Mošovce) a kreatúry vymenúval. Pavel Mudroň a Ambro Pivko, advokáti, zažalovali Veliča u kráľovskej uhorskej dvornej kancelárie a žiadali vyšetrovanie — a nebolo z toho nič, ešte ich pokutovali na 270 zlatých. Dessewffy nanútil sedemnástim obciam naničhodný maďarský miestny lexikón, v ktorom stálo, že celý Turiec je maďarský okrem obce Ratkovo. Martin nechcel knihu prijať a zaplatiť. Dessewffy dal obci predať obecného býka na licitácii. V Hornom Jasene dal predať richtárovi kravu z tej samej príčiny. V Liptove bolo to samé. Tam vyznamenával sa v prenasledovaní Slovákov slúžny Tholdt^[437] a temer všetci stoliční úradníci. Hlavné prenasledovanie bolo namierené proti Hodžovi, Hudcovi^[438] a samostatnejším mešťanom, tak napr. proti debnárovi Petrovi Bazelovi.^[439] Našich všade odstrkovali a nekonečne drážili. Toľko ku charakteristike stolíc, neďalekých Zvolenu a Banskej Bystrici. Na celom Slovensku po krátkej zore počalo mrkať ako v arktických krajoch. No do tohto mrkania vpadol jeden jasný lúč: Matica slovenská.