Bude, ako nebolo

Dolinky odvádzaly bublajúce pramene, doliny svádzaly zurčiace bystriny, údolie odprevádzalo hučiacu rieku. Po oboch bokoch grúne a svahy, na všetky strany hory a lesy. Rozhľad až po obzor vyplňovaly len farebné tvary prírody a zvukovú harmóniu živlov doplňoval iba spev vtáctva s výkrikmi divých zvierat.

Či predsa už i stopa civilizácie?

Aha, v úbočí pod skalnou zápoľou vyšľahol plamienok a zakudlil sa dym. To dielo človeka, ktorý prenikol za živobytím aj do hlbín hôr. Bol poľovníkom, pastierom, roľníkom a po najdení rudy začal vyrábať a obrábať i železo. Z dreva vypaľoval drevené uhlie, z rudy vytápal vo vyhni kov, na nákove vyrábal železný tovar.

Suroviny boly pokope a sila v svaloch.

Tvrdá robota, ťažký život.

Pri obrábaní zeme i lesnom kováčstve.

Bolo tak pred stáročiami na strednom Slovensku v horskom masíve, ktorého severnú časť tvoria Nízke Tatry a južnú Slovenské Rudohorie.

Bolo tak podľa zdedených rozprávaní, nálezísk i výskumov.

*

Hory sa zaľudňovaly, obyvatelia vyspievali, pokrok sa šíril.

Domáce i cudzie skúsenosti umožňovaly zdokonaľovať výrobu kovu.

Vznikaly šachtové pece a v kováčstve sa uplatňoval vynález ručných mechov.

Ani zdrojom výrobnej sily nemohly zostať natrvalo len ľudské svaly.

Voda nesie, ale vodný prúd aj tlačí a prekonáva prekážky. Nemožno ho využiť?

Ľudia kresali klady a sbíjali na tokoch vodné kolesá. Výrobu železa sťahovali s úbočí do dolín. Nové pracoviská budovali z kameňa a menovali ich hámrami.

Ručný mech nahrádzalo dúchadlo, nákovu zbavoval prvenstva buchar.

Spotreba výrobkov rástla a s ňou aj záujem o hutnícke dielne. Zdroj ziskov vábil do podnikania. Coburgovskí zemepáni a majitelia investičných kapitálov boli draví a nenásytní.

Zápas medzi vykorisťovanými a vykorisťovateľmi sa zostroval. Jánošík bol častým hosťom a vzorom biednemu ľudu v osadách okolo hámrov.

A technika zdokonaľovala výrobu čoraz väčšmi.

Zmechanizované dúchadlá dávaly viac vzduchu a s vyšším tlakom, čo umožňovalo stavať vyššie šachtové pece. Z nových zariadení už nevychádzala cestovina, ale tekutý kov, ktorý bolo možno vlievať do rozličných foriem. Vznikaly slievárne. Ďalší vývin prinášal ďalšie zlepšovanie výroby: skujňovanie, frišovanie, pudlovanie. Nastávala deľba práce a zvyšovanie počtu zamestnancov na jednotlivých pracoviskách. V Tisovci, Hronci, Osrblí, na Chvatimechu, na Piesku. Už neboli všetci robotníci v užšom smysle kováčmi, nabudúce bolo treba rozlišovať a pomenúvať ľudí podľa druhu práce. Mnohé pomenovania z pracovísk prenášaly sa postupne i do mien rodinných, občianskych, priezvisk: z kováča bol Kováč, z haviara Haviar, z uhliara Uhliar, z baníka Baník, z kolesára Kolesár.

Lenže život všetkých zostával naďalej tvrdý. Väčšina ľudí živila sa dvojitým zamestnaním. Obrábali skúpu zem i hrdlačili pri výrobe železa.

Bolo tak po dlhé stáročia, na našom krásnom Horehroní.

Bolo tak podľa historických záznamov, jestvujúcich zvyškov stavieb i zdedených rozprávaní.

*

V polovici minulého storočia výstavba železníc vyžadovala si veľa železničných koľajníc. V Podbrezovej — v neveľkej kotline medzi horami pri rieke Hron — vznikol nový železiarsky závod s valcovňou. Technické vynálezy a príchod cudzích odborníkov zdokonaľovaly naďalej výrobu. Po Bessemerovej metóde boly to Siemens-Martinské pece a v deväťdesiatych rokoch uskutočňovaly veľkú reorganizáciu závodov, ktorú previedol profesor Kerpely tým, že sústredil výrobu, odstránil zastaralé spôsoby valcovania železničných koľajníc, zaviedol nové zariadenia na výrobu tvarového železa, rúr, plechu, kotlov, smaltovaného riadu a vybudoval dopravu výstavbou železničnej trate z Banskej Bystrice do Tisovca. Na začiatku nášho storočia boly už podbrezovské železiarne najväčšími svojho druhu v Uhorsku, prosperovaly, prinášaly majiteľom značné zisky.

No mechanizácia vo výrobe, nové stroje a nové pracovné metódy umožňovaly väčší výkon a tým i menšiu potrebu ľudských síl. Robotníkov z práce prepúšťali, robotníci revoltovali. Najprv z neuvedomelosti len proti strojom, ale postupne — pri poznávaní skutočných príčin svojho nešťastia — proti celému spoločenskému poriadku, v ktorom neslúžily technické vynálezy na odbremeňovanie pracujúceho človeka, lež na jeho ešte väčšie zotročenie a vyháňanie z domova za chlebom do cudziny.

Kto mal pomôcť v spravodlivom boji biednym, zamestnaným i nezamestnaným robotníkom?

Kňazi kázali poslušnosť, pokoru, trpezlivosť, lebo vedeli, že čo bolo pre pánov dobré, aj cirkvi prospievalo. Skrúšene sa modlily v kostoloch zástupy otrhaných, vyschnutých ľudí, ale keď nebesá nepomáhaly a život stával sa neznesiteľným, pokúšaly sa znova a znova o sebazáchranu vlastnými silami.

Ale veď závody prosperujú, vynášajú majiteľom veľké zisky! Prečo aj nám nedožičia väčší kúsok chleba? Tvrdia predsa každú chvíľu, že podniky vybudovali kvôli nám, aby mal tunajší chudobný ľud obživu…

Kvôli vám? Aba! Kvôli sebe, a práve preto, že tu majú vo vás lacné pracovné sily, s pomocou ktorých zužitkúvajú miestne surovinové zdroje na dvojnásobné koristenie!

Priečite sa? — Vyhádzať z práce buričov!…

Áno, boly časy konjunktúry, výroba nestačila kryť objednávky, bolo treba pracovný čas rozšíriť i na nedele.

Bedári spínali ruky v prosbách, aby im dovolili zarobiť si pár groší aj v nedeľnej smene.

Vyberali len pokorných, ktorí si takúto milosť zaslúžili.

A nie je hriech pracovať v boží deň?

Nie, páni farári neprotestovali. Veď čo slúžilo kapitalistom, bolo aj cirkvi osožné. Každá vrchnosť je predsa z vôle božej, každú treba podporovať…

Nuž nik sa vás, proletári, neujal, nik vám nepomohol. Museli ste sa zachraňovať sami. Organizovať sa a sústavne bojovať. V časoch konjunktúry tak isto, ako v časoch krízy. Za kapitalistického Uhorska tak isto, ako za kapitalistického Československa. Za vlastníctva podnikov súkromníkmi tak isto, ako za vlastnenia závodov buržoáznym štátom.

Lebo za vlády kapitalizmu bol aj štát v rukách kapitalistov. Používali ho ako svoj nástroj pre svoje záujmy. Keď železiarskym magnátom v Čechách zavadzaly v konkurencii železiarne na Slovensku, vedeli ich nemilosrdne svojou prestížou vo vládnom aparáte znemožňovať a odstraňovať.

Lenže robotníctvo sa bránilo a sústavne bojovalo. Jeden z najväčších zápasov prekonali podbrezovskí pracujúci v jeseni r. 1933, keď sa odhodlane postavili proti hromadnému snižovaniu plác. Vyhasly pece, prestaly dymiť komíny. Osadenstvo do chlapa zastavilo prácu. Opustili dielne robotníci s tradičnými rodovými menami, Kováčovci, Kováčikovci, Uhliarovci, Uhliarikovci, Haviarovci, Baníkovci, Kaliskovci, Kolesárovci, Bušniakovci tak isto, ako robotníci s menami iného pôvodu, Kramárikovci, Strmeňovci, Koreňovci, Púčikovci, Čilíkovci, Gajdošíkovci, Fajlíkovci, Longaueri. Všetko rovnakí proletári s vyschnutými telami a vycivenými očami v žiari ohňa a žeravého železa.

Protestnú stávku potlačilo násilie. Desiatky najuvedomelejších a najodvážnejších robotníkov odvádzali četníci poviazaných do väzenia. Na čele vzpriamene kráčali súdruhovia Škrabal a Emil Peťo.

Robotníci pozatínali zuby i päste — a zápas pokračoval. Za denné požiadavky proletariátu i za novú formu organizácie ľudskej spoločnosti. Hospodársky boj spájal ľud s politickým bojom a borba vrcholila za fašistickej poroby. Zradcovia zapredali nielen národ, ale i slovenský priemysel zašantročovali do nemeckých rúk. Podbrezovské závody dostaly meno „Hermann Göring Werke“ a v podniku sa osadil nacistický vojenský dozor.

No uvedomelí občania nedali sa zastrašiť. Dali sa ihneď do ilegálnej činnosti. Schádzali sa na tajné porady, naväzovali styky s vyššími odbojovými organizáciami a mnohí odchádzali do hôr, kde sa tvorily prvé partizánske skupiny. No našli sa medzi obyvateľstvom aj pätolizači, udavači, ktorí pomáhali fašistom zaplňovať ilavskú väznicu i povestné koncentračné tábory.

Áno, nacisti vládli krutým terorom.

Spomínaš, Anička z Piesku, na hrozné chvíle, keď ťa ako trinásťročné dievčatko postavili gestapáci pred chyžou k plotu a s namierenými automatmi ťa nútili, aby si povedala, kde máš otecka? Neprezradila si…

A statočne sa držali aj ostatní účastníci odboja.

Nedal sa zlomiť ani starý tribún podbrezovského ľudu, Michal Kráľka, ktorý radšej zahynul pod kopou železa v otrockej robote, ako by bol slúžil fašistom pri balamutení národa.

Hrdinsky umieralo i päť Belových druhov, keď hitlerovskí dobyvatelia obkolesili v horách partizánsku skupinu.

Nebojazlivo organizoval, vyzbrojoval a do boja pripravoval celý peší prápor kapitán Weihold, keď využil svoje postavenie vojenského správcu a pod zámienkou brannej výchovy sústredil okolo seba najspoľahlivejších a najodhodlanejších chlapov v Podbrezovej. Doplatil na to tiež mučeníckou smrťou v pazúroch nacistických katanov…

A neohrozene pracovali i členovia ilegálnych národných výborov, keď s riskovaním vlastných životov starostlivo a húževnate pripravovali dňom i nocou chvíľu pre rozhodný zápas…

A nadišiel čas. Ráno dňa 26. augusta 1944 zahučala v Podbrezovej poplašná siréna, aby podľa tajného dohovoru medzi ilegálnymi pracovníkmi dala signál na zastavenie výroby v závode a začatie otvoreného boja proti hitlerovským votrelcom.

Pred hlavnou bránou zavlnil sa zástup ľudu, ku ktorému stručne a ohnivo prehovorili miestni vodcovia o význame a programe Povstania. Medzi osadenstvom zjavili sa partizáni, ktorí svojou prítomnosťou posilnili vôľu, odvahu a odhodlanie. Ľud vzbĺkol oduševnením, vedenie prevzal Revolučný národný výbor. Naľakaní nacisti utekali aj so svojimi pomáhačmi. Občania sa hromadne hlásili do zbrane. Nad podnikmi vialy červené a československé zástavy.

Nastával hrdinský, obetavý boj proti presile a brutalite barbarského nepriateľa. Občania, ktorí nemohli byť vyzbrojení, vrhali sa do práce a vyrábali potreby pre armádu i partizánov. Protipancierové guľomety, míny, strojné súčiastky, strelivo. Budovali protitankové prekážky, kopali zákopy, stavali pre sovietske lietadlá v Rohožnej letište.

Pohronie dunelo dňom i nocou v heroickom boji a v húževnatej práci.

Nepriateľ zúril a útočil so všetkých strán ťažkými zbraňami a s veľkou presilou.

Po dvoch mesiacoch nerovného zápasu povstalci museli ustúpiť do hôr. Odchádzala i značná časť civilného obyvateľstva, ktoré sa chcelo zachrániť pred krvilačným nepriateľom.

Kraj zahaľovala smútočná clona. Týždne a mesiace sychravej jesene a tvrdej zimy. Život v horských bunkeroch v núdzi, utrpení a boji za lepšiu budúcnosť.

Konečne nadišiel deň oslobodenia, deň 21. marca 1945, keď slávna sovietska armáda na svojom víťaznom pochode vyhnala nepriateľa i z Podbrezovej. Ach, drahí bratia, verní spojenci, ktorí nešetrili svoju krv a obete na našu záchranu!

Radostné, vrúcne, nadšené vítanie. Úprimná, vrelá, večná vďaka osloboditeľom!

Obyvateľstvo sa navracalo do svojich spustošených domov.

Ale vyše sto statočných bojovníkov, zamestnancov horehronských železiarní, sa už nikdy nenavráti. Položili svoje životy aj za to, aby sa už do tohto krásneho kraja nikdy nevrátily časy sociálnej nespravodlivosti a vykorisťovania pracujúceho ľudu.

Živí sa púšťali do roboty, aby splnili odkaz mŕtvych. Obnovovali pracovný ruch v závode i na políčkach. Mnohí v dvojitom zamestnaní, lebo zostali ešte vždy robotníkmi i roľníkmi.

Bolo tak na slávnom Podbrezovsku po celé posledné desaťročia až do najnovších čias.

Bolo tak podľa záznamov kroník, časopisov, novín i rozprávaní žijúcich pamätníkov a účastníkov.