Bude, ako nebolo

Po práci na sklonku dňa väčšina osadenstva odchádza z Podbrezovej. Dav sa hrnie hore i dolu údolím Hrona. Do blízkych obcí i vzdialených dedín. Pri ústiach dolín do údolia sa prúd rozpadáva. Do každej doliny vchádza aspoň po sto, do každej dediny po niekoľko desiatok ľudí.

V dave a potom v jednom z kŕdľov sa vracajú domov i starý Hrčka s mladým Koreňom. Idú spolu, a predsa každý osve. V doline, do ktorej odbočili, sú dve dediny. Oni bývajú vo vzdialenejšej.

Hrčka a Koreň idú v spoločnom húfe, ale nie vedľa seba. Neshovárajú sa, len zavše zazrú druh na druha. No aj tak je v kŕdli čulo. Po prvú dedinu, kým putuje pospolu asi sto ľudí, i potom, keď sa počet zmenšuje asi na štyridsať.

Medzi mužskými sú i štyri devy, okolo ktorých je najveselšie. Zásluhu na tom má najmä onen urastený mládenec s čiernou kečkou, čo si podopieral so svojimi druhmi rúčkou lopaty bradu, keď predsedu závodného výboru Emila Peťu presviedčal, že si potrebuje poriadne zarobiť, a nie narobiť sa, lebo hrdlačiť by mohol i doma pri voloch. Teraz sa krásavec čerstvo zvŕta okolo sukní a svojimi výčinmi vyvoláva výskot a smiech.

„Sváko, nože mu povedzte, nech mi dá pokoj!“ priskakuje Zuzka Majeríková k svojmu príbuznému, keď sa vytrhla mládencovi z rúk.

„Kto?“ opytuje sa Róbert Bušniak, ktorého deva vyrušila z rozhovoru.

„Nuž Štefan, Štefan Javorčík jednostaj pokúša!“ žaluje nasrdeno Zuzka, ale z rozpáleného obličaja jej pritom blčí skôr radosť než zlosť.

„Vidieť, Štefan, že si sa nenarobil, keď si taký bujný!“ kára päťdesiatnik dvadsaťpäťročného mládenca.

„A čože, mám vari drhnúť, aby som potom vyzeral ako vy?“ škerí sa cez zdravé zuby Javorčík a napodobňuje Bušniakovo zohnuté telo i jeho ťažkú chôdzu.

Komický výstup vyvoláva na mnohých tvárach smiech.

Uškŕňa sa i starý Hrčka, ktorý pritom svojmu priateľovi Chabanovi hovorí:

„Netreba sa starieť do mládeže. Nehodno pchať prsty do osieho hniezda. Čo ťa nepáli, nehas! Nech si stvárajú.“

„Hej, tak veru,“ prisviedča Chaban, a aby vrátil rozhovor s Hrčkom do koľaje, z ktorej ich prípad vyrušil, kladie otázku:

„A zajtra pôjdeš?“

„Aba! Treba predsa orať!“

„Lenže… keď sme si boli vybrať preddavok…“

„Odrobím, až budem mať kedy!“ znie rozhodnosť z bezzubých úst a zračí sa i z vyciveného pohľadu, ktorý pritom starý Hrčka vrhá bokom, kde kráča mladý Koreň. „Vše tak bývalo: na zárobky sme chodievali, len keď sme si porobili doma!“

Posledné vety vyslovuje Hrčka tak hlasno, aby ich počuli nielen ľudia, čo idú s ním po ceste, ale i chlapi na bočnom chodníku, medzi ktorými kráča a rozhovor vedie Jozef Koreň.

„Len či už bude ozajstná spravodlivosť?“ vyslovuje práve otázkou pochyby ktosi za Koreňovým chrbtom.

„Bude, musí byť! Veď za to sme bojovali! Nepopustíme ani zbla! A keby bolo treba, máme v rukách zbrane!“

Výzorom skromný mládenec, zbiedený a chatrne odetý partizán, hovorí zápalisto a presvedčivo. Debatuje tak po celej ceste, a preto si v zaujatosti nevšimol ani Javorčíkov komický výstup a Hrčkove zdôraznené slová, ktoré maly patriť aj jemu. Pravda, i Koreň vrhá občas svoj pohľad na starého protivníka a zosilňuje hlas, aby ho bolo počuť i na ceste.

„Nie, už nepokvitnú časy pre chamtivcov a koristníkov, ktorí chcú len seba obohacovať a myslia iba na svoje záujmy! Nebudú fabrikanti, statkári, bankári, ale ani dedinským pažravcom nedovolíme naďalej mamonáriť!“ adresuje práve Hrčkovi.

Koreň má veľa prisvedčovateľov, no málo pomáhačov. Mnohí s ním súhlasia, ale nik sa mu vyspelosťou, schopnosťou a zásluhami nevyrovná. Veď sú obyvateľmi dediny, ktorá patrí v tomto kraji nielen odľahlosťou, ale i zaostalosťou medzi posledné. Málo bolo z Javorca partizánov a málo je aj uvedomelých robotníkov. Jozef Koreň patrí medzi výnimky, akou bol už i jeho otec, prvý javorecký socialista.

Ľudia putujú hore dolinou, ktorá semitkuje pomedzi vrchy. Po úpätiach polia, vyššie pasienky, potom lesy. Veľa nevyužitej, zanedbanej pôdy. Nezalesnené skalnaté úbočia, krpatým krovím porastené stráne. Na dne doliny zurčí po balvanoch bystrina, vedľa nej sa vinie hrboľatá cesta a kľukatý chodník.

Rozhovory vedú ľudia v skupinách i v dvojiciach. Po ceste vpredu idú devy s niekoľkými mládencami, na konci zaostáva Adam Môcik, ktorý sa hrbí pod ťažkou tanistrou. Pri nadhadzovaní hrkoce v batohu kov.

„Čože vlečieš? Vari monštranciu?…“

V Bušniakovej otázke je aj narážka, lebo Môcik je nielen robotníkom a roľníkom, ale i kostolníkom.

„Čoby, Jánošíkove dukáty som vykopal,“ odpovedá urazene Adam Môcik.

„Zídu sa na Gondovu slivovičku… či azda lepšie na zlatý poklad republiky, ak budú zasa sbierať, ako vždy v novom štáte?“

„Ba ešte čo!“ pohoršuje sa kostolník. „Potrebujem poriadnu sekeru a žena motyku. Nebudem hádam železo kupovať, keď pracujem v železiarni!“

Húf sa blíži k dedine. Ustatosť badať i na rečiach. Len Koreň vytrvalo hovorí. Vysvetľuje, presviedča. Nedbá ani, že hlas sa mu už zadŕha vo vyschnutom hrdle.

„Musíme poriadne chodiť do roboty a svedomite pracovať. Veď teraz už podnik nebude patriť pánom, ale štátu, teda nám všetkým. Ako sa budeme usilovať, tak sa budeme mať.“

Zvečerieva sa. Na cestu vychádzajú aj záprahy s polí, gazdovia sa vracajú z oračky. Hijókanie a hajskanie. Pod nohami čerstvé lajná, nad hlavami kŕdeľ vrán.

Do myšlienok a predstáv vstupujú obrazy domácností. Ženy a deti, otcovia a matky, sestry a bratia, milenky a milenci. Večera, odpočinok, rozkoš, ale aj starosti, povinnosti a trápenia. Bolo čo uvariť? Lepšie je mamke? Zas horár zneužil moju neprítomnosť? Sladké i trpké pocity. Nádej, úfnosť, obava. Slasť i bolesť.

Pre naplnenie všetkého rozchádzajú sa ľudia do svojich príbytkov. Väčšina do drevených chalúp, časť do múraníc z valkov i tehál. Medzi známe tvary a povedomé zápachy. Niekde už pri bránach vítajú príchodzích psi, inde len vo dverách príslušníci domácnosti.

Iba Ján Chaban a Adam Môcik cielia najprv do hostinca.

Mládenec Javorčík lúči sa veselo s devami a dobehuje starého Hrčku. Čo vyparatiť ešte dnes? Dopáliť tohto trkvasa?

„Nepotrebujete do oračky pomocníka?“ znie nevinná otázka.

„Veru, zišiel by sa, aspoň voly vodiť,“ odpovedá úprimne záujem.

„Ak mi dáte dcéru za ženu, prídem hneď zajtra!“

„Nechcem frajerkára! Keby si nebol lenivý, pomáhal by si vlastnému otcovi!“

Rehot odbehujúceho parobka a treskot pričapenej bránice.

*

„Čože si taký najedovaný?“

„Stalo sa vám niečo?“

„Nič,“ odpovedá Hrčka žene i dcére jedným slovom na prahu domu, ale pre seba si ešte hundre: „To tak ešte! Hocijakým lapajom dať jedinú dcéru, pre ktorú by som obetoval aj oko v hlave! Nestariem sa nikdy nikde do mládeže, nech si vystrájajú parobci s dievkami huncútstva, ale moja Katka nie je predsa z toho cesta, nepatrí do takej spoločnosti, je onakvejšia, lepšia, jemnejšia!“

Potom sa Hrčka vytrhuje z myšlienok a nahlas sa pýta:

„Statok ste obriadily?“

„Všetko je v poriadku,“ odpovedajú naraz žena i dcéra.

Hrčka sa uspokojuje, umýva si ruky a sadá za vrchstôl. Žena prináša misu a dcéra taniere. Večerajú.

„Však sa nevydáš za hocikoho?“ vychádza znezrady medzi jedlom z otcových úst nástojčivá otázka, keď sa Hrčkovi myšlienky vrátily k výstupu s Javorčíkom.

„Nie, len za Jožka Koreňa,“ odpovedá pohotove dcéra.

„Zasa si tvrdohlavá?“

„Keď zase začínate…“

Hrčka chce dcéru pohladkať, ale Katka odtíska otcovu ruku. Stretajú sa pohľady dvoch párov očí. Láskavý, ľútostivý, prosebný otcov a chladný, ľahostajný, odmietavý dcérin.

Do situácie zasahuje matka.

„Prečo im zabraňuješ, keď sa majú radi?! Prečo nedožičíš ani vlastnej dcére šťastie?!“

„Veď vieš…“

„Hej, nenávidel si nevinného otca a nenávidíš aj nevinného syna! Veď nie nebohý Koreň teba, ale ty si jeho pripravil o…“

„A neprestala si ho mať rada!“ vpadá do reči žene muž. „Cítim to po celý život…“

„Smierila som sa so svojím údelom. Keď ma rodičia nútili za teba, že si bol bohatší, poslúchla som a uspokojila som sa. Bola som ti verná, statočne som pracovala…“

„Lenže srdcom si nikdy neprirástla ku mne!“

„Nemôžem za to. Ale prečo nenávidíš Jožka? Čo ti urobil?“

„Nemôžem ho vystáť! Pripomína mi nebohého. Veľmi sa mu podobá. Aj povahou a náhľadmi. Nespratník! Do všetkého sa zadrapuje. Komunista.“

„Veď má pravdu,“ hovorí žena naprotiveň mužovi.

„Akože, niktoši nám hádam budú rozkazovať!“ rozčuľuje sa Hrčka.

„Chudoba sa už dosť narobila na pánov,“ zapletá sa do reči aj Katka, ktorá doteraz len počúvala a dopĺňala si vedomosti i náhľad o minulosti svojich rodičov.

„Vidíš ju! To má od neho! Nuž a mne ide práve o to, aby som pre svoju jedinú dcéru pripravil lepší a krajší život! Áno, chcem, aby bola paňou!“

„Ejha!“ smeje sa Katka. „A to už ako?“

„Postavím ti pekný dom. Budeš si môcť vyberať. Aj učiteľov máme mladých, slobodných… nemajú byty,“ hovorí sladko a chlácholivo otec.

„Počujete, mamka? Budem milostivou paňou! Haha! Ruky bozkávam!“ Katka sa ukláňa rodičom hybkým dvadsaťročným telom a so smiechom na šumnej tvári vybehne z izby.

*

Vonku je chladno, vlniak visí v pitvore na vešiaku. Katka sa zakrúca, prechádza popred maštaľ a cez humno, prešmykuje sa na ohrade cez dvercia a už kráča hore úvozom na stráň. Ide po známom chodníku na známe miesto. Ach, koľko ráz sa tadeto teperila nočnou hodinou s batohom pre partizánov! Chodievala tajne, ukradomky, ani vlastný otec sa nesmel o ničom dozvedieť. Len mamka vedela, súhlasila a pomáhala. Pri každom pečení chleba odkladala po dva bochníky, ku ktorým pripojila hrudku masla, rezeň slaniny, guľu bryndze, hrču tvarohu… aby Jožko nehladoval. Veď ak otec preniesol nenávisť so starého na mladého, preniesla mamka tak isto svoju lásku voči Koreňovcom. Pomáhala Jožkovi od chvíle, čo mu ako dvanásťročnému umrel otec na ťažkú chorobu, ktorú si doniesol zo žalára, kde trpel za svoju revolučnú činnosť.

Deva si v zamyslení odlamuje s kra rozvitý konárik a potom za chôdze si ním pošibkáva.

Je šero, na oblohe sa jagá niekoľko drobných hviezd, nad obzor vystupuje rožtek mesiaca. Chodník je hrboľatý popri výmole, ale Katkine pružné nohy stúpajú isto. Či tam len Jožko bude! Ale iste, aj predvčerom, keď bol pekný večer, sišli sa na svojom obľúbenom mieste. Na úvratiach pod košatým bukom, kde ju čakával ako partizán, keď prichádzavala s batohom potravín.

Katka vybehuje zpomedzi krovia nad úvoz a upiera pohľad na les. V šere sa jej marí starý buk, ale nemôže ešte rozoznať, či je pod ním Jožko. Ponáhľa sa, dochádza, zostáva sklamane stáť. Neprišiel… Prázdna je ploská skala pod stromom.

Deva si sadá, opiera lakte o kolená, tvár vkladá do dlaní a smutné oči upiera do šera smerom na nižný koniec dediny, kde v brehu nad potokom stojí Jožkova chalupa.

Dolu sa trbliece niekoľko svetiel, Katka zisťuje, že u Koreňov svietia. Teda je asi doma. Iste je ustatý z roboty. Nevie, že som tu. Predvčerom sme si povedali do videnia, ale neurčili sme si, kedy sa sídeme. Včera mrholilo…

„Príde, nepríde, príde, nepríde, príde…“ odtrhuje deva z prútika drobné lístky.

Potom si priťahuje vlniak. Chladno je. Z lesa počuť šramot a pišťanie vtáčaťa. Sova na love. Ach, aká ukrutnosť v prírode! Pravda, aj ľudia zabíjajú. A nie vždy preto, aby sa obeťou nasýtili.

Katke prichodia na um nedávne časy. Koľko strachu zavše prežívala s batohom na chrbte, i potom, tu, vedľa Jožka! Keby ich boli chytili…

„Joj!“ vydiera sa deve z hrdla, keď ju zo zamyslenia vytrhuje šuchot za chrbtom a na oči jej kladie ruky.

„Katka!“

„Jožko!“

„Čo si sa tak zľakla?“

„Nezbadala som ťa… Kadiaľ si prišiel?“

„Hore našou medzou k lesu a potom svojím starým partizánskym chodníčkom.“

„Myslela som, že už neprídeš, že si ustatý.“

„Strúhal som ešte šindle. Musím strechu dokončiť len tak naúchytky, lebo chcem už riadne chodiť do roboty.“

„A mamka?… Svieti sa u vás.“

„Lepšie im je. Chystajú mi na zajtra obed.“

Mladí ľudia si sadajú na svoje staré miestečko a tuľkajú sa k sebe.