Bude, ako nebolo

No nepríjemnú udalosť začína v Podbrezovej skoro zatláčať radostná zvesť.

„Počul si už?“ durká do boku lakťom v učňovskej škole svojho suseda Maťo Horniak s blaženým úsmevom na širokej tvári.

„Počul!“ prikyvuje rovnako radostne Paľko Šándor, vyznamenaný čatár z ostatnej podbrezovskej brigády na Trati mládeže.

„Čítal si už?“ opytuje sa vzrušene v krúžku zlepšovateľov Vojtech Čilík, ktorý nedávno nahradil v rúrovni motor o štyristo konských silách dvoma malými s rovnakou výkonnosťou a polovičnou spotrebou energie.

„Čítal!“ odpovedá jasavo Jozef Chovanec, najznámejší podbrezovský zlepšovateľ, ktorý už usporil podniku veľké hodnoty.

„Vieš už?“ zdvíha na pracovisku natešený obličaj starý úderník Alexander Komora.

„Viem!“ prejavuje podobným spôsobom svoje nadšenie druhý zaslúžilý pamätník zašlých čias, Ondrej Fľaška, a s hrdosťou v rozochvenom hlase dodáva: „Veď príde medzi svojich… Je predsa náš… Poznáme ho ešte z čias mladosti, z rokov dvadsaťjeden až dvadsaťtri, keď pôsobil v Banskej Bystrici a učili sme sa od neho — ako sa iste aj ty dobre pamätáš — bojovať proti kapitalistom…“

Radostná zvesť sa rozletela a teraz všetky myšlienky, záujem i reči sústreďujú sa na spoločnej téme: Pri príležitosti osláv piateho výročia Slovenského národného povstania príde do Podbrezovej prezident republiky!

„Navštívi nás súdruh Gottwald!“

„Bude to pre nás najvyššie vyznamenanie!“

„Najkrajšia odmena za našu prácu!“

Ústa súdruhov, úderníkov, všetkých statočných zamestnancov chvejú sa v radostnom dojatí. Natešení ľudia pripravujú sa na krásne chvíle. Dobrovoľné brigády po pracovných smenách upravujú, čistia, vyzdobujú závod i celú Podbrezovú. Všetko musí byť na veľký sviatok v najlepšom poriadku, všetko musí byť na jedinečnú slávnosť čo najvkusnejšie okrášlené!

A čas sa blíži. Bohatý program je pripravený a začína sa už deň pred príchodom prezidenta, keď slávnostne pomenujú podbrezovské železiarne menom Jána Švermu, národného hrdinu, ktorý položil svoj život v Povstaní za to, aby na Slovensku vládol slovenský pracujúci ľud. Druhou súčasťou osláv je plenárne zasadnutie Slovenskej odborovej rady, ktoré je v pamätnej sieni závodného hotela, kde pred piatimi rokmi vzniklo na historickej konferencii jednotné odborové hnutie. Teraz je tu prítomný sám predseda vlády a predseda Ústrednej rady odborov Anton Zápotocký, ktorý v svojom pútavom prejave zhodnocuje význam a úlohy odborov pri socialistickej výstavbe našej domoviny. Po ňom hovorí povereník práce a sociálnej starostlivosti Zupka o doterajšej činnosti jednotného odborového hnutia.

A medzitým nastupuje už prezident republiky svoju triumfálnu cestu z Topoľčianok do Podbrezovej. Je dvadsiaty ôsmy august, nedeľné predpoludnie. Najprv sa sprievod zastavuje v Štiavnickej doline, v Údolí radosti, kde tisíce mladých ľudí, tvorcov významnej železničnej trate, víta svojho prezidenta heslom: My sme mládež nová, mládež Gottwaldova! Prezident oceňuje v krásnom prejave prácu mladých budovateľov a radostná mládež jasá. Potom ďalšia víťazná púť cez Banskú Bystricu a pohronské dediny popod slávobrány pomedzi špaliere plesajúceho občianstva, ktoré vrelo a nadšene pozdravuje svojho drahého, milovaného prezidenta, súdruha, priateľa, brata, otca. Husté zástupy tvrdého horehronského ľudu v hlbokom dojatí. Robotníci, roľníci, opálení chlapi, vyzdobené ženy, bielovlasí starci, vráskavé starenky, svalnatí mládenci, urastené devy a štebotavý drobizg, deti, deti…

Kdesi vybehuje z radu osemročný chlapček a podáva prezidentovi dreveného koníčka.

„To som pre vás vystrúhal… Pani učiteľka povedali, že ste teraz mojím oteckom.“

Prezident prijíma v pohnutí darček a chlapček pokračuje:

„Pani učiteľka povedali, že vy ste teraz oteckom všetkých detí, ktorým oteckov zabili fašisti.“

Prezident si vrelo privíňa k sebe jedno zo svojich tisícov detí.

Za slzy sa nik nehanbí.

A ďalšie prejavy lásky, oddanosti, dôvery. Nadšenie, jasot, oduševnenie. Hold a vďaka.

Do Podbrezovej prichádza sprievod za zvuku fanfár o tretej popoludní. V záplave kvetov, zástav, transparentov víta ho vzrušené more natešených ľudí v čele s riaditeľom Lanom, predsedom podnikovej rady Peťom, poslancom Faldamom a ostatnými reprezentantmi Podbrezovej.

Ľud volá na slávu svojmu milovanému prezidentovi a potom i členom jeho sprievodu, predsedovi Národného shromaždenia Johnovi, predsedovi vlády Zápotockému, podpredsedovi vlády Širokému a ďalším významným hosťom, medzi ktorými zvlášť búrlivo pozdravuje sovietsku delegáciu na čele s predsedom Slovanského výboru v Moskve generálom Gundurovom, veľvyslancom Silinom a hrdinským partizánskym bojovníkom generálom Osmolovom, ktorý v čase Povstania boril sa s horehronským ľudom za slobodu slovenského národa.

Závodná hudba hrá hymny.

Pred slávnostnou tribúnou odovzdáva prezidentovi mládež kovanú valašku, vlastný výrobok. S krásnym darčekom v ruke vystupuje prezident veselo na tribúnu.

Manifestáciu otvára povereník Zupka. Za podnik hovorí Emil Peťo.

A už prezident republiky začína svoj ľudský, srdečný, teplý prejav.

„Drahí priatelia, súdružky, súdruhovia! Srdečne pozdravujem vás všetkých, ktorí ste sa tu dnes sišli na manifestáciu slobodného slovenského ľudu Horehronia na oslavu piateho výročia Slovenského národného povstania. Je tomu len päť rokov, čo sa vo vašom kraji ešte viedly kruté boje s nemeckými okupantmi a ich zradnými domácimi prisluhovačmi a čo tu tiekla krv statočných synov slovenského národa a slávnych našich osloboditeľov, sovietskych bratov. Je teda celkom krátky čas, v ktorom sa slovenský ľud stal napokon na Slovensku pánom a začal spravovať svoju krajinu podľa svojej vôle v bratskej spolupráci s českým ľudom, a ešte kratší je čas, deliaci nás od víťazného februára 1948, ktorý definitívne utvrdil výdobytky Slovenského národného povstania, srazil k zemi tých, ktorí chceli Slovensko vrátiť opäť do temnej minulosti.“

Dychy sa stišujú, pohľady sú sústredené na prezidentovi, ktorý pokračuje:

„Ale aj tento celkom krátky čas nového života slovenského národa stačí na to, aby sme videli, ako prenikavo sa líši dnešok od čias pred desať-dvadsať rokmi. A myslím, že práve vy na Horehroní, kde sú podbrezovské železiarne a tiež Polomka, môžete si dobre urobiť takéto porovnanie. Vy, starší, sa dobre pamätáte, ako sa mali predtým robotníci v Podbrezovej. Aká biedna bola mzda a aké ťažké boly pracovné podmienky a k tonu ešte ako často celé časti závodov boly zastavované a počet pracujúcich robotníkov klesal až na jednu tretinu, pričom sa ešte pracovalo len štyri-päť dní v týždni. V takýchto časoch vládol na Horehroní hlad a choroby a ani smrť vysilením od hladu medzi deťmi a dospelými nebola vzácna. A roľníci a drevorubači z celého Horehronia iste sa pamätajú na ťažké dane, dlžoby a exekúcie, pamätajú sa na krvavé srážky s četníkmi, ktorí hájili neľútostných exekútorov, na srážky, pri ktorých bolo mnoho ranených, ba aj mŕtvych ako práve v Polomke. Nože, takýto poriadok hladu, nezamestnanosti, exekúcií a strieľania do ľudí dnes už na Horehroní, na Slovensku a v celej našej republike nemáme, nie sú už českí a slovenskí bankári, kapitalisti a veľkostatkári pánmi našej vlasti a štát už neslúži ich vykorisťovateľským zámerom. Roľník, pracujúci človek je dnes v našej krajine pánom. Robotníkom, roľníkom, pracujúcim ľuďom patria dnes naše závody, bane, šachty, pôda a lesy, pre blaho ľudu sa dnes užíva bohatstvo našej zeme.“

Potlesk nadšeného súhlasu tisícov tvrdých dlaní a ďalšie vrelé slová:

„A ukázalo sa aj tu, práve v závodoch Jána Švermu, že nový hospodár našej zeme je lepším hospodárom, než boli kapitalisti a kapitalistický štát. Veď predsa už za prvej republiky boly podbrezovské železiarne štátnym vlastníctvom. A ako tu hospodáril kapitalistický štát? Tak, že železiarne po celé desaťročia boly stratové a že s poukazom na to boly zhoršované životné podmienky robotníkov, a hľa, novému hospodárovi našej krajiny sa podarilo, že v krátkom čase sa podbrezovské železiarne ako národný podnik staly podnikom prosperujúcim a kvitnúcim.“

Reč prerušujú dlhé prejavy radosti a potom prezident rozvádza ďalej:

„Aj život horehronských roľníkov a drevorubačov je dnes už ľahší a nikto v novej republike nevidel vo svojej chalupe exekútora. Nie exekútori, ale stroje, pôdohospodárski odborníci a žatevné brigády prichádzajú dnes na slovenský vidiek. Tiež úspešná úroda tohto roku nám dokazuje, že krok za krokom sa ide životná úroveň všetkého nášho ľudu zlepšovať.“

Nová vlna prejavu nadšenia.

„Toto všetko sú iste cenné skúsenosti, ktoré svedčia o tom, že Slovensko ozaj už vstúpilo na cestu nového, lepšieho života, na cestu čoraz väčšieho rozkvetu krajiny a vzrastu blahobytu slovenského ľudu. Tieto skúsenosti nás tiež oprávňujú, aby sme sa s dôverou dívali do budúcnosti a ešte s väčšou chuťou priložili ruky do ďalšej práce, a treba, aby práve tí starší, ktorí sa ešte pamätajú na minulosť Horehronia, nielen na túto čiernu minulosť nezabúdali, ale aby o nej rozprávali mladému pokoleniu, aby mu vysvetľovali, ako vskutku Slovenské národné povstanie, ako vskutku oslobodenie našej vlasti slávnymi sovietskymi vojskami, ako vskutku náš víťazný február priniesly nový život na Horehronie i do celej republiky.“

Zasa dlhý spontánny potlesk vzrušených zástupov.

„A treba to pripomenúť všetkým tým, ktorí by azda podliehali rušiteľom našej pokojnej budovateľskej práce, ktorí opäť vyliezajú z dier. Títo rušitelia hovoria dnes o náboženstve a v skutočnosti majú na mysli návrat starých čias, starých pánov, starých utláčateľov. Títo rušitelia sa dnes dohovárajú v zahraničí, aby opäť zapredali Slovensko jeho nepriateľom. To sa však nestane. Budeme všetci stále na stráži proti rozvratníkom a našepkávačom a našu slobodnú prácu na budovaní lepšieho zajtrajška si mariť nedáme. Zaväzuje nás na to starosť o budúcnosť našej mládeže, našich detí, pretože nesmieme dovoliť, aby prežívaly hrôzy biedy, hladu a nezamestnanosti, ktoré tak dobre poznali ich otcovia a matky. Zaväzuje nás na to odkaz Slovenského národného povstania, odkaz národného hrdinu Jána Švermu, ktorého meno teraz podbrezovské železiarne s hrdosťou ponesú. Nesmieme dopustiť, aby krv hrdinov Slovenského národného povstania i našich sovietskych bratov bola preliata nadarmo.“

Búrka nadšeného súhlasu vrcholí a prezident zakončuje:

„Preto hor sa, do práce pre blaho všetkého nášho ľudu, pre splnenie päťročného plánu, pre vybudovanie socializmu v našej vlasti! Nech rozkvitá naše krásne Horehronie a jeho statočný pracovitý ľud!“

Oduševnené ovácie, volanie na slávu drahému prezidentovi, nekonečný vrúcny potlesk a slzy vďačnosti v očiach i na tvárach.

„Ach, to je človek… Dobrý, múdry, veľký človek… Náš človek…“

„Ten nám rozumie…“

„Ako vlastný otec…“

Potom odchádza prezident so svojím sprievodom k pomníku padlých podbrezovských účastníkov Povstania a k pomníku Jána Švermu, kde kladie na počesť hrdinov krásne vence. Pri pomníkoch stoja čestné stráže, horia grécke ohne a závodná hudba hrá smútočný chorál. Odtiaľto ide prezident so svojím sprievodom na prehliadku závodu a potom do Brezna prezrieť si ešte novú mostáreň, ktorú podbrezovský podnik dohotovil a dal ako hlavný dar Deviatemu sjazdu KSČ, ale na zpiatočnej ceste sa prezident opäť zastavuje v Podbrezovej, aby si pohovoril ešte trocha so svojimi spolupracovníkmi, priateľmi, súdruhmi z rokov mladosti.

„Nuž a ty ako sa máš a čo robíš teraz?“ opytuje sa jedného z dávnych svojich druhov.

„Dobre, som partákom,“ odpovedá radostne starý súdruh a so šťastným úsmevom na vráskavom obličaji dokladá: „Obidvaja sme postúpili… Ty si sa tiež stal partákom, pravda, nad celou republikou.“

Veselý smiech a ďalší srdečný rozhovor. Spomienky na minulosť a porovnávanie s dneškom. No i najpríjemnejšia chvíľa sa musí končiť, lebo čas sa míňa a na prezidenta čaká zajtra hlavný deň osláv Slovenského národného povstania vo Zvolene.

Nezabudnuteľné lúčenie. Búrlivé ovácie.

„Nech žije Gottwald!“

„Buď nám zdravý, drahý súdruh, prezident, otec!“

Tisíce rúk kýva na pozdrav a autá sa pomaly vzďaľujú.

Úsmevy i slzy.

*

Oči sa nemôžu dlho odtrhnúť od smeru, ktorým odišiel milovaný človek, a dojmy z krásnej udalosti sa natrvalo usadzujú v hlavách i srdciach horehronského ľudu.

Len závodná hudba začína pomaly preberať ľudí z dúm a sústreďovať na seba pozornosť. Vyhráva v parku naproti hotelu do tanca.

Hej, po oslavách nasleduje ľudová veselica.

Hľa, Maťo Horniak, ktorý vari už len týždne ráta na prstoch jednej ruky do chvíle, keď sa stane tovarišom, obracia sa s gavalierskym úklonom k Aničke Grígrovej a práve preto, že je plný radostných dojmov a vzrušenia z predchádzajúcej udalosti, dáva sa prvý veselo do rezkého tanca.

A hneď ďalšie páry mládeže. Janko Badinek, Boženka Duhanová, Štefan Javorčík, Zuzka Majeríková, Janko Holčík, Flórka Korbačková a desiatky, stovky iných mladých dvojíc púšťajú sa do strhujúceho víru rytmu a unášajúcich vĺn pohybu.

Ba podľa príkladu mládeže rozihrávajú sa žilky aj stáreži. Aha, tam už dupsí so svojou ženou ramenatý Martin Gríger a tu pokreskáva vedľa svojej polovičky Ondrej Búrik!

Ťaj! Uch!

A všetko sa to začína zvŕtať, mykať, vykrúcať veselo a bujno, lebo horehronský ľud sa vie radostne zabávať.

Len Koreňovci zostávajú naďalej sedieť na lavičke pri stole. Katka nemôže tancovať, pretože je už vo vysokom stupni tehotenstva a Jozef nechce ísť teraz do kolesa s nijakou inou, i keď mu svaly po celom tele virgajú.

„Si veľmi ustatá, však?“ opytuje sa starostlivo Jozef.

„Troška,“ odpovedá s unaveným úsmevom Katka.

„Mala si, hádam, predsa len doma zostať.“

„Ba nie!“ oživuje Katka. „Som veľmi rada, že som prišla. Nezabudnem nikdy na dnešný deň. Taká príležitosť sa hocikedy nenájde. A keby som nebola tu, nevidela a nepočula prezidenta, o čom by som rozprávala potom nášmu maličkému, ha?“

Jozefovi sa sťahujú kútiky úst do šťastného úsmevu a nežne pohladkáva ženu.

„Ale domov pôjdeme prvým autobusom.“

„Dobre.“

Muzikanti práve dohrali polku, tanečníci si vydychujú.

Ku Koreňovcom prichádza Štefan Javorčík so Zuzkou Majeríkovou. Vedú sa popod pazuchy a utierajú si šatôčkami zapotené obličaje.

„Nuž ako?“ opytuje sa Jozef.

„Ujde to,“ odpovedá Štefan.

Stískajú si priateľsky ruky.

„Prisadnite si a oddýchnite,“ ponúka Katka.

„Ďakujeme,“ prijíma Zuzka a sadá si ku kamarátke.

Ku stolu prichádza čašník s občerstvujúcimi nápojmi.

„Štyri malinovky,“ objednáva Javorčík.

Zdravkajú si, pijú a potom si chlapi pripaľujú cigarety.

Reč na chvíľku zaviazla, ale Javorčík ju už obnovuje obalkovaním s pohľadom na Koreňovcov.

„Ste šťastní…“

„A vy vari nie?“ opytuje sa Katka.

„Nám zavadzia všeličo,“ odpovedá s povzdychom Štefan a myká hlavou, aby si odhodil s čela kečku.

Jozef sa trocha nechápavo díva a Katka so záujmom vyzvedá:

„No, napríklad?“

Javorčík sa škrabká za uchom, pričom sa mu na obličaji črtá výraz trpkosti a slová mu akosi nechcú ísť zpoza stisnutých bielych zubov.

„Nuž… s nami to vyzerá tak, že budeme vari prv rodičmi než manželmi.“

Prekvapení Koreňovci obracajú zraky na Zuzku, ktorá sa červená a do očú sa jej tisnú slzy.

Katka privíňa k sebe priateľku.

„No, veď to nie je nijaké nešťastie,“ začína uspokojovať Jozef. „Poberiete sa a…“

„Keby sme mohli!“ trpko vpadá do reči Štefan. „Keby sme sa mali kde uchýliť.“

No východisko má priam naporúdzi Jozef.

„Ak chcete, pomôžeme vám… Môžete sa ubytovať v našej chyži, keď sa my presťahujeme v jeseni sem, do Podbrezovej.“

Zuzke sa vyjasňujú oči a Štefanovi úsmev šklbká ústa.

„Naozaj?“

„Prečo nie?“ dotvrdzuje Katka a priťahuje Zuzku ešte tesnejšie k sebe. „Ale nie si dobrá kamarátka, keď si sa mi nezdôverila… Dávno? Ešte nič nebadať na tebe…“

„Tretí mesiac.“

Budúce matky sa objímajú a budúci otcovia si stískajú ruky.

„Ďakujem ti, Jožko, veľmi pekne,“ hovorí s pohnutím Javorčík. „Urobil si už pre mňa mnoho… Nezaslúžim si od teba…“

„Ako by nie?!“ bráni sa Koreň. „Veď sme súdruhovia!“

Hudba začína znovu nôtiť.

„No, a ta sa, zas do tanca!“ posiela Katka. „Musíte užiť, kým môžete!“

Štefan so Zuzkou sa stretajú očami. Strhuje ich rytmus hudby. Nastupujú do kolesa a Koreňovcov láskajú vďačnými pohľadmi.

„Kto by si to bol kedy pomyslel…“ hovorí potom Jozef Katke a dokladá: „Veru, dobré poriadky aj ľudí naprávajú.“

„Múra už so svojou úderkou vyše dvadsať kubíkov denne,“ prisviedča Katka a hneď pripojuje: „A o svojom novom zlepšovacom návrhu si sa ešte nič nedozvedel?“

„Veď som ho len pred týždňom podal. Nemali teraz kedy…“ vysvetľuje Jozef a myšlienky mu súčasne letia k frézovaciemu stroju, ktorý chce zlepšiť tak, aby obrábal naraz dve plochy. Má vec dobre premyslenú, dokonale preštudovanú a posudzovacej komisii podal aj podrobné náčrtky svojho plánu.

Katka si pritíska ruku na bok a vytrhuje Jozefa z myšlienok:

„Kope ma, huncútik… Ohláša sa…“

„Má ešte čas…“ usmieva sa Jozef.

„Päť alebo šesť týždňov…“