Bude, ako nebolo

Štefan Javorčík sa spiera, ale Jozef Koreň súhlasí, keď ich prideľujú ako pomocných robotníkov k čate mostárov.

Áno, partizán Koreň chápe dôvody inžiniera Štolca, ktorý organizuje skupiny na opravu železničných mostov a prisviedča vedúcim podniku, ktorí presvedčujú zamestnancov, že podbrezovské železiarne musia sa zapojiť do rekonštrukčných prác v širšej oblasti podľa ústredných plánov. Veď je to nielen záujem krajiny a štátu, ale predovšetkým samotného Horehronia, ktoré pri prerušenej doprave trpí už i nedostatkom potravín.

„Našou prvou úlohou je obnoviť mosty na trati Zvolen — Červená Skala a Banská Bystrica — Diviaky,“ hovorí inžinier Štolc.

Skupina odchádza na pracovisko. Pohľad na zničený viadukt je hrozný. Diely železnej konštrukcie mosta celkom smiešané s rumoviskom betónu z pilierov. Ako a odkiaľ začať?

Čatu vedie majster Rakyta. Väčšina robotníkov sa odhodlane vrhá do ťažkej a nebezpečnej roboty. Čakanmi odvaľujú trosky betónu, autogénom rozpaľujú skaličenú konštrukciu na drobné časti, rumpálmi dopravujú kusy kovu bokom na určené miesto.

Jozef Koreň si nešetrí svaly a silu, ako to robí Štefan Javorčík a niekoľkí iní, ktorí po skončení jarných prác na poli zas prichádzajú na zárobky.

„Nože sa vrtkejšie!“ podúra liknavcov majster Rakyta.

„A čože sme vari v starých časoch, že nás chcete poháňať ako dobytok?“ odvrkuje majstrovi mládenec Javorčík a vzdorne pohadzuje čiernou kečkou.

Zaháľač má hneď niekoľko pohotových spojencov, ktorí už aj mrzko gánia na Rakytu a ostrými jazykmi sekajú:

„Len pekne komprdujte novým pánom, vyslúžite si metál!“

„Ba robí sa, ako by nevedel, že už aj politici inakšie rozprávajú!“

„Bol vari hluchý a nepočul, keď predvčerom v závode vyhlásil rečník, že zbiednené robotníctvo nebude už v novom režime hrdlačiť ako za kapitalizmu!…“

Na strane Javorčíkovej je aj starý Hrčka so svojím priateľom Chabanom.

Práca je na chvíľu prerušená. Na Koreňovom obličaji i na spotených tvárach väčšiny robotníkov vidieť chuť do debaty, ale keď majster Rakyta robí zamietavý posunok, ktorým naznačuje márnosť každého slova, obnovuje sa zas pracovný ruch a huk. Len hlavy zostávajú zaujaté myšlienkami o tom, čo sa práve stalo a povedalo.

Áno, pokrokoví, uvedomelí robotníci nemôžu súhlasiť s nezodpovedným politickým činiteľom, ktorý si chce obľubu v týchto časoch získavať tým, že v závode sľubuje osadenstvu rozprávkový raj v ľudovodemokratickom režime. Namiesto posilňovania kazí takto pracovnú morálku, ktorá je aj tak otrasená vojnou a jej následkami.

„Voda na mlyn záškodníkom a nepriateľom,“ pokračuje potom v svojich myšlienkach nahlas Jozef Koreň, keď sedí pri poludňajšej prestávke medzi priateľmi na pažiti a vyjedá z kaňvičky hrachovú kašu.

„Veru, aj do stranníckych funkcií sa nám vlúdili všelijakí ľudia,“ hovorí pri zakusovaní chleba s čajom Karol Strmeň, ktorý s Koreňom partizánčil v spoločnom oddiele. „Boj nie je skončený, v zápase treba pokračovať inými zbraňami.“

„Ba aj staré, osvedčené sa nám ešte môžu zísť, netreba ich odhadzovať.“

Úsmevy a prikyvovanie hláv.

„Lenže nateraz je najvhodnejší jazyk, neprestajné, vytrvalé presvedčovanie,“ mieni Jozef Koreň.

„A príklad v robote,“ končí rozhovor na konci prestávky Ján Pampurík a s chuťou chytá svoj nástroj do mozoľnatých rúk.

„Len výživa by sa zišla výdatnejšia, aby bolo viac síl do roboty.“

„Aj to bude!“

Nástroje lomozia, na vykasaných rukách navierajú žily, po tvárach sa cedí pot.

Dnes, zajtra, po dlhý rad dlhých dní.

Najprv odpratávanie trosiek, potom montáž novej konštrukcie.

„Len keby bol dostatok pomôcok a materiálu!“ vzdychajú montéri.

„Kto pomôže, poradí, požičia, predá?“ hútajú vedúci činitelia.

Stroje, prístroje a nástroje radšej len požičať, lebo keby ich aj bolo od koho kúpiť, niet čím zaplatiť. Podnik len horko-ťažko zháňa peniaze na výplaty a na nevyhnutné veci. Veď aj vláda má finančné ťažkosti, a nie všetci zodpovední činitelia sú tej mienky, že podbrezovské závody treba obnoviť. Dedičstvo nerentability, nevhodná poloha mimo surovinových zdrojov, povesť o uvedomelom robotníctve — a zakuklení nepriatelia ľudovej demokracie si predsa neželajú, aby sa nový režim opieral o pevné hospodárske základne ťažkého priemyslu.

„Oceliareň a valcovňu ešte nemáme v prevádzke,“ prechádza z myšlienok do reči Emil Peťo.

„Niečo vyberieme zo skladu rezervného materiálu,“ hovorí vedúci dielní Ondrej Mozola.

„Ale kde vziať veľké plechy, uholníky, kladkostroje, kompresové hadice, karbid, skrutky, nity a dopravný prostriedok?“

Všetci ľudia dobrej vôle, inžinieri i robotníci, radia a pomáhajú.

„Niektoré prístroje má harmanecká továreň na papier,“ hovorí technik Jozef Lupták.

„Poprosiť, požičať,“ znie rozhodnutie.

„Nity by sme sa mohli pokúsiť vyrábať doma, lenže nemáme vhodnú oceľ,“ nadhadzuje majster Zahoránsky zo strojárne.

„Vykonať všetko, aby výrobky obstály,“ dáva pokyn riaditeľ Lana.

„Nákladné auto už nám pridelili, ale nemáme benzín.“

„Pýtať naliehavo.“

Vŕtanie stykov a pásnic nerobia remeselníci v dielňach, ale priam na mieste montáže.

Ach, ako Jozef Koreň teraz ľutuje, že nie je odborným robotníkom! Nenosil by len materiál, nepodával, nepridŕžal, ale sám by stvárňoval, formoval, budoval zázrak oceľovej konštrukcie, ktorá preklenie priepasť a bude prenášať v svojom hybkom náručí vlaky s grúňa na grúň. No partizán Koreň nemôže za to, že nie je remeselníkom. Nie jeho vinou, on sa chcel učiť, ale predchádzajúce kresťanské režimy podľa vzoru božieho trestaly aj potomka za otcove hriechy. Syna nenávideného komunistu neprijali za učňa a len z milosrdenstva voči sirote dovolili nadanému chlapcovi nádenníčiť.

Jozef Koreň si vzdychol a beží po debničku nitov.

„Nity!“ volajú každú chvíľu spotení montéri.

„Nity!“ naraz Jasenský, Pažítka, Čunderlík i Strmeň.

Nitov je málo. Domáca výroba nestačí. Niet vhodnej ocele!

*

„Nity!“ vydiera sa aj Jozefovi Koreňovi z hrdla, keď po ceste domov z Javorčíkovho batoha vypaduje známa debnička.

Koreň pokrúca hlavou v rozhorčení, Javorčík sa červená v rozpakoch.

Ako sa to stalo?

Ľuďom bolo podozrivé, že mládenec Javorčík pri dnešnom návrate z roboty nesprával sa podľa svojho zvyku. Nešantil, nežartoval, neposmieval sa nikomu. Kráčal predklonený pokojne a na jeho výzore bolo badať, že vo zväčšenom batohu nesie akúsi ťarchu. Kus železa, ako neraz nejeden podbrezovský zamestnanec? Zvedavosť a Koreňovo žmurknutie pritiahly šuhaja Badinka za Javorčíkov chrbát. Potiahol za koniec motúza, uvoľnil slučku, rozviazal batoh — vypadla debnička.

„Pre nedostatok nitov zdržuje sa montáž mostov,“ prediera sa cez Koreňove zaťaté zuby. „Načo sú ti?“

„Čo ťa do toho?“ vrie vzdor v Javorčíkových slovách. „A keď chceš vedieť, zaraz uvidíš!“

Sú práve na okraji prvej dediny v údolí. Obkolesený Javorčík vkladá debničku zpäť do batoha, vyhadzuje si bremeno na chrbát a cieli rovno k dielni dedinského kováča. Všetci idú za ním.

„Pán majster, — výborná oceľ! Potrebujem peniaze na dobrý olovrant tu pre svojich priateľov!“ — Javorčík sa víťazoslávne rozhliada, na okolitých obličajoch vidí prekvapenie i úsmevy. Najviac blaženosti je v Môcikovej tvári a najviac nedočkavosti v Chabanových očiach.

„Neopovážte sa kúpiť, lebo aj vás udám! Nity ukradol pri stavbe železničného mosta!“ kričí Koreň, aby ho dobre počul nahluchlý kováč.

„Udavač!“ srší srd z Javorčíkových skrivených úst.

„Zlodej!“ odpovedá opovržlivo Koreň, pričom sa mu vrásky na vysokom čele ešte viac prehlbujú.

Javorčíkova päsť sa dvíha nad protivníkovu hlavu a Koreňova päsť mieri pod protivníkovu bradu. Po chvíli sa obidvaja klbčia v prachu pred dverami kováčovej dielne.

No ruvačka netrvá dlho. Niekoľkí chlapi z kruhu priskakujú, protivníkov od seba odtŕhajú a odvádzajú každého osve na ulicu. Debnička zostáva na kováčovom prahu.

„Ak zajtra nity nevrátiš, dám ťa zavrieť!“

„Zabijem ťa ako potkana!“

Protivníci môžu na seba len pokrikovať, lebo obaja sú obkolesení svojimi priateľmi, ktorí sa starajú, aby sa mládenci k sebe nedostali a neobnovili ruvačku.

Ráno sa robotníci, ako obyčajne, dolu dedinou svolávajú, aby išli spolu do práce, ale Javorčíka, ktorý býva na vyšnom konci dediny, v skupine niet. Bojí sa? Ochorel?

Idúcky sa zastavujú u kováča.

„Hej, bol, asi pred polhodinou. Debničku si vzal.“

Javorčík sa teda ponáhľal, aby bol prvý na pracovisku a mohol nity nebadane vrátiť. Keď prichádza Koreň s ostatnými Javorčanmi, víta ich už s rozpačitým úsmevom a očami ukazuje bokom na debničku.

„Ale ak niekto niečo vybľaboce, rozbijem mu papuľu!“

Koreň si ho premeriava opovržlivým pohľadom.

No práca i pri záškodníčení, nedostatkoch, ťažkostiach a útrapách úspešne pokračuje, lebo väčšina robotníkov pracuje statočne, horlivo, obetavo. Hladné žalúdky škvŕkajú, únava podlamuje zbiednené telá, zoslabnuté nervy zaviňujú bolenie hláv, ale pocit povinnosti čím skôr splniť naliehavú úlohu a pevná vôľa pomáhať obnoviť zruinovanú domovinu udržujú uvedomelých robotníkov až dvanásť hodín denne v ťažkej práci. Môže niekto nevidieť a zvlášť nehodnotiť takéto činy?

*

Najvyšší vládni predstavitelia odmeňujú úderníkov na slávnosti vyznamenaniami hrdinov práce.

Dekorujú i Jozefa Koreňa. V pohľade, ktorý pritom Javorčík upiera na svojho protivníka, je popri nenávisti i závisť. Áno, pekného mládenca akosi trápi, že nie je medzi tými, ktorým minister stíska ruky. Veď ctižiadosť je vari hlavná vlastnosť Štefanovej povahy. Pyšný je na svoju krásu, ale ho mrzí, že ním skoro všade pohŕdajú. Doma otec, na pracovisku väčšina robotníkov. Ba už ani všetky dievčatá nestoja oňho. I Zuzka Majeríková mu toť chrstla do očí, že nechce darebáka.

„Požičaj mi cigaretu,“ obracia sa Javorčík nevrlo na suseda. „Nemám, prídel som už vyfajčil.“

„Predávajú americké na čierno.“

„Nestačia mi peniaze. Veď vieš, že som dostal najmenšiu výplatu zpomedzi vás.“

„Rob ako ostatní, potom aj zarobíš ako my!“

Rob! Hej, všetko by bolo vari lepšie, keby sa chcelo robiť! Javorčíkov blúdiaci pohľad sa zase zastavuje na hrdinoch práce, ktorých práve ponúka povereník dopravy cigaretami zo svojej tabatierky. Berie a pripaľuje si aj Jozef Koreň.

Z Javorčíkovho zraku srší závisť a súčasne mu spomienka stavia pred oči predstavu chvíle, keď ako gardista zachraňoval Koreňovi matku. Nemcovi ukázal vtedy partizánovu chalupu, ale keď gestapák domec zapálil a chcel do plameňov vrhnúť chorľavú ženu, vzbúrila sa v Javorčíkovi ľudskosť. Vytrhol zločincovi obeť z rúk a potom ho cigaretami podkúpil a uprosil, aby daroval život nevinnej starene. Gestapák bol sudetský Nemec, vedel po česky.

Od príhody s nitmi sa Koreň s Javorčíkom neshovárajú. Vyhýbajú si navzájom a len nepriamo do seba zadrapujú.

„Mal by mi byť povďačný, že som mu zachránil mater.“

„Možno, že to urobil skôr kvôli sebe, aby si získal v poslednej chvíli zásluhu a vyhol sa tak trestu.“

Obidvaja majú svojich priateľov a prívržencov, ale počet Koreňových sa čoraz zväčšuje a Javorčíkových zmenšuje. Dobrý príklad priťahuje, planý odpudzuje. Štváčske a rozvratné reči strácajú účinnosť, solídne a povzbudzujúce slová získavajú pozornosť. Mrzké a záškodnícke činy budia odpor, pekné a tvorivé skutky vyvolávajú sympatie. Nepredpojatí, čestní ľudia porovnávajú, posudzujú.

„Áno, fašisti večne klamali… aj vojnu prehrali.“

„Strašili, že boľševici budú rúcať kostoly a vešať farárov. Nezbúrali ani jeden chrám a veľa kňazov naďalej beztrestne poburuje ľud.“

„Tvrdili, že komunisti sú naničhodní darebáci, lenivci, ľahtikári, ktorí chcú iba zbíjať, kradnúť a v pohodlí nemravne žiť: najstatočnejšie pracujú, zachraňujú hodnoty, úderníčia.“

Partizán Koreň využíva každú príležitosť na podnecovanie ľudí v svojom prostredí, aby premýšľali, porovnávali a posudzovali. Kupuje si Pravdu, číta a dáva čítať aj iným. No najúčinnejším a najpresvedčivejším dôkazom pre ľudí je skutočnosť, že životné podmienky sa zlepšujú, že rekonštrukcia sa darí.