Bude, ako nebolo

Hej, republika dostane krásny dar k svojim tridsiatym narodeninám!

Ústredná rada odborov vydáva vyhlásenie, že dvojročnicu treba splniť namiesto do konca roku už do 28. októbra 1948.

Aj v Podbrezovej je vzrušenie a ruch. Riaditeľ Lana žiada podnikovú radu a miestnu odborovú organizáciu, aby hneď usporiadaly v jednotlivých oddeleniach pracovné schôdzky, na ktorých sa majú technici s robotníkmi poradiť, čo treba urobiť a zariadiť na úspešné splnenie novej veľkej úlohy.

Čo treba urobiť a zariadiť? Ha, nuž urýchliť výrobu! Ktorému zamestnancovi a v ktorom oddelení by to nebolo jasné?! Iná otázka je zrejme: Ako? Všetky ústa bez dlhého rozmýšľania odpovedajú: Odstrániť prekážky! Ale tu… ach-jaj! Prvá a hlavná chyba je predsa absencia, zlá dochádzka do roboty, veľké množstvo vynechávaných smien! Stará známa pliaga, proti ktorej už bojovalo a bezcieľne padlo veľa slov a ktorá zas dráždi mysle ľudí. Zamestnanci, čo sú len zamestnancami, dívajú sa do tvárí robotníkom, čo sú i roľníkmi. Sedia pomiešaní vedľa seba, poznajú sa dobre, a predsa pohľady skúmajú, ako by chcely objaviť niečo neznáme. Objavia, nájdu? Ale kdeže! Na tvárach väčšiny dedinčanov trčia zasa len staré výrazy. Chlapi krčia plecami a širokými dlaňami tľapkajú sa po kolenách. Niektorí zanovito, väčšina v bezradnosti. Čo si počať s dedičstvom, ktoré sa už ozaj stáva neznesiteľným bremenom? Veď zamestnanci, ktorí sú len zamestnancami, vyžijú už slušne z plác či platov a hrdlačenie na roličkách zastaralými spôsobmi a nástrojmi prináša osoh, ktorý by bolo možno oveľa ľahšie, s menšou námahou a v kratšom čase získať pri zvýšenom pracovnom výkone v podniku. Áno, keby sily, utratené na roličkách, vynaložili každý pri výrobe, zvýšil by si zárobok oveľa viac, než je hodnota úrody pri primitívnom hospodárení.

Nuž akéže váhanie, priatelia, súdruhovia? Organizujte si zaraz po dedinách družstvá na zmechanizovanie pôdohospodárstva! Teraz, po februárovom víťazstve pracujúceho ľudu, nebudú vám už klásť shora prekážky. Odbremeníte sa a pomôžete závodu spĺňať plány snížením absencie. To vám radíme a o to vás prosíme my, vaši druhovia v práci, ktorí sa venujeme len podniku… Veď hej, väčšina z nás, dedinčanov, súhlasí, len tie návyky, tradície, dedičstvo… Choďteže! A či ste už nevymenili krpce za topánky a haleny za kabáty?… Hej, pravda, aj nahnité drevené chyže po vzdialených dedinkách zišlo by sa nahradiť zdravými múranicami blízko podniku!

Koľko je tu medzi debatujúcimi mien, ktoré by si zasluhovaly zaznamenanie, lebo ich nositeľom je závod nielen zdrojom živobytia, ale i vecou svedomia a srdca!

Potom statoční zamestnanci prechádzajú na hľadanie iných chýb a prekážok, ktorých odstránenie by umožnilo splniť dvojročnicu do nového termínu.

Na porade v oceliarni hovorí predsedajúci inžinier Herman, že treba zvýšiť výkon pecí, o čo sa musí pričiniť celé osadenstvo oddelenia spoločne.

„Áno,“ prisviedča vedúci majster prvej smeny Soliar, „často sa stáva, že musíme čakať na šrot!“

„Alebo nie sú včas pre odpich pripravené súpravy v odlievacom kanáli,“ pripojuje sa k sťažnosti vedúci druhej smeny Čelár.

„Nemôžeme za to,“ bráni sa parták z odlievacieho poľa Ján Bušniak, „že sa malé ingoty ťažko vyťahujú z foriem!“

„Treba kokily lepšie vymazávať grafitom,“ radí ktorýsi technik.

„Aj nedostatočný výkon žeriavov často zdržuje prácu,“ upozorňuje ďalej na chyby vedúci tretej smeny Fajlík.

„Ako to?“ ohradzuje sa pobúrene žeriavnik nad odlievacím kanálom.

„Myslím na zastaralé sádzacie zariadenie,“ doplňuje chytro mladý majster.

„Veď tak!“ uspokojuje sa príkladný žeriavnik Ján Kutliak.

Na ďalšej užitočnej debate sa zúčastňujú Cipciar, Lamper, Otiepka, Šandrovič, Hanula, Horčiak, Stančík, Roter a mnohí iní. Vyčitujú nedostatky, hľadajú nápravu, zaväzujú sa splniť zvýšené povinnosti.

A tak je to aj v ostatných oddeleniach.

Vo valcovni poradu vedie Karol Slivka.

„Musíme lepšie šetriť stroje,“ pripomína starý majster jemnej trate Komora, „lebo časté poruchy veľmi zdržujú výrobu.“

„Každú najmenšiu chybu treba ihneď hlásiť, aby sme ju mohli odstrániť prv, než by sa zväčšila na ťažšiu,“ adresuje ďalej robotníkom Soliar, druhý majster jemnej trate, a na vysvetlenie dodáva: „To, pravda, neznamená, že stroje nemáme plne využívať, naopak, keď bude menej porúch, pri nepretržitom chode získame z nich viac osohu.“

„Tak je!“ prízvukujú sborove sošúverené ústa.

Potom navrhuje územčistý, opálený valkár Bova:

„Treba robotu zorganizovať tak, aby išly veci z rúk do rúk.“

„Veru, a zo stroja do stroja,“ pripojuje sa k druhovi vyschnutý Róbert Bušniak.

„Nič neodkladať nedokončené nabok,“ doplňuje návrh mladý Balco.

Hľa, ako pri súhlase žiaria oči robotníkov Šalinga, Flocha, Kenického, Halúzku i majstrov Telku a Moru! Ľudia s medenými tvárami od ohňa a oceľovými svalmi od zdvíhania tiarch podberajú sa odhodlane na nové úlohy.

A v rúrovni?

Majú tiež okrem všeobecných i svoje osobitné problémy. Najmä využitie pracovného času a sníženie materiálového odpadu.

Však, robotníčky Debnáriková a Kozíková? Však, robotníci Graca, Engler, Bendis a Lacko? Však, majstri Kaliský, Hirš, Bula a Snopko?

A v mechanickej dielni?

Spišiak, Čilík, Patúš a Gruchala najusilovnejšie premýšľajú, ako šetriť režijný materiál, mastidlá, palivo, elektrický prúd.

No najživšie je vari v strojovom sektore, kde sú pokope slievači, tokári, svárači a montéri.

„Montáž strojov zdržuje sa najmä preto, že dostávame zle obrobené súčiastky,“ odpovedá práve technikom montér Ján Sigel, vrtký chlapák v strednom veku, priemernej postavy, úzkeho obličaja a živých očú.

„Žiadame preto kontrolorov,“ pripojuje sa k druhovi plecnatý Martin Gríger, „aby venovali väčšiu pozornosť pri prepúšťaní materiálu pre montovňu.“

Jozef Koreň sa červenie, lebo patrí medzi najmladších tokárov; nie vekom, ale pracovným časom. Možno, že ani jeho výrobky ešte nevyhovujú, hoci sa veľmi usiluje pracovať kvalitne.

No za tokárov sa ohláša majster Záhoránsky, ktorý má za sebou už vyše tridsať rokov práce v podniku:

„Príčina je aj v chybných odliatkoch.“

Jaj, pichol do osieho hniezda! O slovo sa naraz hlásia Gotlieb, Hagar, Zvarík, Lebeda a ešte niekoľkí.

Začína Július Gotlieb, starý, chorľavý slievač farebných kovov, o ktorom je známe, že pre neho pracovný čas sa nekončí signálom sirény, ale prázdnou paňvou a plnými formami.

„Nezabúdajte, v akých podmienkach pracujú slievači…“

„Rujeme sa v starej tesnej búde o kúsok miesta!“ skáče do reči Hagar.

„Pri modelovaní druh do druha vrážame!“ prikladá Zvarík.

„V tom prostredí sa nedá presne pracovať!“ doplňuje Lebeda.

Nik nemôže nič namietať, lebo všetci poznajú, ako to vyzerá v starej slievárni.

„Však vám už budujú novú halu,“ poznamenáva technik Jozef Longauer.

„Veď potom sa už nebudeme vyhovárať,“ usmieva sa vráskami Gotlieb. „No aj do tých čias chceme zlepšiť výrobu. Radili sme sa i pred touto spoločnou schôdzkou a prišli sme na niektoré chyby, ktoré odstránime, aby sme dosiahli lepšiu kvalitu odliatkov.“

Uznanlivý potlesk tvrdých dlaní a porada prechádza na ďalšie otázky. Ide najmä o to, ako zlepšiť a zdokonaliť výrobný postup. Príkladom sú tu mostári, ktorí za stavby železných mostov po celom Slovensku prišli v praxi na nejednu pozoruhodnú myšlienku. Hrdí sú najmä na svoj nový postup pri montáži železných konštrukcií, pri ktorom už nepotrebujú nákladné lešenia, lebo celky montujú priam na zemi a potom hotové telesá zdvíhajú do výšky kladkostrojmi.

A čo hovorí technik Jozef Chovanec, ktorý má už za sebou niekoľko osvedčených zlepšovacích návrhov? — Nič. Počúva rušnú debatu a mlčí. Skromný chlapák, s vekom medzi tridsiatkou a štyridsiatkou, opiera sa lakťom o obal nového stroja, nohy má skrížené pravú cez ľavú, sympatickú tvár s fúzikmi pod malým nosom obracia zakaždým k človeku, ktorý práve hovorí, ale zrak má upretý kdesi do neznáma.

„Aj Chovanca chceme počuť!“ znie výzva zachrípnutého hlasu odkiaľsi z rohu haly.

Ach prečo, priateľ Nemky, pretrhuješ myšlienku, ktorá sa práve začala omotávať okolo akejsi súčiastky stroja?! Veď aj ty si zlepšovateľ, rád hútavaš, nuž dobre vieš, čo je to, vyrušovať človeka z premýšľania!

Chovanec sa vytrhuje a v rozpakoch habká:

„Hádam by bolo… Dobre by bolo podívať sa aj na vŕtačky…“

Tváre ľudí sa preťahujú v začudovaní a guľatia v úsmevoch, lebo Chovanec nehovorí k veci, o ktorej je práve reč.

No už sa hlásia iní zamestnanci a predsedajúci inžinier Seknička dáva slovo robotníčke Vráblovej, ktorá pracuje pri sváraní sudov.

„Keď hľadáme cesty na zlepšenie a uskorenie výroby,“ začína oberučná Vráblová, „treba tu povedať aj to, že nie je hanbou prihlásiť sa za úderníka, lebo dnes je už česť pre každého pracujúceho človeka, keď je usilovný!“

„Veru,“ pripojuje sa k družke v práci súdruh Rogožan, „hanba je, že máme ešte medzi sebou robotníkov, ktorí nám vyhadzujú na oči zvýšenie výkonu, lebo vraj teraz bude pánom málo, keď svaríme za smenu osemdesiat sudov a že robíme na pánov a pre pánov! Nuž mal by už raz každý vedieť, že pracujeme pre seba a pre všetkých!“

Slová sú tvrdé a ťažko sa vydierajú zo stiahnutých úst kostnatého človeka, ktorý vie lepšie robiť než hovoriť, no úprimná reč srdca strhuje aj tak veľa prítomných ľudí k potlesku.

Kedy sa to skončí? — hniezdi a premína sa niekoľko zamestnancov, ktorých nevie ani zaujímavá a užitočná debata upútať. Zameškám kino… Prídem neskoro na schôdzku… Už mi črevá od hladu čvŕkajú… Žena sa bude vadiť… Veď to už trvá vyše dvoch hodín!

Na hodinky sa díva aj montér Ján Sígel. No nie z netrpezlivosti, ale aby zistil, či bude dnes ešte kedy poradiť sa so súdruhmi o socialistickom súťažení v montovni.

*

„Montéri, ktorí sa zaujímajú o súťaženie pri montovaní obrábacích strojov, nech tu ešte na chvíľu zostanú!“ volá Sígel, keď sa po skončení porady sektora vrtko vyšvihol na debnu a zatlieskal rukami, aby na seba upozornil.

Niekoľko zlostných pohľadov odchádzajúcich ľudí ho opovržlivo odmeriava, ale súdruhovia Gríger, Búrik, Karnaj, Havaš a Fúrik s manželkou i s dcérou soskupujú sa okolo debny.

„Nuž ako?“ kladie otázku sedem párov očí.

„Určité skúsenosti už máme z medzipodnikových súťažení i z doterajších pretekov medzi sebou,“ začína Ján Sígel.

„To boly skoro všetko len neorganizované výkony jednotlivcov na prekonávanie noriem, ale nie vzájomné socialistické súťaženie skupín pri dohodnutých podmienkach,“ poznamenáva Martin Gríger.

„Pravdaže,“ hovorí rozvážne Jozef Fúrik, „veď ani nemontujeme rovnaké stroje. Hobľovačky, vŕtačky…“

„A ani normy neboly doteraz nijako vyrovnané a ustálené,“ prerušuje Fúriková muža a pokračuje: „Treba presnejšie zistiť, koľko potrebuje každý výkon času a práce.“

Áno, na reči týchto ľudí poznať, že im je odborná literatúra o socialistickom súťažení nie neznáma. Len Ondrej Búrik mlčí, lebo on pri dvojitom zamestnaní nemá kedy vzdelávať sa. No mrzí ho to a v zahanbení sa červenie. Aké je to čudné: tu, vo fabrike, je zaostalcom, a doma na dedine pokrokárom!

„A ako sa rozdelíme?“ kladie potom otázku Karnaj.

„Podľa doterajších skúseností najlepšie sa vari pracuje po troch,“ hovorí Sígel.

„Tak je,“ prízvukujú všetci.

„Nuž ja už vari zostanem so svojou rodinnou skupinou,“ usmieva sa Fúrik a ukazuje pohodením ruky na ženu a dcéru.

„Len či budeme chcieť aj my zostať pri tebe!“ žartuje s pretváraným pohrdkom na okrúhlej tvári Fúriková.

„Ja hej,“ priskakuje dcérka k otcovi a chytá ho popod pazuchu.

„Vidíš,“ smeje sa Fúrik s pohľadom na žene, „a ty teda môžeš ísť.“

„Ach, ty chytrák starý!“ potľapkáva po pleci žena muža. „A práve a na truc ti zostanem na krku!“

Chvíľka veselosti je pochúťkou pre vážnych ľudí.

„No a my?“ opytuje sa potom Havaš a zrakom prechádza so Sígla na Karnaja.

„Ak chcete ako doteraz, ja nedbám,“ zdvíha pravé plece Sígel.

„Dobre,“ prikyvujú naraz Havaš s Karnajom.

„Nuž tak aj my zostávame naďalej spolu, starý kamarát!“ obracia sa Gríger k Búrikovi. „Len to tvoje príštipkárenie, kovo-roľníčenie…“

„Veď sme si už dávno na seba zvykli,“ vpadá s uspokojením Ondrej Búrik. „A teraz už hádam dostaneme traktor, založíme družstvo…“

„Ale do trojice si musíte niekoho pribrať,“ upozorňuje Ján Sígel.

„Len koho?“ prechádza starosť cez Grígrovu tvár. „Kto bude chcieť a koho môžeme prijať?“

„Hrachovského?“ uškŕňa sa potmehúdsky Sígel.

„Oh!“ vyslovuje opovržlivo Búrik.

„Veď je to priam záškodník!“ rozhorčuje sa Gríger. „Najlepšie by vari bolo vyhodiť ho zo závodu, aby nekazil pracovnú morálku!“

„Ba skrotiť ho a donútiť poriadne robiť!“ mieni opačne Fúriková.

„Ozaj, pravdu máš,“ opravuje sa a prisviedča Gríger. „Musíme byť príkladom a aj takých vychovávať.“

„Súťaženie nesmie predsa zostať vecou niekoľkých úderníkov,“ pripomína Havaš.

„Musí sa stať masovým hnutím,“ dodáva Karnaj.

„Lenže Hrachovským predsa len vari nezačneme rozširovať naše kádre,“ usmieva sa trpko Gríger.

„Veď to tak ani nemyslíme,“ smeje sa i Sígel.

„A ešte jedno,“ hovorí po chvíli vážne Fúrik, „pokladám za správne a potrebné, aby sme si skúsenosti vzájomne súdružsky vymieňali a nepretekali sa v práci len pre dosiahnutie nejakých rekordov, ktoré vcelku nemajú veľký význam.“

„Tak je!“ súhlasia všetci.

„Ja som napríklad už prišiel na to,“ hovorí Sígel, „že si treba pred začatím montáže všetky súčiastky pripraviť pod ruky a dôkladne ich prezrieť. To nie je zbytočná strata času, lebo práca potom oveľa rýchlejšie pokračuje, keď netreba jednostaj odbehúvať a zháňať náhrady. Aj pracovné nástroje treba mať stále v poriadku a naporúdzi.“

Súhlasia všetci a všetci sa ešte dlho radia, hútajú, dohodujú a pripravujú sa tak na začatie socialistického súťaženia.