Bude, ako nebolo

Javoreckí katolíci pokrúcajú v rozpakoch hlavami.

Minulú nedeľu im kázal ešte kňaz, ako si zvykol za posledné štyri roky. S fialovou tvárou od srdu a hlasom rozzúreného leva. Ba už ani nevyhrážal odplatou, ale priam vyzýval k pomste. Netváril sa už ako biblický archanjel s ohnivým mečom, ale priam ako armádny generál pri poveloch na rozhodujúcu bitku. Nestál vari ani na kancli v kostole, ale na veliteľskom vŕšku vo frontovou území. Pripravoval veriacich pre nastávajúce chvíle, vyzýval ich do pohotovosti pre nadchádzajúci útok, lebo dovŕšila sa vraj miera zhovievavosti a dozrel čas, keď musia v mene Pána Boha svrhnúť vládu diabla a zúčtovať s červenými antikristmi. Bojové šíky maskoval, pravda, procesiami a bojište púťou, ale povinnosti, zámer, účel určoval naskrze zreteľne a sám sebe pridelil — namiesto úlohy kňaza v čele náboženského sprievodu — pozíciu stratéga pri bojovom útvare na bojišti.

A dnes?

Tvár mu, pravda, zas fialovie od srdu, ale vidieť, že sa zo všetkých síl premáha. Namiesto bojového revu snaží sa hovoriť dojemne. Krúti nábožne zarastenými očami a tučné líca mu ovísajú v pokore. Pomstychtivé povely na útok nahrádza nástojčivými výzvami na obranu. Ba už ani nie na ochranu viery a Boha, ale na stráženie svojej vlastnej osoby. Bije sa päsťou do pŕs, že bol vždy cirkvi verný a takým chce aj naďalej zostať. No povinnosťou veriacich je chrániť si svojho duchovného pastiera a nedať si ho vziať násilníckym nepriateľom.

Javoreckí katolíci pokrúcajú hlavami.

Čo sa to stalo?

Oni, pravda, nevedia doteraz skoro nič o udalosti, ktorá sa odohrala v katolíckej cirkvi v tomto júnovom týždni. Dopočuli sa len o akejsi katolíckej akcii, ktorá vraj chce zakladať novú cirkev. No nik im ešte nevysvetlil, že tu ide o odhalenie a prekazenie zákerného útoku, ktorý pripravovali cirkevní hodnostári proti ľudovej demokracii. Keby to javoreckí veriaci vedeli, chápali by i správanie svojho kňaza do minulej nedele a rozumeli by mu aj dnes, keď sa uchádza o ich pomoc. Lenže javorecki katolíci nepoznajú politiku cirkevnej vrchnosti, ktorá pod pápežovým vedením v službách imperialistov hodlala aj u nás zákerne prepadnúť ľudovodemokratický režim pri jeho zaujatosti na výstavbe domoviny. No vláda bola ostražitá a našli sa aj kňazi, ktorí odopreli zneužiť veriaci ľud proti jeho vlastným záujmom.

Ale javoreckí katolíci podnes o tomto nič nevedia.

A preto pokrúcajú hlavami.

Väčšine z nich sa nepáčilo kňazovo doterajšie štvanie, poburovanie a vyzývanie do boja. Hundrali na neho, že si vylieva v kostole srd a s kancľa si vybavuje osobné veci. Lenže ako mu rozumieť teraz?

Čo sa to stalo?

„Musíme si pána farára brániť a strážiť, lebo nám ich budú chcieť vziať, že sú proti boľševikom,“ podáva prvé bližšie vysvetlenie kostolník Môcik, ktorého kňaz poslal pred kostol hneď po bohoslužbách, aby mu zorganizoval z veriacich osobnú stráž.

Ľudia začínajú chápať. Niekoľkí vážne prikyvujú, ostatní sa s úsmevmi rozchádzajú.

„Len ako to urobíme?“ kladie otázku niekto z tých, čo zostali okolo Môcika.

„Rozdelíme si službu po dvoch,“ chytá sa iniciatívy bývalý veliteľ Hlinkovej gardy Gonda, aby si aj v tomto prípade zachoval vodcovstvo. „Ja sa hlásim prvý… Kto pôjde so mnou?“

Prihlasujú sa naraz Hruška i Môcik.

A už vzniká škriepka.

Hruškovi ide o prestíž, aby zas nezaostával ako bývalá hlava obce vo vodcovstve za Gondom, a Môcik má dôvody praktické, musí strážiť vtedy, keď nie je v robote.

„Pán farár povedali, že dnes ešte netreba. V nedeľu sme všetci chlapi doma, nuž nik sa neopováži… Máme začať zajtra ráno… a ja mám potom nočnú smenu.“

Gondovi sa takto naskytá pekná príležitosť obnoviť si aj veliteľskú funkciu, a pravdaže, hneď ju i využíva proti svojmu sokovi vo vodcovstve. Vypína hruď, zdvíha sebavedome hlavu a zpod hrubých fúzov vypúšťa rozhodnutie:

„Tak teda zajtra nastúpi službu so mnou Môcik!“

Hruška sa nemá na koho odvolať, nuž pohládza si len od zlosti plešinu.

A Gonda vydáva prvý rozkaz na Môcikovu adresu:

„Ráno sa prihlásiš u mňa!“

A to je aj povel na rozchod.

Zvyšok nedele vyplňujú si javoreckí katolíci zväčša rozhovormi o farárovi. Hútaním a hádaním, čo bude ďalej, čo sa asi stane.

*

A v pondelok sa v Javorci robí medziiným aj toto:

Zaránky prichádza Môcik za Gondom.

„Hlásim sa…“

„Dobre… Ale mali by sme sa dajako vyzbrojiť…“

Gondovi sa vtíska do predstáv priehradka, ktorú má v kúte maštale na seno. Zadná drevená stena je dvojitá. Len odkriačiť dosku, a visí tam puška, gardistická uniforma i dve pištole. Hm, bolo že by to…

Môcik sa díva nechápavo na Gondu, ktorý sa v zamyslení usmieva.

„Vyzbrojiť… Ale čím?“

„Aspoň sekerami,“ odpovedá nevrlo Gonda, keď sa odtrhol od vábivej predstavy.

„Tak sa mám vrátiť?“

„Nemusíš, požičiam ti…“

Vchádzajú do ciene a berú s kláta dve sekery. Vystrojení ako do hory, prichádzajú pred faru.

„Poďme sa ohlásiť,“ navrhuje Môcik, „ujde sa nám po kalíšku.“

„Nedbám,“ pohýna plecom Gonda, ktorý sa už doma potúžil niekoľkými glgmi.

Vchádzajú.

„Pán farár ešte spia,“ oznamuje žmúriaca gazdiná a dlaň si pritíska na ústa, aby zakryla zívnutie.

Môcik odúva pery a utiera si ich zpakruky nasucho.

„A čože by ste…?“

„Strážiť sme prišli,“ odpovedá nevrlo Môcik.

„Aha, viem… Dobre teda… Strážte…“

Gonda s Môcikom vychádzajú z budovy a stavajú sa pred bránku. Jeden zprava, druhý zľava hore stĺpmi. Sekery si zakvačujú na plecia a nohy upravujú do vojenského postoja.

Gonda si vykrúca fúzy a pred oči mu vystupuje zas vábivá predstava. Vidí sám seba v minulosti. V parádnej gardistickej uniforme. A nestojí pred farskou bránkou so sekerou na pleci, ale na priestranstve prostred dediny pred nastúpeným radom gardistov s pištoľou pri boku na ramennom opasku. Ach, kdeže sú tie časy!

Po ulici prechádzajú robotníci. Skoro všetci vrhajú na strážcov fary výsmešné pohľady. Nemajú na viac kedy. Ponáhľajú sa na rannú smenu. Súri ich už autobusová trúbka.

Prvý sa zastavuje starý pastier, ktorý ženie kravy na pašu.

„Pochválen…“

„Na veky…“

„Čože vy tu… prosím… takto…“ prihovára sa po pozdrave starec.

„Strážime,“ odpovedá hrdo Môcik.

„Však ten pán, čo boli tu s družstvom, povedali, že Pán Boh a viera sa nedajú vziať nikomu…“

„Veď my nestrážime Pána Boha a vieru, ale pána farára!“ odvrkuje starcovi podráždene Gonda.

Pastier si viac netrúfa. Odchádza, pokrúca hlavou a sám sebe hovorí:

„Keď potrebujú dakde, mali by si nájsť… Nie kradnúť nášho… Aj nám treba farára… Ktože by ma pochoval?“

No strážcovia nemajú dlho pokoj. Len čo poodišiel kraviar, už sa blíži dolu ulicou Hrčková. Na chrbte v obrúsku a v ruke v košíčku nesie čistú bielizeň.

„Chachachachachachachá!“

Hrčková kladie košík na zem a ruky si skrižuje na prsiach.

„Chichichichichichichí!“

Žena sa smeje tak srdečne, že jej až slzy vstupujú do očú. Prehýna sa v bokoch a nohy sa jej podlamujú v kolenách.

Môcik odúva ústa a Gonda sa zmáha na jedovaté zavrčanie:

„Čože sa rehoceš ako kobyla?!“

„Ako by nie, Mišo?! Ach-chachacha!… Veď vyzeráte tu, aby by ste strážili košiar a striehli na medveďa!“

Môcik sa uráža:

„Nijakého medveďa… pána farára strážime!“

„A čože vám ho chce niekto vziať? Načože by komu bol!“

„Prac sa po svojej robote, lebo!…“ srší Gonda zpod fúzov a strhuje si s pleca sekeru.

„Vari by si sa opovážil? Nehanbil by si sa?… Veď ja, ako vidíš, idem po robote, ale aj vy by ste sa mali dať do niečoho užitočného, a nie tu postávať ako pajáci! — Hen, na vyšnom moste zlomila sa práve pod kravami plánka! Máte v rukách sekery, nuž hajda, nasadiť novú!“

„Nepapuľuj už!“

„Viem, že je s vami škoda strácať reči. Nuž… Na stráž!“ pozdravuje Hrčková po gardistický a aj ruku vyhadzuje do vzduchu výsmešne na fašistický pozdrav. Potom zdvíha so zeme košík a na odchode ešte dodáva:

„Svedči vám to! Len ste si mali obliecť aspoň hasičské uniformy, keď už nemôžete gardistické!… Hrdinovia do konopí!“

Gonda vyfukuje zpod fúzov srd a Môcik ho napodobňuje.

A zas ľudia s úškrnmi na obličajoch.

A zas nový drážditeľ v podobe nevinného chlapčeka, ktorý k strážcom pribehuje v košielke a bosý z ktoréhosi dvora na druhej strane ulice.

„Mamka vlaveli, že by ste nám mohli plísť s tými sekelami nalúbať dleva, lebo oni nemajú kedy…“

Uf! Gondu ide poraziť. Nie, nemôže tu ďalej zostať! Veď sa takto zosmiešni pred celou dedinou! Ešte aj pred deťmi! On, vodca…

„Musím ísť domov… Zabudol som… Pošlem paholka…“

Gonda vešia na bránku sekeru a Môcik mu prikyvuje. No len čo sa Gonda obracia na odchod, hrčí dolu ulicou a blíži sa pred faru jeho konský záprah s paholkom na rebriniaku.

Gonda zdvíha oproti záprahu ruku. Paholok zastavuje a hlási gazdovi:

„Idem po ďatelinu na Kamence.“

„Daj sem liace! Pôjdem ja… A ty poď tuto za mňa strážiť pána farára!“

Ale paholok sa s voza nehýbe. Díva sa urazene na gazdu a pohoršene hovorí:

„Nejdem!“

Gonda zatína zuby, až mu v čeľustiach praští.

„Prečo?“

„A čo som ja na komédiu? Aby som sa musel pred ľuďmi hanbiť?!“

Môcik vytriešťa oči a zapletá sa do rozhovoru pohoršene:

„Nuž a či je vari pána farára strážiť nejaká hanba? Veď ťa Pánbožko potresce za také rúhanie!“

„No poď, poď!“ súri so zvyškom trpezlivosti Gonda a naťahuje ruku po liace.

„Povedal som, že nejdem!“ hovorí odmerane a tvrdo parobok.

„Musíš!“ kričí a trasie sa od zlosti Gonda.

„Čo by som musel?!… Keď sa vám nepáči, môžem aj zaraz od vás odísť! No veru, dajsamibože, vo fabrike sa budem mať lepšie a viac zarobím!“

Gonda je v koncoch. Nemôže a nemá čo viac povedať. Oči má podliate krvou, opiera sa bezmocne o stĺp bránky.

Paholok sa díva tvrdo a ľahostajne, kým mu gazda nedáva malým pohybom hlavy pokyn, že môže ísť. Parobok priťahuje liace, dvíha bič na plesnutie… „Hijó!“ a letí si po svojom.

Gonda zostáva opretý o stĺp bránky. Až po dlhej chvíli sa vzmáha na slová:

„Zle mi je… Musím si ísť ľahnúť… Nevieš, kto by ma mohol zastúpiť?“

„Neviem teraz veru…“ krčí Môcik plecami a pohadzuje rukami. „Iba ak môj chlapec… Dnes som ho nepustil do školy. Načo má taký kolompár vysedúvať ešte v lavici, nech pomáha materi…“

„Zaskoč po neho… Dobre mu zaplatím…“

Môcik sa po chvíli vracia so svojim štrnásťročným synom.

Gonda odchádza. Vrhá ešte zlostný pohľad na faru. V očiach sa mu pritom marí, ako by práve niekto otváral dvercia na zadnom vchode záhrady. Ale nezaujíma ho to už. Nech šľak trafí všetko!

*

Áno, práve v tej chvíli, keď Gonda odchádza zpred fary, vychádza i farár s gazdinou zadným vchodom zo záhrady na chodník pod les.

„Deku, Betka, máme?“ opytuje sa farár.

„Všetko… Aha… Aj plný košík jedla.“

„Dobre… Je krásny deň… V lese bude príjemne… Ale vyhľadáme si také miestečko, z ktorého budeme môcť pozorovať, čo sa na fare robí… Som zvedavý, ako si budú počínať, keď zbadajú, že ma niet… alebo, ak by si tí boľševickí oplani ozaj zmysleli a poslali…“

„Joj!“ ľaká sa gazdiná. „Na také veci radšej ani nemyslieť!“

„Však ani ja nechcem…“ pokračuje kňaz a šatôčkou si stiera s čela pot. „No stráž je najmä na to, aby v takom prípade zburcovala na obranu dedinu…“

Prechádzajú pomedzi prvé stromy a zastavujú sa hneď zkraja lesa na malej vyvýšenej čistinke, ktorú zakrýva koruna košatého buka, a predsa je z nej dobrý výhľad na faru i jej okolie.

„Tu,“ ukazuje kňaz.

Gazdiná prestiera deku na zelenú pažiť.

Sadajú si.

Farár s pohľadom na belasú oblohu si zhlboka vydychuje a gazdiná so skríženými rukami na kolenách upiera zrak na farský dvor.

„Aha, veď kostolník už duluje…“ upozorňuje po chvíli gazdiná kňaza.

*

Áno, Môcik práve povedal na stráži svojmu synovi, že sa ide napiť vody. V myšlienkach má, pravda, iný nápoj, keď preglguje slinu a klope na farské dvere. Veď si už, veru, zaslúžil… a farár sa nedovtípi, kým ho na to sám neupozorní.

Môcik klope na dvere, ale nik sa neohláša. Chytá a stláča kľučku… zamknuté. Kričí, búcha, lomcuje dverami, ale zdnu ani muk.

Čo to? Prepánajána, čo sa stalo!?

Zľaknutý kostolník uteká pod kuchynský oblok. Klope, búcha, volá, ale ani tu nič. Beží k ostatným oblokom fary — všade to isté.

Môcikovi prebehujú zimomriavky po chrbte. Prehltuje hustú slinu. Uteká k zadným staviskám… otvára, nazerá, kričí… nikde nič. Vbehuje do záhrady, do besiedky, do včelína… všetko márne.

„Pán farááár!“

Nijaká ozvena.

Môcik sa chytá za hlavu. Ježišmária, čo sa stalo!? Azda len… ochochoch!… azda len ho nevzali zadným vchodom?!… Ojojoj! — ako že to strážili?!!

Beda! Beda! Beda!

Zúfalý kostolník strcká sa pred bránku.

„Čo vám je, otec?… Prečo ste tam toľko kričali? Nechcú vám otvoriť?“

„Och, aký si sprostý!… Kdeže mi môžu otvoriť, keď ich niet!“

Syn sa nechápavo díva, nuž otec zúfalo vysvetľuje:

„Vzali nám ich! Zadnými dverami ukradli!“

„Aj pani kuchárku?“

„Aj!“

Nešťastný Môcik je bezradný. Čo len teraz robiť?! Čo robiť?

„Choď… povedz ľuďom, že nám pána farára vzali… ukradli…“

Chlapec sa rozbehuje s tragickou zvesťou po ulici a — pyšný na svoje veľké poslanie — z dvora do dvora uveličene vykrikuje:

„Pána farára aj pani kuchárku nám ukradli!“

Ľudia sa sbehujú na farský dvor. Nastrašení, prekvapení i zvedaví. Ženy, deti, starci, stareny.

Zaplavujú dvor i záhradu. Nazerajú do oblokov i do zadných stavísk. Pokrúcajú hlavami, hmkajú, pokrikujú.

Najviac jačí stará Mara, bývalá Hruškova slúžka. Pri hľadaní otvára i na chlieve dvierka.

„Pán farárko!… Pán farárko náš drahý!… Kde sú nám, kde?!“

„Juj, Mara, veď hádam len nie v chlieve pri svini!“ napomína ktosi pohoršene vycivenú starenu.

„Darmo hľadáte,“ upozorňuje ľudí zarmúteny Môcik, „ja som už všetko prezeral. Niet ich nikde… Vzali… ukradli nám ich!“

No nešťastnému kostolníkovi sa vysvetľovanie nevypláca. Neuspokojuje tým nikoho a obracia len na seba pozornosť.

„Nuž, akože ste ich strážili, ha?!“ oboruje sa naraz naňho niekoľko podráždených ľudí.

Môcik sa bráni, ako najlepšie vie.

„Dobre sme strážili… lenže človek nemá aj na zadku oči!“

Bedákanie pokračuje a do náreku sa vpletajú i nádavky.

„Oplani boľševickí!“

„Antikristi!“

„Zlodeji!“

Niekoľko starcov uvažuje, ako sa to mohlo stať.

„Iste im ústa zapchali a tak ich odniesli…“

„Ale prečo aj kuchárku?“

Nik nevie odpovedať.

Ľudia dlho hútajú, pohoršujú sa, hromžia, bedákajú.

Len deti to už začína omŕzať. No nachádzajú si hneď východisko z nudy. Hľa, prostred záhrady dozrievajú čerešne!

Ale konečne prichádzajú aj dospelí na východisko zo situácie, v ktorej sú bezmocní.

„Poďme sa pomodliť do kostola, aby im Pán Boh pomohol!“ navrhuje ktosi.

„Poďme… To bude najlepšie,“ súhlasia všetci a poberajú sa.

Ale vtom výkrik z úst Môcikovho syna:

„Aha!… Veď sú tamto, pod lesom!“

Všetky zraky sa obracajú smerom, kde chlapec ukazuje.

Naozaj! — rozlieva sa naraz po tvárach šťastie.

Farár s kuchárkou sa veľmi ponáhľajú, lebo čerešňové stromy sa hmýria od detí. Lenže ako sa blížia k ľuďom, výrazy na obličajoch čakajúcich začínajú sa roztrieďovať na niekoľko druhov. Radosť, uspokojenie, šťastie, ale aj pohoršenie, výčitky, výsmech…

V ústrety prvý vykračuje Môcik. Odúva urazene pery a vyčítavo víta:

„Prečo nám to urobili!?“

Kňaz si upravuje obličaj do láskavého, dobrotivého, otcovského úsmevu a sladkasto, dojemne, vrúcne hovorí:

„Chcel som vás len, moji drahí bratia a sestry v Ježišu Kristu, vyskúšať, či ste mi verní, či stojíte o mňa, či ma máte radi… Osvedčili ste sa krásne, nuž ďakujem vám čo najsrdečnejšie!“

A potom vrhá kňaz jedovatý pohľad na deti, ktoré už posliezaly so stromov.