Bude, ako nebolo

„Nuž, čo bude?“ kladie otázku vytrvalá hlava obce, ktorá už vo svojej funkcii dôkladne vypĺzla.

Koreň sa prekvapeno díva na nečakaného návštevníka, ktorý je v jeho domácnosti po prvý raz, a celým obličajom mu pošklbkáva ironický úsmev. Ponúka Hruškovi stoličku, prisadá za stôl naproti nemu, mädlí si dlaňou vrásky na čele a len po chvíli odpovedá na starostlivú hosťovu otázku svojou začudovanou protiotázkou:

„A čo má byť?“

Agrárnický a ľudácky starosta, bezpartajný a demokratický predseda národného výboru sa mrzuto hniezdi, lebo pozoruje, že ho Koreň úmyselne nechce chápať. Hladká si pravicou plešinu, potom ruky rozhadzuje na stôl, premáha urazenosť a začína dôstojne vysvetľovať:

„Bol som po príslušnosti poctiť svojou návštevou pána farára a ohľadne mojej záležitosti mi povedali, že mám podľa všetkých dôvodov akurátne zostať aj naďalej na čele obce, poneváč nemáme osvedčenejšieho človeka, ktorému by sa mohla náležite sveriť táto funkcia.“

Hruška sa skúmavo díva na Koreňa, ktorý však má hlavu podopretú o stôl tak, že si čelo i oči zastiera dlaňami a iba šklbkajúce sa svaly okolo úst mu prezrádzajú zadržovaný úsmev.

Koreň vytrvalo mlčí, nuž Hruška po márnom čakaní rozčúlene pokračuje lichotivým tónom:

„Pravda, potreba by teraz vyžadovala predovšetkým dobrozdanie komunistov a nadovšetko odporúčanie tvoje, Jožko.“

„Prečo práve moje?“ vypúšťa Koreň zo stiahnutých úst s pretváravým prekvapením pichľavé slová.

„Lebo na teba najviac všade dajú… Ak treba, pristal by som vstúpiť aj do komunistickej strany. Veď u demokratov som sa organizoval iba potom, keď vyhrali voľby. Predtým som nebol ani u vás, ani u nich.“

„Iba u agrárnikov a ľudákov,“ ironizuje Koreň.

„To bolo dávno… Od tých čias som sa rozhodujúco prevychoval. Veď hneď po príchode Rusov som predsa organizoval slávne národný výbor…“

„Aby sa z richtára stal predseda…“

„Áno, asíce som tým argumentoval, že som schopný, poneváč sa vyznám aj v politických záležitostiach…“

„Ale teraz už nie!“

„Ba chcem ostať i teraz s ohľadom na verejnú potrebu spoľahlivo hlavou obce. Ináče by mi bola na starosť hanba…“

„A takto zas nám!“

Koreňové slová postupne tvrdnú a úsmev na tvári mu vymenuje výraz pohŕdania, hnusu a hnevu.

Hruška vidí svoj neúspech, preto podráždeno vstáva, poberá sa a na odchode sa pýta v ľútosti sám nad sebou:

„Teda ma plánujete sosadiť?“

„Neviem… Ja predsa nerozhodujem…“

„Ba ty, ty!“ vrčí zo starých úst srd a vycivené oči sršia nenávisťou.

Po Hruškovom odchode vchádza do izby Katka s náručím dreva.

„Čože si mu? Išiel akýsi napaprčený.“

„Chcel by zostať naďalej predsedom národného výboru.“

„Haha! A to už ako?“

„Ako vždy doteraz.“

„Pretvárať sa, podvádzať a koristiť?“

„Tak.“

Pohoršená Katka pokrúca hlavou a nahnevaný Jozef usiluje sa zbaviť nepríjemných myšlienok.

„A mamka?“

„Kŕmia v komore hus… Aha, veď voľačo kričia…“

Jozef a Katka sú naraz vo dverách.

„Poďte deti, pozrieť, preďobalo sa nám prvé húsatko!“

*

„Nuž, čo bude?“ kladú aj Javoreckí súdruhovia Koreňovi otázku v autobuse cestou z roboty.

„Nemôžeme predsa naďalej nechať na čele obce takého chrapúna,“ rozvíja ďalej reč v uzavretej skupine Róbert Bušniak.

„Veru, súdruh, mal by si to prevziať,“ súhlasí Koreň a súčasne podáva návrh.

„Ba nie ja, ale ty,“ namieta vyschnutý valkár. „Si vzdelanejší, máš veľké zásluhy a lepšie schopnosti na takú funkciu.“

„Ale krčmárstvom pokazenú povesť,“ vykrúca sa Koreň.

„Aba! Práve naopak! Všetci statoční občania — a najmä ženy — si ťa veľmi vážia, že si zbavil obec krčmy a postaral sa jej tak o kultúrny dom!“ horlí Janko Badinek a ostatní mu prisviedčajú.

„Veru, musíš sa, Jožko, podujať,“ prikladá zámočník Búrik.

„Aby sme si spravili v obci poriadok a reakcii ukázali, čo vieme!“

„Postarať sa konečne o zavedenie elektrického prúdu do dediny!“

„Urobiť nápravu v odovzdávaní kontingentov. Je nespravodlivé, keď sú povinnosti rozdelené podľa veľkosti majetku. Kto má málo a nestačí mu úroda ani len pre vlastnú potrebu, nemal by odovzdávať nič a boháčom treba vziať všetky prebytky, aby nemali s čím šmelináriť!“

„Tak je!“ súhlasia všetci a šuhaj Badinek vydychuje svoju starú túžbu:

„A vybaviť konečne traktor!“

Jozef Koreň sa poškrabkáva za uchom a na čele sa mu prehlbuje od starostlivosti trojica vrások.

*

„Nuž, čo bude?“ prináša časovú otázku aj na faru kostolník Môcik. „Nech mi povedia, dôstojný pán farár, čo bude?!“

„Vojna! Vojna bude! Vojna musí byť! Vojna čím skôr!“ vykrikuje hysterický kňaz, ktorý je v ostatnom čase ustavične nazlostený. „Len vojna nás zachráni!“

„Ale ľudia vravia opačne, že nás nezachráni, že by sme aj my pohynuli.“

„Ba iba vojna môže zničiť boľševizmus a nás oslobodiť!“

„Veď im i ja, somárom, jednostaj vravim, že sa nám nič nestane, že tie autonové bomby budú zabíjať len komunistov, že nám včas od Vatikána odkážu, aby sme sa mohli poskrývať… ale oni akosi nechcú veriť a iba sa mi posmievajú.“

„Eh, babrák si ty, Adam, babrák! Pravdaže sa ti musia smiať, keď im to takto rozprávaš!“

„Veď mi oni tak kázali!“ odúva Môcik urazene ústa.

„Šepleta!“

„Nech mi bez viny nenadávajú!“

Kňaz pohadzuje tučnou rukou, čím naznačuje zbytočnosť škriepky, a potom napĺňa kalíšky slivovicou.

Kostolník prehltuje slinu, tvár sa mu guľatí do blaženého úsmevu a už začína rečniť:

„Na zdravie nášmu…“

Ale farár nečaká, schytáva prudko kalištek, prevracia ho do širokých úst, tučnými lícami robí niekoľko pohybov von i dnu a vpúšťa obsah do hrubého hrdla.

Ozaj, načo rečniť? Môcik nedokončuje zdravicu. Napodobňuje svojho hostiteľa. S pôžitkom vlieva aj on výborný nápoj do úst a potom si dlaňou pohladkáva cestu, ktorou mu prechádza vzácna tekutina do útrob.

Farár ustrnuje na chvíľu v póze s kalíškom v ruke, s prižmúrenými očami a so zamysleným čelom. Áno, ešte len nedávno… Všetko bolo také nádejné… Ľudáci mali už v rukách Demokratickú stranu… V parlamente sa pravicové strany spojovaly… Sabotovaly spoločne Gottwaldov plán… Pripravovaly podľa vzoru Francúzska a Talianska vytlačenie komunistov z vlády… Ale potom… Ach, ten nepremyslený čin!… Nešťastný týždeň z konca februára! Somárska taktika! Namiesto vytlačenia komunistov sami vystúpia z vlády a myslia si, že boľševici padnú v bezradnosti na kolená, budú ich prosiť a ponúknu im i svoje kreslá! Ach, ach, ach!

„Čo vzdychajú? Čo im je?“ vytrhuje z myšlienok farára kostolník.

Kňaz namiesto odpovede znova napĺňa kalíšky.

Vypíjajú bez zdravkania.

Potom sa farára zmocňuje nová vlna hnevu, až mu červená tvár fialovie.

„Aspoň z cirkvi by bolo treba vyhádzať boľševikov!“

„Veď už aj tak prestávajú chodiť do kostola!“ rozhorčuje sa i Môcik. „A na nedeľu ani jeden nepríde, lebo pôjdu robiť na akúsi víťaznú smenu národa!“

„Národnú smenu víťazstva!“ opravuje pohrdlivo a zlostne farár kostolníka.

„Teda tak… a nemusia ma hneď okríkať pre bagateľ!… Ale ja som vyhlásil, že nepôjdem, že si môžem zarobiť v nedeľu i v kostole!“

„Ako to?“ vyvaľuje kňaz na kostolníka oči.

Jaj, Môcik je zas v pomykove! Ale chytro sa vynachádza.

„Nuž veď ma predsa za kostolníctvo platia, ako ich za farárstvo… iba že menej.“

Novšie kalíšky zasa usmierujú.

No Môcika vypitá slivovička i posmeľuje. Začína kostolník kárať kňaza:

„Ale nesmú tak kázať, ako minulú nedeľu!“

„Čože?“

„Ľudia sa pohoršujú, že farár si nemá svoj jed vylievať v nedeľu s kancľa!“

Kňazov obličaj belasie.

No situáciu zas zachraňujú kalíšky.

Potom farár hovorí:

„Ba treba, Adam, tú naničhodnú čvargu všade poriadne ťať! A medzi sebou sa nemáme škriepiť. Máme spoločný cieľ a spoločného nepriateľa. Musíme svorne pracovať a ničiť dielo boľševického satana. Prekážať, škodiť, šíriť paniku a nespokojnosť, aby sa im nič nedarilo. Rozširovať, že peniaze budú zase sťahovať a iba drobné ponechajú. Navádzať roľníkov, aby neodovzdávali kontingenty. Odhovárať robotníkov, aby nepracovali, že aj tak všetko zničí nová vojna.“

„Ale oni nechcú veriť a robia súťaže. Ešte i v nedeľu.“

„Treba poškodzovať stroje, nástroje a materiál. Rozširovať strach, že ich Pán Boh potresce.“

„Ozaj, Pán Boh by ich mal trestať. Jemu je ľahšie než nám. Môže všetko spraviť, čo chce.“

„Neboj sa, on nie je náhlivý, ale pamätlivý!“

„Lenže komunisti sa posmievajú, že im nadŕža a pomáha. Aj Rusom požehnal vlani peknú úrodu a nám nič.“

Áno, v Môcikovej hlave rodí slivovica všetečné myšlienky.

„A veru by sa mal o nás lepšie starať, keď mu na nás záleží, a trestať poriadnejšie našich nepriateľov!“

„Nerúhaj sa, Adam, nerúhaj! Na to sme tu predsa my. My sme jeho bojovníci. Nás poveril, aby sme spĺňali jeho svätú vôľu. Len by sme sa mali lepšie pričiňovať… Každý na svojom mieste. Aj ty…“

„A veď ja som už spravil v jeho mene a za neho všeličo!“

„Ale musíš pokračovať ešte usilovnejšie. A múdrejšie.“

Kostolník začína zas odúvať ústa.

Nuž farár znova napĺňa kalíšky.

So steny nad písacím stolom sa smutne díva pápež. Visí tu už sám, nuž je mu vari clivo. Hlinku s pravého boku a Tisu s ľavého odstránil mu farár nedávno. Opatrnosť je vraj matkou múdrosti.