Bude, ako nebolo

Hrčka si mesiac odsedel, zaplatil pokutu a vracia sa domov pokorený. Hanbí sa ľudí, v domácnosti je mlčanlivý, na všetko zaneviera.

Dusí v sebe horkosť aj z dcérinho vydaja.

Do roboty na zárobky nechodí.

„Načo,“ hovorí zatrpknuto Chabanovi, keď ho prišiel starý priateľ navštíviť, „nemusím hrdlačiť, nemám už na koho, roboty dosť doma a gazdovstvo ma uživí.“

„Tak poď… eh, škoda krčmy!“

„Nie, medzi chlapov by som i tak nešiel, ale mám tu akúsi…“

Vyťahuje z výklenku fľašu, napĺňa poháriky.

Chabanov červený nos na popolavom obličaji sa šklbká od nedočkavosti.

Hrčka nalieva i po druhom, po treťom… kým mu len fľaša nepadá z ruky.

Hrčková vchádza s náručím bielizne do izby a potom zametá črepiny.

„Táto je všetkému na vine,“ bľaboce Hrčka a ukazuje zpoza stola trasúcou sa rukou na ženu.

Gazdiná čuší a Chaban po chvíli odchádza.

Ide domov, lebo krčmy už v Javorci niet. Úrady súhlasily s Koreňovým návrhom, z hostinca je kultúrny a obecný dom pod učiteľovou správou.

Chaban nemá kde stráviť večer, nuž musí ísť domov, hoci mu je domácnosť ľahostajnejšia než hocikedy predtým. Odcudzuje sa celkom rodine najmä od dvoch týždňov, čo sa mu vrátil od vojska syn. Medzi starým a mladým Chabanom je ustavičné napätie, nesvár, nevraživosť. Z chalana, ktorý mal pred odchodom z domu všetky vlastnosti svojho otca, vychovali pri vojsku poriadneho človeka a starý korheľ namiesto bývalého oddaného nasledovníka má teraz prísneho sudcu a trýzniteľa svedomia.

„Všetko ste nechali spustnúť! Dom ošarpaný, pole nezúhorené, statok na pozdychanie!“ kára zas otca syn, keď sa stretajú podvečer na dvore, mladý pri návrate z oračky a starý z návštevy u Hrčku.

„Nevládali sme všetko s materou, keď sa ti sestra vydala.“

„Výhovorky! Poznáme skutočnú príčinu!“

Zamĺkajú, lebo za plotom zbadali Koreňovcov, ktorí sedia v záhradke na lavičke.

*

Je príjemný teplý večer po krásnom jarnom dni. Jozef neodolal, prišiel domov i stred týždňa. Sedí s mladou ženou a matkou pod košatou jabloňou.

„Nemysli si, že som sa prikriatal kvôli tebe,“ hovorí Jozef žartom Katke, ktorá sa privíňa k nemu, „chcel som len zistiť, ako pokročili v oprave cesty od pondelka.“

„No a?“ opytuje sa Katka, keď sa s predstieranou urážkou odtiahla od muža a šibalsky naňho fľochla.

„Do soboty že skončia,“ odpovedá radostne Jozef a priťahuje Katku nazad k sebe.

Matka sa spokojne usmieva a hovorí:

„Tak potom ťa už budeme mať každý deň doma.“

„Áno,“ potvrdzuje syn, „v dopravnom oddelení závodu prisľúbili, že hneď začnú dopravu i v našej doline.“

Stmieva sa, dedina zatícha. Len u Chabanov ohláša sa ešte krava a u druhých susedov grúli prasa. V korune stromu čivkol zaspávajúci vták, ponad plot preletel netopier, nad hriadkou svetielkuje svätojánska muška.

Po chvíli mlčania preberá sa prvá z myšlienok Katka:

„Spomínal si, že v Podbrezovej potrebujú do roboty ďalších ľudí.“

„Áno, na spĺňanie dvojročnice nestačia doterajší.“

„Chcela by som i ja chodiť.“

Jozef s matkou sú prekvapení a Katka pokračuje:

„Doma nemám dosť práce, a kým som mladá, zdravá, mohla by som byť i ja užitočnejšia a niečo zarobiť.“

Matka mlčí, Jozef hmkol a potom hovorí:

„Ja nedbám, len…“

„Veď mamke pomôžeme,“ prerušuje žena muža. „Keď nás budú voziť, neustaneme toľko a budeme mať kedy… Však, mamka?“

„Veru dobre vravíš, dievka moja,“ prisvedčuje mať.

„Nuž, vyzvieš sa, či ma prijmú?“ opytuje sa zaliečavo Katka Jozefa a pritom ho hladká po ruke.

„Dobre, opýtam sa…“

*

Áno, prijmú, lebo potrebujú.

O nedostatku pracovných síl shovárajú sa aj riaditeľ Dr. Ing. Lana a predseda podnikovej rady Emil Peťo, keď sa autom vracajú do Podbrezovej zo slávnosti zapálenia vysokej pece v Tisovci.

„Podnik sa rozrastá, spĺňame obstojne dvojročnicu, ale keď chceme úspešne zvládnuť ďalšie veľké úlohy a posielať aj naďalej brigády do baní na zaistenie uhlia, musíme rozšíriť počet zamestnanectva,“ hovorí riaditeľ Lana.

„Len ako? Kde vziať nové pracovné sily? Voľakedy sme o robotu prosili, ale teraz?“ kladie otázky Emil Peťo.

„Myslím, že po dedinách je ešte dosť polozamestnaných ľudí.“

„Lenže s takými robotníkmi je ťažko plánovať prácu, raz prídu, druhý raz nie, veď to poznáš.“

„Veľa by sme z nich natrvalo získali, keby sme mali dostatok bytov, alebo aspoň dopravu zo všetkých vzdialených obcí.“

Auto uháňa horským krajom, ktorý vtíska cestujúcim do myšlienok spomienky. Áno, tieto krásne doliny a malebné vrchy boly domovom statočného ľudu, ktorý tu v Povstaní bojoval, trpel a umieral za svoju slobodu a lepšiu budúcnosť. Lana si vbára hnedé oči pod hustými obrvami do priestoru za sklom auta a tak isto upiera aj Peťo svoj slabý zrak cez okuliare do mihajúcich sa vĺn jarnej krajiny. Ale obaja po chvíli prerušujú spomienky a vracajú sa myšlienkami zas do prítomnosti.

„Som rád, že je vysoká pec konečne opravená a zapálená,“ hovorí Lana.

„Už nebudeme mať nedostatok suroviny pre oceliareň a nemusíme prerušovať výrobu — ako vo februári skoro na týždeň,“ pripomína Peťo.

„Len v sbere starého železa mali by účinnejšie pokračovať. Všade sa ešte váľajú rozstrieľané tanky a rozdrúzgané konštrukcie mostov.“

„Aj na zbúraniskách budov a po domácnostiach hrdzavie veľa drahocenného materiálu.“

„Dúfajme, že tu dobre pomôže školská mládež, ktorá sa práve podberá na túto úlohu.“

Lana si napráva dlhé telo v úzkom priestore auta a Peťo sa pritom opytuje:

„Prestaneme byť naozaj stratoví v dvojročnici?“

„Ak nás nepoškodí nič nepredvídané, ešte v tomto roku. Veľa nám pomáha úspech pri odlievaní malých ingotov. Tým ušetríme dvadsať až tridsať miliónov ročne… No najviac nám prispeje k aktivite výroba obrábacích a hospodárskych strojov, ktorá sa nám pekne darí a — ako vieš — na pražskom veľtrhu bol veľký záujem o naše výrobky.“

„A preinvestujeme preliminovaných štyristo miliónov?“ kladie ďalšiu otázku Peťo.

„Dúfam, že sa nám podarí splniť všetky krásne plány: vybudovať mostáreň v Brezne, slieváreň v Hronci, montážnu halu na Piesku, hutu v Podbrezovej…“

„Hej, keby nás pri výstavbe nehamovali naši nepriatelia na zodpovedných miestach,“ prerušuje Lanu zatrpknuto Peťo. „Prekážajú, sabotujú, robia všetko, aby sa nám práca nedarila!“

Peťo vidí do politiky, bol donedávna aj poslancom.

Rozhovor v aute prechádza na otázky, ktorými sa v týchto časoch zapodieva všetko uvedomelé občianstvo štátu. Áno, kam až vedú počiny rozzúrenej reakcie, ktorá si chce za každú cenu zachrániť rúcajúci sa kapitalistický spoločenský poriadok! Kam až klesli panskí politici, ako napríklad na Slovensku Lettrich, ktorý za Povstania vo funkcii povereníka pre školstvo podpísal nariadenie o poštátnení škôl a teraz v spojení s ľudákmi nehanbí sa verejne brojiť proti tomuto rozhodnutiu a volať po cirkevnom školstve!

Rozhorčenosť pracujúceho ľudu stúpa so vzrastom bezočivosti reakcie.

Veď politickí štváči sa už neokúňajú využívať ani jarné sucho, čo ohrozuje úrodu, na svoje jedovaté huckanie proti komunistom, ktorí sú vraj na vine, že nám Pán Boh nechce požehnať.

Lenže prečo požehnáva sovietskym boľševikom, ktorí nás idú zachraňovať pred hladom svojou peknou úrodou?

*

Napätie v obyvateľstve vzrastá s mesiaca na mesiac. Po boku komunistov stojí všetka pokroková verejnosť a záujmové organizácie. Revolučné odborové hnutie, Sväz partizánov, Sväz žien, Sväz mládeže…

Slovenskí partizáni schádzajú sa koncom leta do Bratislavy na demonštračný sjazd.

Do podbrezovskej delegácie vyvolili i Jozefa Koreňa.

„Nože, keď už tam budeš,“ hovorí Búrik Koreňovi v autobuse pri návrate z roboty domov, „zaklop aj na Povereníctve pôdohospodárstva a vyzveď sa, čo je s našou žiadosťou o traktor.“

„Ozaj, buď taký dobrý,“ pripojuje sa prosebne s náprotivnej lavice i Janko Badinek.

„Dobre,“ sľubuje Koreň a dodáva slová, pri ktorých sa mu prehlbujú na čele vrásky: „Veď si tam posvietime na záškodnícku bandu!“

*

Bratislava sa chveje od vzrušenia, sieň Reduty je preplnená partizánskymi delegátmi.

Hovoria predstavitelia partizánskeho hnutia, ktorí viedli ľud v časoch bojov proti fašizmu. Dôkladne rozoberajú súčasný stav vo verejnom živote národa i štátu a ich slová kritiky sprevádzajú poslucháči búrkou rozhorčenia.

„Šmelinárov demokratickí páni hája!“ zvolal práve za Koreňovým chrbtom plecnatý chlapák a s novinami vo zdvihnutej ruke pokračuje: „Hľa, najvyšší činitelia Demokratickej strany otvorene sa zastávajú čiernych obchodníkov a sľubujú v Čase pomoc všetkým vydriduchom, ktorí sa dajú pod ich ochranu!“

„Preč s korupčníkmi!“ otriasa sieň sborový výkrik.

Jozef Koreň zatína päste a v rozplamenení volá:

„Ak neprestanú šarapatiť, nastúpime znovu do zbrane!“

V sieni burácajú prejavy odhodlania hájiť výdobytky Povstania a protesty proti výčinom reakcie.

„Fašistov uprednosťujú!“

„Milionárov bránia pred zdanením!“

„S benderovcami sa spájajú!“

Pripomienka lúpežných bánd, ktoré prechádzajú v posledných mesiacoch na naše územie ako zvyšky porazených ozbrojených fašistov v Poľsku, vyvoláva v statočných srdciach novú vlnu rozhorčenia.

„Hlásime sa dobrovoľne do boja proti benderovcom!“ znie sborove z úst stovák partizánov.

„Spravíme si poriadok, vyničíme zločincov!“

Hodiny plynú, rečníci sa striedajú a pocit zodpovednosti u najlepších synov a dcér národa vytrvalo volá po náprave a očiste verejného života.

„Preč s reakciou v úradoch!“

„Preč so záškodníkmi v Sbore povereníkov!“

„Preč so zradcami Povstania!“

Štíhla deva v partizánskom odeve sa rozhliada vôkol a zvýšeným hlasom sa posmešne opytuje:

„Ba kde sú? Chceli by sme aj ich vidieť!“

Potlesk buráca a ľudia volajú:

„Chceme počuť Lettricha!“

Zasadnutie sa končí vynesením rezolúcie, v ktorej sú shrnuté požiadavky partizánov v podobe ultimáta.

*

Na druhý deň Jozef Koreň hľadá v meste a nachádza Povereníctvo pôdohospodárstva a pozemkovej reformy.

„Čo si želáte?“ spytuje sa ho vo vchode vrátnik.

„Traktor,“ odpovedá v bojovej nálade stručne Koreň.

Vrátnik sa nechápavo díva na chlapáka a stavia sa mu do cesty.

„Dnes nie je prijímací deň.“

„Nič to, ja prijmem stroj aj dnes, len mi povedzte, kde je povereník Kvetko.“

Vrátnik neodpovedá, Koreň ho energicky odtíska nabok a smelo vchádza do budovy.

Dolu schodmi kráča človek so spismi v náručí.

„Prosím vás… kde nájdem povereníka Kvetku?“

Zriadenec vysvetľuje a ukazuje.

„Ďakujem.“

Áno, Koreň vie, že v mnohých úradoch radi návštevníka posielajú z kancelárie do kancelárie, od úradníka k úradníkovi, nuž zaumienil si ešte doma, že pôjde rovno k povereníkovi.

Klope na dvere a priam i vchádza.

Od stola sa dvíha ulízaná hlava a zo skrivených perí vyciedza sa jedovatá otázka:

„Čo si želáte?“

„Chcem hovoriť s povereníkom…“

„Pán povereník neprijíma,“ vypúšťa tajomník kútikom úst povýšené slová, z ktorých znie káranie i poučovanie.

„Ale mňa prijať musí,“ hovorí Koreň dôrazne a strmo.

„Ste akýsi dotieravý, je neslušné…“

„Áno, je neslušné neodpovedať vyše roka na prosby!“ prerušuje návštevník prudko tajomníka a zrakom mieri na dvere, na ktorých je tabuľka s nápisom, zakazujúcim vstup do miestnosti.

Tajomník sleduje Koreňov úmysel, a preto chytro s pretvárkou hovorí:

„Ostatne, pán povereník práve pred chvíľou odišiel.“

„Všetci sa skrývajú pred partizánmi? No, hneď pozriem!“ a Koreň s hurtom kráča k dverám, ktoré sa v tej chvíli otvárajú.

„Aká tu zvada?“ opytuje sa na prahu neveľký človek s veľkým nosom.

„Vy ste povereník Kvetko?“ znie namiesto odpovede Koreňova ostrá otázka. Dlhý nos sa ešte viac predlžuje, ale keď Kvetko vidí pred sebou tvrdého chlapáka so zaťatými päsťami, chytro sa núti do rozšafného úsmevu a obracia sa k tajomníkovi:

„No, a o čože ide?“

„O nevybavenú žiadosť, na ktorú nedostávame ani po urgenciách vyše roka odpoveď,“ hovorí odmerane za tajomníka Koreň a potom podrobne uvádza obec, okres, obsah i čas podania žiadosti a urgencií.

Povereník sa v pretvárke chytá za čelo, a ako by sa rozpamätúval, hovorí:

„Aha, už viem, predvčerom som spis podpísal…“

„Prečo tak neskoro?“ opytuje sa káravo Koreň.

„No, zápornú odpoveď sme vám nechceli dať a prideliť stroj sme vám mohli až teraz,“ balí zlosť do mäkkých slov Kvetko.

„Teda dostaneme traktor?“

„Pravdaže, už v najbližších dňoch!“

„Len aby som nemusel ešte raz chodiť!“ znie vyhrážka a Koreňovi stúpa krv do tváre.

„Rozhodne nie,“ ubezpečuje úlisne Kvetko. „Ale zabudli ste nám povedať, s kým máme česť?“

Koreň sa díva nedôverčivo do povereníkovho falošného obličaja a odmerane odpovedá:

„Na tom nezáleží. Ide predsa o traktor pre družstvo, a nie o mňa!“

„Veď hej…“

Koreň váhavo odchádza a nie si je istý, či ho neoklamali.

Kvetko vie, že áno.