Bude, ako nebolo

Riaditeľ Lana má v kancelárii porozkladané plachty papierov a prehliada ich. Výkazy o spĺňaní výrobného programu v ostatných mesiacoch a plány úloh pre nastávajúcu dvojročnicu. Dlhé stĺpce názvov predmetov, pracovných útvarov, mien zodpovedných referentov, termínových dát a čísel ton, kusov, percent.

Spokojne si pohmkáva pri údajoch o prekročení plánu a škrabká sa za uchom pri rubrikách, ktoré vykazujú nižšie výsledky, než určil preliminár. Produkcia ingotov sto päť percent, ale odliatky oceľoliatiny len šesťaštyridsať, výrobky valcovne sto sedem percent, ale hospodárske stroje iba jedenašesťdesiat. Pravda, dôvody pri nedosiahnutých úlohách jasne svedčia, že sa tak stalo pre nepredvídané ťažkosti, najmä oneskorením dodávok objednaných pomôcok a materiálu.

Úlohy dvojročnice pozná Lana skoro nazpamäť, veď sa zúčastnil na všetkých prípravných poradách na povereníctve i ministerstve a pri podrobnom vypracúvaní plánu podniku bol vedúcim činiteľom, ale aj tak znova a znova prehliada papierové plachty, zaplnené názvami, menami a číslicami. Áno, v dvojročnici má podnik zdvojnásobiť výrobu, odstrániť zvyšky vojnových škôd a pri výstavbe i modernizácii značne pokročiť ku konečnému cieľu: novej Podbrezovej.

Riaditeľ sedí nad papiermi vyše dvoch hodín, potom vstáva a narovnáva si mohutné telo. Berie s taniera na stolíku za dverami šišky a predobeduje. Po jedle si zapaľuje cigaretu a pristupuje k obloku. Sychravý novembrový deň. Ráno pršalo, ale už iba mrholí. Mohol by ísť trocha do závodu. Díva sa na hodinky — pol desiatej. Áno, v oceliarni dostihne ešte prvý výpustok dnešnej smeny. Ide zas pozrieť na skúšku odlievania malých ingotov. Oblieka si kabát a berie klobúk. Prechádza cez poradnú miestnosť do pracovne tajomníčky, ktorá práve diktuje pri stroji korešpondentke akýsi prípis.

„Mária, idem trocha do huty.“

Tajomníčka prikyvuje a riaditeľ si kladie na prešedivenú hlavu klobúk. Na ulici si zapína kabát a dvíha golier. Odbočuje popri závodnom hoteli doľava na most cez kanál a už je v bráne pred oceliarňou.

Pri Martinkách je aj inžinier Herman, ktorý už niekoľko týždňov robí pokusy s odlievaním malých ingotov pre rúrovňu.

„No, darí sa?“ opytuje sa Lana.

„O chvíľu máme odpich,“ hovorí Herman.

Majster Fajlík dáva pokyn na vzatie vzoriek. Peciar pristupuje k martinke, ťahá reťaz na kladkách a otvára tak pecné dvercia. Oslnivá žiara páli oči, majster podáva inžinierom fialové sklá v čiernych rámoch. Oceľ vrie, blboce, kypí. Robotníci sa približujú s naberačkami zo sivej liatiny a načierajú s povrchu trusku a zpod hladiny tekutý kov. Vzorku ocele odnášajú za plechovú stenu pod buchar. Niekoľko ťažkých úderov a potom kováč vykúva tyčku kladivom na nákove. Ide o skúšku, či je oceľ správne zakalená, nie príliš krehká a dosť pružná. Majster a inžinieri prezerajú chladnúcu trusku i vzorku kovu, na ktorej znalecky zisťujú, aké množstvo uhlíka obsahuje.

„Vhoďte ešte päť lopát vápna,“ rozkazuje potom majster robotníkom a dodáva slová, nad ktorými sa neodborník musí začudovať: „V peci je chladno, tuhne…“

Kypiaca oceľ rozpráva znalcom svojou zvláštnou farebnou rečou: červenie, žltne, belie. Po vhodení haseného vápna ozývajú sa traskavé výbuchy.

„Vápno je vlhké,“ hovorí majster. „Nedošla objednávka, používame iba poškrabky.“

Za chrbtom pece visutý žeriav pristavuje mohutný kotol. Štychári sa pripravujú na odpich. Železnými tyčami prepichujú zátku na výtokovom otvore a už sa začína valiť dolu korytom do kotla šarža: iskriaci, oslnivý prúd tekutej ocele.

Po odpichu dvíha žeriav kotol a odnáša ho nad pole pripravených kokílov. Formy sú zo sivej liatiny a stoja v kruhových skupinách. Odborní robotníci otvárajú záver na dne kotla a odlievajú ťažké bramy pre valcovňu plechu i malé guľaté ingoty na výrobu rúr a tvarového železa.

„Tak, darí sa to!“ hovorí s úsmevom riaditeľ.

„Len pri vyťahovaní z foriem sú v niektorých prípadoch ťažkosti,“ poznamenáva inžinier Herman.

„Ale už nebudeme robiť dvojitú prácu, znova rozpaľovať a pretínať veľké kusy.“

„Mnoho sa ušetrí na palive i práci.“

„V dvojročnici nebude ani huta nerentabilná!“

„Nebude!“

Lana stíska pri odchode Hermanovi ruku.

Potom sa riaditeľ zastavuje vo valcovni. Ach, tu je bolestná slabina závodu! V zastaralom systéme trate na výrobu tvarového železa nie sú usporiadané valce za sebou do dĺžky, aby mohol obrábaný cágel mechanicky postupovať, ale sú umiestené vedľa seba do šírky, takže rozžeravené kusy musia robotníci v kliešťach prenášať z valcov do valcov. Hrozná, ťažká, otrocká robota! Lana sa chvíľu díva na opálené, spotené, polonahé telá robotníkov a potom pristupuje k tabuli, na ktorej je označená úloha i výkon. Prekročujú normu…

Z valcovne vychádza riaditeľ na šrotové pole. Pozerá na novú konštrukciu trate i na žeriav, ktorý sa už po nej vo výške pohybuje. Spúšťa hák do železničných vozňov a vynáša kusy starého železa na kopu. Pekná práca, uľahčuje robotníkom…

Lana si vyrovnáva zaklonenú hlavu a zrak sa mu zastavuje na človekovi, ktorý sa obalkuje neďaleko pred ním.

„Čo vy robíte?“

„Čakám,“ odpovedá robotník v strednom veku, priemernej postavy, s červenou tvárou a nepokojnými očami.

„Koho alebo čo?“ vyzvedá sa ďalej riaditeľ.

„Vozíky,“ doplňuje neochotne Adam Môcik.

„Ste nakladačom?“

„Aha.“

„Dostali ste sem dobrého pomocníka,“ ukazuje Lana zrakom na žeriav, „uľahčilo sa vám.“

„Tu je vždy robota ťažká,“ odvrkuje Môcik.

Riaditeľ si zasekuje spodnú peru medzi zuby.

„No sú i ťažšie a nepríjemnejšie práce, ako napríklad vo valcovni alebo v baniach, kam išli naši brigádnici kopať uhlie. Majú sa iste horšie než vy tu.“

Môcik mykol plecom a mlčí.

Lana krúti hlavou a odchádza.

Po chvíli kývajú na kostolníka zo železničného vozňa jeho priatelia, ktorých robotou je tam teraz zastokovať hák na vhodné miesta, aby mohol žeriav zachytiť a vyniesť kusy starého železa na kopu.

Môcik sa približuje so vztýčenou hlavou.

„Tak čo? Čo vám vravel?“ vyzvedajú sa nedočkavo chlapi.

Môcikovi prichodia na um posledné rozhovory s farárom, v ktorých mu kňaz narádzal, že treba šíriť medzi ľuďmi nespokojnosť a odpor proti terajšej Gottwaldovej vláde, lebo všetky činy boľševikov a Čechov sú dielom diabla.

„No?“ súria netrpezlivo chlapi.

„Nuž vravel mi,“ začína rozšafne Môcik, „že sme veľkí darebáci. Pošle nás vraj do českých baní, kde nás naučia robiť a počúvať!“

„No toto…“ krútia chlapi rozhorčene hlavami.

„Veru, aj brigádnikov, čo išli od nás, tam vraj poriadne katujú. Keď nedolejú od rána do noci drhnúť, nedajú im jesť. Veľa ich už v robote dokaličilo a dvaja sú nebožtíkmi.“

Pohoršené dušičky tŕpnu od úžasu a už sa aj pripravujú na rozšírenie hroznej senzácie.

Na druhé ráno pribehuje do Lanovej pracovne prestrašená žena Martina Grígra.

„Pán riaditeľ, počula som, že je s našimi v baniach zle…“

„Ale čo…“ diví sa Lana. „A ktože vám to?“

„Večer prišla za mnou suseda, že ste vy sám rozprávali pred robotníkmi o hroznom utrpení a hynutí brigádnikov v českých baniach.“

„Ja?“

„Nuž buďte taký dobrý a povedzte mi pravdu…“

„Ja?“ opakuje otázku v prekvapení a rozpakoch riaditeľ. „Ja že som pred niekým niečo také hovoril?“ Lana krúti hlavou, kladie si na čelo dlaň, zamýšľa sa, spomína, ale nemôže mu prísť nič na um. „Nie, nehovoril som a ani som nemohol hovoriť pred nikým nikde také veci, lebo dostávam často od brigádnikov pozdravy a zprávy, že sa majú obstojne…“

„Veď aj muž mi hodne písava… ešte predvčerom som dostala od neho veľký list, v ktorom mi podrobne rozpráva, ako žijú, pracujú… a na nič sa nežaluje.“

„Vidíte, to zas len hnusné klebety, ktoré si vymýšľajú a rozširujú nejakí naničhodníci…“

Grígrová odchádza uspokojená, ale na riaditeľovo uspokojovanie čaká na chodbe kopa ďalších prestrašených, rozrušených, poštvaných žien.

Lana uisťuje, presvedčuje, vyvracia klebety, ale nie každú manželku či matku sa mu darí presvedčiť. Nejedna odchádza s pochybnosťami, nedôverou, a keď prichádzajú ďalší a ďalší pobúrení ľudia, odhodláva sa riaditeľ použiť domáci rozhlas na vyvrátenie mrzkých klebiet. Na dôkaz svojho tvrdenia číta aj niekoľko listov, ktoré dostal sám od brigádnikov i ktoré mu podáva niekoľko matiek a manželiek, čo im písali synovia a mužovia v posledných dňoch.

Pri počúvaní rozhlasu obracajú na Môcika jeho priatelia spýtavé pohľady.

„Cigáni!“ vysvetľuje pohŕdavo kostolník. „Včera tu predo mnou vravel inakšie. Dôveroval mi a povedal pravdu…“

Riaditeľa Lanu mrzí a roztrpčuje prípad. Keby sa aspoň podarilo odhaliť a potrestať vinníkov! Lenže dva razy už robil pokus prísť na prameň štvaníc a klebiet, ktoré zavše rozrušujú osadenstvo závodu, ale daromná bola námaha a zbytočne stratený drahocenný čas. Onen vec počul od toho, ten zas už zabudol od koho a tak pátranie zaviazlo v slepej uličke. Nuž teraz odháňa riaditeľ myšlienku na vyšetrovanie a hľadá radšej spôsob, ako si napraviť náladu.

Áno, ide trochu medzi mládež podívať sa na učňov. Prechádza cez novú generátorovú stanicu, kde v ohromnej hale montujú montéri ďalších osem generátorov, a vychádza popri opornom múre na cestu.

V učňovskej škole je ruch, skončili práve vyučovanie, je dvanásť hodín, chlapci sa hrnú do internátu. Prvý trtúňa zavalitý šuhajec, šestnásťročný Matej Horniak. Vbehuje do spálne a hádže sa na svoju posteľ pri dverách. Nohy v zablatených bagančiach si vykladá na peľasť a dlane si pritíska na rozpálené čelo. Jaj, čiže ho bolí hlava! Pravda, ako by aj nie od toľkého učiva! Veď ani za dva roky, čo donedávna honelníčil na salaši, nepočul toľko múdrostí ako dnes predpoludním!

Zápäť pribehujú ďalší chlapci. Medzi nimi i Janko Badinek a Ondriš Búrik. Badinek sa zastavuje pri Horniakovej posteli, krúti hlavou a rozhorčene hovorí:

„Nemal by si…“

„Bozaj ma…!“ prerušuje podráždene Matej Janka.

Vtom vchádza do dvier riaditeľ Lana v sprievode vychovávateľa.

„Praceš sa mi s tej postele!“

„Myslíš, že je to priča v kolibe?“

Matej sa zdvíha, na peľasti zostávajú po bagančiach dva kusy blata.

„Pozri len, ako poškodzuješ novú posteľ!“ ukazuje rozhorčený vychovávateľ na odretý náter.

Matej krčí plecami a zanovito čuší.

„Bolo by ho vari treba — ako voľakedy majstri učňov — prehnúť cez koleno a vyšľahať remeňom!“ kára ostro svojím mocným hlasom Dr. Ing. Lana a potom, obrátený k všetkým chlapcom v miestnosti, pokračuje miernejšie: „Musíte si zvykať na poriadok a čistotu. Môžete, hádam, obriadiť aspoň seba a udržať si vo vzornom stave svoje prostredie, keď váš nedávny predchodca, učeň za bývalých režimov, musel ešte aj plienky prať pani majstrovej!“

„Veru,“ naväzuje na riaditeľove slová vychovávateľ, „buďte šťastní, že vyrastáte v časoch, keď učeň už nie je mučeň a slúžka, ale rovnocenný člen pracujúcej pospolitosti, ktorý má všetky možnosti a prostriedky dôkladne sa pripraviť na svoje životné povolanie. Máte okrem zaopatrenia odborné, teoretické i praktické školenie, vnikáte do tajomstva industrializácie a priemyslu, nuž môžu sa z vás stať rozumní, poriadni, svedomití remeselníci a statoční, čestní, poctiví občania!“

Po odchode riaditeľa a vychovávateľa je v miestnosti chvíľu ticho.

„A čo!“ hádže sa potom Matej Horniak nazad na posteľ. „Nech ma bozajú…“

Niekoľkí chlapci sa rehocú na súhlas s Matejom, ostatní sa pohoršujú.

„Pravdu máš!“

„Ba odroň si!“

Vzniká zvada a škriepka, v ktorej sa prejavujú všetky vlastnosti chlapcov vo veku telesného i duševného prerodu. Vznetlivosť, škodoradosť, zlomyseľnosť, trucovitosť, vzdorovitosť, zanovitosť, ale i citovosť, nežnosť, oddanosť, vďačnosť.

Matej zostáva podráždený i popoludní a na praktickom výcviku v dielni jednostaj odvrkuje.

„Pozri, ešte raz ti ukážem,“ hovorí majster a ukazuje učňovi, „takto sa drží olejnička pri mastení stroja.“

„To je jedno!“

„Ba nie, musíš predsa vidieť na výtok, aby si zbytočne nemrhal olej.“

„Však ho je dosť v sudoch!“

Majster sa zarazene díva na učňa a prísne ho kára:

„Si naničhodné chlapčisko!“

„A vy starý uhundraný medveď!“ srší Matej a v rozpajedení odhadzuje olejničku tak, že nádobka padá rovno do stroja.

„Darebák!“

V stroji hrklo, zaškrípalo a kolesá sa zastavujú.