Bude, ako nebolo

Maťo Horniak rozšafne šafári na svojom pracovisku. Svedomite obsluhuje automatickú točovku, ktorá mu zato spokojne bzučí a vydáva pekné, lesklé, okrúhle osky s jemnými závitmi na koncoch.

Maťo má všade ruky, zrak i sluch. Striehne, pozoruje, zasahuje. Upravuje, napráva, skúma a ešte zavše aj fľochne, a keď treba, i priskočí k vedľajšiemu revolveru, na ktorom pracuje Anička Grígrová.

„Eh, tuto ti zadŕha!“ a Maťo vyrovnáva oceľový pás, z ktorého stroj seká a vyvŕtava skrutkové matice.

„Ďakujem ti, Maťko!“ odpláca sa Anička srdečnými slovami a na dôvažok pripojuje i milý pohľad usmiatych očú.

„Veď ti musím ukázať a pomôcť, kým sa dobre zaučíš!“ zakrýva šuhaj radosť z devinej vďačnosti tónom majstra, ktorého v tejto chvíli zastupuje. Vydúva si trochu ústa, tvár preťahuje do výrazu vážnosti a do pohľadu vtláča múdrosť. Len svieže telo a bystré pohyby ho prezrádzajú, že nie je starým majstrom, ako sa tvári, ale iba učňom v treťom roku školenia, ktorý však už netrpezlivo na prstoch jednej ruky počíta mesiace do chvíle, keď sa stane tovarišom. Veď je aj čas, oneskoril sa, keďže až šestnásťročný prišiel po honelníčení do učňovskej školy. Teraz má devätnásť, telesne svojou rozložitou postavou je najmocnejší, ale aj duševne bystrosťou a umnosťou patrí k prvým medzi svojimi druhmi.

„Maťko!“

„Už!“

„Pozri, tu mi nedorezáva závit,“ ukazuje Anička.

Maťo prezerá brakovú maticu a už sluchom zachytáva zvláštne klopkanie v stroji.

„Aha, uvoľnené…“

Šuhaj napráva chybu, pričom mu znezrady kladie na plece ruku majster.

„Tak, tak, správne. Len pomôž, keď zbadáš… Ja nestačím na všetko. A musíme zaúčať…“

Veru, musia zaúčať do práce na ľahších automatoch aj nekvalifikovaných ľudí, keďže majú veľký nedostatok odborníkov. Nedávno pridelili k revolverom obratné dievčatá, Grígrovú, Oborčekovú a Korbačkovú, ktoré sa už v inej práci osvedčily, a pomýšľajú posadiť dievčatá aj do žeriavov na ľahších pracoviskách.

Pochvalou natešený Maťo je už zas pri svojom stroji a majster odchádza na kontrolu k ďalším automatom.

„Ďakujem!“ vyslovuje Anička srdečne, keď sa jej zrak stretá so susedovým pohľadom.

Maťo sa znova pokúša predĺžiť si obličaj do vážneho výrazu, ale namiesto dĺžky dosahuje šírku s milým, teplým, radostným úsmevom.

„A prídeš večer do Sväzu?“ zapriada šuhaj rozhovor pri práci úchytkom.

„Asi nebudem môcť… Hrdlo ma bolí. Nepozoruješ, ako chripím?“

Maťo prikyvuje a ľútostivo sa opytuje:

„Čo sa ti stalo?“

„Bola som zaránky s otcom na hubách. Zmokli sme…“

„Škoda.“

„Ospravedlň ma.“

*

Maťo Aničku večer na zasadnutí výboru Sväzu mládeže ospravedlňuje, ale akosi čudne sa pri tom cíti. Chýba mu vari viac než ostatným. Smutno sa díva na miesto, kde sedáva. Čo je to s ním?

Lenže Maťo nemá teraz kedy o sebe premýšľať. Schytáva ho téma, na ktorú už chlapci a dievčatá okolo stola debatujú. Súťaž tvorivosti mládeže…

„Musíme sa aj my všemožne pričiniť, aby dar nášho podniku Deviatemu sjazdu KSČ bol čo najväčší a najkrajší. Celá mládež spolu i každý z nás osve na svojom pracovisku…“

Vstáva šuhaj s rozhrnutou košeľou, učeň Milan Gíret, a hovorí:

„Ja už mám pripravený zlepšovací návrh pri výrobe napínacej skrutky excentrického lisu. Dosiahne sa ním dvestopercentné zvýšenie výroby.“

A už sa zdvíha iný učeň, Vlastislav Búry, vyťahuje z vnútorného vrecka kabáta papier a roztvára ho na stole.

„Tu je nákres a popis filtrovacieho aparátu, ktorý sostrojujem z odpadového materiálu. Aparát bude dokonale čistiť olej z obrábacích strojov, čím chcem podľa výpočtov ušetriť závodu päťdesiattisíc korún ročne.“

Pri týchto slovách Maťo Horniak vytriešťa oči, otvára ústa a je mu, ako by ho niekto kyjom po hlave ovalil. Jujujujuj! Veď sa on už s touto vecou dávno morduje! Čo sa napremýšľal od čias, ako sa hanbí pred starým majstrom za príhodu zo začiatku svojho učňovstva, keď pri múdrom napomínaní hodil olejničku do stroja a ešte i nagrobianil dobrému človekovi, ktorý ho aj dnes pochválil! Čo sa natrápil Maťo od čias, keď sa začal zbavovať ľahtikárstva, nedbajstva, hrubianstva, ako si začal zaumieňovať, že bude poriadnym, statočným, rozumným človekom, ako pochopil význam hodnôt, cenu surovín, dôležitosť šetrenia, a rozhodol sa, že olejovú škvrnu na svojom svedomí odstráni vynálezom na zachraňovanie drahého materiálu, vzácneho oleja, ktorý odchádza zo strojov znečistený a nedá sa ďalej upotrebovať! No a teraz, keď už bol Maťo pri svojom cieli, keď už premýšľal o posledných podrobnostiach pristroja s elektrickou pumpou… tu ho máš, predbehol ho iný!

No darmo je. Už je tak. Hlavná vec, že tu bude aparát na zachraňovanie vzácneho materiálu. Maťo si musí hľadať niečo iné na ukázanie svojich schopností a na dar milovanej strane, do ktorej vstúpil po návrate z Trate mládeže, keď si zaumienil, že sa vyučí nielen za dobrého zámočníka, ale aj za dobrého komunistu.

A Maťo hľadá, premýšľa, húta.

*

Ráno prichádza do dielne zle vyspatý, ale s pevnou vôľou pokračovať v úsilí prísť na nejakú vhodnú myšlienku pre uskutočnenie svojho predsavzatia. Pri spúštaní svojho stroja, ktorý stojí na kraji, zalieta mu podľa zvyku pohľad aj vľavo k susednému automatu. Anička neprišla… Hm. chuderka. Jej revolver zostane v tejto smene nevyužitý. Alebo… že by ho spustil a pokúsil sa obsluhovať dva a spraviť tým aj Aničke radosť? Hej, veď Maťo čítal už veľa ráz v novinách, že v textilných závodoch obsluhujú úderníčky aj niekoľko strojov naraz… Lenže tu je to iné. Ešte sa nik nepokúsil… Nik. Hm. A čo, keby to prvý urobil práve on, Maťo… Aspoň skúsiť…

A Maťo pristupuje k revolveru a spúšťa ho.

Šuhajove oči jastria, ruky lietajú, nohy skáču.

Ide to.

Maťo obsluhuje dva automaty. Vrtí sa, skáče a veru v sústredenosti na prácu nemôže zbadať, že ho od chrbta pozorujú majster, vedúci inžinier a predseda podnikovej rady Peťo.

Len keď sa mu prihovárajú:

„Chlapák! Ešte to nik nedokázal…“

Maťo odpovedá len širokým úsmevom, nemá na viac kedy.

„Poďme, nevyrušujme ho…“

„Ha!…“ vzniká v Maťovom mozgu myšlienka. „Veď to mám! Dar pre sjazd strany… Prácu na dvoch automatoch…“

Lenže Anička… Nebude môcť takto vedľa neho pracovať. Bude mu smutno… Smutno? Ale prečo? Veď hádam… Ba veru nie je mu ľahostajná!… Len či ho má aj ona…? Aspoň ju bude môcť vyskúšať, či bola voči nemu milá iba preto, že jej pri práci pomáhal… A veď tu nejde predsa len o Aničku, ale aj o stranu!…

*

Áno, Maťo je dobrým komunistom.

Vedia to aj vo výbore závodnej organizácie. Matej Horniak je agilným desiatkárom. Nuž keď potom v prítomnosti Peťu a poslanca Faldama vyberajú vhodných členov do krajskej politickej školy KSS, Matej Horniak je v návrhu medzi prvými.

„Poznám ho,“ hovorí Peťo. „Úderník… Pracuje na dvoch automatoch, čo doteraz v našom podniku nik nedokázal.“

„Treba ho teda odmeniť,“ poznamenáva Faldam, „veď podľa slov súdruha Širokého je školenie vyznamenaním…“

„Lenže máme medzi učňami aj zlepšovateľov, ako Gíret, Búry…“ pripomína tajomník závodnej organizácie Kolmajer.

„Horniak je najstarší,“ zisťuje podľa poznámok v návrhoch poslanec Faldam. „Veď aj na ostatných príde… Azda už v druhom turnuse. Do prvého máme poslať dvoch…“

„Druhou by teda mala byť členka,“ mieni predseda organizácie Lichner.

„No, ktorá?“ opytuje sa Faldam.

„Roštárová!“ odpovedá Peťo. „Príkladná pracovníčka! Ako už iste všetci viete, zahanbila paličov na šrotovisku! Dala sa s nimi do súťaženia a tak ich pohla zvyšovať výkon!“

„Súhlasíte?“ obracia sa na prítomných Faldam.

„Nemožno,“ namieta tajomník Kolmajer.

„Prečo?“ prekvapuje sa Peťo.

„Nie je doteraz členkou…“

„Ozaj, ani tu v návrhoch z oddelení ju nemáme,“ zisťuje Faldam.

Peťo pokrúca hlavou:

„Taká pracovníčka patrí do strany!“

„Hovoril som s ňou…“ vysvetľuje ktorýsi člen výboru. „Prihlási sa, len čo bude mať za sebou tri mesiace úderníckej práce. Veď tak sa to teraz požaduje…“

Vo chvíľke ticha všetci prikyvujú. Potom Lichner hovorí:

„Hádam teda niekoho zo starších…“

„Ba nie,“ vrtí záporne hlavou Peťo a vysvetľuje: „Pri školení musíme dávať prednosť mládeži. Jednak z praktických príčin, ktoré iste netreba ani rozoberať, ako je užitočnosť pre stranu, dlhší vek u mladých a teda i dlhší čas na prácu… ale aj preto, že si to naša mládež zasluhuje. Len si všimnite, kto vedie v úderníctve a v socialistickom súťažení! Áno, ak ešte pri rekonštrukcii boli vzorom starí, tak teraz už prevzali iniciatívu mladí. Pravda, mládež má výhodu i v tom, že neprežila hroznú minulosť, z ktorej starým — aj dobrým súdruhom — zostaly zavše predsudky, obavy a strach.“

Všetci prikyvujú a potom premýšľajú.

„Nuž koho teda?“ prerušuje ticho Faldam.

„Korbačkovú alebo Grígrovú,“ navrhuje ktorýsi člen.

„Jednu do prvého, druhú do druhého turnusu,“ odporúča Peťo. „Nech sa medzi sebou dohodnú.“

„Ak súhlasíte, vybavím to s nimi,“ hovorí tajomník.

„Dobre,“ znie súhlas všetkých.

Nuž, Maťko Horniak, dobrý súdruh, pôjdeš sa učiť za ešte lepšieho komunistu. Však si rád, keď sa to dozvedáš a šťastne sa usmievaš svojím širokým, radostným, milým úsmevom?!