Bude, ako nebolo

Na súmraku 22. marca 1945 prechádza pomedzi rumy podbrezovského závodu skupina ľudí.

Aká trúfalosť a odvaha púšťať sa v tomto čase do poľa zákerných mín!

„Súdruh Kaliský, kade ďalej?“

„Len rovno pozdĺž trate… Ešte sme nestačili viac očistiť… Aj to sme mohli iba vďaka pomoci sovietskych vojakov. Pridelil nám ich veliteľ zaraz po prechode frontu. Ale za pol druha dňa…“

„A z našich okrem teba?…“

„Pridali sa hneď František Piliar, Alexander Halas a môj menovec Gábor,“ znie robotníkova odpoveď a po nej váhavá otázka:

„No a tam… v Tisovci a Železníku? Hýbu sa, pán riaditeľ?“

„Súdruh, nie pán! Som predsa v strane od začiatku Povstania! A členom Sväzu priateľov SSSR bol som už za bývalého Československa!“

Energickým slovám dodáva silu i mohutná postava. Dr. Ing. Lana prevyšuje aspoň o hlavu všetkých členov Revolučného závodného výboru, ktorí ho sprevádzajú po rumovisku závodu, len čo sa navrátil do oslobodenej Podbrezovej. Ráno prisadol v Tisovci do voza kapitánov Šestakova a Adamenku, potom sa pustil z Brezna cez Valašskú do Hronca peši, no a na súmraku je už vo svojom pôsobisku, ktoré opustil v jeseni, keď s povstalcami odišiel do hôr.

Riaditeľ si hlbokým vdýchnutím napĺňa široké prsia sychravým vzduchom, zabára prenikavý zrak do hustnúceho šera medzi rumy, na niekoľkých miestach zadržuje a predlžuje pátravý pohľad, pritom spomaľuje ťažký krok a zamietavým posunkom ruky vyjadruje nechuť a nevôľu. Áno, radšej by sa v tejto trpkej i radostnej chvíli sám spytoval; v rozrušenej mysli mu víri kopa nástojčivých otázok, potreboval by v mnohých veciach vysvetlenie, chcel by sa čím skôr dozvedieť to i ono. Ale keď pozoruje, že na otázku robotníka Alexandra Kaliského očakávajú všetci prítomní odpoveď, dáva sa po chvíľke váhania do stručného a vecného rozprávania:

„Osadenstvo vysokej pece v Tisovci chytilo sa hneď po oslobodení do všetkých prác, ktoré od neho požadovala armáda a verejní činitelia. Ponáhľal som sa tiež z hôr, takže som mohol od začiatku pomáhať. Veliteľ mesta, kapitán Jegorov, dal mi úlohu čím skôr sa postarať o zásobovanie Tisovca elektrickým prúdom z našej závodnej elektrárne. Dali sme do poriadku kotly, centrálu a požičali sme si uhlie z Hnúšte. Na tretí deň mal Tisovec elektrické svetlo.“

Riaditeľ si odkašľal a pokračuje:

„No ťažšia bola a naďalej zostáva otázka vysokej pece. Ide najmä o parné dúchadlo v strojárni, ktoré si vlastnými technickými prostriedkami nemôžeme opraviť. Musíme vyčkať na oslobodenie Škodovky v Plzni… O záchranu materiálu pre závod sa najviac zaslúžil úradník Bobala, pri opravných prácach sa najlepšie vyznamenáva odborný robotník Fogta…“

„Tu sa podarilo len veľmi málo veci zachrániť,“ prerušuje riaditeľa trpkými slovami predseda revolučného závodného výboru Emil Peťo. „Front sa zastavil na dva mesiace práve medzi Breznom a Podbrezovou, nuž nacisti mali čas a možnosť na rabovanie. Odvliekli vyše dvesto vagónov strojov a prístrojov, najmä z Piesku.“

„Azda sa nám podarí niečo vypátrať a dostať zpäť,“ vyslovuje nádej strojník Kramárik.

„Dúfajme,“ pripojuje sa úradník Strmeň.

Na uvažovaní o možnostiach záchrany odvlečených hodnôt zúčastňuje sa celá skupina. Kráčajú opatrne pozdĺž trate s nohy na nohu, hútajú a svoje myšlienky vyjadrujú slovami i kusými vetami, z ktorých sa ozýva nádej i presvedčenie.

„Pôjde, súdruhovia, o veľké veci!“ vyslovuje potom s povzdychom Peťo. „Začíname vlastne nový život…“

„Veru,“ prízvukujú všetci a zamýšľajú sa na dlhú chvíľu.

Podúva studený vietor. Pod nohami primŕza blato. Na oblohu vystupuje medzi mračná mesiac.

Do obnoveného rozhovoru darí sa potom Lanovi umiesťovať otázky a odpoveďami na ne si vyjasňovať situáciu, doplňovať vedomosti a uspokojovať záujem. Opytuje sa na predmety i na ľudí. Dozvedá sa, že kancelárske miestnosti slúžily nacistom za stajne a spisy archívu za stelivo pod kone. Vodovod a elektrické vedenie sú zničené, dielne zatopené. Dielo skazy riaditeľovi doplňuje smutný pohľad na tmavé rumy a trosky. Výrobné haly sú rozstrieľané, obytné domy bez striech, všetky mosty v závode rozdrúzgané.

„A ľudia?“

„Držali sa statočne skoro všetci,“ odpovedá Lanovi Emil Peťo. „Podľa predbežných zistení na tisíc päťsto našich zamestnancov, robotníkov i úradníkov, zúčastnilo sa so zbraňou v ruke v bojoch…“

„Áno, spomínam si,“ hovorí riaditeľ dojato. „Keď zahučala zásluhou tu súdruha Strmeňa naša siréna signál na povstanie, prihrnulo sa osadenstvo po vašich prejavoch pred moju kanceláriu so žiadosťou, aby som dovolil všetkým mužským od osemnástich do päťdesiatich rokov nastúpiť do zbrane. Zatínali päste proti gestapákom, ktorí bledli, triasli sa a utekali ako potkany…“

Lenže nielen riaditeľa, ale aj jeho sprievodcov svrbia otázky na jazykoch. Chceli by si potvrdiť a hlavne doplniť zvesti, ktoré popočúvali o zamestnancoch ostatných závodov, čo patria nateraz do celku podniku podbrezovských železiarní (bane v Železníku, vysoká pec v Tisovci, slievárne v Hronci, valcovňa jemného plechu na Chvatimechu a strojárne na Piesku).

„Nuž a Železník?“ obnovuje robotník Kaliský druhú časť svojej otázky, keďže riaditeľ sa dosiaľ zmienil iba o Tisovci.

Dr. Ing. Vladimír Lana už teraz, keď má trochu vyjasnenú tunajšiu situáciu, ochotne, vzrušene a vrúcne rozpráva:

„Naši baníci sa krásne a hrdinsky správali. Hneď na začiatku povstania bolo ich rozhodnutie jednotné a pevné: nepracovať pre nacistov. Vyzbrojili sa a zabarikádovali do baní. Zaistili všetok skladový materiál a v šachtách poskytovali útulok mnohým osobám, ktoré sa musely skrývať pred prenasledovaním. Od oslobodenia pracujú oduševnene, hoci majú všelijaké ťažkosti, najmä nedostatok karbidu — a tým iste najlepšie dokumentujú svoj postoj k našej veci. Za to im patrí…“

Reč zasekuje prudký výbuch, po ktorom nasleduje drvivé rachotenie. Zem sa otriasa, v tmavom vzduchu lietajú úlomky kovu.

Skupina ľudí stŕpla. Po chvíli, keď doznel rachot, ktosi hovorí:

„To iste časovaná mína…“

„Myslím, že v oceliarni…“ dokladá druhý hlas.

„Beštie!“ vypúšťa pomedzi zuby nádavku Mikuláš Strmeň.

Potom sa sprievod pohýna ďalej. Chvíľu je ticho, nikto nič nehovorí. Počuť len hučanie Hrona, ktorý rozvodnily jarné vody.

Riaditeľ Lana si za mlčania uvedomuje, že ho oziaba v nohy. Má premočené topánky. Zablatený je do kolien. I po tele mu prebehujú od chladna zimomriavky. Chatrný odev ho zle chráni pred studeným vetrom.

Prestávku v rozhovore prerušuje predseda závodného výboru Emil Peťo:

„Bol som dnes pozrieť, čo robia na Piesku. Reku len dva kilometre nás oddeľujú, nuž nesmieme zostať bez vzájomných informácií…“

„No a?“ prejavujú záujem všetci.

„Vysúkali rukávy. Hneď včera ráno, keď sa tu ešte skrývali nacisti po kanáloch, vyrukovali do roboty. Čistia, upratujú, robia poriadok. Keby im neboli odvliekli stroje, čochvíľa by sa dali do výroby.“

Zpráva zaujíma riaditeľa natoľko, že zabúda i na nepríjemné pocity z chladna. Pekný dojem rozviruje mu myšlienky, a keď Peťo končí, ujíma sa zas on slova.

„Aj súdruhovia v Hronci, kde som sa dnes idúcky zastavil, dávajú sa s chuťou do práce. V národnom výbore stretol som sa s predsedom Šmitom a s členmi Dobríkom, Čížikom, Kramárikom… Závod je v obstojnom stave. Veľa náradia a nástrojov zachránil robotník Ján Búda. Myslím, že osadenstvo v Hronci bude môcť prvé začať výrobu…“

Skupina vychádza zpomedzi rumovísk závodu na priestranstvo pred budovu riaditeľstva podniku.

„Vojdeme do kancelárie?“ opytuje sa riaditeľ tónom, z ktorého znie i pozývanie.

„Hádam radšej nie, niet svetla a je tam ešte neporiadok po nacistoch,“ odpovedá predseda Emil Peťo aj za ostatných členov závodného výboru.

„Ale mali by sme sa poradiť, ako organizovať ďalšie práce…“

„Myslím,“ poznamenáva skromne robotník Kaliský, „že musíme najprv očistiť pracoviská od mín. Nazajtra sa mi prihlásili dobrovoľne do čaty ďalší súdruhovia, Stacho, Vačok, Dintár a Jariabka…“

„Lenže nezabúdajme aj na to,“ hovorí ďalej riaditeľ, „že sme odrezaní od sveta. Doprava na všetky strany prerušená, mosty zničené…“

„To bude úloha predovšetkým pre našich mostárov z Piesku,“ poznamenáva Emil Peťo.

Skupina stojí v primŕzajúcom blate. Z prostriedku vyčnieva riaditeľ Lana. Všetci sa premínajú a obracajú chrbtami proti vetru. Tma zhustla, lebo mesiac zastrely mraky. Ktosi drkoce zubami. Chvíľu ticha prerušuje zas riaditeľ:

„Čo teda teraz?“

„Všetci sme ustatí. Najlepšie by vari bolo ísť si oddýchnuť, vyspať sa, aby sme sa mohli zaránky pustiť čerství do roboty.“

Proti návrhu starého majstra nikto nič nenamieta.

Riaditeľ podáva zaradom ruky, ľudia sa rozchádzajú na všetky strany.

„Česť práci a dobrú noc!“

Posledný je predseda Peťo. Má ruku v riaditeľovej širokej dlani a stisk sa akosi predlžuje. Z vôle obidvoch. Mlčia, ale cítia, že si ešte majú čosi povedať. Mlčia, ale zostávajú stáť vedľa seba, i keď si už ruky uvoľnili.

Mohutná, hranatá postava riaditeľa podbrezovských železiarní Dr. Ing. Vladimíra Lanu a priemerná, skromná postava robotníckeho predsedu revolučného závodného výboru Emila Peťu. Prvému práve toľko chýba do päťdesiatky, koľko má druhý nad štyridsať: tri roky.

Obidvaja sa dívajú zadumane do tmy smerom k rumoviskám.

Obidvoch rozjatrené myšlienky privádzajú do spomienok.

Obidvom súčasnosť pripomína minulosť.

Najprv bližšiu, potom i ďalšiu.

V Peťových predstavách sa najprv vynorujú obrazy z nedávneho života v ilegalite. Ťažká práca organizátora povstania. Večne v pohotovosti s prenasledovateľmi v pätách. Tajné schôdzky po nociach, prednášky, presvedčovanie, povzbudzovanie, vysilujúce debaty, prípravy sabotáží. Nocľahy v dierach, pivniciach i v partizánskych bunkeroch po horách. Zima i hlad. Súdružská pomoc i nepriateľská nepriazeň. V rukách gardistov i v cele žalára. No medzi pochmúrne scény sa vpletá aj prívetivý obrázok, na ktorom si otec túli v náručí synčeka, keď rodičovské srdce donútilo štvanca navštíviť si rodinku. Chlapčekovi je, pravda, otec ujom, aby nepriatelia nemohli zneužívať nevedomé dieťa na zradu vlastného otca… Nasledujú spomienky na ďalšiu minulosť. Nástup fašistov k moci po zániku buržoáznej republiky. Výčiny Hlinkových gardistov a znacizovaných Nemcov. Telesne slabého odborného robotníka zadelili do najťažšej nádenníckej roboty v špinavom skladišti. Nemohol dlho vydržať… A ďalej ešte dávnejšia minulosť. Zápasy, prenasledovania, väzenia triedne uvedomelého robotníka za bývalého Československa. Nedostatky, núdza, bieda po celú mladosť. Pri zpätnom pohľade až po kolísku v mnohočlennej robotníckej rodine v Hronci.

Lanove spomienky zatiaľ blúdia po cestách, ktoré riaditeľ prekonával od minulej jesene až do tejto jari. Únik s rodinou do hôr, aby sa nedostal do rúk nacistom, ktorí ho mali v nemilosti. Prvá zastávka v horárni nad Dobročou, odkiaľ však nebezpečenstvo nútilo pobrať sa hlbšie do hôr. Chata na Blatách, búda Smrečník, chatrč Divá, až po klenovské lazy a bunker na Oltárnu. Ustavičné sťahovanie s batohmi na chrbtoch v daždi, mraze, chujavách, závejoch. Nedostatky, hladovanie, choroba.

Lana sa chytá za kríže, v ktorých ho znezrady zabolelo. Obnova zápalu ľadvín? Možno. Na lazoch ochorel po prechladnutí a teraz ho zas trasie zima. Taký mocný chlap a tak zavčasu stráca zdravie. Ale veď nebol nikdy v živote nemocný! Ani za dlhej a namáhavej cesty po Číne, ani za služobných a študijných pútí po Sovietskom sväze, ani v mladosti na štúdiách v Brne, ani v detstve v rodnej obci na Morave.

Nuž a teraz má maródiť, keď ho tu čaká taká obrovská práca?… Ba či by nebolo lepšie odísť niekam na pohodlnejšie miesto? Technických odborníkov budú iste potrebovať aj v českých krajinách… Ale nie, nie, nesmie opustiť tento krásny ľud, ktorý sa tak hrdinsky správal v boji proti fašistom! Treba mu pomáhať zaistiť prácu a chlieb, zaslúžil si to! Len či bude mať dostatočnú dôveru a či nájde pochopenie na kompetentných úradných miestach?

„Čo myslíš, súdruh, nebudú nám robiť ťažkosti pri obnove povolaní činitelia, keď podniky boly nerentabilné?“ vyslovuje riaditeľ svoju obavu nahlas a prechádza tak zo spomínania a hútania do rozhovoru.

„Musíme ich presvedčiť a dokázať im, že nemožno vziať tomuto kraju zdroj živobytia a že modernizovaním pri rekonštrukcii stanú sa závody výnosnými,“ odpovedá Emil Peťo, ktorého Lana vyrušil zo spomienky na smutnú udalosť z detstva, keď mu otca vyhodili v Hronci z roboty, lebo robotníka nahradil nový stroj.

„Lenže ako vec previesť?“

Premýšľajú obaja, uvažujú, radia sa. Rozhodujú sa sostaviť memorandum vláde, ktorá už úraduje v Košiciach. Peťo zanesie písmo osobne a pritom vyskúša i svoje jazykové schopnosti — výrečnosť — pred zodpovednými činiteľmi.

„Nesmieme zabudnúť ani na finančné potreby,“ pripomína riaditeľ.

„Veru, lebo pokladnicu sme našli dnes v kancelárii prázdnu,“ hovorí trpko Peťo.

„Zamestnanci, najmä účastníci odboja, sú bez prostriedkov…“

„Navracajú sa z hôr otrhaní a vyhladnutí…“

Lana sa opiera o rozlámaný plot a v rozhovore pokračuje:

„Najmenej trpia zas ľudia z dedín s dvojitým zamestnaním…“

„Ale najväčšie trápenie budeme mať iste s nimi. Obávam sa, že podľa starého zvyku budú vynechávať najmä teraz na jar a v lete, keď by sme ich pri rekonštrukcii najviac potrebovali.“

„Zavedieme nejaké účinné opatrenia.“

„Obávam sa, že nič nepomôže. Kým sa neodstránia podmienky, nebudú z týchto ľudí ani poriadni robotníci, ani dobrí roľníci.“

„Príštipkári…“

„Áno, také čosi.“

Lanom lomcuje zima, čo Peťo badá na riaditeľových trasľavých slovách.

„Poďme, aby si neprechladol.“

„Lenže kam?“

„Byty máme vyrabované a zničené. Ale správca závodného hotela už upravil niekoľko miestností…“